Cez Deň železnice v Humennom za poznaním do Stakčína

22.9.2013 8:00 Ondrej Krajňák

V sobotu 7.9.2013 sa konal v rušňovom depe Humenné Deň železnice. Táto akcia bola propagovaná i na stránkach VLAKY.NET. Humenné nemám ďaleko, rozhodol som sa, že to zaujímavé podujatie navštívim. Meteorológovia sľúbili na tento deň pekné počasie a na počudovanie sa nepomýlili. Počasie bolo skutočne krásne. Do Humenného som cestoval z Trebišova skoro ráno rýchlikom R 615 Zemplín.

Mohol som cestovať aj neskorším vlakom R 443 Šírava o 9:41, ale to by som prišiel do depa okolo pol jedenástej a to už je akcia v plnom prúde, rušne sú obliehané návštevníkmi. Preto som zvolil skorší príchod, aby som si mohol vystavené exponáty fotiť bez prítomných divákov. Môj vlak R 615 došiel do Trebišova „iba“ s desať minútovým meškaním. Dotiahol ho peršing 163.108-4. Na jeho miesto sa po jeho odstúpení postavili na čelo vlaku dva okuliarniky 754.073-5 a 754.035-4. Cesta do Humenného ubehla rýchlo. Počas cesty som cez zadné dvere urobil záber hradu Brekov. Stál som totiž v zadnej časti posledného vozňa trinásťvozňového vlaku.

Po chvíli ku mne prišiel jeden pán z Trenčína, ktorý tiež cestoval na túto akciu. Chvíľu sme rozoberali železnice. Na stanici v Humennom sme sa rozišli. Ja som ešte niečo fotil na stanici a po chvíli som sa vybral panelovým chodníkom do depa. Už na začiatku depa stáli v odvratnom šturci dve berty. Fotiť bolo možné iba prvú, tá druhá bola v protisvetle. Tak som si vyfotil 751.073-8 a 752.021-6, ale keďže dvojková bola v protisvetle, už vtedy som sa rozhodol, že si sem zájdem poobede, keď bude nasvietená lepšie. Bolo osem hodín, hodina pred začiatkom akcie. Rušne už boli postavené na koľajach pred halou, takmer žiaden človiečik. Pohoda pre fotografovanie.

Dve „berty“ pri vchode do depa © Ondrej Krajňák

Len ma trochu mrzelo, že rušne boli aj po tri na jednej koľaji spojené za sebou. Teda nič ideálne pre šotouša. Ale môj hlavný objekt záujmu, okuliarnik 754.085-9 stál ako prvý, takže som si ho s radosťou vyfotil. Už mám fotky všetkých „slovenských“ okuliarnikov radu 754. Len škoda, že som tento stroj nestretol skôr, keď bol ešte v rodnom nátere. S tou červenou farbou na rušňoch sa ja už asi nikdy nestotožním. Vpredu stál na vedľajšej koľaji aj rekookuliarnik 757.010-4. Fotil som všetko rad radom. Zaujal ma aj nákladný krytý vozeň Habbillns s posuvnými bočnými stenami, vybavený vnútornými pohyblivými priečkami. Vozeň slúžil počas akcie deťom. Deti si v ňom maľovali obrázky.

Ako ďalší zaujímavý vozeň stál vedľa neho konferenčný vozeň Wgmeer spoločnosti ZSSK. Pekne zariadený a vybavený na rôzne rokovania. Stál tam aj rýchlikový vozeň Bmpeer, ktorý poznáme z cestovania v rýchlikoch. Ďaleko za halami, pri plote v burine stáli odstavené ďalšie berty – 752.030-7 a 752.023-2. Pochodil som celé depo. Vzadu za halami opráv som objavil príves 011.239-1 bez kolies. Postavený na akýchsi provizórnych podvozkoch. Zrejme je už odsúdený na zánik. Blížila sa deviata hodina, začínali prichádzať návštevníci. Muzikanti na pódiu už ladili nástroje. V stánkoch s občerstvením sa už začali podávať rôzne špeciality. Areál depa rozvoniaval pečenými klobáskami.

