Augustové pookriatie na Sibíri

Východiska k hlavným cieľom nášho putovania, k jazeru Bajkal a k horstvu Sajany. 

Úvodná poznámka editora: Všetky obrázky v texte sa po kliknutí do náhľadu otvoria v samostatnom okne zväčšené a (čo platí pre niektoré zábery orientované na výšku) celé.

-zz-

Cesta do Moskvy

Bratislava – Moskva

Cez okno sa lúčime s domovinou – hradmi popri ceste, hrdými Tatrami i nížinou na východe našej vlasti, už zahalenou v rúchu šera. Náš vozeň sa zaplní cestovateľmi rôzneho druhu – český pár idúci do Odessy; ruské ribjata vracajúce sa z tábora v Banskej Štiavnici do Archangeľsku; pani, ktorá ide za príbuznými k úpätiu Kaukazu.

Z driemot prameniacich z nekonečného státia na slovensko-ukrajinskej hranici nás preberá robotník, ktorý priamo v podlahe nášho kupé otvorí poklopec a so slovami nad odkrytou dierou: Astarožno, za čas ja jevo zakroju, sa poberá preč. Takže konečne zažívame tú slávnu výmenu podvozkov na vlastnej koži. Nad ránom sa prebúdzame do krásnej idylickej prírody Zakarpatskej Rusi, prechádzame cez viacero viaduktov a tunelov. Pred Ľvovom sa lúčime s horami, najbližšie bude až o 3000 kilometrov Ural.

V Ľvove zisťujeme, že náš vlak je poriadne dlhý – gro vlaku tvoria vozne Užhorod – Moskva,
sú tu však aj priame vozne z Budapešti, Belehradu, Bratislavy a Košíc

Cesta Ukrajinou je pomerne fádna, na začiatku ešte trocha zvlnená Podolská pahorkatina, prechádza do nekončiacej sa roviny, no takmer súvislo vysadené stromy okolo trate nám nedovoľujú lepšie výhľady na smutný ukrajinský kraj. Rozptýlenie nám prináša až prechádzka po obrovskej Kyjevskej stanici s množstvom cestujúcich a vlakov a v noci ďalšia hraničná kontrola, tentokrát ukrajinsko-ruská.

Zelená Moskva

Ráno sa prebúdzame do clivého osikovo-brezového ruského lesa. Niečo po deviatej prichádzame do Moskvy na stanicu Kyjevskaja. Moskva nás víta prekvapivo chladným vzduchom a sviežou zeleňou – na Slovensku bola tráva po suchách a horúčavách v tom čase úplne zosušená. Počas jeden a poldňovej pauzy od vlakov pookrievame v rôznych parkoch; v Parku Pobedy (Park Víťazstva) i v skanzene Kolomenskoje. Takmer po celej Moskve sú povysádzané nádherné kvetinové záhony. Navečer sa prechádzame po Červenom námestí a širšom centre, všade vládne na Moskvu nezvyčajne uvoľnená atmosféra, stretávame množstvo pekných Rusiek.

V parkoch vládne uvoľnená atmosféra

Unavení sa vraciame do ubytovne, nachádzajúcej sa v blízkosti VDNCH (výstavný areál z čias socializmu). Naša ubytovňa, ktorú sme našli na internete, sa ukázala byť, okrem iného aj fotoštúdiom – večer tam fotili akúsi dievčinu v spodnej bielizni. No najväčšie prekvapenie nás čakalo ráno, keď sme sa začali rozprávať s jedným z našich spolubývajúcich a zistili sme, že pochádza z Irkutska a v horách, do ktorých sa chystáme ísť, bol už niekoľkokrát.

Chrám Krista Spasiteľa bol zničený Stalinom s úmyslom postaviť na jeho mieste Palác
Sovietov. Keďže neboli prostriedky na jeho výstavbu, zo základov sa za éry Chruščova
stalo verejné kúpalisko. V roku 2000 bol chrám znovu postavený

Moskva – Irkutsk

Moskva – Irkutsk

Okolo obeda sa poberáme na železničnú stanicu Moskva-Jarosľavskaja, odkiaľ o 13:05 odchádza náš dvadsaťvozňový vlak Moskva – Čita, ktorým sa vydáme na 87 hodinovú cestu do Irkutska.

