Wales (2)

Namierené máme ku najstaršej muzeálnej železnici a to vlakom, pochopiteľne. Namierime si to tesne vedľa stanice, kde počkáme na náhradný bus. Stanica je momentálne oplotená a v údržbe, všetky dve koľaje mierne zahrdznuté. Radi by sme do Tywyn, ale až po Harlech sa po tejto časti Cambrian Lines nejazdí pre údržbu mostu pri Penrhyndeudraeth. Most je značne starý, kombinovaný s cestou a drevený. Obchádza sa proti prúdu riečky, ale pridáva to približne 15km. Náhradný autobus je aj s protismerným označený trochu nejasne a zastavuje pri stanici na neoznačenom mieste, cestovné doklady pán šofér vôbec nerieši, do Harlech nás však doručí včas. Stanička je umiestnená skoro rovno pod vkusným hradom, momentálne zdobeným menej vkusným žeriavom.

Harlech aj s hradom © Tomáš Votava

Načas prichádza súprava Arriva Trains Wales a my sa nechávame klimatizovať. Súprava je krátka dvojdielna a zastavuje aj na zastávkach dĺžky niekoľko metrov. Pardón, stôp. Trať sa drží pobrežia, často úplne tesne za sypaným vlnolamom a je tu vidno opäť niekoľko tzv. Camping parkov tvorených mobilnými domami v rozsahu slušnej dediny. Tu evidentne zabehnutý dovolenkový priemysel. Prechádzame Barmouth, akisto pozoruhodne plážové mestečko, pozoruhodnejší je tu však železničný most cez Afon Mawddach. Má 820 m a je opäť drevený, okrem krajnej železnej časti pre podplávávanie lodiek a predstavuje v našich EU končinách nemnohú možnosť jazdy vlakom po takejto konštrukcii. Medzi rokmi 1980-2005 tu bola vylúčená jazda lokomotívou ťahaných vlakov, čo už neplatí, rýchlosť je obmedzená na 35 km/h.

Drevený most v Barmouth © Tomáš Votava

Onedlho zastavujeme na druhom brehu vo Fairbourne. Do Barmouth sa odtiaľto dá ísť aj trajektom z móla, na ktoré jazdí Fairbourne Railway na rozchode 311mm priamo od stanice veľkej železnice. Uvádza sa 3,2km dĺžky, tri parné stroje v službe. Osobným dojmom neposlúžim, pokračujeme vpred až do Tywyn. Stanica je to malá, dvojkoľajná a pri jej konci sa nachádza nás zaujímajúca stanička Tywyn Wharf, konečná Talyllyn Railway. Priamo okolo koľají to nejde a tak tam šliapeme po ulici aj s tradičnými kuframi, aby nám ich uschovali v kancelárii. Železnica Talyllyn vznikla 1865 s hlavnou náplňou práce voziť bridlicu a od 1866 ako prvá úzkorozchodná železnica v Británii s povolením parostrojnej prepravy osôb. Po II. sv. vojne zánikom lomov a zlým technickým stavom viacmenej plynule zanikla. 1950 vznikla a železnicu prevzala Preservation Society, čím sa Talyllyn Railway stáva prvou dobrovoľníkmi prevádzkovanou (tzv. heritage/ dedičstvo) železnicou na svete.

Talyllyn Railway, stanica Tywyn Wharf © Tomáš Votava

Má dĺžku necelých 12km na rozchode 686mm, zo 6 parných lokomotív z toho v službe sú štyri a navzdory úzkemu rozchodu sa požívajú dva dospelácke nárazníky so spriahadlom. Nás vezie červená Douglas a to miestami skoro až 26km/h. Opätovne sa usádzame do otvoreného vozňa, keď už sú v súprave dva k dispozícii. Nastupuje sa z ľavej strany na celej trati, vozne z miestnej technickej tradície vôbec nemajú napravo dvere. Vyrážame decentnou akceleráciou do jediného miestneho zárezu až po stanicu Pendre, depo železnice. Tu možno zbadať časť dieselovej vozby, bordovú Ruston & Hornsby a cabriolokomotívu od Hunslet. Hneď za stanicou je jediné regulérne priecestie aj s manuálne zatváracími bránami, skoro všetko ostatné kríženie riešia mosty.

