Krížom-krážom železničným rajom (2. časť)

Lodná doprava tvorí súčasť verejnej hromadnej dopravy. Lode sa plavia v hodinovom takte asi od 8,00 do 19,00- tej a akceptujú naše Swiss Passy. Tu, na lúke „Schwurplatz“, kúsok nad Vierwaldstättským jazerom, sa začali r. 1291 podľa legendy o Wilhelmovi Tellovi, spopularizovanej Friedrichom Schillerom, dejiny Švajčiarska. K pôvodne 3 kantónom (Uri, Schwyz, Unterwalden) ich pribudlo postupne ešte 23. V deň národného sviatku 1. augusta, sem putujú tisíce domácich. Po hodine sme pokračovali ďalšou, trochu menšou loďou, okolo pol hodiny na južný koniec jazera do Flüelen. S odporučeným spätným spojením sme sa po ďalšej hodine vracali už bez prerušenia cesty loďou do Brunnenu k večeri, kde sme mali zabezpečenú polpenziu na 3 dni.

 
Rütli pri Vierwaldstättskom jazere: miesto prísahy- pokračujeme týmto parníkom

Pri chutnej večeri sme sa zoznámili s p. Petrom Čermákom (autorom knihy: Švýcarsko křížem krážem železničním rájem, Kartografie Praha, 2009), ktorý nás sprevádzal ďalšie 3 dni. Na utorok, aj vzhľadom k vývoju počasia, bol naplánovaný výlet na horu Rigi najstaršou ozubnicovou železnicou Európy, spojený s cestou do Luzernu.

Ráno, po výdatných raňajkách, sme sa vydali pár metrov od hotela k zastávke regionálneho autobusu, ktorý nás zaviezol po dobrej, ale úzkej ceste do Vitznau pri jazere - okolo 435 m.n.m, k údolnej stanici ozubnicovej dráhy.

 
Vitznau: údolná stanica zubačky na Rigi, celkový pohľad z nábrežia

Bolo zamračené a pomerne skoro, vrch hory nebolo pre nízku oblačnosť zdola vidieť, tak nečudo, že naša skupinka mala na peróne pred pristaveným motorovým vozňom početnú prevahu. Čas do odchodu sme mohli využiť na obzeranie sa a fotenie celého diania na stanici a pred depom s krátkou točňou. Parné lokomotívy, ktoré tu ešte občas jazdia ostali dobre ukryté v hĺbke depa. V stanici boli aj cisternové vagóny, do jedného prečerpávali náplň z nákladného auta.

Pán vo firemnej uniforme súkromnej dráhy Rigi, ktorý nám kontroloval pri nastupovaní Swiss Passy, sa na minútu presne podľa cestovného poriadku po zatvorení dverí postavil na stanovište strojvodcu a celkom svižne sme sa vydali strmo hore kopcom. Pri výjazde zo stanice sme minuli trojjazyčný pamätník dráhy s reliéfom Ing. Niklausa Riggenbacha (1817-1899),priekopníka horských dráh, ktorý sa zaslúžil o spustenie tejto železnice v r. 1871.

Vitznau: pohľad z vlaku na Vierwaldstättské jazero  

Za chvíľu sa na dohľad za nami objavila cisterna, tlačená malou červenou lokomotívou a nasledovala nás až po stanicu Rigi Kaltbad, kde sa blízko trate staval ďalší väčší moderný hotel, obsah cisterny asi putoval na túto stavbu. V blízkosti budov boli tesne vedľa trate akési holubníky vo výške okien vlaku, pri ktorých sme značne spomalili a pri opakovanom spomalení som zazrel, že strojvodca hodil na zastrešený stojan poštu a potom ihneď zrýchlil. Jeho stanovište nebolo nijako priestorovo oddelené a chýbali tam aj akékoľvek zákazy, tak sme ho mohli pri práci pozorovať úplne zblízka a to bez akéhokoľvek príplatku.

