Ako som sa vybral s lístkom SLOVAK 2013 za poznaním na Kysuce

 

 

 

Začínal som opäť v Trebišove večer rýchlikom R 614 Zemplín. Opäť ma do Trebišova priviezla autom moja manželka. Pred príchodom rýchlika z Humenného som len tak pozrel na dianie na stanici. Tak ako minule, aj teraz tu stál odstavený pantograf, konkrétne 460 058-1/057-3, a rovnako posprejovaný, ako ten v predošlej reportáži. Pred ním odstavený okuliarnik 754 032-1, tak ako minule. V stanici stál nákladný vlak, v ktorom bolo radených niekoľko previazaných ukrajinských vozňov. Zrejme prichádzali z Maťoviec. Za týmto vlakom hrkotala zamračená radu 752, ale číslo som nevidel.

 

Nefotil som, lebo zábery v noci bez statívu nie sú kvalitné. Rýchlik došiel načas. Nasledovala výmena rušňov. Okuliarniky 754 070-1 a 754 035-4 z čela vlaku odstúpili a vystriedal ich peršing 163 107-6 ešte v peknom, pôvodnom nátere - tmavozelená, svetlozelená a žltý pás. Cesta do Košíc ubehla rýchlo. V Košiciach nasledovala takmer hodinová nepochopiteľná prestávka. Peršing odstúpil a nahradil ho iný peršing 363 147-0 s novým červeným náterom. Vlak sa celkom slušne naplnil. Do Žiliny sme došli s päť minútovým meškaním.

 

V Žiline som mal vyše hodiny na prestup. Tmolil som sa po stanici a sledoval dianie. Sledoval som príchod vlaku EN 445 z Prahy, ktorý tu čaká vyše pol hodiny. Neviem prečo. A po ňom dorazil EN 443, ktorý tu čaká tiež 22 minút. Krátko po štvrtej hodine som videl odchádzať Os 3550 do Rajca. Tento vlak bol zaujímavý tým, že bol zostavený zo štyroch bagiet. Prvé dve boli spojené káblom, v tretej a štvrtej boli rušňovodiči, tieto mašinky káblom spojené neboli. Pekný vláčik. Keď už sa nič zaujímavé na nástupišti nedialo, vyšiel som podchodom až na ulicu.

 

Ulica do centra je rozkopaná. Asi kladú nový povrch. Prešiel som kúsok po chodníku naproti stanici k zastávke MHD a tu som opäť prešiel cez cestu a nasmeroval som si to ku vchodu do stanice. Odrazu sa z tmy vynorila ožratá, alebo sfetovaná špinavá bezdomovkyňa a nezrozumiteľným chrapľavým hlasom čosi ku mne povedala. V tme som potom zbadal aj jej komplica. Rýchlym krokom som vbehol do stanice a viac som sa už nepokúšal pozrieť si mesto. Zašiel som opäť na tretie nástupište, kde už bol pripravený môj Os 3900 do Čadce. Na čele rušeň 163 110-0, súpravu tvorili dva vozne Bdtmee.

 

Môj Os 3900, ktorým som prišiel do Čadce zo Žiliny © Ondrej Krajňák

 

Vlak odišiel načas a o 5.26 som už bol v Čadci. Tu som mal tiež vyše hodiny času na prestup. Vytiahol som už aj aparát. Začalo svitať, tak som začal aj fotiť. Ako prvý mi padol do objektívu R 441 Excelsior. Fotil som i môj vlak, ktorým som sa priviezol zo Žiliny. Na makovskom nástupišti potom aj môj vlak 4004 do Makova. Motoráčik 811 016-5 vyrazil z Čadce do Makova načas. V Staškove som zbadal na stanici rodný dom Jozefa Kronera. Aparát som nemal pripravený, vlak už išiel, bolo neskoro, tak som ho nefotil. Bolo mi to ľúto. Pri ceste späť som zase sedel na opačnej strane, a aj som na to zabudol.

 

Pri príprave tejto expedície ma to ani nenapadlo, aj keď som kedysi o tom čítal, že v Staškove zrekonštruovali rodný dom tohto významného slovenského herca. V Turzovke vlak čaká desať minút. Do Makova sme dorazili načas. Mal som tu iba 13 minút na prehliadku stanice. Urobil som niekoľko záberov. Nakladalo sa tu drevo do vagónov, ale i na kamióny. Všimol som si, že sa tu vyrábajú drevené telefónne stĺpy. Naproti stanici je zrejme bývalá výhrevňa, alebo niečo podobné. Je to iba jednokoľajná hala s kanálom.