Trať sa drží pravej strany doliny nenápadne nastúpavajúc výšku. Než sa dostaneme do lesa, rútime sa medzi lúkami zdobenými domácim zvieratstvom a dosť natesno medzi rôznymi kríkmi. V Brynglas sa vykrižujeme s protivlakom, v Dolgoch dočapujeme a cez bývalú konečnú Abergynolwyn dosiahneme Nant Gwernol. Medzi týmito stanicami bývala dolu do obce tzv. incline- lanová zvážnica pre malé vagóniky. Zdá sa, že bubon navijaku lana som náhodou vyfotil, zaujal ma. Taktiež z konca trate viedla Alltwyllt Incline ku kameňolomu, jej zvyšok ešte údajne hore v lese je. To však nestíhame vidieť, náš vlak už je obehnutý a s dlhšou občerstvovacou zastávkou v Abergynolwyn cestujeme späť. Vlakové čaty pomerne pravidelne, pokiaľ to dĺžka pobytu dovoľuje, odniekadiaľ zoženú konvicu s hrnčekmi a podáva sa čaj. To je také britské.

Abergynolwyn © Tomáš Votava

Späť v Tywyn ešte skontrolujeme infocentrum/predajňu suvenírov. Bolo by tu i malé múzeum železnice, to však zatvára o 16:00 a tak končíme v bufete. Ten nezatvára. Na dnes už len presun vlakom s jedným prestupom v Machynlleth do Shrewsbury. V tomto mestečku pekného historického centra sa narodil Darwin. Okrem sochy pred knižnicou po ňom ku sláve večnej napr. pomenovali nákupné centrum... Zato krivolaké uličky medzi hrazdenými domami sú pôsobivé. Náš Prince Ruppert Hotel uvádza v ponuke jedno strašidlo, to sa tu musí, ale zdôvodnenie povesti by som videl (počul) skôr v hrozne tenkých dlážkach. Nasledovný deň vyrážame do Welshpool. Pôvodná staničná budova sa tu ocitla za cestou a je z nej opäť nákupné centrum.

Welshpool, stanica, vložená cesta, bývalá stanica © Tomáš Votava

My však prejdeme mestečko na druhú stranu ku stanici Welshpool & Llanfair Light Railway, 14 km železnice na rozchode 760 mm. Zprvu rozchod odhadujem na 1m, v porovnaní s tu bežnými 600mm pôsobí "mohutne". Dráha bola znovuotvorená 1963 a nemala osobné vozne, všetky sú dovoz, hlavne pre tu netypický rozchod. Vezieme sa vo vozni MÁV, získaného kupodivu z Čiernohronskej lesnej železnice, nájdu sa aj zo Zillertalu, z Insbrucku aj zo Sierra Leone. V depe Llanfair sa uvádza niekoľko parných strojov, k videniu bolo však len čo je na fotkách. Nás vezie „Joan“ od Kerr, Stuart & Co. vo vzornej údržbe.

Welshpool, Welshpool & Llanfair Light Railway © Tomáš Votava

Pri dĺžke trate sa nekrižuje napriek niekoľkým možnostiam, rýchlosti striktne do 24 km/h a vozenie na otvorených plošinách sa toleruje. Priecestia prekonávame mocným pískaním, prípadne pomocou zástavníka z lokomotívy. Vidno sporadicky i návestidlá, vchodové do konečnej Llanfair dokonca svetelné. Tu je trochu času na ponevieranie sa po stanici, kam až pásky pustia, do depa však nie. Spolu s nami je tu zvláštny turista, drobný pán z Japonska, vek 60 - 90 rokov. Už sme ho videli pred pár dňami, chodí sám v kontraste s vysokoorganizovanými japonskými skupinami.