Stánky s občerstvením sa pripravujú © Ondrej Krajňák

Hasiči predvádzali niektoré svoje technické pomôcky potrebné pri zásahoch. Policajti ukazovali hlavne deťom auto Kia a peknú policajnú motorku BMW. ŽSR aj ZSSK mali svoje stánky, v ktorých ponúkali rôzny propagačný materiál. Omaľovánky a pexexá pre deti a podobne. Páčilo sa mi, že na tejto akcii sa podieľali všetky tri železničné spoločnosti. A práve toto mi chýbalo v Košiciach na Prebúdzaní Katky. Akoby v Košiciach existovala len ZSSK. Stretol som tu kolegu vlakyneťáka zvaného brejlovec. Chvíľu sme spolu hovorili a pobrali sme sa spolu do administratívnej budovy depa, kde bola v jedálni výstava modelov, zberateľov mincí a vojenskej techniky. Bolo tam jedno modelové koľajisko H0.

Práve ho obsluha dávala do prevádzkového stavu. Vyfotil som niekoľko krásnych modelov. Boli perfektne vypracované. Zberateľ vojenskej techniky tam vystavoval nejaké staré zbrane a iné vojenské artefakty a asi traja zberatelia mincí tam vystavovali svoje zbierky. Prichádzajúcich návštevníkov však najviac zaujímali vláčiky. Tešili sa im najmä deti. Ale aj dospelí pozerali s úžasom na tú nádheru. Pred desiatou hodinou bol pult s modelovou železnicou obklopený desiatkami zvedavých divákov a myslím, že tento stav pretrvával po celý deň. Ja som však o desiatej návštevu depa prerušil a presunul som sa na stanicu. Ten deň som sa rozhodol využiť aj inak.

Na 4. koľaji je môj vlak Os 9409 do Stakčína © Ondrej Krajňák

„Vychádzkovú knižku“ som mal podpísanú na celý deň, tak som sa rozhodol tento krásny slnečný deň využiť aj na návštevu trate 196, ktorú som ešte celú neprešiel. Cestoval som v minulosti iba do Sniny. Tak som si to šiel teraz vychutnať. Trať č. 196 Humenné – Stakčín oslávila v roku 2009 storočnicu a VLAKY.NET boli pri tom. Bola tu o tých oslavách aj reportáž. Je to necelých 37 km dlhá trať, vedúca v nenáročnom teréne popri toku Cirochy, cez okresné mesto Snina, do obce Stakčín. Môj osobný vlak 9409 odchádzal o 10:32. Tvorila ho motorka 812.062-2 a príves 012. Tešilo ma to, lebo som mohol zo zadnej plošiny prívesu sledovať trať. Netešilo ma však špinavé okno, cez ktoré sa nepekne fotilo.

Vláčik bol celkom slušne obsadený. Na druhej plošine prívesu bolo šesť bicyklov. Šesťčlenná skupina českých cykloturistov cestovala do Stakčína. Prvá písomná listina o Stakčíne je z roku 1492. Obec má asi 2500 obyvateľov. Sú to väčšinou Rusíni. Náboženské zloženie v obci je rôzne. Asi tri pätiny obyvateľov tvoria pravoslávni veriaci, jednu pätinu gréckokatolícki veriaci a jednu pätinu rímski katolíci. V obci sú preto aj tri kostoly. Stakčín má mimoriadne hodnotnú historickú zeleň, ktorú dnes predstavujú dva izolované parky – starý a nový. Starý park sa nachádza pri materskej škôlke. Bol založený pravdepodobne na prelome 18. a 19. storočia.