Pri každom vozni je sprievodca/sprievodkyňa, ktorí kontrolujú cestovné doklady a pasy
pri vstupe do vlaku

Lístky sme si kúpili najlacnejšie – do plackartného vozňa. Okrem toho, že sa v ňom človek
necíti tak stiesnene ako v kupé, možno tu najlepšie spoznať miestnych ľudí a kultúru

Raz za čas vlak zastaví, niekedy je aj dlhšia prestávka, kedy sa môžeme poprechádzať.
Na staniciach bývajú bábušky, u ktorých si môžete kúpiť domáce ovocie, zeleninu a
všakovakú stravu ako pirôžky, párky v lístkovom ceste, ale i oblečenie. Pozor – na veľkých
staniciach bábušky takmer nenájdete – zrejme by tvorili veľkú konkurenciu predraženým
staničným bufetom

Šírosť ruskej zeme je neskutočná, človek zaspí, na druhý deň sa zobudí a za oknami je stále
rovnaký brezovo-smrekovo-borovicový les

Pretože Rusi sa medzi sebou rozprávajú veľmi potichu, je vo vlaku nezvyčajne mĺkvo. Na prvý pohľad sa Rusi zdajú byť odmeraní a chladní, no po čase si k vám nájdu cestu a môžu si vás veľmi obľúbiť. Prvý deň cestovania vlakom sa nám nik neprihovorí, iba rovinatá východoeurópska krajina zväčša pokrytá lesom sa monotónne mihá za oknami. Na druhý deň si jeden chlapík z početnej vodáckej partie všimne, že rozprávame akýmsi príbuzným jazykom. O chvíľu nato sa už ďalší z ich partie pristaví u nás a rozpráva o turistike v Rusku; dozvedáme sa, že idú kúsok ďalej ako my – do doliny Vulkánov.

Na tretí deň nám už vodáci dávajú od babušiek kúpenú údenú rybu, s jedením ktorej značne zápasíme. A už sme zaujímaví aj pre ostatných obyvateľov plackarty; pani vedľa sa o nás strachuje, keď jej povieme, že chceme ísť sami zo Sľuďanky na túru na Pik Čerskogo: Tam opasno, mnogo naroda bez raboty, patomu što zakrojili depo. Preto hľadá číslo na svoju sestru, ktorá sa vraj do tejto dediny vydala, aby nad nami držala ochrannú ruku. Z dievčaťa sediaceho vedľa, s výraznými aziatskými, zrejme buriatskymi črtami, sa vykľuje nielen čistá Ruska, ako sa sama označila, ale dokonca doktorandka. Takže patrí do rovnakej kasty ako my; len svoj ťažký údel nevykonáva v Bratislave, ale v Čite.

Keď po dni a pol cesty prechádzame Uralom, pookrievame pri pohľade na vŕšky veľkosti Malých Karpát, ktoré sú však konečne niečo iné ako nekonečná rovina. Avšak až za Uralom začína úplne dokonalá rovina, obrovská Západosibírska nížina. Prechádzame pomerne blízko kazachstanskej hranice a aj krajina tomu nasvedčuje – lesy načas ustupujú voľným stepným priestranstvám.

V nočnom Novosibirsku prežívame takmer mystický zážitok z grandióznosti ruských železníc
– stanica je katedrálou železnice a vlaky vozia pútnikov na vzdialenosti tisícok kilometrov

Pred Krasnojarskom sa začína krajina opäť vlniť, prichádzame k predhoriam Východných Saján. Vlak raz za čas prechádza cez nejakú zo sibírskych riek, z ktorých niektoré majú šírku tak päť Dunajov vedľa seba. Krajina sa postupne zahaľuje do mysterióznej hmly.Nadišla pre nás posledná zo štyroch nocí v transibírskom vlaku. Vodáci nás volajú k sebe. Chcú nás vziať do ťažko dostupnej doliny Vulkánov, majú vybavený odvoz aj stravu na sedem dní. V skupine majú vedúceho, kuchára aj zdravotnú sestru. Ostávame v dileme, začína sa nám ich návrh páčiť. Vravíme, že ešte o tom podumajem.

Dumajte i soglašajemsja, ozýva sa postupne z rôznych kútov tmavého vagóna. Chystáme sa spať, no vtom k nám pribehne Serjoža, rukovoditeľ vodákov, podíde k jednému z nás a zo vzdialenosti piatich centimetrov od tváre mu začne rozprávať ďalšie výhody ich plánu. A tých je toľko, že aj po vyhodení šarmantnou sprievodkyňou do chladného priestoru pre fajčiarov – zjavne narúšame krehký nočný kľud vo vozni –, trval rozhovor ďalšiu hodinu. S nerozhodnosťou ideme spať, niektoré veci, najmä z časového hľadiska nám v ich pláne nevyhovujú. Jeden z nás si neskôr poznačil do denníka: Ukladám sa na horné lôžko plackarty, zatváram oči. Prenasledujú ma zvuky „Dumajte i soglašajemsja.“ Prichádzajú z hora, z dola, z kútov, vyslovujú ich šťastné úprimné ruské tváre, ktoré mi bude tak ľúto opustiť, aj keď cítim, že sa s nimi zajtra predsa len rozlúčime. Ledva som po týchto halucináciách zaspal.

Ráno sa preberáme zničení a prechladnutí – poslednú noc sa v inak dusnej a teplej plackarte ochladilo. Zakrátko nás privítal zahmlený Irkutsk. Lúčime sa s vodákmi i s našim vlakom, v ktorom sme strávili štyri noci – najdlhšiu jazdu vlakom v našich životoch.