Cestou na Rigi Kulm: vedľa rušňovodiča nie je žiaden zákaz vstupu na plošinu 

Obe stanovištia strojvodcu sú na údolnej strane, teda pri jazde do kopca na ľavej, dole na pravej strane a tak dokáže cez otvorené okno bez väčšej námahy doručovať aj poštu. Na oplátku tam kde nechodia vlaky, riešia žlté Postbusy aj hromadnú dopravu.

Viditeľnosť sa postupne kvôli oblakom znižovala, na stovky, neskôr až na desiatky metrov, keď od stanice Rigi Staffel nám pribudla z pravej strany druhá koľaj, patriaca pôvodne konkurenčnej železnici, vedúcej zo spoločnej stanice obcí Arth a Goldau do rovnakého cieľa- Rigi Kulm, vo výške 1797 m n.m. Tu hore sme mohli pozorovať ďalšiu, možno dobrovoľnú, roľu strojvodcu - pomáhal vykladať nízky nákladný vagón s proviantom, ktorý sme tlačili do kopca pred sebou.

 
Rigi Kulm: vykládka vagónika, v pozadí modro- biely vlak do Arth- Goldau

Bez námietok sme prijali návrh p. Čermáka, aby sme sa pre hmlu vydali rovnakou súpravou nadol a keď som sa po rýchlom skončení vykládky spýtal nášho rušňovodiča koľko času ostáva do odchodu, tak ma prekvapil odpoveďou „eine Minute“. Aký je tam pri peknom počasí výhľad, poznáme len z kvalitných farebných prospektov s veľkými písmenami písaným textom na zadnej strane „Auf Wiedersehen auf der Rigi“- možno niekedy nabudúce.

Chvíľu sme sa pokúšali o paralelnú jazdu dole s modro - bielym ozubeným elektrickým motoráčikom smerujúcim do Arth - Goldau, ale tento za chvíľku odbočil doľava a potom sa už strácal v hmle.

 
Cestou dole na Rigi Staffel: v pozadí uháňa modro- biely vlak do Arth- Goldau

Pri ceste nadol sme po pár minútach vystúpili v stanici Rigi Kaltbad, videli sme tam pekný, ale celkom prázdny bazén pekného hotela, podľa tabuľky údajne s termálnou vodou a my sme sa zrýchleným krokom presúvali k hornej stanici kabínovej lanovky vedúcej do Weggisu pri Vierwaldstättskom jazere. Inak, ako pri doterajších prestupoch s minimálnymi pešími vzdialenosťami, tu sme už išli niekoľko stoviek metrov v daždi k prístavu peši.

Počas čakania na loď sa v blízkom altánku zbierali hudobníci a po chvíli čas - nečas nám a pár okoloidúcim začali príjemne vyhrávať. Objavila sa aj dáma s táckou a prítomným začala ponúkať poháriky šampanského alternované džúsom, ako pozornosť turistického združenia. Sotva sme dopili, už sa blížila loď Gallia- kolesový parník z r. 1913, vyrobený vo Švajčiarsku, s kapacitou max. 900 osôb.

 
Luzern: o pár minút zakotvíme- prístav je na okraji centra blízko stanice

Luzern na severozápadnom konci Vierwaldstättského jazera má u Marca Pola dve červené hviezdičky z dvoch možných, to znamená, že stojí za to sem vycestovať. V duchu mu pridávam aj tretiu, lebo okrem krásy architektonickej a zachovalej urbánnej štruktúry je aj sídlom najnavštevovanejšieho múzea Švajčiarska, dopravného múzea so skromným názvom „Verkehrshaus“, čiže dom dopravy. Tých domov je tu vlastne viac, areál je čo do veľkosti porovnateľný s bratislavskou Inchebou, v zreteľnom členení expozícii na dopravu koľajovú, cestnú, lodnú, leteckú a vesmírnu. Naviac je tu aj umelecká galéria, 3D- kino, predajňa a občerstvenie.