Historický park © Ondrej Krajňák

Rozsiahlejší je nový park, ktorý sa nachádza pred kaštieľom a Obecným domom. Vznikol v druhej polovici 19. storočia. Oba tieto parky v minulosti rozdeľovala nielen budova samotného kaštieľa, ale i francúzska záhrada. Tá pozostávala z veľkého obdĺžnikového parteru a jej súčasťou bola vahadlová studňa a altánok. Pred kaštieľom je busta rusínskeho národného buditeľa, spisovateľa, učiteľa a gréckokatolíckeho kňaza Alexandra Duchnoviča (1803-1865), ktorý sa narodil v neďalekej Obci Topoľa. Po stáročia v Stakčíne dominovalo poľnohospodárstvo. Existoval tu majer patriaci rôznym vlastníkom, ktorého súčasťou boli vodné mlyny, vodná píla, pálenica, tehelňa a krčma.

Dlhú tradíciu má mlynárstvo a drevospracujúci priemysel. V roku 1772 tu fungovali tri mlyny. V roku 1938 mlynár Gejza Prokop postavil valcový mlyn, ktorého kamenná budova sa zachovala dodnes. Tento mlyn však nikdy nebol spustený do prevádzky. V druhej polovici 19. storočia bola postavená parná píla pod Vŕškom. Rozvoju piliarstva napomohla výstavba železničnej trate z Humenného do Stakčína v rokoch 1909 - 1912. Už vtedy sa uvažovalo o jej predĺžení až do obce Ruské. Na tomto úseku bola v roku 1910 vykonaná verejnoprávna obchôdzka a v roku 1913 došlo k úprave navrhovanej trasy. V dôsledku vojnových udalostí prvej svetovej vojny sa tento zámer nerealizoval.

Stanica Stakčín ostala na trati poslednou © Ondrej Krajňák

V roku 1938 sa znova začali prípravné práce s predĺžením tejto trate, avšak v smere cez Kalnú Roztoku do Malého Berezného. Opäť kvôli vojnovým udalostiam, tentoraz blížiacej sa druhej svetovej vojny, sa tento zámer nerealizoval. K parnej píle, ktorá stála blízko železničnej stanice, bola v rokoch 1914 až 1926 vybudovaná sieť lesných úzkokoľajok s rozchodom 760 mm na zvážanie dreva z okolitých lesov. Dve smerovali do oblasti Bukovských vrchov. Stakčín – Chotinka a Stakčín – Smolnik. Tretia, najdlhšia úzkokoľajka viedla dolinou potoka Perechodovec do pohoria Vihorlatu pod Dil a odtiaľto ponad Strihovec až k Ruskej Bystrej. K dispozícii mala dve parné lokomotívy.

Prvá lokomotíva, továrenské číslo 2818, dodaná v roku 1912 Uhorskými štátnymi dráhami, typ 0 - C - 0 o hmotnosti 12 900 kg, bola záložnou lokomotívou. Druhá lokomotíva, továrenské číslo 3809, dodaná v roku 1915 Uhorskými štátnymi dráhami, typ 0 - D - 0 o hmotnosti 17 600 kg, bola prevádzkovou lokomotívou. K preprave dreva slúžilo 18 železných dvojvozíkov s dreveným rámom, dĺžky 7 metrov na dopravu palivového dreva, 18 železných dvojvozíkov oplenových na dopravu kmeňového dreva a jeden voz na dopravu osôb na dvoch podvozkoch. Vozíky boli zakúpené ešte za Rakúsko-Uhorska. Okrem 10 dvojvozíkov dodaných v roku 1926 od firmy Orenstein & Köppel v Prahe.

Smerovka v obci pozýva na trasu úzkokoľajky © Ondrej Krajňák

Prevádzkovým správcom na trati bol strojvodca Antonín Balagya (nar. 1887 v Malackách). V lete na trati pracovalo 24 mužov. K strojnej službe boli určení traja strojvodcovia, dvaja kuriči a traja brzdiči. Lesná úzkokoľajka ukončila svoju činnosť v období hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia a už nebola obnovená. Na jej trase za zachovalo okrem samotného telesa trate i niekoľko priepustov a mostov. Z nich pozornosť si zaslúži Baránkov most v Stakčíne (pomenovaný podľa staviteľa), kamenný priepust v Kolonici a Zlomené mosty v Ladomírove.