Irkutsk; vodáci: Serjoža, Voloďa a dedko

Irkutsk, nazývaný Perlou Sibíre, je pestrou zmesou tradičných ruských dreveníc v mestskom štýle, starších murovaných budov, stalinskej architektúry a moderných budov. Zapôsobil na nás celkom príjemne, je tu viacero zaujímavostí; dva pravoslávne chrámy, poľský rímsko-katolícky kostol – postavený poľskými vyhnancami na Sibír, promenáda pri Angare. Doprava je tu trocha, ako vo väčšine Sibírskych miest, chaotická. Najmä pre chodcov je zložité prechádzať cez spletitú sieť ciest. Verejnosti slúži električková, autobusová, aj trolejbusovú doprava.

Rieka Angara; jediná rieka vytekajúca z Bajkalu. Ak by sme ju spojili s riekou Selengou
vtekajúcou do Bajkala a riekou Jenisej, do ktorej sa vlieva, vznikla by takto 5. najdlhšia
rieka na svete

Irkutsk – mestská drevenica

Irkutsk – Sajany

V Irkutsku konečne po prvý krát stretávame dvoch Čechov – už sme si začínali myslieť, že na Sibír nechodia. Ubytujeme sa v čistom hosteli a na ďalší deň sa vydávame autobusom do dedinky Nilova Pustyň. Lístky kupujeme deň vopred na autobusovej stanici, pretože spojov tam chodí málo a každý v autobuse musí sedieť! V autobuse stretávame Rusa, ktorý robí doktorantúru vo Švajčiarsku a jeho kolegom bol istý čas jeden Slovák – náš známy. Svet je nakoniec predsa len veľmi maličký. Poznamenajme ešte, že tento plavovlasý útly človek sa vybral sám na desaťdňovú túru po Sajanoch a to mimo vyznačených chodníkov, cez strmé a sypké horské priesmyky!

Cestou do Nilovej Pustyne: Sme celkom prekvapení kvalitou ciest, bez asfaltu je len posledných
asi 10 kilometrov zo zhruba 250 kilometrovej cesty, aj keď miestna krajina, patriaca do
Buriatskej republiky vyzerá byť riadnym zapadákovom

Sajany, Šumak a ruský turista

Okolo obeda, po príchode do Nilovej Pustyne vyrážame na šesťdňovú túru do Východných Saján, pravých sibírskych hôr. Pôvodný plán ísť okružnú trasu sa pod vplyvom extrémne daždivého počasia neskôr mení na variantu tam a späť, pričom miestom obrátky sú minerálne pramene Šumak ležiace uprostred hôr.

Prvý šok. Na začiatku túry sme objavili na Sibíri naše Záhorie

Buriati, príbuzní Mongolov, sú vyznavačmi budhizmu a šamanizmu. Preto je možné vidieť
v Sajanoch dacany (budhistické chrámy) a ovo-stromy (posvätné stromy ovešané
látkami a vlajočkami)

Na začiatku krajina pôsobiaca veľmi vysušeným dojmom – pieskové podložie, občas ohorené
stromy sa mení na nádherne zelený organický vlhký les so smrekovcom ako dominujúcim
druhom, no aj tu občas vidieť ohorené kmene stromov – zrejme je požiar častým
javom na Sibíri

Úžasný náplavový kužeľ v tesnej blízkosti úsypiskových kužeľov; druhý deň sa dostávame do
alpínskeho pásma a hory sa nám trošku poodhalili z hmly

Na naše prekvapenie, trasa nie je vôbec sibírsky prázdna, práve naopak, stretávame mnoho turistov. Zrejme kvôli prítomnosti šumackých prameňov sa jedná asi o najfrekventovanejšiu trasu vo Východných Sajanoch. No niet pochýb, že už o tri doliny vedľa je úplne ľudoprázdno.

Sedlo Šumak: Najvyšší bod našej turistiky. Niektorých turistov vyvážali Buriati na koňoch.
Rus, ktorý sedí najbližšie, nám vraví: „Ja viem po slovensky, slúžil som v armáde,
v Nových Zámkoch.“

Sedlo Šumak: posvätné miesto s obeťami pre horských duchov, ktoré tvorili pohádzané ruble,
cukríky, vlajočky, krabičky od cigariet a iný bodrel. I my sme prihodili jeden rubeľ,
vďaka čomu sme sa šťastne vrátili

Východné Sajany sa svojou tvárnosťou podobajú na rakúske Alpy, avšak zďaleka nie sú
tak civilizované

Na tretí deň putovania Sajanmi sme prišli do Šumackých prameňov. Miesta, kde sa v húfoch zhromažďovali ruskí turisti, aby sa vyliečili od všemožných chorôb. Pramene tu totiž majú liečivú silu naozaj na všetko – jeden je na nervy, ďalší na oči, iný na potenciu, iný na rakovinu... aj to napriek tomu, že žriedla jednotlivých studničiek sú od seba vzdialené často menej ako 30 centimetrov. Niektorí Rusi tu trávia aj týždeň a počas tohto týždňa stále pijú liečivé vody. Okrem akéhosi uzavretého komplexu pre bohatých, ktorí sa sem vyvážajú extrémne drahou helikoptérou, je toto prostredie prakticky úplne bez komerčného využitia, výnimkou je bufet s otváracou dobou jednej hodiny počas dňa.

