Vlakové šialenstvo 2013

Kde inde je tak nádherne, ako v známom letovisku Pietra Ligure v Taliansku. Keďže financií bolo tento rok trošku pomenej, bolo treba tomu prispôsobiť aj cestovné vlakové plány. Prvotné železničné varianty v sebe nezahŕňali použitie Interailu. S manželkou Majkou sme dlho premýšľali nad tým ako sa čo najrýchlejšie a hlavne najlacnejšie dostaneme vlakom do Pietra Ligure.

Prvá najrýchlejšia a finančne najprijateľnejšia varianta bola Bratislava - Wien - Brenner - Verona - Milano - Pietra Ligure. Spomínaný cestovný plán vychádzal s použitím nočného EN 247 do Innsbrucku, miestneho S-bahnu do stanice Brenner. Následne odtiaľ regionálnym vlakom do Verony. Z Verony do Milána pre zmenu vysokorýchlostnou jednotkou Eurostar. Z Milána už priamo do Pietra Ligure regionálnym vlakom.

Druhá najrýchlejšia cesta bola jednoznačne priama linka Wien - Milano. V tejto variante bol zahrnutý nočný presun vlakom EN, s tým že by sme brali 4 miestne kupé v ležadlovom vozni. V čase nášho plánovania bol v ponuke ešte tzv. Sparschiene ticket, ktorý na 2 osoby vychádzal 118 EUR. Z Viedne do Milána bol lístok za akciovú cenu, to však už neplatilo pri ceste späť. Cesta do Viedne by nás následne vyšla už 258 EUR. Cesta z Milána do Pietra Ligure v sebe zahŕňala presun regionálnym vlakom.

V poradí tretia varianta v sebe zahŕňala presun cez Švajčiarsko. V tomto spojení sa rátalo s použitím nočného vlaku EN Viedeň - Zürich. V danej dobe sa dali zohnať ešte tzv. Sparschiene ticket. My by sme však využili cenovú ponuku ZSSK, ktorá v sebe zahŕňala spiatočnú cestu pre 2 osoby Bratislava - Zürich za 161 EUR. Cena sa však o dosť navýšila pri spiatočnom lístku Zürich-Miláno-Zürich ktorý by nás vyšiel na 287 EUR a to bolo treba ešte pripočítať cenu za spiatočný lístok Miláno - Pietra Ligure - Miláno.

Konečný itinerár našej cesty (po kliknutí do náhľadu sa otvorí celý vo formáte PDF)

Po dlhých úvahách a prepočtoch došlo k pevnému rozhodnutiu. Pre cestu do Pietra Ligure sme si nakoniec zakúpili Interail Global Pass. Cestovné plány sme plne prispôsobili k Interailu, tak aby sa plne využil. Zároveň sme si zakúpili miestenky na nočné vlaky Hegyeshalom - München, München - Milano, Zürich - Dresden a ešte Berlin - Wien. Cesta naplánovaná, cestovné lístky a miestenky kúpené, môže sa nasadať a ide sa cestovať po Európe.

Sobota 26.7.2013

Nadišiel deň nášho odchodu na tohtoročnú vlakovú cestovateľskú dovolenku. Tento krát cestu začíname kúsok za našimi hranicami v Maďarsku, konkrétne v železničnej stanici Rajka. V súčasnosti sa do spomínanej stanice dá dopraviť iba autobusovou linkou z Bratislavy, prevádzkovanou Dopravným podnikom mesta Bratislava. Autobus jazdí prevažne v 60-90 minútových intervaloch, a tak nájsť ideálne spojenie na nadväzujúci vlak smerom do Hegyeshalomu je dosť veľký problém. Jediným naším riešením, tak aby sme nemuseli v Rajke čakať vyše hodiny na vlak bola cesta autom.

