Ako som sa vybral s lístkom SLOVAK 2013 za poznaním na Záhorie

5.8.2013 8:00 Ondrej Krajňák

Ako som sa vybral s lístkom SLOVAK 2013 za poznaním na Záhorie

ZSSK pripravila na obdobie od 1. júla do 31. augusta 2013 pre držiteľov svojich vernostných preukazov letnú akciovú ponuku na neobmedzené cestovanie vlakmi ZSSK počas 31 dní. Keďže som držiteľom preukazu Senior railplus, po dlhom zvažovaní som sa nakoniec rozhodol a tento sieťový lístok za 25 € som si kúpil.

Naplánoval som si, že si urobím tri až štyri výlety za poznaním, ako som ich sám pre seba nazval. Prečo som ich takto nazval? Preto, lebo ja nie som iba fanúšikom železníc. Ja mám tých záľub viac. Pešia turistika, cyklo turistika, cestovanie. Rád cestujem. Autom, vlakom, bicyklom a podobne.

 

Rád spoznávam miesta a mestá, kde som ešte nebol. Na Slovensku je 138 miest. Ostatné sú obce. Zbieram pohľadnice miest. Mám nie veľkú zbierku (asi 2000 kusov) pohľadníc ešte z detstva a tak v nej viac menej pasívne pokračujem. Navštevujem sporadicky mestá v ktorých som ešte nebol a kupujem si v nich pohľadnice. Mám na týchto 136 pohľadníc zvláštny album. Nie je to preklep. Na Slovensku je 138 miest, ale môj album má len 136 strán. Musím pridať dve strany. Priznávam, že až teraz, pri písaní tejto reportáže som sa od Googla dozvedel, že na Slovensku je už 138 miest, nie 136, ako som to vedel ja. V roku 2001 totiž pribudli dve nové mestá. Šaštín-Stráže a Krásno nad Kysucou. Nejako som to nepostrehol. Ale aj s týmito dvomi novými mestami mi už do naplnenia albumu veľa nechýba.

Na svojom prvom výlete som sa rozhodol navštíviť tri mestá na Záhorí, v ktorých som ešte nebol. O Šaštíne-Strážach som v čase môjho výletu ani nevedel, že je mestom. Ale hoci by som to aj vedel, na jeho návštevu by som už čas nemal. Iba som cez toto mesto prechádzal vlakom. Snáď inokedy sa mi to podarí. (Ak by mi niekto pohľadnicu Šaštína poslal, bol by som vďačný.) Okrem návštevy miest bolo v zámere výletu aj previezť sa vlakom po tratiach 116 a 114, na ktorých som sa ešte vlakom neviezol. Výpravu som mal detailne vopred pripravenú. Zobral som si na cestu aj bicykel, nakoľko Gbely ležia ďaleko od stanice, takže vystúpiť z vlaku, zabehnúť do centra mestečka pre pohľadnicu, vrátiť sa na stanicu a stihnúť ďalší vlak, by bol problém. Takto s bicyklom som stihol všetko a okrem toho som si aj urobil 35 km dlhú cyklotúru.

Takže som spojil dovedna tri moje záľuby na jednom výlete. Cestoval som vlakom do Kútov, odtiaľ som išiel na bicykli do Skalice. Zo Skalice potom už vlakom až do Trebišova. Niektorí ľudia ťažko chápu, že pre takúto hlúposť som sa vybral tak ďaleko do sveta. Napríklad vlakvedúci v motoráčiku v Skalici mi vystavoval batožinový lístok na bicykel a keď som mu povedal, že idem do Trebišova, tak len nechápavo krútil hlavou. Jeden pán, ktorý počul kam cestujem, sa ma opýtal, že kde som bol ubytovaný. Keď som mu povedal že nikde, že ráno som došiel, že som cestoval v noci a teraz idem domov a prídem do Trebišova pred polnocou, tak sa chytal za hlavu.