Má príručku „Welšské úzkorozchodné železnice“ v japončine a ide si podľa nej. Anglicky skoro nevie, oslovili sme ho, pretože takto smelého japonského turistu sme ešte nevideli. Zrejme bývalý stíhač od Okinawy a railfanúšik. Vraciame sa rovnakou trasou do Shrewsbury a linkovým autobusom na opačný smer do Bridgnorth. I toto je veľmi pekné historické mestečko, ale to sú tu v okolí asi všetky. Nás zaujíma stanica a depo Severn Valley Railway, ktorú ešte navštívime, ale až sem sa nedostaneme. Ako dobrí plánovači tu sme 15 min pred príchodom posledného vlaku, ktorý je patrične zdokumentovaný aj s infraštruktúrou.

BR 4-6-0 Standard Class 5 No. 73129 vchádza do Bridgnorth, SVR © Tomáš Votava

Musím vyzdvihnúť miestny staničný bufet/ bar- kiežby vzor železničného pohostinníctva. V meste treba z nášho hľadiska vidieť ešte „Bridgnorth Cliff Railway (Castle Hill)“. Pod týmto dôstojným názvom sa skrýva 61 metrová pozemná lanovka sklonu 64% na kapskom rozchode 1067mm s dvoma koľajami. Lístok je vždy spiatočný, na cestovný poriadok sa tu nehrá, treba len prísť. Vagóniky spĺňajú módu päťdesiatych rokov. Keďže sme videli všetko, vraciame sa do rodiska Darvinovho a mizneme v podniku naproti hotelu. Čapujú tu japonské pivo, ktoré rieši „drobné chuťové odlišnosti“ piva britského. Hotelové strašidlo v noci zasa nemá službu a tak môžeme ráno pokračovať na stanicu. Tentokrát už nie na, citujem „Hračkársku železnicu“. Ideme vlakom smer Wrexham do Ruabon. Naša trať by vychádzala odtiaľto, keby sa zachovala, my musíme ešte na miestny bus do Llangollen, sídlo normálnerozchodnej heritage železnice Llangollen Railway znovuotvorenej r. 1972.

Llangollen Railway © Tomáš Votava

Stanica je v centre nad riekou Dee, ktorej údolím trať vedie v dĺžke 15 km po Carrog. Do konca roku 2014 by malo byť otvorené cca 4 km pokračovanie do mesta Corwen. Uvádzať lokomotívny park železnice by bolo neproduktívne, je dosť šíry. Mnohé stroje vlastnia aj iné spolky a súkromné osoby. Nás ťahá BR Standard Class 4 Tank č. 80072 z roku 1953 a to rýchlosťami do 50km/h v kupé prvej triedy. Vozeň má nástupné dvere aj v strede čo je fajn, majú najväčšie otvárateľné okná, ktoré vždy zháňame. Čoskoro po odjazde míňame depo železnice a meníme stranu doliny mostom ponad rieku. Krajinka je pekná, jemne zvlnená, koná sa i tunel. Na trase sú dve zastávky, Berwyn s pekným výhľadom na rieku, Glyndyfrdwy vzorne zreštaurovaná s manuálne obsluhovaným bránovým priecestím. V gýčovom počasí sa dovezieme na zatiaľ konečnú v Carrog, kde je času na občerstvenie, ponevieranie, fotenie.

Carrog, Llangollen Railway © Tomáš Votava

K dispozícii je kamenný nadjazd na letecké snímky, patrične na to využívaný. Spiatočná cesta prebieha v rovnakom duchu, vlak je obsadený tak akurát, miesto si nájdete. Aj na vytŕčanie z okna. V Llangollen je možno vyskúšať odpoveď na otázku „Čo tu bolo pred železnicami?“ Áno, aj cesty, ale hlavne vodné kanály. V istej miere je tu sieť kanálov stále, je na nich pomerne čulý dopravný ruch obytných lodí. Možno si vyskúšať verziu motorovú alebo s koníkom. Berieme motorovú a vzhľadom na jednosmernú jazdu nás autobus odvezie do Froncysyllte. Tu sa nastupuje do lode max šírky 2,13 m. Z pravej na ľavú stranu údolia rieky Dee sa preplavíme po moste a následne sa plavíme po svahu až do Llangollen. Jazda loďou po moste 38m vysokom je zaujímavý zážitok.