Po vylodení v centrálnom dopravnom uzle mesta, kde okrem prístavu je veľká hlavová stanica vlakov a terminál auto + trolejbusov, sme sa dohodli na fakultatívnom stretnutí na peróne pred odjazdom vlaku k večeri do Brunnenu a rozchádzame sa, podľa individuálnych záujmov. Podchvíľou prší, tak výlet na horu Pilatus padá a rýchlim krokom odchádzame k rýchlodráhe, linke S3, ktorá je najrýchlejšou formou dopravy k Verkehrshausu. Alternatívou sú trolejbusy a lode, trolejbus sme si nechali na návrat.

 
Luzern: S- Bahn linky S3 "Flirt" nás doviezol na stanicu Verkehrshaus 

Ani pri vstupe do múzea neplatíme, Swiss Pass platí aj tu. Dostávame plánik, ruksak dávame do skrinky a vydávame sa doľava k vlakom a vláčikom.

Hneď na začiatku haly vychádzame na galériu, kde je na ploche zhruba jednej izby HO/ 1:87-model s motívmi Gotthardskej dráhy, v tvare „U“ v strede s vysokou kulisou, so stanicou Erstfeld a úseku trate okolo Wassenu, na severnej rampe tejto dráhy. Model vznikol r. 1959 a zobrazuje stav z 50. rokov uplynulého storočia - nebola ešte diaľnica, železnica jednoznačne dominovala. Vláčiky práve premávali, zrejme digitálne a automaticky, podľa prospektu sa tak deje vždy k polhodine medzi 10,30 a 16,30, po dobu 8 minút.

 
Luzern: Verkehrshaus- model Gotthardbahnu v merítku 1:87 z r. 1959, Wassen

Ide o „seriózny“ model, bez svetelných efektov, bez pohyblivých áut, zato dobre udržiavaný a s panelmi, na ktorých je popis každého zaujímavého detailu modelu. Na terase dominantného kostola vo Wassene je v skutočnosti vedľa náhrobkov vyhliadková terasa, kde sme o dva dni neskôr mohli za perfektného počasia fotiť skutočné vlaky okolo nás.

Pod modelom, na prízemí stoja hneď dva „Krokodíly“, zelený a hnedý. Legendárna väčšia zelená lokomotíva #I3254, Be 6/8" pochádza od firmy Oerlikon z Winterthuru, podľa štítku z r. 1919.

 
Luzern: muzeálny krokodíl Be 6/8 ii, vyrobený Oerlikonom z Winterthuru r. 1919

Prevládajú tu, aj vzhľadom na skorú, skoro 100%-nú elektrifikáciu železníc vo Švajčiarsku, lokomotívy elektrické. Viaceré, pre ktoré sa nenašli priestory v hale, sú odstavené na voľnej ploche odvrátenej od jazera. Sú tu okrem iných, dve hnedé lokomotívy z druhej najdôležitejšej transalpínskej dráhy Bern- Lötschberg-Simplon a jedna červená úzkorozchodná lokomotíva (4/4) rétskej dráhy s rozchodom 1000mm.

Vo vnútri zaujme iný, červený, motorový vozeň - Roter Pfeil, čiže Červený šíp, Rce 2/4 z r.1936, ktorý premával do r. 1968 rýchlosťou do 125 km/h. Okrem nízkej hmotnosti (38 t) sa vyznačoval aj nižšou podlahou a voľným priehľadom z priestoru pre 70 cestujúcich dopredu na trať.

 
Luzern- priekopnícky ľahký elektrický motorový vlak Červený šíp z. roku 1936

Pre menšie deti je medzi lokomotívami na pulte cvičné koľajisko zhruba v mierke záhradných železničiek s drevenými vagónmi na riešenie úloh pri posunoch. Je tu aj poschodový vagón koňky, so zakázaným vstupom, zato v prostriedku haly je lávka, poskytujúca perfektný pohľad na exponáty zhora. Aj zospodu možno popozerať z jamy veľkú parnú lokomotívu „Erstfeld“ z r. 1916.