Prišla dlho očakávaná hodina odchodu a my nastupujeme do auta, smer Rajka. Tu by som chcel ešte raz veľmi pekne poďakovať manželkiným rodičom, za prejavenú ochotu vziať nás autom. V opačnom prípade by sme boli nútení ísť vlakom do Viedne a tu by už reálne hrozilo že by sme nechytili nočný Euronight do Mníchova. Vyrážame od nás okolo 20:30 večer. Cesta ubieha plynulo. Prechádzame cez Petržalku, následne vychádzame na hlavnú cestu, smer Rusovce, Rajka. Väčšinu cesty ideme súbežne so železničnou traťou z Petržalky.

Keby sa bola zachovala dodnes osobná doprava v smere do Rajky, tak možno teraz sedíme vo vlaku. Zhruba po necelej hodine parkujeme priamo pred staničnou budovou v Rajke. Vonku už panuje tma ale celkovo je príjemne teplo tak ako sa patrí na koniec júla. Dávame si na seba naše ruksaky a smerujeme k nástupišťu. Rozhliadame sa po stanici, všade stoja nákladné vlaky. Okolo 22 hodiny prichádza k nástupišťu malá motorová regionálna jednotka spoločnosti GySEV. Obsadzujeme si miesta vo vlaku. Jedná sa o posledný večerný spoj. Vlak ide prevažne poloprázdny. Odchádzame presne na čas.

Interiér motorového vlaku radu 5047 spoločnosti GySEV © Martin Kóňa

Počas cesty do stanice Hegyeshalom stojíme iba v menšej obci Bezenye. Cesta ubehla rýchlo, a ani sme sa nenazdali a už brzdíme v rozľahlej stanici Hegyeshalom. Po vystúpení vedú naše kroky do vestibulu staničnej budovy. Nachádza sa o dosť ďalej od nástupíšť, až má človek pocit akoby spomínaná budova ani nepatrila k tejto stanici. Do príchodu nášho vlaku ešte ostáva pár minút času. Svoje sústredenie venujem plne foteniu odstavených vlakových súprav. Prevažná časť vlakov, ktoré tu končia, zabezpečujú dopravu na trasách Hegyeshalom - Györ - Parndorf a Hegyeshalom - Rajka.

Samozrejmosťou je tu zastavovanie všetkých medzištátnych vlakov EC, IC, EN vrátane Rakúskej vlajkovej lode Railjet. Netrpezlivo čakáme na náš nočný EN 462 Kálmán Imre s ktorým pocestujeme až do cieľovej stanice München Hbf. Vlak prichádza načas. Nastupujeme a následne zisťujeme že naše miesta v kupé sú obsadené. Našťastie sme našli úplne prázdne kupé a tak celú cestu do Viedne cestujeme sami. Opúšťame Heygeshalom a rýchlym tempom míňame menšie stanice. Človek ani nezbadá že už sme prekročili rakúske hranice. Neskôr sa k nám pripája jednokoľajná trať z Bratislavy-Petržalky a to je znamenie že nasleduje stanica Parndorf.

Nasledujúcou stanicou je Bruck/Leitha, kde ešte 2-3 roky dozadu stáli všetky EC, EN vlaky. Neostáva nič iné len žiť v dohadoch, prečo tu už dané kategórie vlakov nezastavujú. Jeden dôvod by tu zrejme bol, a to že málokedy tu nastupovalo viacej ľudí. Nech je ako chce, jedno je isté že ak človek chce nastúpiť na vlaky idúce z Budapešti do Viedne musí ísť buď to do Hegyeshalomu alebo priamo do Viedne. Blíži sa pomaly polnoc a my vchádzame do Viedne. Prechádzame budúcou stanicou Wien Hbf, ktorá je ešte z veľkej časti staveniskom. Zastavujeme až v stanici Wien Meidling. Vozeň sa dosť vyprázdnil ako i naše kupé, kde si obsadzujeme naše miesta. Vo Viedni stojíme ešte v stanici Hütelldorf a pomaly zaspávame.

