FLRR - „Prasacia dráha“

Táto firma do začiatku 3. tisícročia po stopách slávnych amerických modelárov stavala pomerne komplikované, ale súčasne zaplatiteľné stavebnice klasických amerických malých lokomotív. Stavebnice neboli veľmi komplikované a ani drahé, súčasne však poskytli modelárovi obrovský priestor na dorábanie a doplnenie modelov, vrátanie povrchovej úpravy. Lokomotívne rámy boli vždy zo solídneho zinkového tlakového odliatku, prevody z asi najlepšej konštrukčnej hmoty na tieto účely – z delrinu a ostatok bol buď kovový odliatok, alebo bežný odliatok z umelej hmoty. Firma existovala dlhé desaťročia a prvé modely boli zrejme prebrané ešte od jej predchodcov (Varney a pod), takže medzi nimi boli pomerne veľké generačné rozdiely, čo sa prejavilo v detailovosti.

MDC tento handicap však nesmierne rafinovane využilo a dalo na trh väčšie stavebnice, kde v jednej krabici bol dostatok materiálu pre 3 - 4 vagóny alebo podobne stavby (chatrče, búdky, domčeky – ba aj odstavené lokomotívy). V krabici bolo aj niekoľkostránkový, pekne ilustrovaný návod, čo všetko sa dá z poskytnutého materiálu postaviť. Neboli to samozrejme precízne návody, skorej ideje, ako by sa to dalo urobiť. Hlavná myšlienka bola vždy nejako znázorniť Divoký západ, primitívne a súčasne pionierske prístupy. Táto časť Ameriky je prakticky dodnes v podobnom duchu. Z ničoho nič vyrastú veľké obývané sídla, aby zopár rokov neskôr sa menili na mestá duchov („ghost town“).

Vtáčí pohľad na mesto Noname City © Ing. Eugen Takács

Mal som možnosť navštíviť niekoľkokrát tieto oblasti medzi Skalnatými horami a Tichým oceánom. Veľmi často som sa vyhýbal hlavným turistickým trasám, aby som videl, čo ostalo po zlatokopoch a iných baníkoch a lesníkoch. Niekedy som videl nesmierne prekvapivé scény, kde v bagri ešte ostal aj kľúč a plná lyžica kameňa, čo už nebolo kam a kedy vysypať. Vláčiky tiež ostali väčšinou na mieste, keďže obyvateľstvo zrejme okamžite ušlo do iných krajov. Ich príbytky stali bezcennými, alternatívna existencia žiadna, a za pár mesiacov ostalo z niekoľko desaťtisícového mesta čosi mŕtve. Až v 80. rokoch sa začali zámožnejší jedinci organizovať, a nejakým spôsobom oživiť bývalé veľké mestá. Na pomoc im prichádzajú – ako inak v USA – spasitelia blahobytu, t.j. kasína so sľubom obrovských výhier.

Tieto inštitúcie (so štátnou podporou) začali prestavať tieto mestá duchov na turistické centrá, s organizovaním turizmom. Majitelia kasín zato mesta zrenovujú, dajú takmer do pôvodného stavu, samozrejme podľa najnovšej techniky a možnosti. Mesta ako Central City, Cripple Creek a pod. sa stali opäť rušnými mestami, s tisíckami turistov . Aj milovníci železníc si prídu na svoje. Takmer v každom meste chodí nejaký turistický vlak a dosť často takmer originálny – alebo veľmi blízky originálu. Žiaľ už nie v pôvodnom rozsahu, lebo ani to nebolo kedysi maličkosťou. Boli mestá, kam až tri súkromné spoločnosti vozili vlaky z toho istého smeru. V mestách chodili električky a miestna doprava k staniciam či k iným centrom života.

Dva mosty, dva vlaky ... © Ing. Eugen Takács

Dnes sú všetky tie vymoženosti minulosťou. Našťastie sem sa ešte nedostali názory z Disneylandu, preto všetko je veľmi originálne a nič nie je vyčačkané. Nuž po dlhých úvahách som sa rozhodol postaviť si nejaké menšie koľajisko v podobnom štýle. Tisícky fotografii, ktoré som v USA urobil, dali mi námety, dokonca som raz mal možnosť tesne pred zánikom navštíviť aj výrobné haly MDC v Carson City a veľkým kufrom zaujímavých modelov som odchádzal z podnikovej predajne. Lokomotívny a vozový park bol teda už doma, niečo dodnes ešte nie je poskladané, medzičasom aj iní výrobcovia sa dali na tuto tému, ako Bachmann, Rivarossi, Con-Cor, takže dnes de facto môžem prevádzkovať miestnu železničnú dráhu ako kdesi v lesoch Divokého západu.

