Krížom-krážom železničným rajom (4. časť)

Počasie nám prialo, pri jasnej oblohe boli už vyššie polohy kopcov zaliate slnkom, takže v pohode sme čakali na ranný vlak od Churu.

Cez tento, len pred nedávnom pamiatkovo rekonštruovaný a najviac fotený viadukt trate Albula, resp. Rétskej dráhy sme docestovali aj my o deň skôr z Churu. Pohľad z odstupu dáva ešte viac vyniknúť elegancii tohto 147 m dlhého a 65 m vysokého kamenného viaduktu uvedeného, podľa nemeckej stránky Rétskej dráhy do prevádzky r. 1904. Spočiatku s parnými rušňami, ale prvú elektrickú lokomotívu si pokrokové Rétske dráhy zadovážili už v r. 1912 a pred sto rokmi otvárali novú trať Bever- Scuol-Tarasp údolím Innu rovno v elektrifikovanej podobe.

Pred pol desiatou sme na peróne už zvedavo vyzerali náš miestenkový Bernina expres, jediný zo štyroch, čo zastavuje vo Filisure. Pol hodiny pred ním išiel expres z Davosu, ktorý tu nezastavuje a posledné dva odchádzajú až zo St. Moritzu.

 
Filisur: náš Bernina expres vchádza na nástupište, na čele s ABe 8/12 č.3513

Náš vlak prišiel skoro načas na čele s jednou z najmodernejších dvojsystémových lokomotív „Allegra“ Rétskych dráh, od fy. Stadler. Tieto umožnili po r. 2010 ukončenie prepriahania vlakov v Pontresine, odkiaľ sa pokračuje bývalým, do r. 1943 samostatnou traťou Bernina s inou napäťovou sústavou (1 kV=), ako na kmeňových tratiach Rétskych dráh (11 kV,16 2/3Hz str.).

Za lokomotívou boli radené výlučne panoramatické vagóny, kde sme sa mohli v nám určenom vozni pohodlne porozsádzať. Na rozdiel od Ľadovcového expresu sú tu zaoblené vysoké okná bez predelenia priečlou a dostali sme len viacjazyčné prospekty ale slúchadlá tu neboli.

 
Prospekt Bernina Express- mapky Albulalinie, Berninalinie

Za stanicou Filisur sme vošli do prvého špirálového tunela a potom sme stúpali priamo po stanicu Bergün. Za touto stanicou je trať až do Predy, k severnému portálu skoro 6 km dlhého tunela Albula rozvinutá pomocou tunelov a viaduktov v údolí tak, aby prekonala vyše 750 m výškového rozdielu pri max. sklone do 3,5%. Tunel Albula je držiteľom európskeho rekordu čo do nadmorskej výšky železničných vrcholových tunelov.

 
Preda (1788 m): severný portál tunela Albula pod rovnomenným priesmykom

Za tunelom sme len krátko klesali mierne do Horného Engadinu- údolia rieky Inn a pri Samedane sme nepokračovali do St. Moritzu, ale krátkou spojkou po náhornej planine sme ho obišli do spomenutej Pontresiny. Tu sa prvý raz objavili pri priehľadoch medzi stromami najvyššie štíty Engadinu a zároveň aj východných Álp.

Jediné miesto, kde v panoramatických vozňoch možno pri spustenom okne fotiť, aj to len na jednej strane, je pri dverách v predsienke. Tento malý priestor zrejme nie je klimatizovaný a tak sme sa tu čo fotenia chtiví chvíľami striedali.

 
Pontresina- Bernina: prví vysokáni Berninských Álp sa ukazujú na pravej strane

Od Pontresiny sme sa viezli už po pôvodnej trati Bernina, ktorá vychádza zo St. Moritzu, a v prevádzke je od r. 1910. Aj táto trať je, podobne ako Albulabahn čisto adhézna, ale s ohľadom na extrémne výškové pomery s maximálnym sklonom až 7%. Výškový rozdiel medzi St. Moritzom a Ospiziom Bernina je „len“ 478 m, zato v pokračovaní dole do Tirana až 1824 m. Čím sme boli bližšie k horskému priesmyku, tým viac sa nám otvárali pohľady na skupinu Berniny, aj na nezastretý najvyšší Piz Bernina.

 
Pontresina- Bernina: Piz Bernina- 4049 m vpravo, Piz Palü- 3901m naľavo

Medzi čiernym a bielym jazerom- Lej Nair a Lago Bianco sme prešli rozvodím riek, ktoré tečú do Čierneho a Stredozemného mora. Chvíľami sme tu prechádzali krátkymi tunelovými úsekmi a galériami, ktoré pomáhajú udržiavať prejazdnosť úseku v zime. Na rozdiel od cesty nemá trať zimné uzávery.

