Ušatá sa lúčila so slovenskými traťami

Rozlúčka to bola veľkolepá. Pre cestujúcich bola pripravená celodenná jazda stredoslovenským okruhom, po trase Prievidza – Handlová – Horná Štubňa – Diviaky – Harmanec – Banská Bystrica – Zvolen – Kremnica – Horná Štubňa – Handlová – Prievidza.

O siedmej hodine sa prievidzské nástupište začínalo zapĺňať cestujúcimi, ale aj ľuďmi, ktorí si prišli Ušatú „len“ poobdivovať a odfotiť. Súprava mimoriadneho vlaku, ktorú tvoril okrem klasickej flotily vozňov Prievidzského parostrojného spolku aj jeden posilový vozeň určený pre cestujúcich z Handlovej, bola za pár minút obsadená do posledného miesta cestujúcimi. Zloženie cestujúcich bolo rôznorodé – rodiny s väčšími, ale aj menšími deťmi, ľudia, ktorí v uplynulých rokoch prispeli pomocnou rukou k fungovaniu Prievidzského parostrojného spolku, železničiarski dôchodcovia a samozrejme aj kopa fotografov.

Presne o 7:40 vypravil prievidzský výpravca Ušatú na 206 km dlhú jazdu po jedných z najkrajších tratí Slovenska, na ktorých sú údolia a kopce popretkávané množstvom mostov, viaduktov a tunelov. Celkovo sme počas dňa prešli cez 44 tunelov a 5 viaduktov a absolvovali sme tri úvrate ( 2x v Hornej Štubni a raz v Diviakoch ). S náročným terénom Ušatá bojovala odhodlane a vďaka neustálym prísunom uhlia a vody zvládla všetky náročné stúpania a klesania na trati. V peci sa počas dňa spálilo skoro 15 ton uhlia a v kotli spotrebovalo cca 50 000 litrov vody. Voda sa zbrojila počas viacerých zastávok po trati, či už z cisterien hasičských áut alebo z cisterny požiarneho vlaku.

Požiarny vlak, ktorý sledoval Ušatú počas celého dňa ťahala beztlmičová cargácka Bardotka 751 196 – 7 z prievidzského depa. V požiarnom vlaku bol radený aj vozeň na sedenie pre tých, ktorí si v kopcoch a tuneloch chceli vychutnať zvuk netlmeného dízlového motora.

Jazdu si cestujúci mohli spríjemniť v reštauračnom vozni, kde sa počas jazdy podávala kapustnica a čapovalo pivo.  Čas ubiehal vcelku rýchlo, nastal čas obeda a vlak zastavil na dlhší plánovaný pobyt vo Zvolene, kde bolo naplánované zbrojenie uhlia. Ušatá bola odvesená zo súpravy a pobrala sa do zvolenského depa, kde čakala na požiarny vlak s uhlím. Na prvom nástupišti zvolenskej osobnej stanice čakalo na cestujúcich prekvapenie, v podobe vystúpenia folklórneho súboru Slatina zo Zvolenskej Slatiny. Asi najviac obdivu zožal najstarší účinkujúci, ujo Paľko Žlnka. V takom veku tak prepletať a krepčiť nohami – klobúk dole. Folkloristi boli všetkými cestujúcimi odmenení veľkým potleskom.

Keďže požiarny vlak s uhlím do Zvolena meškal, predĺžil sa aj čas na zbrojenie Ušatej a tak sme zo Zvolena smerom na Hronskú Dúbravu a Kremnicu odchádzali s jeden a polhodinovou sekerou. Kvôli nášmu meškaniu sme už nestíhali križovania s pravidelnými osobnými vlakmi v plánovaných dopravniach a tak naše meškanie postupne narastalo. Málokto z cestujúcich z toho robil ťažkú vedu   ( odmysliac jednu známu rodinku ), každý si radšej užíval pekný výlet s Ušatou. Počas dňa sa umúdrilo aj počasie, dopoludnia bolo daždivo, ale od Čremošného  už pekne svietilo slnko.