Bývam asi 10 km od Trebišova v malej dedinke. Manželka ma odviezla do Trebišova autom. Bicykel sa pohodlne vojde do nášho kombíčka. Tu som si kúpil batožinový lístok na bicykel z Trebišova až do Skalice, po trase Trebišov - Košice - Žilina - Trnava - Jablonica - Kúty - Skalica. Pani za okienkom mi vnútila okrem batožinového lístka za 1 €, aj miestenku na bicykel za ďalšie 1 €. Nechápal som prečo, ale zmieril som sa s tým. Tých vešiakov na bicykle bolo vo vlaku iba šesť. Keby niekde po ceste nastúpili ďalší cyklisti s miestenkami, asi by som mal problém. Zmierený s tým, že ma železnica zbytočne pripravila o 1 €, som podliezol podchodom na nástupište očakávať svoj vlak.


Odstavený „okuliarnik“ v Trebišove © Ondrej Krajňák

Urobil som niekoľko nočných záberov, len tak bez statívu s opretým aparátom o stĺp. Videl som tu postávať okuliarnik 754 032-1, pantograf 460 040-9, ktorý mal na opačnej strane voz 460 055-7, tranzistor 742 222-3, ktorý práve dokončil posun. Môj rýchlik R 614 Zemplín dorazil do Trebišova z Humenného načas. Dotiahol ho okuliarnik 754 035-4. Okuliarnik odstúpil a nahradil ho peršing 163 049-0. V Košiciach peršing odstúpil a nahradila ho gorila 350 014-7. V Trebišove stačí na výmenu rušňa 12 minút, v Košiciach stojí tento rýchlik 54 minút. Nechápem prečo. Manželka ma doprevádzala až k vlaku. Pomohla mi naložiť bicykel. Prepravný poriadok Železničnej spoločnosti hovorí, že naloženie bicykla si zabezpečuje cestujúci sám.

Tak som si ho aj zabezpečil. Akoby som tušil, že mi nebude mať kto pomôcť. Mladý sprievodca totiž bude pri vás stáť a pozerať ako sa trápite a za ten svet vám nepomôže. Ako by mu to ten predpis priam zakazoval. Ale nie je to všade tak. Stretol som aj ochotných sprievodcov. Naložili sme bicykel do vozňa č. 7 Bdee, v ktorom bolo v rozšírenom nástupnom priestore zariadenie na zavesenie 6 bicyklov. Jeden bicykel tam už visel, tak som svoj zavesil vedľa. Sadol som si hneď do druhého kupé od bicykla. Sedeli tam už dvaja páni. Sadol som si k oknu v smere jazdy a nudne pozeral do ona, za ktorým som videl iba tmu. Chvíľu som čítal noviny, chvíľu som podriemkaval a takto mi cesta ubiehala. Nad ránom sa začal vlak napĺňať. Vystúpil som v Trnave.

Vlak asi 8 minút meškal, takže sme do Trnavy dorazili o 5.43 hod. V Trnave som ešte z vlaku nevystupoval, takže som si vždy pamätal v Trnave iba tú starú stanicu. Teraz som bol prekvapený tou novou. Po vystúpení som sa podchodom dostal pred novú odbavovaciu halu. Vošiel som s bicyklom dnu a pozeral na tabuľu, odkiaľ bude odchádzať môj vlak do Kútov. Koľaj ešte uvedená nebola. Zavesili to necelých desať minút pred odchodom vlaku. A to sa mi nepáčilo. Teraz rýchlo von z haly, po schodoch dole, potom rýchlo ku podchodu aj s bicyklom a zase po dlhočizných schodoch aj s bicyklom dole, a potom zase hore na nástupište k vlaku. Nie veľmi pohodlné.

V 21. storočí stavajú novú stanicu a nepostavia pohyblivé schody, alebo pohyblivé chodníky. Ešte tú budovu postavia vyššie o nejakých sedem schodov ako je perón. Úžasné. V Trebišove v obchodnom dome máme zo suterénneho parkoviska pohyblivý chodník pred vchod do obchodu. A v Trnave na stanici by to bol asi prepych. Môj osobný vlak 2602 do Kútov pozostával z laminátky 240 054–7 a dvoch vozňov Bdgtmee. Naložil som si bicykel do nástupného priestoru a sadol som si hneď blízko bicykla. Cesta po trati 116 ubiehala pokojne. Cestujúcich bolo málo. Občas niekto nastúpil, vystúpil. Vlak poloprázdny. Len s malým meškaním sme dorazili do Kútov.