Všetky generácie môže zaujať (pokiaľ rozumejú po nemecky) výklad fungovania na príklade čiastočne rozrezaného 3-nápravového parného rušňa „Brünig“, s výrazným číslovaním funkčných prvkov. Výklad beží denne každú celú hodinu medzi 11,00 - 14,00 a 15,30 naživo zo stanovišťa rušňovodiča.

 
Luzern- rozrezaná lokomotíva "Brünig"- 6-minútový výklad sa podáva každú hodinu

Chodíme aj okolo, tiež názorne rozrezanej, veľkej elektrickej lokomotívy s dvomi obrovskými elektromotormi - tu ale pravidelný výklad nie je. V kúte je mohutná snehová fréza a pred ňou nájdeme okrem viacerých adhéznych aj pôvodné parné rušne z niektorých tunajších ozubnicových dráh.

Na strane nádvoria sú električky a úzkorozchodné exponáty v hale, aj pred ňou na centrálnom nádvorí. Tu stretávame rovnakú modrú 1000 mm električku z Zürichu, ročník 1939, ktorú sme videli pri Zürišskom jazere, uplynulú nedeľu, na historickej linke 21.

 
Luzern- prvá moderná zürišská električka- motorový vozeň Ce 2/3, z roku 1939

Aspoň povrchne sme pozreli aj exponáty ostatných druhov dopráv, halový okruh sme dokončili v smere hodinových ručičiek. V hale automobilov dominuje otvorená mechanická niekoľkoposchodová garáž, „Autotheater“, s prehliadkou exponátov, podľa výberu návštevníkov. Pri názornej expozícii vývoja od vynálezu kolesa by sa dalo tráviť istotne aj viac času.

Na rozdiel od koľajových exponátov je táto hala podstatne multikultúrnejšia, dominujú európske autá, predpokladám že také, ktoré sa objavili aj na švajčiarskych cestách.

 
Luzern- v hale Autotheatra sa pekne vyníma Tatrovka z roku 1934

V hale lodnej dopravy nachádzame okrem menších zakonzervovaných lodí aj modely najrôznejších veľkostí, medzi inými aj kolesový parník Gallia, ktorý nás priviezol do Luzernu. Určite zaujme aj funkčný model plavebných komôr s automaticky plávajúcimi loďami, alebo model námornej vrtnej veže osadená v akomsi akváriu.

Vonku prší, tak vynechávame loď a lietadlá na voľnej ploche a pokračujeme do haly lietania a astronautiky, na ktorú naväzuje aj planetárium. Pri letových simulátoroch s možnosťou vyskúšať si aj kokpit modernej stíhačky sú asi najdlhšie rady čakajúcich záujemcov.

 
Luzern- hala letectva plná zavesených lietajúcich strojov

Nám sa ušlo miesto na prstencovej hojdačke na ležanie, kde sa pod nami premietali HD- filmové zábery - natočené asi zo vzducholode. Do makety jednej z prvých funkčných lietadiel sa dalo aj ľahnúť - pozorovali sme mladého muža, ktorý sa na ňom učil lietať pred veľkou obrazovkou a len tak-tak sa vyhol tvrdému pristátiu.

O čosi menší nával bol pri troch kabínach vlakových trenažérov oproti vstupu v hale koľajovej dopravy, obsadené boli však všetky tri. V krajine s rekordným využitím železníc je stále lákavé skúsiť aspoň takto viesť trebárs IC súpravu horskou krajinou.

 
Luzern- jeden z troch simulátorov pre budúcich strojvodcov

Čas plynul neúprosne, ešte sa narýchlo lúčime s touto, pre mňa najzaujímavejšou halou pri paneloch Gotthardskej dráhy - tej pôvodnej z r. 1882 a tej rozostavanej, s už prerazeným 57 km tunelom, čo sa má uviesť do prevádzky o niekoľko rokov. Vlaky do Milána, ktoré pôjdu týmto tunelom až 250 km/h rýchlosťou, by po dokončení novej trate mali ušetriť viac ako hodinu cesty. Dnešná trať by mala potom slúžiť len dnes nefunkčnej regionálnej a turistickej doprave.