 

Prístupovú koľaj aj výhybku k tomuto depu už odstránili, zrejme nie tak dávno, lebo stopy po koľaji ešte nezarástli burinou. Naproti stanici je aj iný dom, stavaný v štýle, v akom sa stavali v minulosti železničné objekty. K čomu mohol tento pekný domček slúžiť, neviem. Na fotke č. 11 v pripojenej galérii je tento domček a pred ním je vidieť ešte trávou nezarastený pás po odstránenej koľaji k depu. O 7.40 sme sa pohli na cestu späť. Trať je dosť slabo udržiavaná. Miestami je rýchlosť znížená na 25 km/hod. V Turzovke sa križovali vlaky. Môj vlak Os 4009 sa križoval s vlakom Os 4006, ktorý tvorila bageta 813 022-5. Ja som tu vystúpil. 

 

Urobil som si tu prestávku na zakúpenie pohľadnice. Mal som na to dve hodiny. V minulosti som už kedysi dávno v Turzovke bol, ale vtedy bola nedeľa, takže som vtedy pohľadnicu nezohnal. Problém som mal aj teraz. Ani v novinovom stánku pri stanici, ani v papiernictve pohľadnice nemali. Našiel som turistické informačné centrum a tam som pohľadnicu dostal. Nebol som však nadšený. Výber mali veľmi slabý. Na jednej pohľadnici boli zobrazené nejaké muzeálne vykopávky, na druhej boli zábery z folklórneho festivalu. Iba na tretej bol jeden letecký pohľad na Turzovku a okolo neho zábery z areálu športu. Takže žiadna sláva.

 

Stojím pred sochou rodákov z Turzovky © Ondrej Krajňák

 

Prešiel som si celý stred mesta. Nechal som sa odfotiť pri peknej soche, ktorú venuje Pavol Okuliar k štvorstému výročiu mesta Turzovka v roku 1998 v mene dedov Mikuláša Okuliara a Jána Šperku, ako aj ostatných rodákov, ktorí chodili za chlebom po svete. Dozvedel som sa z Turzovho pomníka , že Uhorský palatín, gróf Juraj III. Turzo založil v roku 1598 na mieste osady Predmier obec Turzovku. V pešej zóne som fotil aj čudné umelecké diela vyrobené zo železa (foto č. 28 – 37). V meste sa mi páčilo množstvo drevených sôch.

 

V cukrárni som si dal dobrú kávu a takto som si pomaly napĺňal dve hodiny voľného času v tomto malom mestečku. Vlakom 4011, ktorý tvorila bageta 913 022-0, idúca teraz zadkom dole s odchodom o 10.03 som cestoval späť do Čadce. Tu som mal iba šesť minút na prestup do Os 3911, ktorý smeroval do Žiliny. Týmto vlakom na čele so 163 117-5 som sa previezol do Krásna nad Kysucou, aby som si tu zohnal pohľadnicu tohto mladého mesta, ktoré sa stalo mestom iba v roku 2001. V Krásne som urobil niekoľko záberov na stanici.

 

Pekne upravená stanica s podchodom aj s výťahom pre imobilných. Na tabuli som sa dočítal, že stanica bola opravená v rámci projektu Modernizácia trate Žilina – Krásno nad Kysucou. Len mi nešlo do hlavy, prečo sa modernizovala trať len po Krásno nad Kysucou. Prečo nie až po Čadcu, alebo až po hraničný prechod do Česka? Z Google maps som mal vytlačenú mapu mesta s presným popisom trasy k mestskému úradu. Ja som si totiž ešte doma pripravil telefónne číslo mestského úradu a teraz, počas prestávky v Turzovke som do Krásna zavolal, ako je to u nich s pohľadnicami mesta.

 

Pani mi povedala, že v meste pohľadnicu nekúpim, ale ak prídem na mestský úrad, nejakú mi dajú. Slúžia im ako propagačný materiál. Nuž tak som sa vybral zo stanice do centra Krásna. A nebolo to blízko. Počítač mi vypočítal, že je to 2,7 km. Kráčal som ulicami, aj centrom tohto mestečka v neznesiteľnej horúčave, až som dorazil k „radnici“. Pani, s ktorou som predtým telefonoval, ma hneď zaviedla k prednostovi mestského úradu. Ten mi dal hneď dve pohľadnice. Vtom vošiel do kancelárie ďalší pán. Mal som dojem, že je to sám primátor.

 

Mestský úrad v Krásne nad Kysucou © Ondrej Krajňák

 

Pýtal sa ma, čo potrebujem, tak som mu vysvetlil, ako cestujem a navštevujem mestá na Slovensku a že som z ďalekého východu. Z najjuhovýchodnejšieho okresu som docestoval do najseverozápadnejšieho okresu. Pán vybehol z kancelárie a o chvíľu sa vrátil s propagačnými materiálmi. Obdaril ma súborom 12 pohľadníc, na ktorých sú všetky osady Krásna nad Kysucou. Dal mi aj nejaké informačné brožúrky o meste, aj prívesky na kľúče s erbom mesta. Veľmi ma to potešilo. Pekne som sa poďakoval a natešený opustil úrad. Urobil som nejaké zábery námestia a pomaly kráčal k stanici.