Pohľad na stanicu Kúty © Ondrej Krajňák

Chvíľu som sa obzeral po stanici, po chvíli som nabral odvahu a prebehol som cez celé koľajisko k nákladnému vlaku, ktorý mal v čele dvojicu okuliarnikov AWT 753 727-7 a 753 725-1. V diaľke stáli ďalšie dva okuliarniky, podľa farby som usúdil, že asi budú od spoločnosti OKD. Ale tak ďaleko som nechcel ísť. Aj tak stáli v tieni a v proti svetle. Na ľavo od staničnej budovy, blízko zhlavia od Lanžhotu, stálo niekoľko rôznych strojov. Boli dosť ďaleko od budovy, tak som nechcel riskovať a pobehovať tam po koľajach. Na stanici je oddelenie železničnej polície a nechcel som si predražiť výlet. Tak som sadol na bicykel a smutne som sa pobral preč. Pri plánovaní mojej cyklotrasy som si na Googli našiel cestu okolo trate 114 až po Gbely.

Len na tom moravskom zhlaví bolo treba preniesť bicykel na druhú stranu za koľaje. Keď som tak pomaly išiel k tomu zhlaviu, všimol som si otvorené dvere v betónovom plote, ktorým je stanica ohradená. Nakukol som dnu a bol som priamo naproti stavadlu, priamo pred tými zaparkovanými rušňami. To už som neodolal a riskol som to. Vybral som aparát, bicykel som nechal pri bráne a prebehol som cez koľaje k tým rušňom. Stáli tam rôzne stroje, pre mňa veľmi zaujímavé. Napríklad trojica tranzistorov 742 541-6, 742 540-8 a 742 523-4 firmy ODOS, ďalší okuliarnik AWT 753 729-3, „bulharská“ laminátka 242 555-1 spoločnosti Lokorail, 230 045-7, ktorá nemala logo firmy, takže neviem, komu patrí. Ale stála tam i 230 006-9 ČD Cargo, alebo ER 20-009 MRCE dispolok, a dve laminátky 240 032-3 a 240 031-5.

Po zdokumentovaní som sa vrátil k bicyklu a došiel som po ceste na koniec stanice. Tu som naozaj našiel vyšliapanú cestičku v tráve ako jasný dôkaz toho, kadiaľ ľudia prechádzajú cez koľaje. Preniesol som bicykel na druhú stranu a tu už bola moja cesta. Urobil som si tu krátku prestávku. Prezliekol som sa do cyklo odevu, upevnil cestovnú tašku na bicykel, nasadil si prilbu a vydal som sa na svoju púť. Súbežne vedľa trate viedla krásna lesná asfaltka po peknom borovicovom lese. Cesta po nejakých 300 metroch prešla priecestím na ľavú stranu trate. Prešiel som po nej necelý kilometer a vtom som si uvedomil, že idem okolo elektrifikovanej trate.

Priznám sa, že aj keď sa zaujímam o železnice, zaujímajú ma viac rušne, ako vybavenosť tratí. Myslel som si, že trať 114 nie je elektrifikovaná. Trochu ma to zmiatlo. Zľakol som sa, že idem okolo trate 116. To zhlavie v Kútoch sa totiž rozvetvovalo na viac koľají, tak som si myslel, že idem zle. Zbadal som ale za sebou na trati pracovníka v oranžovom oblečení, tak som sa kúsok k nemu vrátil a pre istotu som sa ho opýtal, či idem dobre. Pán mi vysvetlil, že idem dobre, že koľaj je zatrolejovaná po Holíč. Potešil som sa na jednej strane, ale na druhej strane som sa sám pred sebou zahanbil, že ešte ani vybavenosť slovenských tratí neovládam a že pri plánovaní tohto výletu som si mal aj trať naštudovať. Už sa v budúcnosti polepším.