Pramene Šumak. Účinky tejto liečivej vody sú zrejmé

Po veľmi peknom ráne a poobedí, však prišiel povestný sajanský dážď – drobné kvapôčky udierali na zemský povrch nie veľmi intenzívne, ale zato dlhodobo. Preto sme na druhý deň, keď dážď trval už dvojciferný počet hodín, zvolili strategický ústup a namiesto plánovanej okružnej cesty sme zo sveta dažďa utiekli rovnakou trasou, akou sme prišli.

Pohyb vo vlhkom sajanskom prostredí však nie je veľmi triviálny. Pod nohami vám neustále
tečie potôčik, žblnká mláka alebo kĺže blato

Duša ruského turistu

Záverom tejto časti treba čosi povedať o ruskom turistovi. Podľa vonkajších znakov ho spoznáte veľmi ľahko – obrovský batoh značky „Nova Tour“ mu presahuje vysoko nad hlavu, spravidla na ňom bývajú pozavesované rôzne bundy, sekery, či 20 litrový ledabolo sa hompáľajúci kotol. Na zadku má pripevnený kúsok karimatky – ten mu slúži jednak na zateplenie krížov a jednak, aby si mohol kdekoľvek a kedykoľvek pohodlne sadnúť. Zväčša chodí v početnejších skupinkách, ktoré tvoria členovia rôznorodej vekovej štruktúry; od malých detí po dedkov so zlatými zubami. Je neskutočne vytrvalý a ani najhoršie počasie mu nepokazí pohodlie počas pobytu v horách. Podľa hesla „pomaly ďalej zájdeš“, radšej skorej postaví stan, sekerkou naštiepa drevo, rozloží oheň vypije horúci čaj, či kompót zriedený horúcou vodou a počká, kým nepohoda prejde. So smeťami si starosti nerobí – pekne ich poukladá do ohniska. Čo sme sa my čudovali a v duchu aj hromžili, vidiac pohodlie Rusov, zatiaľ čo my sme bojovali so všadeprítomnou vlhkosťou a dažďom. A pritom mnohí z nich prešli za tie dni omnoho viac kilometrov ako my. Raz sme predbehli jedno obézne dievčatko s rodičmi, no keď nás pri našej najbližšej pauze dobehlo – naša mužská ješitnosť ostala zlomená; hold na tých Rusov nemáme. K cudzincom sú veľmi priateľskí, zvlášť, keď im človek rozumie; Slováci majú navyše výhodu, že podľa názvu nás hneď zaradia k Slovanom – čo je ďalším dôvodom k rýchlemu spriateleniu. Zavše vás ponúknu čajom či sladkosťami, ktoré veľmi obľubujú a so širokým úsmevom sa s vami rozlúčia: „Davajte šťastlivo, ribjata!“

Vône a chute Bajkalu

Sajany – Bajkal – Svjatoj nos

V pondelok, 12.8. sa naša túra končí prechodom cez les na predhorí Saján. V jurtách, ktoré slúžia ako bufet si objednávame pozu, buriatske národné jedlo – veľký piroh plnený mletým mäsom a cibuľou – a spolu s partiou Rusov, ktorú vedie Žeňa, učiteľ telocviku, pansláv a veľký mystik v jednej osobe, čakáme na maršrutku, ktorá nás má odviezť k Bajkalu.

Cestou k Bajkalu. Našim rukovoditeľom sa stal na tieto dva dni učiteľ, pansláv a mystik Žeňa

„Radosť; Ra – slnko, dosť – dostať; radosť = dostať slnko,“ vysvetľuje nám cestou v maršrutke mystik Žeňa, výskyt „slovanského“ slova Ra. „Nora; niet Ra – nie je slnka,“ pokračuje a zároveň nám prednáša vybrané kapitoly z histórie, ktoré by sme mali poznať. A tak sa dozvedáme, že najdôležitejším národom histórie boli Slovania, ktorí sa z pôvodného usídlenia na severnom póle dostali pozdĺž Uralu do oblasti dnešnej Moskvy. Samozrejme, kedysi nebolo na severnom póle tak chladno, ale prečo, to nám už neumožňuje pochopiť naša chabá znalosť ruštiny a pradenie motora maršrutky.

