Železnica za ostnatým drôtom

Donedávna aj vstup do oblasti bol prísne zakázaný a jedinci, ktorí sa o to pokušali buď skončili pred súdom, alebo dostali peknú pečiatku do pasu, ako persona non grata. Nuž tieto okolnosti neboli veľmi prívetivé a nie každý bol ochotný riskovať, preto sa táto expedícia zrodila veľmi ťažko.

Nakoniec predsa stálo všetko na voľno, aj keď počas čínskeho nového roku prišli nejaké strohé správy, že úrady by predsa len uvítali, keby sme nedošli. V tom čase sme už letenky mali vo vreckách, takže sme hľadali iné alternativy, ale nakoniec týžden pred odchodom bolo všetko potvrdené.

Po takmer 20 hodinovom lete som pristál na letisku Chengdu, odtiaľ je ešte 400 km do Guangyuan, to sme už absolvovali spoločne riadnym vlakom. Na naše nemalé prekvapenie cestovanie bolo celkom príjemné a z vlaku sme mohli vidieť obrovský boom rozvoja čínskych železnic. Po trati takmer každá stanica bola nová, alebo veľkoryso obnovená, a našu trať niekoľkokrát križovala trasa novej veľkorysej rýchlodráhy, ktorá je ešte vo výstavbe. Pekné vedenie tratí, moderne tvarované mostné konštrukcie len potvrdili veľkorysosť projektu. Stanice boli neuveriteľne veľké a priestranné. V Číne na stanicu či nádražie sa dostanete výhradne s lístkami, ktoré sú kontrolované už pri vchode a potom ešte raz pred príchodom k vlaku vás personál vpustí na patričné nástupište. Po vstupe do vlaku príde tretia kontrola, na každý vozeň, alebo na dvojicu, pripadne jeden sprievodca, ktorý vás usmerní a zároveň skontroluje.

 
Ráno na moste v Rongshane

Vo vlaku je pomerne čisto avšak pomerne hlučno, Činania veľa a hlasne diskutujú, a ak chýba partner, tak telefonujú a súčasne stále niečo jedia. Vo vlaku, ktorý sa skladá v priemere z 18-20 vozňov je bufetová služba, ktorá roznáša stravu a nápoje. Ceny sú celkom v poriadku a aj strava je obstojná a chutná. Hlavné trate sú elektrifikované, a našu súpravu ťahala staručká, pomaly dosluhujúca lokomotiva radu SS3. Max. rýchlosť bola okolo 90-95 km/h a prvá polovica trate viedla cez nížinu. V druhej polovici sme museli prekonať menšie hory a množstvo tunelov a mostov skrášlilo trasu. Do Guangyuanu sme došli takmer presne. Odtiaľ náš vlak pokračoval ďalej s dízlovou lokomotívou.

Bolo neuveriteľné sledovat množstvo ľudí, ktoré naraz vystúpilo z dvoch vlakov. Trvalo nám takmer 20 minút, kým sme sa dostali von z nádražia. Námestie pred stanicou je vo výstavbe, takže autobus, ktorý prišiel pre nás, musel čakať vo vedlajšej veľmi úzkej uličke. Zo stanice sme išli priamo k úzkorozchodke, aby sme si prehliadli trať a vyhľadali miesta, odkiaľ môžeme fotografovať. Pekné teplé, slnečné počasie však nám nedalo a ihneď sme sa dali fotografovania a filmovania.

 
V uzskej doline pred koncovou stanicou

Úzkorozchodná železnica začína cca 25 km juhovýchodne od Guangyuan, v mestečku Rongshan. Železnica bola postavená v rokoch 1959-60, a prevádzku od začiatku zebezpečujú štyri štvornápravové tendrové lokomotívy typu C2. Neskôr tieto stroje vyrábali v Harbin Forestry Machine Factory. Stroje boli vyrábané v rokoch 1963 až 1987 v počte cez 600 kusov. C2-ky boli vyrábané na základe veľmi úspešného typu lokomotiv, u nás známych aj ako Kč 4, ktoré boli vyrábané a exportované v polovici minulého storočia. Činske lokomotívy sú však nesmierne moderné, valivé ložiská sú všade od náprav až po kĺby rozvodov a preto ich chod je aj dnes veľmi tichý. Nie tak kompressor, ktorý aj napriek tlmiču vyrába neuveriteľný kravál, čo zaplňuje celú dolinu.