Ale neboli by sme vo Švajčiarsku keby tu okrem iných zážitkov neponúkali aj možnosť jazdy s parnou snehovou frézou z r. 1910 za 289 CHF (január- február 2014). Náš vlak zastavil až na stanici Alp Grüm (2091 m n.m.), tu bola naplánovaná prestávka na prekrvenie nôh, malé občerstvenie priamo v staničnej budove, alebo fotenie.

 
Alp Grüm (2091m): čelo našej súpravy Bernina expresu- ABe 8/12 č.3513

Alp Grüm je poslednou nemecky hovoriacou obcou viacjazyčného kantónu Graubünden, v údolí Poschiava až do Tirana dominuje taliančina.

Napravo v smere jazdy bol impozantný pohľad na ľadovec Persgletscher (Palü), ktorý nám podchvíľou mizol v oblakoch. Na tabuli s letnou mapou je vyznačená hustá sieť turistických chodníkov, pri takom peknom počasí pôsobili veľmi lákavo.

 
Alp Grüm (2091m): aj ľadovec Palü sa v lete topí

Odchod o 11:22 z Alp Grüm bolo ale treba dodŕžať, nasledovalo viac ako hodinové, vôbec nie nudné klesanie údolím Poschiavo. V Cavaglii sa nachádza vodné dielo ktoré slúži od roku 1926 spolu s priehradou Palü výrobe elektrickej energie.

Môžeme len ľutovať, že na stredisko údolia - rovnomenné stredoveké mesto Poschiavo, kde expresy nezastavujú nám čas ani pri spiatočnej ceste nezostal. Ani 7% sklon trate sa nedal pri stavbe trate v Brusiu zvládnuť priamym trasovaním, tak vznikol známy „kruhový“ viadukt, v skutočnosti štvrťkruh o minimálnom polomere 45 m.

 
Brusio: čelo súpravy vchádza na kruhový viadukt

V konečnej stanici, v talianskom Tirane sme mali mať k dispozícii niečo vyše hodiny času. Mesto patrilo v histórii striedavo viackrát v období 1487 až 1797 Švajčiarsku, s ktorým teraz priamo hraničí.

Naša súprava na začiatku mestečka prešla vedľa pútnickej, skorobarokovej bazilike Madonna di Tirano stredom kruhovej križovatky. Do stanice Rétskej dráhy v Tirane, ktorá je v tesnom susedstve stanice štátnej železnice normálneho rozchodu, sme prišli presne o 12:36. Aby sme mohli nafotiť prejazd najbližšieho vlaku kruhovou križovatkou, vzdali sme sa obedňajšej prestávky v historickom centre a dlhými krokmi sme sa vydali k bazilike.

 
Tirano: Piazza della Basilica, križovatka je za kostolom Madonna di Tirano

Chvíľu po jednej hodine, vďaka signalizácii z každej strany premávka na kruhovej križovatke ustala úplne a čakali sme už len na vlak smerujúci do Švajčiarska. Na čele s lokomotívou Allegra došla dlhá červená súprava, prešla dôstojne pomaly po žľabových koľajniciach námestím a za pár minút bolo po atrakcii.

 
Tirano: trať č.950 regionalny vlak prechádza kruhovou križovatkou za bazilikou

Stihli sme si ešte pozrieť aj umelecko- historicky vzácny kostol zvnútra a trochu voľnejším krokom sme sa po rovnakej, rovnej ceste vrátili do centra, k stanici. Kúsok od baziliky je cukráreň s ponukou zmrzliny, ktorá aj tu bola dobrá. Stihli sme si ešte pred stanicou zaobstarať niečo pod zub do vlaku a ponáhľali sme sa na miesto zrazu. Opačným smerom sme sa viezli regionálnymi vlakmi, s dvomi skoordinovanými prestupmi.

 
Campocologno: už sme späť vo Švajčiarsku. Je tu ďalšie úzke hrdlo pre dopravu

Po prejazde súpravy Tiranom sme v švajčiarskej pohraničnej stanici Campocologno chvíľku počkali na protiidúci vlak, ale colníkov, podobne ako v talianskom Tirane, sme ani nezahliadli. Pasové kontroly vďaka pristúpeniu Švajčiarska k schengenskej dohode odpadli už pred časom.

V regionálnom vlaku na čele s Allegrou sa už okná otvárať dali, tak cestou späť vzniklo viac obrázkov. Pri nasvietení slnkom je vidieť, že kruhový viadukt bol vzorne opravený len nedávno.

 
Brusio: vchádzame pod kruhový viadukt smerom do St. Moritzu

V stanici Brusio sme čakali na protiidúci vlak, ktorý schádzal z kopca na čele s lokomotívami predchádzajúcej generácie, jazdiacich zrejme len na jednosmerný prúd. Tieto označené ako ABe 4/4 sme stretali len na tejto trati Rétskej dráhy z Tirana, končiacej v St. Moritzi.