Cesta lesom do Gbelov © Ondrej Krajňák

Tak som sadol na bicykel a krásnou cestičkou za slnečného počasia som uháňal ku Gbelom. Pred zastávkou Gbely zastávka sa cesta stočila doprava cez priecestie na opačnú stranu trate, kolmo do lesa. Cesta opustila trať a smerovala lesom k mestečku Gbely. Tak som si pokojne šliapal do pedálov a odrazu som na križovatke lesných ciest zbadal na strome smerovú tabuľku, ktorá oznamovala, že o 0,8 km vedľa je prvý naftový vrt v Československu. Tak som sa otočil a vybral som sa tým smerom. O chvíľu som bol pri malom pomníčku, ktorý oznamoval, že je to prvý vrt na živice v Československu. A ďalej:

Začiatok vŕtania .................... 23.10.1913
Ukončenie vrtu ...................... 10.2.1914
Konečná hĺbka ....................... 237,80 m
Ložisko nafty v hĺbke .............. 163,80 m
Začiatok ťažby ....................... 13.2.1914
Vyťažené množstvo nafty ........ 3595 ton
Vŕtanie bolo prevedené ručne.

Tak som sa pri tom pomníčku zamyslel, že je tam dodnes tak významný podnik a nevedie k nemu železničná vlečka. Ale ako som si prečítal na Wikipédii, tak podnik Nafta sa zaoberá zväčša skladovaním plynu a nafty. Zrejme do železničných vozňov nikdy nepotrebovali nakladať ani naftu, ani plyn.
 
Po tejto krátkej poznávacej prestávke som pokračoval do mestečka Gbely. Vedel som, že v meste pohľadnicu nekúpim, zamieril som preto rovno na mestský úrad. Pred budovou som stretol pani, ktorá práve vchádzala dnu. Opýtal som sa jej na pohľadnicu. Hneď ma pozvala dnu do kancelárie. Ukázala mi dve pohľadnice. Myslel som, že si mám jednu vybrať a ona mi na to, že sú moje. Obe. A zadarmo. Potom sa ma ešte opýtala, odkiaľ som. Keď som jej povedal, že z Trebišova a že zbieram pohľadnice všetkých miest, otvorila ďalší šuplík a vybrala ešte päť ďalších pohľadníc. Bol to pre mňa veľmi príjemný šok. Veľmi pekne som sa poďakoval. S takouto ochotou som sa dávno nestretol. Natešený som vyšiel von, urobil zábery mestského úradu, námestia a pokračoval vo svojej ceste do mesta Holíč.
 
Teraz som už išiel po hradskej cez dedinu Petrova Ves do Holíča. Išlo sa mi ťažko, nakoľko bolo veľmi horúco. Určite vyše 30 ° C. V Holíči som na informačných smerovkách v meste našiel smerovku k turistickej informačnej kancelárii. Bez problémov som ju našiel. Sídlila v budove Mestského úradu. Veľký výber pohľadníc nemali. Buď veľký formát, alebo akési skladačky. Môj vlastnoručne vyrobený album slovenských miest je stavaný na pohľadnice klasického formátu 10x15 cm. Našťastie pohľadnicu Holíča už mám, získal som ju v minulosti od niekoho na burze. Ešte som sa opýtal v trafike, tam nejakú mali, tak som si jednu kúpil. V reštaurácii som si dal chutné, správne chladené, čapované pivo Gambrinus.
 

Námestie v Holíči © Ondrej Krajňák
 
Nech mi to policajti odpustia, že som 7 km z Holíča do Skalice riadil bicykel pod vplyvom alkoholu, ale v tej horúčave sa nedalo odolať. V Skalici som opäť zamieril do informačného centra. Tiež v budove mestského úradu. Tu som zažil tiež mierny šok, ale negatívny. Prekvapil ma veľmi slabý výber pohľadníc. Pohľadnice boli iba tie rozšírené, ktoré mne nevyhovujú a bolo na nich zobrazené väčšinou len nejaké nejasné čosi. Jedna, ktorá mala klasický rozmer, zas propagovala golfové ihrisko. Nech sa na mňa predstavitelia mesta nehnevajú, ale tak pekné a historické, slobodné kráľovské mesto Skalica má toľko pekných objektov, že by mohli narobiť desať druhov pohľadníc. Takže na jednom výlete, pri návšteve troch miest, tri rozdielne zážitky. Aj o tom je cestovateľstvo a zberateľstvo. Ako vidíte, aj zbieranie pohľadníc je celkom zaujímavým dobrodružstvom.
 