Pozeráme sa na panel so situáciou trate so špirálovými tunelmi pri obci Wassen, čo bol predlohou pre modelovú krajinku v múzeu a slúžil ako inšpirácia aj mnohým ďalším železničným modelárom.

 
Luzern- panel s výkresom vedenia Gotthardskej trate pri obci Wassen

Po krátkom zdržaní vo foyer so suvenírmi, modelmi a literatúrou odchádzame na zastávku miestnej dopravy, situovanou pod dvojkoľajnou stanicou jednokoľajnej trate. Zisťujeme, že do centra tu premávajú 2 trolejbusové linky s prekladanými odchodmi, č.6 a 8. Nad nami ešte zastavuje staršia súprava rýchlodráhy, linky S3, keď prichádza náš moderný, nízkopodlažný spoj linky 8.

 
Luzern- z Verkehrshausu do mesta premávajú kĺbové trolejbusy na linke 6 a 8

Luzernu s vyše 80tis. obyvateľmi dominujú v mestskej doprave trolejbusy. Podľa stránky dopravcu Verkehrsbetriebe Luzern má mesto 30 km trolejbusových tratí so 6 linkami a park 70 vozidiel, z toho sú 3 dvojkĺbové, 26 je kĺbových a 16 je prívesov (2012)- nízkopodlažných. Prívesy sú ťahané staršími, krátkymi vysokopodlažnými trolejbusmi. Medzi autobusmi figuruje ešte aj 6 hybridných vozidiel.

Bus-pruhy sú aj v Luzerne, možno o niečo skromnejšie zastúpené ako v Zürichu. Koľajová doprava je zastúpená len rýchlodráhou (S-Bahn) v réžii štátnych dráh.

Stanica v Luzerne je jedna z najfrekventovanejších v konfederácii. Zbieha sa tu 6 tratí a nakoľko je už maximálne využitá, pripravujú sa plány na jej podzemné rozšírenie a na nové tunelové úseky tratí, z nich jedna má byť vedená pod jazerom.

 
Luzern- v meste sme videli aj jeden z troch dvojkĺbových trolejbusov s plesnivcom

Cez mesto preteká, presnejšie povedané z jazera vyteká rieka Reuss, jej hladina je presne udržiavaná zdŕžami uprostred mesta. Cez Reuss vedú okrem cestných mostov aj dve (pôvodne tri) drevené kryté mostíky. Bližšie k jazeru je slávnejší kaplnkový most- Kapellbrücke, pôvodne z r. 1333, ozdobený na rozdiel od druhého pri univerzite z vonka kvetinami. Je najstarším svojho druhu v Európe. Vedie v dížke skoro 203 m (skrátený v 19. st. asi o 75 m) popri ešte staršej obrannej Vodnej veži a nie je vôbec na prvý pohľad zrejmé že bol po ničivom požiari z 2/3 r. 1993-94 rekonštruovaný. Na oheň doplatila aj väčšina 111 tympanónových obrazov pod strieškou z obdobia protireformácie, zväčša sme sa pozerali na ich kópie. Podľa nemeckej Wikipédie boli akousi názornou agitáciou, vyjadrujúce vernosť obyvateľov Rímu.

 
Luzern- Kapellbrücke- krytý drevený most bol po požiari perfektne zrekonštruovaný

Na mestské hradby, po prechode pešou zónou v krivolakých stredovekých uličkách, ani na vnútro veľkolepého kultúrneho stánku od architekta Nouvela na brehu jazera už neostalo dosť času. Museli sme už ísť na stanicu, aby sme sa potom na druhé ráno mohli vydať vlakom na juh od Álp do Tessinu- Ticina, o čom bude reč v 3. časti. 

Titulné foto: Vitznau: údolná stanica zubačky na Rigi.