Trať o rozchode 762 mm je dnes cca 7,5 km dlhá, má 3 zastávky, 3 mosty a jeden tunel.

V areáli v Yujiabian

Vo východzej stanici v Rongshan je obrovský triedič uhlia a prekladacie zariadenie. Do roku 2010 uhlie z úzkeho rozchodu bolo prekladané na vagóny normálneho rozchodu a lokomotívami SY boli vlaky prevezené do Guangyuan a odtiaľ ďalej na miesto určenia. Prevádzku na normálnom rozchode v roku 2010 zastavili, lebo aktuálne zemetrasenie zničilo krátky úsek. Dve lokomotívy typu SY čakajú na svoje osudy v stanici Rongshan. Trať je ešte na mieste, okrem toho krátkeho úseku, ktorý je ešte stále zakrytý cca 1,5 - 2 m vysokými skalami a zemou zo svahu.

Z pôvodne 4 úzkorozchodných lokomotív počas môjho pobytu boli ešte dve v dennej prevádzke, tretia a štvrtá boli v dielni na oprave. Tam stáli aj dve moderné elektrické úzkorozchodné lokomotívy, avšak trolej ani len v náznakoch nebol na trati.

Denne jazdia dva páry vlakov a v utorok a vo štvrtok ešte jeden pár okolo obeda doplní cestovný poriadok. Vlaky sa skladajú zo 16-24 uhoľných vagonov, každý na cca 15t uhlia, zo služobného vagóna s kontrolným merákom tlakovej brzdy a 2 - 3 osobných vozňov. Použivajú sa moderné automatické spojky typu Janney. Cestovanie je zrejme zdarma, nikde som nevidel nikoho, kto by predával alebo kontroloval lístky.

 
Nakladacia rampa v novej bani

Na trati nie je točňa alebo delta na otáčanie lokomotív, preto tie vždy tendrom vpred ťahajú prázdne vagony k baniam a kotlom vpred naložené vlaky späť do Rongshanu. Výkon lokomotív je pozoruhodný, v priemere vlaky vážia okolo 500 ton, čo malé stroje s nápravovým tlakom okolo 4t bez problémov ťahajú na kľukatej trati na brehu horskej rieky.

Stúpania nie sú veľmi veľké, ale úzke oblúky, prechody malými dedinami a náhle zmeny sklonu občas dajú strojom zabrať.

V oboch ďalších staniciach sú obrovské nakladacie mechanizmy a stavby, a na strednej stanici dokonca tunel pre vagóny čakajúce na naloženie. Hore zrejme automatizovaná banská železnica prepravuje banské vozíky na váhu a odtiaľ na vyklápací mechanizmus. V tejto časti nevidieť človeka. Nevedno či preto lebo sme tam boli ako cudzinci, alebo skutočne ide všetko automaticky.

 
Na moste v Shanzibe

Ubytovne basy boli niekoľkoposchodové budovy prísne strážené a oddelené od okolia niekoľkonásobnym plotom s elektrickým ostnatým drôtom a celá oblasť bola zakamerovaná. Počas nášho pobytu sme trestanca nevideli, len zariadenia.

Trať mala kedysi ešte jednu vetvu na sever, ale tá zrejme tiež následkom pravidelných zemetrasení bola už zrušená a už vidieť len zarastenú trasu, kde boli kedysi koľaje.  Na stanici v Rongshane sme videli obrovské množstvo nových betonových pražcov, zrejme lokálna výroba, lebo boli tam aj formy na odlievanie a obrovské množstvo nových koľajníc. Nevedno, či trať plánujú inovovať, alebo podzemné banské dráhy predlžujú. Stĺpy na trolej sme nevideli nikde.

Štyri dni sme mohli stráviť v okolí a na železnici, žiaľ jazykové bariéry boli najväčším problémom, naša lokálna sprievodkyna žiaľ nevedela nájsť spoločnú reč ani s členmi expedície, ani železničiarmi. Ľudia však boli nesmierne priateľskí, zrejme prvýkrát v histórii videli na živo Europánov, preto sme boli všade v strede pozornosti, dokonca aj miestne noviny priniesli niekoľko článkov a cudzincoch, ktoré pre ich železnicu boli ochotní precestovať polovicu zemegule.

Foto v titulke: Odchod z Yujiabian.