Do Prievidze sme nakoniec dorazili s dvojhodinovým meškaním. S potešením som vo vlaku vnímal veľký počet rodín s deťmi, ktoré sa namiesto pobehovania po nákupných centrách rozhodli stráviť deň určite príjemnejšie a užitočnejšie.

A ako vnímal túto jazdu jeden jej detský účastník, 11 – ročný Marek Mikuš z Handlovej ?
Dňa 21. septembra 2013, mňa a moju sestru zobrali rodičia na celodenný výlet. Nevedeli sme kam, až keď sme odbočili na handlovskú železničnú stanicu, tak som začal šípiť. Tam nám prezradili, že nás berú na poslednú jazdu Ušatou, pred jej rekonštrukciou. Na stanici bolo veľa ľudí, ktorí si prišli parný rušeň len odfotiť alebo cestovať ako my. Nastúpili sme do posledného vozňa, ktorý bol určený pre Handlovčanov. Z Handlovej sa parný vlak vydal na jazdu smerom na Hornú Štubňu, kde sme videli ako sa zapája rušeň za náš posledný vozeň. Bolo to zaujímavé. Odtiaľ sme išli do Diviak, kde stálo veľké požiarnické auto, z ktorého Ušatej doplnili vodu. Po jej prečerpaní opäť prepli parnú mašinu dopredu. Potom sme vyrazili smer Banská Bystrica. Páčila sa mi táto pasáž. Najviac ako sme vchádzali a vychádzali z tunelov. Bolo ich asi dvadsaťdva a v poslednom vozni sme mali pri dverách na ne parádny výhľad. Na obed sme dostali dobrú kapustnicu v reštauračnom vozni. Naša najdlhšia zastávka bola vo Zvolene. Bolo tam veľmi pekne a bol tam pripravený aj sprievodný program, pokiaľ išla Ušatá do depa po uhlie a vodu, aby sme mohli pokračovať ďalej. V hale železničnej stanice mali model železnice, ktorý sa mi páčil. Dali sa tu kúpiť aj knižky o železnici a rôzne suveníry. Bol som si pozrieť nástupištia, na ktoré sa dalo dostať len podchodmi. Svoj zážitok z jazdy som porozprával i do televízie. Hral som sa i s kamarátmi, lebo sme tam čakali veľmi, veľmi dlho. Po hodine meškania prišiel parný rušeň s obrovským množstvom uhlia, ktoré sa skoro vysýpalo cez okraj. Keď ju pripájali k vlaku, preleteli nad nami tri stíhačky. Ďalšou zastávkou bola Kremnica. Tam sme čakali na vlak, ktorý išiel za nami, aby sme mohli opäť doplniť zásobu vody. Tu nám vzniklo ďalšie meškanie, ktoré nás moc nepotešilo. Mali sme stáť aj v Hornej Štubni, ale kvôli meškaniu sme sa tam zdržali minimálne. Naozaj to bol celodenný výlet, pretože sme do Handlovej dorazili večer, okolo 19.15 h. Bol to pekný i náročný výlet zároveň. Teším sa však kedy parný rušeň Ušatú, keď ju zrekonštruujú a ja pôjdem na ďalšiu, v poradí už tretiu jazdu.
( Pozn. Text bol zverejnený na stránke www.vlaky.net a v regionálnych novinách Prievidzsko č. 43/2013 )

Po príchode do Prievidze sa Ušatá odobrala na poslednú cestu do depa. Poslednýkrát sa otočila na točni, mocne zapískala a pomaličky vošla do rotundy. Oheň v peci pomaly dohorel, para z kotla vyfučala.  Do najmenšieho kúsku rozobratá, prejde každá časť mašiny kontrolou a opravou, aby všetkých nadšencov železničnej histórie opäť vozila po slovenských tratiach na nostalgických jazdách.