Tieto dráhy boli vždy kombinované, veď v prvom rade ide o banské prevádzky, väčšinou hlbinné bane. t.j. ruda bola vozená malými lokomotívami a vozíkmi na povrch, kde boli drvené, čiastočne triedené a naložené na veľké vlaky – väčšinou úzkorozchodné (3 stopy), alebo normálnerozchodné. Ja som sa rozhodol pre normálny rozchod v H0, kvôli prístupnosti materiálov. Tieto dráhy však boli stále ešte veľmi ďaleko od veľkých železníc USA. Mali neuveriteľné sklonové pomery a aj technické zázemie bolo skorej improvizované, ako do detailov vymyslené. Preto klasické lokomotívy tu väčšinou stroskotali, preto Američania vymysleli neskutočné konštrukcie lokomotív, ktoré na druhej strane dokonale vyhovovali požiadavkám týchto trati.

Trojpodvozkový „Shay“ – detail parných strojov © Ing. Eugen Takács

Parné lokomotívy boli zásadne podvozkové a nesmierne pomalé. Typy ako Shay, Climax, Heisler atd. sa stali symbolom týchto dráh. Na druhej strane na banskú činnosť treba aj nesmierne veľa dreva. Štôlne treba neustále vystužovať, preto prísun dreva bol vlastne osudným pre tieto podniky. Videl som obrovské teritória v Skalnatých horách, kde baníci museli skončiť, lebo došlo jednoducho drevo. Tu nikdy neexistovalo žiadne plánovanie, jedine efektivita bola v popredí. Lesy rúbali systematicky, okamžite podkladali na zem koľaje (maximum bol terén ohobľovaný, ale žiadna klasická železničná stavba.), Vodné toky pripadne hlbšie doliny prekonali jednoduchými drevenými mostmi typu „trestle“ a už sa išlo ďalej.

Nuž niečo podobné som chcel znázorniť aj na mojom koľajisku, ktoré má rozmery 4 x 0,6 m, v pozadí sú len koľaje na odloženie súprav a otočenie vlakov. Koľajisko začína na vysokom „trestle“ moste, postavené výhradne z dreva. Vláčik na dvoch úrovniach prechádza medzi strmými skalami do priestorov píly, papierne a fabriky Nellis, na výrobu zbraní (na Divokom západe človek bez zbrani ani dnes nie je plnohodnotný). Tu sa nachádza aj riaditeľstvo FLRR. Pila sa skladá z otvoreného fungujúceho gátora, papiereň a zbrojovka sú postavené z dreva. Po riaditeľstve nasleduje vlastné mestečko s hlavnou ulicou s obchodmi, s bankou, bordelom, s kanceláriou Wells Fargo, s kúpeľmi Aron & Son, a nechýba ani truhlár s parnou pílou a depo, čo je po americky stanica s bezdomovcami a podobnými živlami.

Hlbinná baňa © Ing. Eugen Takács

Na ďalšej časti koľajiska sú vlastné bane a vyhorená požiarna stanica. Všetky stavby sú z drevené alebo z kartónu podľa vlastných výkresov a škíc, takmer všetky majú originálnu predlohu (aj keď nie na jednom mieste). Vo všetkých stavbách je nejaké osvetlenie – väčšinou LEDky, ale aj mikrožiarovky, a majú vnútorné zariadenie. Kopce sú z PUR peny a celé koľajisko je veľmi skladné a ľahké. Koľajivo je nízkoprofilové PECO. Výmeny sú manuálne stavané – tyčkami z boku koľajiska. Koľajisko je ovládateľné z oboch strán, takže možno ho prevádzkovať aj na výstavách. Pôvodne som plánoval koľajisko prepojiť s koľajiskom nemeckého priateľa v podobnom duchu, žiaľ kvôli veľkým vzdialenostiam tomu ešte nedošlo. 

Koľajisko s takými rozmermi je ešte dosť malé na to, aby človek mal čas a chuť pripraviť detaily a vypracovať niektoré modely do dokonalosti. Veľkú prevádzku nemožno tu realizovať, ale to podstatné áno. Odvoz rudy a prísun dreva. Občas príde aj osobný vlak, či už klasický ťahaný s parnou lokomotívou a žltými vagónmi à la D&SNG, alebo improvizovaný motoráčik Galloping Goose, postavený na základe vtedajšieho motorového vozidla typu Ford. Tento motorák mal v 30. rokoch minulého storočia zachrániť železničnú dopravu v oblastiach, kde banský priemysel stroskotal. Žiaľ nestalo sa tak, takže tisícky kilometrov tratí sú dnes už v nenávratnej minulosti.

„Galloping Goose“ pri dielni truhlára © Ing. Eugen Takács

Riadenie koľajiska je analógové – špeciálne zdroje garantujú veľmi pomalú jazdu a malé diaľkové ovládače (WAC) slúžia na riadenie lokomotív. Dva vlaky môžu jazdiť súčasne a veľmi pomaly, podobne ako to bolo v skutočnosti. O ďalšom nech hovoria fotografie.

Úvodná snímka: „Climax“ prichádza do hlbokého zárezu © Ing. Eugen Takács

Upravil PhDr. Zbyněk Zlinský