Maršrutka zastavuje pri dvoch malých Buriatčatách predávajúcich čučoriedky a varené limbové šišky. Zatiaľ, čo Žeňa kupuje celé vedro chutného lesného ovocia, my si berieme dve šišky. Všetci sa smejú, vidiac, že nevieme ako šišky jesť. No vzápätí nám Žeňa a jeho druhovia ochotne ukazujú, ako treba šišku šúpať a lúskať jej sladučké semienka. Na počudovanie šiška nielen dobre chutí, ale aj veľmi príjemne, sladkasto vonia. O chvíľu máme od šúpania celé ruky pokryté voňavou fialovou živicou. Maršrutka zastavuje po druhý krát, pri jedálni tzv. stolovke. Pred jedálňou predávajú bábušky pečené a varené ryby, medzi inými aj omuľa – endemitickú rybu z Bajkala. Na radu Žeňu kupujeme jedného pečeného omuľa aj my, a v stolovke si k nemu dáme šalát a zemiakové pyré. Na naše ruky sa k prilepenej sladkej živici lepí vôňa delikátnej ryby s jemným mäsom, podobnej nášmu pstruhovi. Ruky ani nie je čas poriadne zmyť, šofér totiž zavelil náhly odchod.

Navečer prichádzame do Kultuku, mesta pri Bajkale, kadiaľ vedie transibírska magistrála, no odpája sa tu i tzv. Krugobajkalská železnica, dnes slúžiaca ako turistická atrakcia, pôvodne však súčasť Transsibu.

Krugobajkalka – 89 kilometrov dlhá historická železnica, lemujúca časť pobrežia Bajkalu

Na stanici spolu zo Žeňovými kumpánmi zisťujeme, že najbližší vlak pôjde po Krugobajkalke až o dva dni. Škoda, toľko času na čakanie nemáme, no pre dnes ostávame kempovať s Rusmi; na skrytom tichom mieste hneď na brehu Bajkalu.

Jazero má magickú atmosféru. Okolitý vzduch vonia chladnou vodou, priezračnou vodou, ktorá siaha do tisícmetrových hlbín a vytvára najväčší rezervoár pitnej vody na svete. Mystik Žeňa hľadí modrými očami v diaľ, ruku si prikladá na srdce a vraví: V Bajkale, tam mnogo energije, tam takaja charošaja sila... A vzápätí, ako jediný z nás, skočí do vody, aby ešte viac, celým svojím telom, absorboval tajomnú silu Bajkalu.

Chladný a voňavý Bajkal zahalený jemným oparom

Na večeru Rusi chystajú veľa dobrôt; pečú omuľov, varia kompótový nápoj z čerstvého ovocia, zalievajú čučoriedky kefírom... A vidiac našu biednu stravu – chlieb a syr, ponúkajú vo veľkom i nás. Naozaj majú Rusi radi sladké; o chvíľu každý držíme v jednej ruke pohár s kefírom a čučoriedkami, v druhej koláč poliaty zguštenkou (salkom) a zvyšnými voľnými prstami pridŕžame sladučké cukríky.

Na jednu noc sa nás ujala a sladkosťami kŕmila táto partia ruských turistov. Jekaterina,
Dáša, Oleg, Andrej a dole Žeňa

Svjatoj nos – Barguzinská dolina

Výlet na Svjatoj nos

Nasledujúce ráno sa lúčime so Žeňom a jeho partiou. Náš pôvodný plán ísť na neďaleký Pik Čerského meníme, pretože sme čítali, že jeho okolie patrí k veľmi daždivým miestam – a my už máme dažďu po krk. Namiesto toho ideme zhruba 300 kilometrov severnejšie na poloostrov Svajtoj nos, z ktorého vrchu má byť najkrajší výhľad na Bajkal. A tak ešte v ten večer odchádzame vlakom do Ulan-Ude, potom maršrutkou do dediny Usť-Barguzin.

Prestávka v stolovke počas jazdy maršrutkou. Typická ruská polievka – soľanka,
buriatske národné jedlo – poza a omuľ – bajkalská endemitná ryba – na oleji

Z maršrutky sme vystúpili vytrasení – asfaltová cesta skončila 50 km pred strediskovou dedinou, preciťujeme odľahlosť tohto kúta. Smejeme sa na troch Francúzoch, našich spolucestujúcich v maršrutke, ktorí idú až do neďalekého Barguzinu, pretože v sprievodcovi čítali, že sú tam interesting landscapes. Predstava, že trojica mestsky vyzerajúcich Francúzov, nevediacich po rusky ani slova, vystúpi v zapadnutej sibírskej derevni, nám škodoradostne potrhávala kútiky úst.

Usť Barguzin, alebo koniec sveta. Na naše prekvapenie sme tu zohnali turistickú mapu
polostrova Svjatoj nos

Zakrátko opúšťame Usť-Barguzin na kompe a vydávame sa peši na polostrov. Cestou ešte treba zaplatiť poplatok za vstup do Zabajkalského národného parku. Potrebujeme prejsť zhruba 20 km cez šiju polostrova, spájajúcu bývalý ostrov s pevninou. Cesta je to fádna a nudná, navyše nás začínajú atakovať povestné sibírske komáre. Našťastie sme stopli takmer prvé auto, ktoré nás doviezlo priamo pod hory polostrova. Pobrežie Bajkalu je na tejto strane pieskové, vyzerá to tu ako pri mori. Bajkal je tu pri brehu pomerne plytký, preto jeho teplota dovoľuje skočiť do vody aj takým zimomrivcom ako sme my. Všetko by bolo ideálne, priam dovolenkové, keby sa po zotmení neprihrnuli zo všetkých strán roje komárov sprevádzané ešte omnoho vtieravejšími malinkými muškami, ktorých kúsanie privádza človeka do nepríčetnosti. Preto po večeri rýchlo zaliezame do stanu a opäť sa čudujeme ruskej náture, ktorú zrejme nič nedokáže rozladiť, čo dokazuje prítomnosť mnohých dovolenkárov pri brehu jazera.