 
Brusio: čakáme na protiidúci vlak smerujúci do Tirana- v čele s 2x Abe 4/4

V regionálnych súpravách, ktoré cez deň jazdia v hodinovom takte, sa počíta aj s prepravou bicyklov a tých pribudlo dosť aj pri striedaní cestujúcich v Poschiave. Na koniec vlaku nám malá posunovacia lokomotíva pridala ešte krátky otvorený vagón, ktorý sa ihneď zaplnil. Oproti ránu pribudla oblačnosť, ale počasie nám aj tak, oproti prvým dňom zájazdu prialo.

 
Poschiavo- Alp Grüm: pohľad južný späť na Lago Poschiavo

Výškové metre pribúdali na prudkom stúpaní veľmi rýchlo a po hodine a štvrť sme boli zase na Alp Grüm, ale teraz sa tu už vystúpiť nedalo. Náš časový rozvrh umožňoval len jedno, hodinové prerušenie cesty a my sme sa rozhodli pre Bergün na trati Albula.

Náš regionálny vlak zastavoval v každej stanici, aj v najvyššom bode trate, v Ospizio Bernina (2253 m n.m.). Na zďaleka nie plnom parkovisku bolo len zopár aut a autobusov - zrejme sem bola zaujímavejšia cesta vlakom. Kozorožcov, erbové zviera Graubündenu, sme ani tu v teréne nezahliadli, jedine ako plyšové hračky pri predaji suvenírov.

 
Alp Grüm:Lago Bianco, pohľad na sever, Rétske Alpy

Na berninskej trati je hlavná sezóna, na rozdiel od iných tratí Rétskej dráhy v lete. Využitie je aj v zime vysoké vzhľadom na vybudované lanovky a vleky, ale Bernina expresy po letnej sezóne sa už nevypravujú ako samostatné súpravy, ale sa panoramatické vagóny pripriahajú k regionálnym vlakom.

Na staniciach sú všade rovnaké patentované hodiny, ktorých sekundovky sa po celej krajine zrovnávajú každú celú minútu. Tieto nám zatiaľ preukazovali presnosť nášho vlaku. Prvýkrát sme prestúpili v Pontresine na vlak z/do Scuol-Taraspu, ktorý práve došiel a len krátko, dve zastávky sme sa ním odviezli do Samedanu, kde sme prestúpili po druhýkrát na vlak zo St. Moritzu do Churu. Po prechode tunelom Albula sme vychutnávali už známu cestu po špirálach smerom dole dolinou až po stanicu Bergün.

 
Bergün/ Bravuogn

Múzeum železnice Albula tu otvorili len pred vyše rokom, k 110. výročiu udalosti, keď sem 1.júla dorazil prvý vlak. Vlak nás doviezol o tri štvrte na päť, mali sme teoreticky len 15 minút do záverečnej na rýchly presun múzeom, ale vďaka prosbe našej sprievodkyne nás strpeli o štvrť hodinu dlhšie.

Spôsobom prezentácie je expozícia súdobá, s množstvom najmä vizuálnych efektov, ale aj s vyše 600 zaujímavými artefaktami. K budúcoročnému výročiu celej trate Albula bude snáď kompletné aj zaujímavé segmentové modelové koľajisko veľkosti Om, ako jeden z magnetov expozície.

 
Bergün: múzeum železnice Albula

Pri vstupe je na kusej staničnej koľaji odstavený hnedý rétsky krokodíl a na prízemí si našli domov po roky budované segmenty modelovej železnice Bernharda Tarnutzera v merítku 1:32 (podľa časopisu Modelleisenbahner 9/2013). Predlohou mu boli trate Albula a Engadin z obdobia rokov 60-tich do polovice 80-tich uplynulého storočia. Prvé segmenty vznikli ešte v Ženeve a po presťahovaní sa ich staviteľa do neďalekého Samedanu im hrozilo dokonca zrušenie. Šťastnou náhodou dostal ešte včas ponuku umiestniť model do vznikajúceho múzea. Pri našej návšteve bola trať asi z ¾ dokončená, posledné segmenty dorába p. Tarnutzer pred očami návštevníkov, pokiaľ ho títo ovšem nechávajú pracovať.

V expozícii na poschodí je zdokumentovaný vznik a história trate, okrem statických dokumentov bolo vidieť aj dobové filmy premietané na obrazovku alebo aj na plátno za oknom repliky salónneho kupé.

Okrem krokodíla s dvomi plošinovými vozňami pri vstupe, ktorý bol pred otvorením múzea odstavený o pár metrov nižšie, na lúke pod stanicou, sú vystavené len modely koľajových vozidiel.