Takže som si kúpil pohľadnicu golfového ihriska a vyšiel na námestie. Trochu som to námestie obišiel, urobil niekoľko záberov a pobral som sa hľadať stanicu. Nebol to problém, lebo som našiel na križovatke smerovú šípku. Na stanicu som dorazil za dve minúty. Nebolo to ďaleko. Len som si to potreboval vyskúšať, aby som vedel, koľko času ešte môžem stráviť v meste. Bolo pravé poludnie. Práve sa chystal na odchod vlak 2411 s odchodom o 12.10. Odfotil som si ho. Tvorila ho bageta 813 040-3. Vrátil som sa na námestie. V peknej reštaurácii som si dal obed. Menu za 3,10 €. V cene bolo aj malé pivo a štyri cukríky bompari. V potravinách som si dokúpil pitie na cestu a v jednom stánku som kúpil pravý skalický trdelník. Prísť domov zo Skalice bez trdelníka, by bola hanba. A tak som sa pobral zas na stanicu.
 
Blížil sa čas odchodu môjho vlaku. Ten môj vlak 2413 s odchodom o 13.10 tvorila bageta 813 041-1, teda sestra tej predchádzajúcej. Nastúpil som do vlaku. Bicykel som zavesil na vešiak na to určený a posadil som sa v nástupnom priestore hneď vedľa bicykla na sklápaciu sedačku. Od vlakvedúceho som si kúpil batožinový lístok. Batožinový lístok v Skalici mi vystavoval vlakvedúci vo vlaku preto, lebo pán, ktorý v pokladni predával lístky mi asi nevedel lístok vystaviť, keď som mu povedal kam cestujem. Zháčil sa a povedal mi, že si mám batožinový lístok kúpiť vo vlaku, že vo vlaku mi ho vystavia bez prirážky a že vo vlaku to vedia lepšie ako on.
 
Cesta ubiehala pokojne. Keďže som bol vpredu pri kabíne rušňovodiča, mohol som cez okienko na dverách kabíny sledovať trať počas jazdy. Bolo to celkom zaujímavé. Do Kútov sme dorazili načas. Tu som mal na prestup niečo cez pol hodiny. Môj osobný vlak 2023 do Bratislavy mal odchod o 14.16. Tvorila ho poschodová jednotka s riadiacim vozňom radu 951 a ťahala ju princezná 263 006-9. Samotnú jednotku som nefotil, ani neviem prečo, takže neviem ani jej číslo. V Kútoch som už viac fotiť nemohol. Jednak únava z horúčavy, málo času, aj bicykel ako prekážka. Ale v podstate ani nebolo na stanici v tom čase nič zaujímavé, čo by ma lákalo behať po koľajisku.
 

Os 2023 v stanici Kúty © Ondrej Krajňák
 
Cesta z Kútov ubiehala pokojne. Do Bratislavy sme dorazili iba s miernym meškaním. Vlak zastal na piatom nástupišti. Presunul som sa aj s bicyklom na tretie nástupište, odkiaľ odchádzajú vlaky do Košíc. Aj tu som mal na prestup iba pol hodinu. Môj rýchlik R 611 Považan mal odchod o 15.53. Na fotenie som nemal čas, ani chuť, takže som si len kúpil v stánku na peróne bagetu a čakal na pristavenie rýchlika. Ani som nebol pozrieť na začiatok vlaku, aký rušeň nás bude ťahať. Na peróne bolo veľa ľudí a s bicyklom pobehovať v tom dave sa mi nechcelo. A nechať len tak bicykel opustený som nemal odvahu. Po pristavení súpravy som nastúpil do vozňa č. 2 BDshmeer v ktorom bola pojazdná úschovňa batožín. Bol to uzatvárateľný služobný oddiel v ktorom boli vešiaky na bicykle. Sprievodca mi ochotne pomohol naložiť bicykel.
 