Nedeľa 27.7.2013

Väčšinu cesty spíme. Prebúdzame sa až v stanici Salzburg Hbf. Stanica dýcha novotou, vrátane nových nástupíšť, zastrešenia, eskalátorov a mnoho ďalších stavebných prvkov. Zároveň si tu dlhšie postojíme, a tak dlhé hodinové státie využívam opäť na fotenie stanice. Na vedľajšom nástupišti medzitým zastavil EN 467 Wiener Walzer zo stanice Zürich Hbf. Súprava vlaku je tvorená ležadlovými, lôžkovými a vozňami na sedenie. Predná časť vlaku končí v stanici Wien Westbahnhof, zatiaľ čo zadná časť pokračuje až do stanice Budapest Keleti pu.

Do stanice Salzburg Hbf prišla dlhá súprava vlaku s priamymi vozňami do Videne a Mníchova
© Martin Kóňa

V Salzburgu sa EN 462 Kálmán Imre spája so súpravou EN 498 Lisinski zo stanice Zagreb Glovny Kol a napokon ešte mini súprava s 3 vozňami idúca pod názvom CNL 40462 Pictor zo stanice Venezia Santa Lucia. Zmeškaná dlhá súprava vlaku zo smeru Villach Hbf vchádza k nášmu nástupišťu na druhú koľaj. Následne ešte robím fotky súpravy, nakoľko sa zaujímam aj o osobné vozne. Pomaly sa blíži čas odchodu nášho vlaku. S menším meškaním sa vydávame na poslednú časť cesty Salzburg - Mníchov. Cesta ubieha rýchlym tempom. Vonku už začína svitať a my sa čoraz viacej približujeme s našou dlhou súpravou do cieľa našej cesty.

Postupne začíname prechádzať predmestiami mesta Mníchov. S menším meškaním sme po 7 hodinách jazdy zastavili na jednom z nástupíšť rozsiahlej mníchovskej stanice. Po vystúpení fotím celú našu súpravu, obzvlášť ma zaujímajú vozne chorvátskych železníc. K vedľajšiemu nástupišťu prišla súprava CNL 484 Lupus, ktorá vezie aj priame vozne z Milána pod názvom CNL 40484 Apus. Dnešný deň sme sa rozhodli stráviť v bavorských Alpách v oblasti Garmisch Partenkirchenu. Ešte bolo treba pohľadať úschovňu batožín, aby sme nemuseli celý deň nosiť na chrbte ťažké ruksaky.

Na naše prekvapenie úschovňa bola zatvorená. Keďže bola nedeľa, otvorená bola až od 8 hodiny a to iba do 18 hodiny. Rozhodli sme sa preto že ruksaky berieme so sebou. Prichádzame k nástupišťu, kde je už pristavený regionálny vlak. Usádzame sa v poschodovej časti súpravy. Vyrazili sme načas. Cesta ubieha plynulo, trvá vyše hodiny. Po príchode do Garmisch-Partenkirchenu ideme rovno do východzej stanice zubačky idúcej pod najvyššiu horu Nemecka Zugspitz. Zisťujeme si cenu, ktorá sa nám zdá byť prehnane veľká, a tak volíme na úvod pešiu turistiku. Zhruba 2 hodiny ideme pešo k lanovkám Kreuzeckbahn a Alpspitzbahn.

Dávame si menšiu prestávku, ale ďalej už pokračujeme zubačkou. Naším cieľom je prestupná stanica Eibsee. Počas cesty máme státie ešte v malebnej dedinke Grainau, kde musíme prestúpiť. Hneď od tejto stanice začíname prudšie stúpať až sa postupne dostávame do výšky 1000 m.n.m. Pomaly vchádzame do horskej staničky Eibsee. Robím prvé zábery okolia a staničky. Nad našimi hlavami sa v diaľke týči najvyšší vrchol Nemecka, Zugspitze 2964 m.n.m. Vonku panuje nádherné slnečné počasie a tak vidíme dobre na jeho vrchol, kde je možné dostať sa z troch smerov lanovkami.