 

Blízko stanice som sa zastavil v dobrej reštaurácii na obed. Podávali obedy za 3 €. Za dobrým obedom som doplnil tekutinami svoje vyprahnuté dehydrované telo. V takých horúčavách sa tekutiny z tela strácajú veľmi rýchlo. Ale aj liter nových penivých kvapalín do mojich útrob vbehol veľmi rýchlo. Po tomto výdatnom občerstvení som sa pobral na stanicu. O 13.13 mi išiel Os 3912 do Čadce. Tvorila ho 163 118-3 + 1 BDe + 3 x Bdt. Z vlaku som videl, že zo stanice Krásno nad Kysucou ide súbežne s dvojkoľajnou traťou asi kilometer aj vlečková koľaj, ktorá sa potom stáča do podniku ZŤS.

 

Predpokladám, že už to ako ZŤS nefunguje. Vlečková koľaj je zarastená burinou, dávno už zrejme po nej koľajové vozidlo neprešlo. V Čadci som mal potom vyše hodiny času na ďalší vlak do Zwardoňa, tak som sa tmolil po stanici a aj som niečo nafotil. Veľmi ma potešil nákladný vlak, ktorý mal na postrku šesťkolák 181 115-7 a v čele vlaku dvojicu hrbatých 130 020-1 a 130 023-5. Kým som ale došiel z konca vlaku na začiatok vlaku, stretol som vchádzajúci vlak EX 145 Landek s banánom 151 020-1 na čele.

 

Keby som skôr vedel, že toto príde, bol by som prešiel na opačnú stranu koľaje, odkiaľ bol lepšie osvetlený, ale nestihol som to. Nevadí. Pre mňa boli v tom momente dôležitejšie hrbaté 130-ky, ktoré u nás na východe asi nikdy nestretnem. (Doma som ale zistil, že presne tieto dve hrbaté – 130 023-5 a 130 020-1 - som fotil v Žiline v máji na narodeninovej VLAKY.NET párty.) O chvíľu vchádzal Os 4183 zo Skalitého s rušňom 163 105-0 na čele. Toho som už fotil z osvetlenej strany. Ale to už sa naplnil čas a ja som išiel očakávať príchod môjho vlaku Os 4172, idúceho zo Žiliny do Zwardoňa.

 

Môj vlak Os 4172 po príchode do Zwardoňa © Ondrej Krajňák

 

Vlak ťahal peršing 162 001-2. Súprava bola zložená z jedného vozňa Bdgteer a troch vozňov Bdteer. Vozne majú celkom pekný interiér. Len WC je trochu pritesné. Misa je dokonca uložená šikmo k dverám tak, že objemnejší cestujúci má problém za sebou zatvoriť dvere. Cestou do Zwardoňa som fotil cez sklo a niektoré zábery sú aj pozerateľné. V stanici Skalité stál čmeliak 770 058-6 a šesťkolák 183 013-2, z čoho usudzujem, že na tejto trati ešte premávajú aj nákladné vlaky. Zwardoň je dedinka v Źywieckych Beskydách. Nachádza sa vo vojvodstve Ślaskie v okrese Źywiecki.

 

Premávajú odtiaľ vlaky do Katovíc. Zwardoň je známym turistickým strediskom. Hlavne v zime. Je tu lyžiarske stredisko. V Zwardoni sa môj rušeň otočil. Mal som asi pol hodinovú prestávku, tak som fotil na stanici všetko, čo sa mi páčilo. Dosť ošarpanú halu, do ktorej viedla koľaj. Zatvorený vchod do čakárne. Návestidlá. Poliaci majú stožiar zriaďovacích návestidiel celý sivý. Po chvíli došiel poľský vlak, zložený z ČD vozňov. Dotiahol ho poľský rušeň EU 7-193. Na môj vkus veľmi škaredý rušeň. Tie masívne svetlá mu nepasujú. Kam sa hrabe na naše bobiny.

 

Pri odchode môjho vlaku naspäť do Žiliny som sa postavil do posledného vozňa a oknom na prechodových dverách som sledoval trať. Chcel som zistiť, kde je štátna hranica. Ale celkom presvedčivo sa mi to nepodarilo. Predpokladám, že je to miesto hneď za strážnym domčekom pri vchodovom návestidle do stanice. Ak je tomu tak, tak potom majú Poliaci predzvesť už na Slovensku? Ja som vlastne predzvesť ani nepostrehol. Možno mi to niekto, kto to tam pozná lepšie, vysvetlí. Do Čadce sme došli načas. Po 11 minútovej prestávke sa vlak pohol ďalej, do Žiliny.