Prešiel som si centrum obce, park, urobil niekoľko záberov a vrátil som sa na stanicu. Tou istou súpravou som sa vrátil do Humenného. Vlak bol aj pri ceste späť do Humenného slušne zaplnený. Najmä na troch zastávkach v Snine nastúpilo veľa ľudí. Po návrate do Humenného som išiel zase do depa. Moje dve berty pri vchode do depa už boli lepšie osvetlené, tak som si ich vyfotil ešte raz. V depe som sa dlho nezdržal. O 14:31 som mal osobný vlak 8910 do Trebišova. Tento vlak pre návrat domov som si zvolil preto, lebo od neho som mal autobusový prípoj do našej obce. Viem, že som týmto skorým odchodom z depa prišiel o nejaké programové zaujímavosti.

Varil sa dobrý guľáš, vyhrávala hudba, predvádzali sa rušne. Ale mne tieto aktivity nejako nechýbali. Ešte som si vyfotil pár strojov, ktoré boli už trochu inak osvetlené. Ale motorová jednotka 840.001-2 bola tak nešťastne postavená vedľa haly, že ani poobede nebola dobre osvetlená. Žltý akumulátorový rušeň 199.410-2 vozil deti. Tento „elektromobil“ pôsobil kedysi dávno v depe Haniska pri Košiciach. Fotil som ho tam 24.10.2003. Niečo som pojedol a popil v stánkoch s občerstvením. Viem, že doobeda i poobede boli rušňoparády, ale ja som ani jednu nevidel, nakoľko som cestoval.

Z rozprávania viem, že sa robili tak, že na prvú koľaj vedľa cesty a voľného priestranstva so stánkami a tribúnou prichádzali postupne jednotlivé rušne. Pán s mikrofónom v ruke o tých rušňoch vždy niečo povedal. Na fotenie to nebolo ideálne miesto, takže som ani veľmi neľutoval, že som to nevidel. Pofotené som mal väčšinou všetko, čo som chcel. Zaujímavosťou tohto depa je to, že nemalo nikdy točňu. Neviem aké staré je depo Humenné, ale keď tam v minulosti končili parné rušne, tak sa nemohli otočiť. Možno v diskusii povie niekto niečo bližšie o tomto probléme.

Pýtal som sa jedného rušňovodiča, čo bude s motoráčikom 810.004-6. Či sa nechystajú aj tento obetovať na rekonštrukciu. Pán mi povedal, že nie. Že ho dali do pôvodného náteru a má sa zachovať ako muzeálny. To ma potešilo. Pred pol treťou som sa vrátil na stanicu na svoj vlak do Trebišova a tým sa program môjho dňa, plného zaujímavostí skončil. Som rád, že sa mi podarilo využiť tento krásny slnečný deň na dve akcie. Videl som v depe takmer všetko čo som potreboval vidieť a teší ma, že som prešiel aj trať 196.

Teší ma, že som navštívil Stakčín, obec plnú historických zaujímavostí. Z môjho pohľadu bol Deň železnice v depe Humenné pripravený dobre. Organizátorom patrí poďakovanie. Pekné počasie prilákalo stovky návštevníkov. Každý bol určite spokojný. Ak zoberiem do úvahy to, že sa jednalo o menšiu akciu, nazval by som to regionálneho charakteru, tak určite splnila svoj účel. Železnice treba propagovať akýmkoľvek spôsobom a aj táto akcia ukázala, že železnica patrí ľuďom, vlaky patria ľuďom. Ľudia ich potrebujú, ľudia ich majú radi.