Pohľad na kabínovú lanovú dráhu Alpspitzbahn © Martin Kóňa

Prvá kabínová lanovka ide od jazera Eibsee. Druhá vychádza z rakúskej strany z mestečka Ehrwald. Posledná tretia možnosť je pokračovať ďalej ozubnicovou železnicou až na konečnú Zugspitzplatt do výšky 2588 m.n.m. Následne odtiaľto už ide priamo kabínová lanová dráha na Zugspitz 2964 m.n.m. Vráťme sa však k nášmu výletu. Od stanice smerujeme priamo k nádhernému alpskému jazeru, kde si v miestnej reštaurácii dávame výdatnejší obed. V pláne máme ešte prehliadku mesta Mníchov, a tak sa vraciame späť k stanici. Kupujeme si lístky až do Garmisch-Partenkirchenu.

V stanici Grainau je potrebné opäť prestúpiť do druhej zubačky, ktorou ideme už priamo do Garmischu. Cesta ubieha plynulým tempom. Po vystúpení ideme na stanicu. Vyzdvihujeme si naše ruksaky, ktoré sme mali odložené v úschovni. Krátko po 15 hodine nám prichádza regionálny vlak. Nachádzame voľné miesta v poschodovom vozni. Klimatizácia zrejme nefunguje, nakoľko tu prevláda neznesiteľné horko. Navyše vlak sa celkom zaplnil, ostalo len zopár voľných miest. Máme pred sebou vyše hodinovú jazdu. Prechádzame okolo Štajnbergského jazera, kde sa vlak už zaplnil do posledného miesta, a tak zvyšok cesty do Mníchova ideme už dosť plný.

Postupne sa blížime k metropole Mníchov, hory vystriedala prevažne rovina. Objavujú sa prvé predmestia, až po vyše hodine brzdíme v koncovej stanici München Hbf. Nočný vlak do Milána nám ide až okolo 21 hodiny večer a tak nám ostávajú na prehliadku centra Mníchova zhruba 4 hodiny. Dávame si do úschovne naše ruksaky a vydávame sa naprieč centrom mesta. Keďže je dnes nedeľa, väčšina obchodov je zatvorená. Po niekoľko hodinovej exkurzii mestom si dávame večeru po návrate späť na stanicu.

Zvyšok času trávime na našom nástupišti, z ktorého nám 21:03 odchádza nočný vlak do Milána. Ako bolo už v úvode spomenuté, peňazí bolo tento rok menej a tak sme sa rozhodli pre lacnejšiu variantu. Na spanie sme zvolili ležadlový vozeň so 4 miestnym kupé. Cesta nás tak vyšla o polovicu menej ako keby sme šli lôžkom. Po nastúpení bol hneď rozdiel že nie sme v lôžkovom vozni, nielen čo sa týka interiéru ale i služieb samotných. Nuž ale čo by chcel človek za 30 Eur no nie? Avšak nakoniec vôbec neľutujeme že spíme v ležadle.

Náš City Night Line 40485 do Milána na informačnom paneli stanice München Hbf
© Martin Kóňa

Zisťujeme totiž že z istých dopravno-technických príčin nie je v súprave radení lôžkový vozeň WLABmz, namiesto neho je ako náhrada radené ležadlo, samozrejme so službami lôžkového servisu. Skôr mi bolo ľúto tých ľudí, čo si zaplatili za vyšší komfort a spali nakoniec v ležadlovom vozni. Otázka znie či v takomto prípade železnice vrátia peňažný rozdiel medzi lôžkovou a ležadlovou triedou. Krátko pred odchodom si ešte jedno miesto v našom kupé obsadzuje mladý chalan. Odchádzame načas. Vonku sa riadne rozpršalo. Naberáme rýchlosť a pred nami je nočná 12 hodinová cesta do Milána. Unavení po dlhom dni zaspávame.