Vodný most Froncysyllte, Llangollen Canal © Tomáš Votava

Trasovanie sa veľmi podobá železničnému, až na stúpania. Plavíme sa proti prúdu a jazda nieje nijak dynamická. Vlastne nás miestami predbiehajú turisti po bočnom chodníku, našťastie na lodi funguje bufet, aby i tej kultúry bolo. Cestou späť po rovnakej trase v Ruabon máme to šťastie vidieť na vlastné oči naozajstný nákladný vlak a ako jediný videný za celý týždeň zasluhuje fotografiu. Prezentoval sa smerom na Liverpool.. A máme tu posledný deň zájazdu, čiže sa na stanicu prechádzame aj s kuframi. Veľmi by sa nám hodil švajčiarsky check-in na stanici, t.zn. podať kufre do lietadla odlietajúceho podvečer z Birminghamu na ľubovoľnej väčšej stanici ráno (napr. teraz v Shrewsbury) a vyzdvihnúť si ich na letisku v Bratislave.

 Ale ako občas spomínam, tu sa príliš neriešia ani len úschovne. Zato však sprievodca vo vlaku pravidelne reaguje na to, že ste mu podali správny lístok nadšeným „Fantastic!“, jedenkrát dokonca „Lovely!“ (ale to bola sprievodkyňa). Vyrážame smer Birmingham do stanice Smethwick Galton Bridge, nazvanej po naprotistojacom moste od Thomasa Telforda, autora okrem mnohých iných aj vodného mostu pri Llangollen. Prestupujeme na vlak do Kidderminster a sme u druhej konečnej železnice Severn Valley Raiway SVR.

Kidderminster, GWR 1500 Class č.1501 SVR © Tomáš Votava

Má 26 km a 8 staníc vrátane dvoch zastávok. Vznikla r. 1970 vzápätí so zrušením trate. Opäť je to heritage železnica na dobrovoľníckej báze, tu však už v na naše pomery nezvyčajnom rozsahu. Flotilu parných a dieselových lokomotív v službe, v oprave a vystavených sa ani nesnažím uvádzať, je ich okolo 50. Vozový park je taktiež dostačujúci. Nás ťahá GWR 1500 Class č.1501 z r. 1949. Vlaky jazdia v oboch smeroch v takte cca 1:15 h, cestovný čas je okolo 1:10 h. V sobotu v peknom počasí sú dosť plné. Jazdí sa medzi Kidderminster- Bridgnorth, my vystupujeme v Highley, kde má SVR tzv. The Engine House. Čo by bolo inak depo, toto je expozícia rušňov vo výstavnej novostavbe, možno ju nazvať múzeom. Na poschodí má reštauráciu a balkónom s dobrým výhľadom, odkiaľ pochádzajú niektoré fotografie. Jazda vlakov sa zabezpečuje tokenmi (niečo ako traťový kľúč), ktoré si rušňová čata na stanici vzájomne odovzdáva. Niekedy pomocou sľučkovitého držiaku, niekedy priamo bez.

Token podaný aj prevzatý, Highley, SVR © Tomáš Votava

Všetky návestidlá sú funkčné, zamestnancov SVR všade hojne, dojem z prevádzky je naprosto verný. Začínam chápať, ako jednoduché je v Británii natočiť do filmu historickú scénu na stanici- potrebujete len vedieť veľkosť stanice, typ vlaku a letopočet. Určite si vyberiete, možno hneď tu vo Walese. SVR opúšťame vlakom z Kidderminster cez Smethwick Galton Bridge do Birminghamu. Odtiaľto na letisko sa aspoň krátko zvezieme pendolinom Class 390 Virgin Trains pána galaktického miliardára sira Bransona peknými 160km/h. Zo stanice Birmingham International sa do letiska odvezieme rovinnou pozemnou lanovkou zvanou SkyRail. Stihnúť výlet do roku 1995, vezieme sa na tomto mieste prvým komerčným maglevom na svete, ktorý sa však pre technické problémy nedochoval. Toľká moderna by do výletu aj tak nezapadala.

Okrem galérie tu hľa aj niekoľko pohyblivých obrázkov uložených na YouTube.

Úvodná snímka: BR Standard Class 4 Tank č. 80072, Carrog, Llangollen Railway © Tomáš Votava