Na druhý deň sa štveráme na strmé vrchy Svjatojho nosa. Keďže bol stále opar, Bajkal
takmer splýval s oblohou

Po výlete z vrchov Svjatojho nosa, sme spali v tejto opustenej rybárskej chatrči.
Sem sa mušky a komáre nedostali

Dva dni pobytu a turistiky na polostrove Svajtoj nos, v nasýtenom roztoku komárov a mušiek, nám stačili, a preto sme si povedali, že po vzore Francúzov pôjdeme aj my pozrieť Barguzinskú dolinu, kde sa pri dedinke Suvo nachádza oblasť v sprievodcovi nazvaná Suvínska Saxónia – pre podobnosť s Česko-Saským Švajčiarskom. Dvoma stopmi sa pomerne rýchlo dostávame do dediny Barguzin, ktorá sa ukazuje nebyť až takým zapadákovom – v strede dediny je akési mini obchodné centrum, s predajnou motocyklov i mobilov! Náš obľúbený kvas tu v miestnom magazíne nemajú, tak si kupujeme miestne pivo – Troch Medveďov, a v povznesenej nálade sa pýtame miestnej sabačky, či nám posovietuje, što nám náda delať.

Barguzinský „ribjonok“ , ktorý vyrastal v drevenom domci, ako deti u nás pred
päťdesiatimi rokmi

Barguzin, strediskovú obec v rovnomennej doline, založili pred vyše 300 rokmi kozáci. Zvykli sa sem posielať aj vyhnanci; okrem dekabristov tu boli aj židia. Teraz tu ostal len miestny alkoholik, ktorý nás pozýva do obchodu – klasické krčmy v Rusku totiž takmer nie sú – na fľašku vodečky. Tľapká nás po pleciach, ponúka nocľah a chváli sa dcérou, bývajúcou až v samotnom Ulan-Ude. Zdvorilo odmietame túto vôbec jedinú alkoholickú ponuku, ktorú sme v Rusku dostali a na večer stanujeme blízko dediny. Ráno odchádzame stopom do dediny Suvo.

Česko-sasko-suvínske Švýcarsko

Zo Suvínskej Saxónii sa vyberáme peši po rozľahlej opustenej Barguzínskej doline, rodisku Džingischánovej matky. Dolina, či skôr kotlina, pôsobí rozmanitými dojmami. Na severe od Suvinskej Saxónie pripomína stepné Mongolsko, na juhu predhorie Veľkej Fatry, vysoké hory oproti sú ako naše Tatry. Dlhú, takmer tridsať kilometrovú krajinársku turistiku, vedúcu stepou i malebnými dedinkami, končíme v pookriatej nálade za dedinou Uro, odkiaľ pokračujeme stopom späť do dediny Usť-Barguzin.

Barguzinská dolina. Po vyschnutom jazere ostala len soľ

Milí Buriati nás odviezli späť do Usť-Barguzinu

Stopovanie v Usť-Barguzine nám veľmi nejde, preto ideme k mysu Cholodniky, kde pri vode Bajkala strávime celý ďalší deň.

Ešte jeden odpočinok pri Bajkale. Keďže fúkal vietor, nebolo mušiek ani komárov

Nasledujúci deň zisťujeme, že z Usť-Barguzinu odchádzajú len dve maršrutky do Ulan-Ude. Ale odkiaľ? Pýtame sa miestnych. Ja neznaju, dostáva sa nám čudnej odpovede. Až predavačky v obchode nám vysvetľujú, že tu nie je žiadna stanica, že maršrutka sa objednáva cez telefón, a že ďalšia ide až zajtra ráno o siedmej. Poprosíme predavačku, aby nám v nej rezervovala prostredníctvom jej telefónu dve miesta, s čím ochotne súhlasí. Ďalšiu noc trávime opäť pri Bajkale. Ráno vstávame skoršie, aby nám maršrutka neodbehla. Prichádzame na dohodnuté miesto. Po dlhšom vyčkávaní, maršrutka konečne prichádza, no na naše zhrozenie nám predavačka lístkov sucho povie: Dľa vas miest net. „Ale veď sme si ju objednali,“ kričíme zúfalo. No opäť suchá odpoveď: Tak eto budet drugaja, strácajúca sa v prašnom vzduchu odchádzajúcej maršrutky, nás necháva stáť zamrazených na kraji cesty. Samozrejme, žiadna drugaja neprichádza, tak sa pokúšame stopovať, čo sa nám po dvoch hodinách nepríjemného státia pri okraji prašnej cesty, konečne podarí.