Pondelok 28.7.2013

V noci sa prebúdzam už v Taliansku pred Veronou. Po príchode do Verony odpájajú našu prednú časť súpravy, ktorá pokračuje ďalej až do Ríma. Naše tri vozne ostávajú „nocovať“ pri jednom z nástupíšť zhruba 5 hodín. Ráno po prebudení som si všimol že k nám dopredu pripojili 3 priame vozne z Viedne idúce tiež do Milána. Okolo 7 hodiny ráno už panuje v stanici riadny ruch. Súprava sa po dlhšom státí opätovne dáva do pohybu. Cesta trvá ešte zhruba 2 hodiny kým dorazíme do Milána. Zastavujeme ešte v staniciach Peschiera del Garda, Desenzano del Garda a v meste Brescia.

Začíname sa približovať k mestu Miláno, dôkazom čoho je čoraz väčšmi zhusťujúca sa doprava vrátane prímestských liniek. Miestami viac stojíme ako ideme, prednosť má väčšinou vnútroštátna doprava. Nakoniec sme predsa len dorazili na hlavnú milánsku stanicu Milano Centrale s menším meškaním. Vystupujeme a zisťujeme že počasie vonku je veľmi upršané. Podľa plánu sme chceli ísť na menší výlet do mestečka Bergamo. Neustávajúci dážď nám však urobil škrt cez rozpočet, no i napriek tomu nasadáme do regionálnej jednotky smer Bergamo. Cesta trvá slabých 20 minút.

Tak ako býva zvykom, ideme 160 km/h rýchlosťou. Po príchode na stanicu sa obzeráme po okolí. Stanica je pomerne malá, no za to majú pekný autobusový terminál. Vedľa neho sa nachádza nástupište úzkorozchodnej železnice, skôr by sa dalo povedať električky. Počasie sa ani tento krát neumúdrilo a znova sa rozpršalo a tak sa vraciame späť na stanicu. K nástupišťu prichádza regionálna jednotka, ktorou ideme do mesta Treviglio. V tejto stanici prestupujeme na miestny S-Bahn a ideme až do Milána.

Jedna zo staníc na trati medzi mestami Verona a Miláno © Martin Kóňa

Vlaky spadajú do milánskeho dopravného uzlu a sú prevádzkované spoločnosťou Trenord. Naše Interail Passy nám tu našťastie platia. Vlakom ideme na jednu z milánskych staníc, odkiaľ ideme následne už priamo na stanicu Milano Centrale. Dávame si menší obed v miestnom Burger Kingu. Následne sa presúvame k nástupišťu, kde je už pristavená súprava regionálneho vlaku priamo do Pietra Ligure. Odchádzame presne načas. Vonku neustále prší a navyše cesta sa nám trošku okorenila.

V železničnej stanici Tortona sa nám nečakane pokazila riadiaca jednotka. Meškanie sa vyšplhalo na takmer 60 minút. Nakoniec sa podarilo technický problém odstrániť a pokračujeme v ceste. Všimol som si, že nás všade púšťali aj keď sme boli regionálny vlak. V stanici Genova P.P. zisťujem, že kvôli nám mešká aj IC vlak do Ventimiglie. V stanici rýchlo pripoja rušeň na našu súpravu a vyrážame smer Savona. Do Pietra Ligure prichádzame 40 minút zmeškaný. Zvyšok večera oddychujeme. Nasledujúce 4 dni si oddýchneme od cestovania a doprajeme si vytúžený oddych pri mori.

Sobota 1.8.2013

Nadišiel čas nášho odchodu. Ráno vstávame už okolo 5 hodiny, nakoľko máme na dnešný deň nabitý program. Smerujeme na stanicu, z ktorej nám ide 6:23 vlak priamo do Milána. Ako tak čakáme na náš regionálny vlak, prišlo nečakané prekvapenie. Za prvých ranných slnečných lúčov k druhému nástupišťu prichádza dlhá súprava vlaku Moskva - Nice. Súprava je tvorená výhradne z lôžkových vozňov a jedného reštauračného vozňa. Vlak tu zastavil z dopravných dôvodov, tu inak nezastavuje. Robím fotky vozňov, medzitým prichádza aj náš regionálny vlak do Milána.