Za ďalšiu necelú polhodinu do príchodu nášho vlaku sme stihli zájsť do obce a poobdivovať zachovalé unikátne historické objekty, okrem iných aj starodávnu, možno vyše tisícročnú „rímsku“ obrannú vežu, obnovenú po požiari r. 1323.

Vydarený deň skončil po príchode do penziónu tradičnou piatkovou rybacou večerou a nám už zostalo len balenie na ranný odchod.

Sobota, šiesty a posledný deň zájazdu (1.9.)

Po raňajkách a rozlúčke s prvou štvoricou zo skupiny, ktorí pokračovali z Filisuru autom domov, sme sa presunuli na perón, aby sme sa odviezli regionálnym vlakom do Churu. Súprava prechádzala už nám známou trasou cez Thusis a Reichenau a na poslednom úseku od Emsu sme už išli paralelne s traťou (vlečkou) normálneho rozchodu.

 
Filisur- Alvaneu: náš poloprázdny ranný vlak do Churu

Chur je najstarším švajčiarskym mestom, prvé stopy ľudského osídlenia našli tu z čias 11000 rokov p.n.l. Rímske dejiny mesta sa začali písať pred vyše 2000 rokmi a r. 451 bol menovaný prvý tunajší biskup so silným mocenským postavením. Od r. 1803 je kantón Graubünden s hlavným mestom Chur súčasťou konfederácie.

Vlaky SBB normálneho rozchodu rovnako ako vlaky úzkorozchodnej Rétskej dráhy prechádzajú stanicou vedľa seba, výnimkou sú len súpravy pôvodne samostatnej dráhy do Arosy (1914- 1942), ktoré majú nástupište z pouličnej strany.

 
Chur: úzke koľaje Rétskej dráhy v popredí, súpravy na normálny rozchod vzadu.

Batožinu sme zverili do opatery našej sprievodkyni, ktorá zostala na stanici a rozišli sme sa do mesta. Obchody sú v sobotu pomerne dlho otvorené, s nákupom suvenírov, aj vzhľadom na trhy v starom meste nebol problém. Pred stanicou sa mi podarilo nafotiť súpravu Rétskej dráhy s Allegrou na koľajach do Arosy, Allegry od roku 2010 dominujú aj na tejto trati.

 
Chur: súprava Rétskej dráhy do Arosy pred staničnou budovou

Do roku 1997 mali do Arosy Rétske dráhy tu už tretiu napäťovú sústavu (2,4 kV=), kedy sa urobila zmena na dominantný systém (11 kV, str.). Trasa Arosabahn je vedená mestom po okraji historického centra na spôsob električkovej trate, čiastočne dokonca kvôli bezpečnosti cestnej premávky dvojkoľajne. Tunelový projekt skončil kvôli neprimeraným nákladom v koši a tak Chur neprišiel o atrakciu pre vlakových fanúšikov.

Starému mestu dominovali týždenné trhy spestrené hudobnými produkciami. Postupne na viacerých miestach vystupovali piati trubači na dlhokánskych alpských rohoch, ktoré pastieri pôvodne používali i na dorozumievanie sa. Našinca môže napadnúť určitá paralela s fujarami, aj keď sú rohy o veľa dlhšie. Dajú sa však, ako sme to už predtým videli, pri prepravu autom rozobrať aj na tri kusy.

 
Chur: trubači na alpských rohoch za chvíľu zahrajú znova

Chvíľu po dvanástej sme nastúpili na rýchlik do Zürichu s trasou pozdĺž rovnomenného jazera, odtiaľ sme sa po ďalšom prestupe v Arth- Goldau doviezli k autu, ktoré sme odstavili ešte v Brunnene.

Pri hustej sieti a vysokej miery spoľahlivosti verejnej dopravy, ako sme to mali možnosť posledných osem dní zažiť, sme spokojní a plní dojmov odchádzali z (nielen) železničného raja pár hodín pred vyplynutím platnosti našich Swiss Passov.

Za stále krásneho počasia sme sa lúčili so Švajčiarskom, ktoré sme opúšťali cez Schaan v Lichtenštajnsku smerom na Voralberg.

 
Schaan: posledný vlakový záber z dovolenky, na ceste nás pristavil rakúsky vlak

Keď sme si večer našli ubytovanie v rakúskom Bludenzi, rozpršalo sa. V nedeľu ráno ešte stále pršalo, hory zmizli v oblakoch, tak sme si zvolili najkratšiu trasu dlhými, spočiatku len obojsmernými tunelmi na Innsbruck a ďalej domov.

Foto v titulke: Landwasser viadukt, ranný vlak od Churu na viadukte, 30.8.2013