 

Zastavil na zastávke Čadca mesto. Stojí a stojí. Asi po piatich minútach státia som postrehol, že vystupujú ľudia aj z nášho posledného vozňa. Otvoril som dvere a pozerám, pri vlaku stojí veľa ľudí, vpredu, na priecestí, pri rušni, stojí i vlakvedúci. Tak som vystúpil i ja a pobral som sa dopredu. Pýtam sa vlakvedúceho, čo sa deje a on mi ukázal na strechu rušňa. Až teraz som pochopil dôvod nášho státia. Zlomený zberač. Pýtam sa ho, čo teraz. Nevie. Samozrejme, že ešte nemôže vedieť, čo bude ďalej. Jedno však vedel s istotou povedať. Že s týmto zlomeným zberačom sa vlak nemôže ďalej pohnúť.

 

Zlomený zberač na 162 001-2 © Ondrej Krajňák

 

Pýtam sa okolo stojacich prítomných cestujúcich, či nejde náhodou nejaký autobus do Žiliny. Aby som stihol v Žiline svoj rýchlik R 611 Považan do Košíc. Autobus vraj nejde žiaden, ale dosť veľa ľudí som videl odchádzať smerom do centra Čadce. Pýtam sa kam idú. Jedna pani mi povedala, že idú naspäť na hlavnú stanicu. O štvrť na šesť vraj pôjde nejaký rýchlik do Žiliny, tak predpokladajú, že ho pustia po nesprávnej koľaji. Tak som sa teda zrýchleným krokom pustil za tými ľuďmi i ja na hlavnú stanicu. Bol to dobrý kilometer. V tej horúčave zo mňa tieklo, ale vyplatilo sa.

 

O 17.16 mal ísť do Žiliny Ex 149 Leoš Janáček. Bolo práve sedemnásť hodín, tak ešte chvíľu sme mali čas. Vidím, že ľudia, ktorí prišli z malej stanice z pokazeného vlaku, sa stavajú do radu k pokladniam. Pýtam sa, že prečo? Vraj na ten expres potrebujú príplatok. Tak som sa postavil aj ja. Keď som došiel na rad, predložil som pokladníčke svoj sieťový lístok a preukaz senior a pani mi to vrátila s tým, že ja príplatok platiť nemusím. Tak som vlastne pochopil, že tí ostatní ľudia mali asi nejaké robotnícke týždenné lístky, ktoré im platili iba na osobné vlaky.

 

Leoš Janáček meškal asi desať minút. Vypravili ho po nesprávnej koľaji a tak išiel až do Krásna nad Kysucou, veľmi pomaly. Potom, keď už sa dostal na svoju koľaj, pokračovala jazda už plynule. Do Žiliny sme dorazili asi o osemnástej hodine, takže som na svoj rýchlik mal dosť času. Ešte som dostal SMS správu od môjho brata, že rýchlik R 611 Považan z Bratislavy mešká asi desať minút. Takže som ešte urobil niekoľko záberov na stanici. Zaujali ma dvojznakové návestidlá na konci slepých koľají. Čo iné na konci slepej koľaje môže ešte svietiť?

 

Na záver som si sadol do staničnej reštaurácie a dal som si celkom chutné ostravské pivo. Môj rýchlik nakoniec dorazil s pätnásť minútovým meškaním. Cesta do Košíc už prebiehala pokojne. Z Košíc som domov pokračoval autobusom, nie vlakom REx 915 Poloniny, ako minule. Po predošlom výlete som musel cestovať z Košíc do Trebišova vlakom, lebo som mal bicykel. Teraz som využil autobus, a to z jediného dôvodu. Vlak mi z Košíc do Trebišova odchádza o 22.45 hod. Presne v tom istom čase mi odchádza i autobus.

 

Podvečerný pohľad z okna vlaku pri spiatočnej ceste © Ondrej Krajňák

 

Len s tým rozdielom, že vlak ma vyhodí v Trebišove, čo je desať km od môjho bydliska a autobus mi zastaví takmer pri bráničke v našej dedine. Ušetril som manželku, ktorá tak nemusela pre mňa v noci chodiť autom do Trebišova. Čo dodať na záver? Snáď len toľko, že i tento výlet za poznaním sa mi vydaril. Jediným nepriateľom mi snáď bolo slnko. Ale ja si myslím, že je lepšie tri razy prezliekať potom premočené tričko, ako tri razy prezliekať tričko premočené dažďom a navyše fotiť spod parazólu - alebo vôbec.