Pred nami je 3 hodinová cesta, nám už dôverne známa. Cesta ubehla rýchlo a mi vystupujeme na stanici Milano Centrale. Tento krát sa presúvame metrom na stanicu Milano Porta Garibaldi. Následne odtiaľto ideme opäť S-bahnom do pohraničnej stanice Chiasso. Vlak ide doslova poloprázdny. Počas cesty zastavujeme ešte na menších milánskych staniciach, slúžiacich väčšinou na regionálnu dopravu. Cesta ubieha rýchlo. Postupne sa čoraz viacej približujeme k cieľu našej cesty. Pred nami sa objavuje rozsiahle koľajisko stanice Chiasso. Presne na čas brzdíme na prvom nástupišti v tejto hraničnej stanici.

Rozsiahle koľajisko hraničnej stanice Chiasso © Martin Kóňa

Nakoľko sa nachádzame v hraničnej stanici, mení sa tu trakčnú sústava. Pre vlaky švajčiarskych železníc slúži vedľajšie nástupište, na ktoré treba prejsť cez staničnú halu. Nastupujeme do pristaveného S-bahnu a presúvame sa do Lugana. Vidieť že sme vo Švajčiarsku, všade panuje čistota a vlaky na úrovni. Dnešným naším cieľom je pozemná lanová dráha na vrch Monte San Salvatore. Zhruba po polhodine jazdy vlakom vystupujeme na zástavke Lugano-Paradiso. Očakávali sme, že údolná stanica pozemnej lanovky bude čo najbližšie k železnici, no zdanie klame. Neostáva nám teda nič iné, len sa vydať smerom do centra mesta.

Vonku je slnečné a veľmi horúce počasie a tak sme nakoniec radi že sme našli budovu nástupnej stanice pozemnej lanovky na San Salvatore. Po zakúpení lístkov sa usádzame do modernej súpravy lanovky. Dávame sa do pohybu a začíname stúpať. Uprostred cesty je prestupná menšia zastávka, kde treba prestúpiť do druhej lanovky. Druhá sekcia trate sa radí medzi tú najkrajšiu a zároveň aj najstrmšiu časťou celej dĺžky lanovky. Stúpame riadne prudko, až mám zvláštny pocit či to lanovka vytiahne. Cesta ubehla rýchlo a my po 12 minútovej ceste vystupujeme z lanovky.

Výhľady na samotné mesto Lugano, jazero, okolie hôr a vzdialených štítov je úchvatné. Samotný San Salvatore ponúka pre turistov panoramatickú reštauráciu s kaviarňou. Avšak aj tu netreba zabúdať na to že sme vo Švajčiarsku, a tak ceny jedál a nápojov sú tu o dosť vyššie ako u nás doma. Času už je pomenej, a tak sa poberáme k stanici lanovky. Vraciame sa späť na vlakovú zastávku Lugano-Paradiso. Miestnym S-Bahnom ideme na hlavnú stanicu Lugano. Máme menšiu súbežnú jazdu so zmeškaným IC vlakom smerujúcim do stanice Basel SBB. Súpravu IC vlaku sme dobehli v stanici, kde vystupujeme.

Čakáme na náš ICN do Zürichu. Prichádza zdvojená súprava modernej naklápacej jednotky. Náš vozeň je poloprázdny a tak si obsadzujeme prázdnu „štvorku“. Nasledujúce hodiny si pocestujeme po známej Gotthardskej železnici. Počas cesty si všímam stavbu budúceho Basiss Gotthard tunelu, ktorý po otvorení bude merať 57 km. Následne sa skráti jazdná doba vlakov medzi Zürichom a Milánom. Samotný tunel je projektovaný pre rýchlosť 250 km/h. Dopravná politika, hovorí jasnou rečou. „Kamióny a všetok tovar z ciest na železnicu, chráňme si prírodu“ píše sa na stránke spoločnosti AlpTransit.