Sám ho aj zavesil. Sadol som si hneď do najbližšieho oddielu. Bol to otvorený oddiel v ktorom boli dve šesťsedadlové kóje so stolíkmi uprostred. Tri a tri sedadlá naproti sebe a medzi nimi stôl, ktorý sa dal rozložiť na väčšiu šírku. Celkom príjemné sedenie. Klimatizácia fungovala, takže sa cestovalo príjemne. Do Košíc sme dorazili s osem minútovým meškaním. Na prestup som mal takmer hodinu. Tmolil som sa po treťom nástupišti. Na vedľajšiu koľaj dorazil z Prešova zmeškaný R 800 Poľana. Odstúpil tuším nejaký 363 rušeň a na súpravu zašiel okuliarnik 754 055-2, ktorý je ešte v pôvodnom nátere, ešte nepotrestaný červenou blonskiádou. Môj vlak R 915 bol už pristavený na 3A koľaji. V čele vlaku boli zapriahnuté dva rušne. Ako prvý peršing 362 003-6 a za ním nečinný okuliarnik 754 070-1.
 
Tento REX nemal vozeň na prepravu bicyklov, tak som svoje bezmotorové presúvadlo postavil do prvého vozňa, do prvého nástupného priestoru, tak ako mi to ukladá predpis. Cestujúcim pri nastupovaní a vystupovaní prekážať nemohol, lebo cestujúcich takmer nebolo. Týmto neskorým vlakom cestovalo veľmi málo ľudí. Vlak sa skladal asi z piatich vozňov tuším Bc. Ten môj prvý vyzeral strašne. Špinavý, potrhané koženky, WC v dezolátnom stave. WC bolo zamknuté. Sprievodca ho otvoril až keď sa vlak pohol. Takže niečo podobné ako opisoval Emil v reportáži z Ukrajiny. Tu bol rozdiel iba v tom, že sprievodca už potom WC pri zastavovaní vlaku v iných staniciach nezamykal. Zaspomínal som si na staré časy. Kožené sedadlá, ktoré nedržia na svojom mieste, sťahovacie okná, ktoré sa nedajú stiahnuť, lebo sú tak pokazené, či nenamastené, že na stiahnutie okna treba vyvinúť veľkú silu.
 
Dvere z nástupného priestoru do otvoreného oddielu pre cestujúcich sa nedali zatvoriť. Stále sa otvárali a so škripotom zase zatvárali podľa toho, ako sa vlak v zákrutách nakláňal. Teda parádny záver môjho výletu. V Košiciach ma ešte nasrdilo to, že vlak má podľa cestovného poriadku odchod z Košíc o 22.45, ale odchádzali sme o 22.55. Čo robili výpravcovia v Košiciach desať minút, som nechápal. Nič sa na barčianskom zhlaví nedialo. Žiaden vchod, žiaden odchod a desať minút nie sú schopní vypraviť vlak. V Trebišove po odstúpení peršinga nastúpil ešte jeden okuliarnik a ďalší okuliarnik sa zavesil dozadu na postrk. Ale bližšie som to už nesledoval. Toto usporiadanie som postrehol až z parkoviska pred stanicou pri nakladaní bicykla do auta. Manželka ma čakala na stanici, ako som sa vrátil z prvého výletu za poznaním - aj toho, čo som neplánoval...

Aj prvý vrt na naftu v Československu má svoj pomník © Ondrej Krajňák
Odkazy:
  1. Letné sieťové cestovné lístky SLOVAK 2013
  2. Gbely - Wikipédia
  3. Holíč - Wikipédia
  4. Skalica (mesto) - Wikipédia
  5. zdroje uvedené pod odkazmi v texte

Úvodná snímka: Lanžhotské zhlavie stanice Kúty © Ondrej Krajňák

Galéria

Súvisiace trate

  • ŽSR-110: Bratislava - Kúty - Břeclav (CZ)
  • ŽSR-114: Kúty - Skalica na Slovensku - Sudoměřice nad Moravou (CZ)
  • ŽSR-116: Kúty - Trnava

Súvisiace odkazy