Ivolginské dacany

Po skončení druhej svetovej vojny, nastali pre náboženstvá, predsa len trochu priaznivejšie pomery. Stalin totiž čiastočne povolil výstavbu chrámov rôznym cirkvám, ktoré predtým takmer zdecimoval. Budhistom z Buriatskej republiky bolo umožnené postaviť svoje centrum v dedine Ivolga, v blízkosti mesta Ulan-Ude, ktoré ním ostalo až dodnes.

V Ivolge sme sa ubytovali u miestnych v klasickej drevenici, bez tečúcej vody a
s kadibúdkou. Všimnite si burinovú výsadbu typickej sibírskej záhrady

V centre sa nachádza viacero chrámov – dacanov. Vnútri tohto leží mních, ktorého exhumovali
v roku 2002 po 75 rokoch od pohrebu, no na údiv všetkých ostalo jeho telo zachované
s prirodzenou ľudskou teplotou. Verejnosti ho vystavujú šesť krát do roka

Na prehliadku nádherne vyzdobených dacanov, sme si spolu s partiou Nemcov zaplatili buriatskeho sprievodcu, ktorého najčastejším anglickým slovom bolo kak. V samotnom centre sa okrem dacanov nachádza budhistická univerzita a ubytovne pre študentov a veriacich. Avšak areál pôsobí celkom neuprataným chaotickým dojmom, vpredu postáva množstvo obchodníčok s rôznymi zázračnými budhistickými šarapatkami, ale možno tu kúpiť aj ponožky a rukavice z ťáv a jakov. Okrem iného tu pobehujú voľne kravy i psy, ktoré si pochutnávajú na keksíkoch, ktoré veriaci vkladajú do obetných podstavcov. Budhizmus priniesli do Buriatskej republiky ich príbuzní Mongoli až v sedemnástom storočí. Dovtedy tu bol rozšírený medzi Buriatmi šamanizmus, vďaka čomu sa tu tibetský budhizmus, so všetkými svojimi rozmanitými božstvami a farebnými vlajočkami, lepšie udomácnil ako ruské pravoslávie, ktoré zo začiatku bojovalo tiež o priazeň Buriatov.

V modlitebných valčekoch sa nachádzajú mantry – modlitebné texty. Veriaci sa modlia
prostredníctvom otáčaním valčekov. V tomto sa podobajú na prívržencov celkom
rozdielneho náboženstva; tzv. železničných fanatikov, ktorí roztáčajú valčeky
s grafikonmi na železničných staniciach

Ulan-Ude

V Ruskej republike sa nachádza 21 republík, ktoré sú založené na národno-štátnom základe. Buriatska republika sa nachádza na juhu východnej Sibíri pri hraniciach s Mongolskom. Žije v nej 30% Buriatov, 66% Rusov, zvyšok tvoria malé národy, ako napríklad Evenkovia, ktorý žijú tradičným spôsobom v stanoch v tee-pee, hlboko v sajanských horách.

Obhliadkou hlavného mesta Buriatska – Ulan-Ude – sme strávili necelé dva dni. Mesto na nás zapôsobilo dobrým dojmom, najmä keď sme na večer sedeli s fľašou kvasu na námestí pred budovou buriatskej štátnej opery a baletu, počúvali klasickú hudbu hrajúcu z fontány, okolo ktorej sa skejtbordovala veselá buriatska mládež. Poobzerali sme aj veľmi zaujímavé etnografické a prírodovedné múzeum, kde nám povedali, že sme prví slovenskí návštevníci.

Najväčšou pamiatkou a atrakciou mesta však naďalej ostáva obrovská hlava Lenina. Ako
je ruským zvykom, novomanželom nesmie chýbať svadobná fotka pred miestnym
 Leninom. Ženích si svoju povinnú fotku odbil, no nevesta s rozradostenými
družičkami ešte poukazovali revolucionárovi krásu svojich nôh

Okolie budhistického chrámu nad Ulan-Ude poskytuje pekné výhľady na mesto

Matriarchát a šachmaty

V piatok 23.08. sa náš pobyt na Sibíri chýli ku koncu. Nasadáme do vlaku Ulan-Ude – Moskva, idúcim v európskej časti cez Kazaň, v ktorej plánujeme dňový oddych spojený s prehliadkou mesta.

Našimi najbližšími spolucestujúcimi v plackarte sú manželia z Petrohradu. Muž tichý, občas opatrne odchlípavajúci pivo pred prísnym pohľadom manželky, ktorá nás hneď v úvode nakomandovala za sprievodcom, aby nám dal poháre, potom nás zaviedla k samovaru, aby sme si do nich naliali vriacu vodu na čaj, ktorý nám vzápätí hodila do pohárov. Všetko sa to dialo automaticky, bez pričinenia našej slobodnej vôle. Vtedy sme pochopili, čo znamená skrytý ruský matriarchát. Tu v Rusku je síce plno sôch rozličných mužských vodcov, ale za nitky tohto štátu ťahajú ženy, dežurné, garničnyje...