Čiastočný pohľad na portál 57 km dlhého Gotthard Bassis tunela.© Martin Kóňa

Podľa najnovších informácii sa spustenie prevádzky v novom Gotthardskom tuneli predpokladá na december 2016. Za mestom Bellinzona vidieť budúcu vysokorýchlostnú trať aj s južným portálom budúceho Gotthard Bassis tunela. Cesta je nám už dôverne známa. Po prejdení 15 km dlhým Gotthard tunelom sa značne zamračilo a vonku sa rozpršalo. Po viac ako 2 hodinách jazdy vchádzame do koncovej stanice Zürich Hbf. Stalo sa už akýmsi zvykom že tu vždy prestupujeme, tak je tomu aj tento rok. Máme necelú hodinku do odchodu nášho nočného vlaku do Nemecka do Drážďan. Ideme si kúpiť jedlo na večeru. Po návrate z obchodu je už na našom nástupišti pristavená súprava vlaku.

Zadná časť smeruje do stanice Berlin Lichtenberg pod názvom CNL 1259 Sirius. Náš vozeň je radený v prednej časti vlaku CNL 459 Canopus a cieľ má v stanici Praha hl. nádraží. Pre druhú nočnú jazdu sme opätovne využili ležadlový vozeň so 4 miestnym kupé. Spočiatku sme v našom kupé sami, čo sa však onedlho zmení. Odchádzame načas. Hneď za stanicou naberáme rýchlosť a pred nami je 12 hodinová cesta do Drážďan. Po hodine cesty stojíme ešte v stanici Basel SBB. Pripájajú sa k nám 2 vozne na sedenie končiace tak isto v Prahe. Pokračujeme v ceste naprieč Nemeckom. Pomaly na nás doľahla únava a tak zaspávame.

Nedeľa 2.8.2013

Po polnoci sa prebúdzam na šramot v našom kupé. Dôvodom bol prístup štvrtého cestujúceho do nášho kupé. Zisťujem že stojíme v poslednej nástupnej stanici Frankfurt Hbf. Znova sa dávame do pohybu a ja sledujem ešte chvíľku cestu až opätovne zaspávam. Ráno sa prebúdzame pred Drážďanmi. Dnešné dopoludnie budeme venovať tomuto historickému mestu. Robím fotky stanice. Naše ruksaky si nechávame v úschovni. Peším presunom ideme do zoologickej záhrady. Zvyšný čas trávime v historickom centre mesta. Na každom kroku vidieť veľa turistov.

Atmosféru dotvára nespočetné množstvo reštaurácii, kaviarní a obchodíkov so suvenírmi. Keďže sme si zakúpili lístky na MHD, plne ich využívame pri jazde električkami. Vraciame sa späť na stanicu, odkiaľ sa presunieme vlakom do Berlína. Do hlavného mesta Nemecka ideme EC vlakom, ktorý však už na príchode mešká. Obrovské množstvo ľudí na nástupišti čakajúcich na náš vlak neveští nič dobre. Zmeškané „écečko“ prichádza k nástupišťu. Kto by čakal aspoň desať vozňov v súprave, bol by nemilo prekvapený. Neboli sme jediní, ktorý boli nútení tlačiť sa už i v tak preplnenom vlaku.

Budova železničnej stanice Dresden Hbf © Martin Kóňa

Súpravu vlaku tvorilo do kopy 7 vozňov z toho 1 reštauračný a 1 vozeň prvej triedy. Po nastúpení do vlaku to ani zďaleka nepripomínalo cestovanie v Nemecku. Skôr mi to pripomínalo piatkové rýchliky u nás na trati Bratislava – Košice. Pohľad na tlačiacich sa ľudí vo mne vyvolával neustále otázky tipu, prečo nedali jednoducho o 2 možno o 3 vozne viacej. Navyše súprava bola Českých dráh, takže odpoveď by bolo treba hľadať u kompetentných ľudí vo vedení Českého národného železničného dopravcu. Zmeškaní opúšťame mesto Drážďany. Cesta nám potrvá vyše 2 hodiny. Väčšinu cesty ideme prevažne rovinatým územím.