Vo vlaku sa nás ujal tento manželský pár. Prvé ráno nás už čakali na stole raňajky:
chlieb s maslom, rybou a vajíčkom

S Čechom Ondrou, ktorý s nami cestoval vo vozni, sme do odpadnutia hrali šachmaty,
ktoré sme si požičali u sprievodcu

Kazaň

Po návrate zo Sibíre nás Kazaň doslova ohúri. V meste sú krásne kvetinové sady, centrum je starostlivo zrekonštruované a mesto pôsobí veľmi moderným dojmom. K tomu prispieva aj nové metro, ktoré sme využili na prepravu zo stanice do mesta.

Kazaň je centrom republiky Tatarstan, keďže Tatari sú prevažne moslimovia, v meste sa
nachádzajú aj mešity, táto má len pár rokov, a je najväčšou v Rusku

Panoráma kazaňského kremľa, zapísaného v UNESCO

Mnohí hovoria, že Kazaň patrí k najkrajším ruským mestám, hoci veľa ruských miest pochodených nemáme, asi na tom bude kus pravdy. Zaujímavá je najmä jej pestrosť vyplývajúca zo stretu kreťanského a moslimského sveta. Kazaň opúšťame plackartným vozňom do Moskvy vo vlaku, ktorý prechádza cez republiku Čuvašsko, ktorá nás fascinuje už len svojim názvom.

Ešte jedna turistika – v Moskve

Do Moskvy sme dorazili skoro ráno na Kazaňský vokzal. Do odchodu nášho vlaku na Slovensko, idúceho pred polnocou, nám ostávalo takmer 20 hodín času. Za úschovňu batožín sme boli lakomí platiť, a tak sme sa metrom vybrali k Moskovskej univerzite a na Vrabčie vrchy aj s ťažkými batohmi. Z Vrabčích hôr sme sa potom vybrali na viac ako 20 kilometrovú pešiu turistiku po Moskve, cez Novodevičský cintorín a Gorkého park, ktorú sme zakončili v zničenom stave blízko Červeného námestia.

Z Vrabčích hôr schádzame lesným chodníčkom. Les viac pripomína Malé Karpaty ako Moskvu

Na Novodevičskom cintoríne sú pochovaní takmer všetci významní ruskí predstavitelia.
Občas hroby vyzerajú bizarne ako tento hrob veliteľa tankovej divízie

Záver a tipy na cestovanie po Rusku

Počas fádnej cesty cez Ukrajinu rozptyľuje znudených cestujúcich jedenásť ročný nezbedník z Nitry, ktorému v žilách koluje šamanská krv Republiky Mari-El, zdedenej po dedovi, u ktorého bol spolu so svojou matkou cez prázdniny. Hoci škrekotom, nahnaním sa a hlasným proklamovaním znalosti základov ruštiny mladík liezol na nervy asi všetkým cestujúcim, my však považujeme hádzanie si lopty cez pol chodby vozňa za činnosť vhodnú pre primitívnu zábavu a tak sa pripájame. 

Najvzrušujúcejší moment na Ukrajine počas cesty späť; vojna medzi bielymi a sivými husami 

V Košiciach prestupujeme do predných vozňov, pretože pobytu v stiesnenom kupéčku už máme dosť. Ruský sprievodca nám chce dať na starosť Mari-El-ského čerta, čo zdvorilo odmietame. Za oknom sa mihajú hory, lesy, potôčiky, skaly, lúky; konečne, po mesiaci domovina! Na jednej strane sa tešíme, že sme konečne doma, na druhej strane je v nás i nostalgia, naša veľká cesta je už takmer na konci.

1. Do Ruska je vízová povinnosť. Potrebné je pozvanie, ktoré vám môže spraviť cestovná kancelária za niekoľko hodín. Cena je okolo 25 eur.
2. Žiadosť o samotné víza treba podať na konzulárnom oddelení v Bratislave. Víza sa zvyknú vybaviť do 7 dní za poplatok 35 eur.
3. Keďže diaľkové vlaky bývajú v lete obsadené, doporučujeme si kúpiť lístok v dostatočnom predstihu. Na stránke rzd.ru možno zistiť obsadenosť vlaku a tiež je možné kúpiť lístok, lenže väčšina slovenských platobných kariet nie je akceptovaná (ale napríklad Nemci s tým nemali problém).
4. Doporučujeme základnú znalosť ruštiny, vďaka ktorej sa vám bude nielen lepšie orientovať, ale spoznáte aj viac miestnej kultúry. Veľmi dobrá stránka venujúca sa základom ruštiny: masterrussian.com
5. Za stopovanie sa v Rusku občas zvykne platiť. Lepšie je si dohodnúť cenu vopred, aby ste potom neboli šokovaní sumou. My sme so siedmych našich stopov platili len dva krát.
6. Pýtate sa, či sme sa počas mesačného pobytu vo dvojici nezabili, nerozhádali? Nie táto situácia nastala až teraz, pri písaní tohto cestopisu.

Úvodná snímka: TransSib