Cestovná rýchlosť je na trati podstatne nižšia v porovnaní zo zvyškom Nemecka. Väčšina tratí v bývalom východnom Nemecku v súčasnosti prechádza významnou modernizáciou. Výnimkou nie je ani železničné spojenie medzi Drážďanmi a Berlínom cez stanicu Elsterwerda. Po náročnej ceste v preplnenom vlaku prichádzame na hlavnú berlínsku stanicu, konkrétne do jej podzemnej časti. Stanicu už dôverne poznáme z minulých rokov. Ideme si dať niečo malé pod zub do jednej z mnohých reštaurácii s rýchlim občerstvením. Zvyšný čas trávime čakaním na nočný EN 60477 do Viedne.

Vlak prichádza načas. Na našu tohtoročnú poslednú nočnú jazdu máme miestenky do lôžkového vozňa. Po nastúpení do nášho spacieho vozňa si skladáme všetky naše veci do spacieho oddielu. Lôžkový vozeň Českých dráh WLABmz už veľmi dobre poznáme z našich predošlých vlakových výletov. Servis vo vlaku je zabezpečovaný spoločnosťou JLV. Počas cesty si objednávame na večeru párky s chlebom a horčicou. Na pitie si dávame čaj a džús. Nazval by som to tak že je to akási klasika, ktorú vždy absolvujeme pri cestách so servisom JLV.

Cesta medzi Berlínom a Drážďanmi je miestami dosť nudná, nakoľko sa ide väčšinou po rovine. Rýchla jazda je striedaná pomalšími jazdami. Dôvodom je neustála modernizácia trate. Krátko pred deviatou hodinou večer vchádzame k jednému z mnohých nástupíšť stanice Dresden Hbf. Náš pobyt sa tu však nečakane začína predlžovať. Náš vlak jednoducho stále nedostal rušeň, ktorý s nami bude pokračovať do Prahy. Kde nastal problém, sa mi nepodarilo zistiť. Jedno je však isté, že vďaka týmto nečakaným problémom sme chytili asi 80 minútové meškanie. Zvyšok cesty do Viedne sa už nesie v spacom duchu.

Kupé v lôžkovom vozni WLABmz ČD na EN 60477 © Martin Kóňa

Pondelok 3.8.2013

Cesta ubieha plynulo i keď podľa aktuálneho času si nesieme so sebou sekeru zhruba 30 minút. Dostávame do kupé menšie raňajky. Postupne si balíme všetky veci, nakoľko už prechádzame prvými predmestiami Viedne. Vystupujeme až na konečnej stanici Wien Westbahnhof. Lúčime sa s naším spacím vozňom. Robím fotky zvyšnej časti súpravy, tvorenej priamymi vozňami z Moskvy, Varšavy a Krakova. Zakupujeme si lístky na metro, ktorým sa presúvame na stanicu Wien Meidling. Do príchodu nášho vlaku nám ostáva ešte zopár minút.

Voľný čas opäť využívam na fotodokumentáciu stanice, odchádzajúce a prichádzajúce vlaky. Na vedľajšom nástupišti stojí súprava vlaku EC 151 Emona do stanice Ljubljana aj s dvomi vozňami slovinských železníc. Medzitým nám už hlásia náš REX do Bratislavy-Petržalky. Dúfal som, že sa povezieme v poschodovej súprave, avšak prichádza elektrická jednotka Talent. Usádzame sa v prednej časti súpravy. Na vedľajšiu koľaj prichádza zmeškaný EC 104 Sobieski do Varšavy. S menším meškaním sa dávame do pohybu.

Menšie státie máme ešte na novej stanici Wien Hbf, ktorá je zatiaľ len z časti sprevádzkovaná. Po hodine vystupujeme na Petržalskej stanici. Následne sa presúvame linkou číslo 93 na hlavnú stanicu. Zakupujeme si lístky na „osobák“ do Svätého Jura. Pomaly sa blíži koniec nášho tohtoročného vlakového šialenstva. Príchodom domov sa opäť raz končí naše cestovanie vlakom po Európe.

Úvodná snímka: Moderný lôžkový vozeň chorvátskych železníc rady Wlee v súprave EN 498 „Lisinski“ © Martin Kóňa