Na stratenej varte

V živote sa stávajú veci všelijaké. Uveriteľné - neuveriteľné, možné a nemožné. Stáva sa napríklad, že nočný vartáš cez deň zomrie, človek, ktorý sa bál vody a preto celý život pil len pivo, sa nakoniec utopil a to, prosím, predsa len vo vode, že panna porodí, že náhodne pozbierané čísla v športke vyhrajú a pod.

Áno, sú to veci možné, i keď sa zdajú niekedy neuveriteľné. Ja vám však dnes rozpoviem históriu, ktorá je, fakt, neuveriteľná, žiaľ, však pravdivá. Teda počúvajte.

Kde bolo, tam bolo, na trati Fiľakovo - Somoskőújfalu v kilometri 138.8 to bolo, bolo raz jedno závorárske stanovište. Volalo sa číslo jedna. Kedy ho postavili, to neviem. Viem len, že od 5. mája 1871 sa začala pravidelná doprava na tejto trati a asi aj od tej doby tu železničná trať pretína štátna hradská. Je isté, že hneď v prvých dňoch tam závory neboli. Veď aj načo, komu? Tých pár vlakov, čo tam cez deň prešlo ľudia viac obdivovali, ako by sa mali pred nimi ponáhľať.

Miesto medzi Radzovcami a Šiatorskou Bukovinkou, kde cesta križuje železnicu, na leteckej fotomape z roku cca 1950. (zdroj: mapy.tuzvo.sk)

Devätnáste storočie však skončilo a prišlo dvadsiate. Rozmach civilizácie so svojim vedľajším produktom - so zhonom - a to aj v cestnej doprave, si postupne vyžiadal zariadenie, ktoré chránilo najprv cestné vozidlá, aby ich vlak nezrazil, a neskôr - aby chránil vlak pred cestnými vozidlami. Takto vznikli závory. No a keď už boli závory, k vzniku závorárskych stanovíšť bol len krôčik.

Keď to bolo všetko hotové a pripravené, prišli chlapi, ktorí dostali meno závorári. Títo dôstojne a sebavedome točili kľukou, čím dvíhali a spúšťali brvná závor. A boli veru na svoje zamestnanie hrdí.

Ľudia však pomaly začali na nich nadávať, že im zahacujú cestu. Najprv po jednom, no čím ďalej, tým ich stálo pred závorami viac a častejšie, až sa dospelo k názoru, že tu musí dôjsť k náprave. A povedali si: - Postavíme nadjazd.

Zakreslenie starej cesty do súčasnej fotomapy. (zdroj mapy: Google)

I prišiel človek s technikou a začali kopiť zem, prišla technika a začalo sa stavať. Stavali, stavali, až postavili. Bola slávnosť, pripilo sa, vypilo sa, možno, že niekto aj čosi povedal, a začala sa premávka ponad železničnú trať.

Šoféri sa tešili, tešili sa chodci a aj tí ostatní. Len traja sa netešili. Hneď od začiatku stavby sa tri páry očí nespokojne dívalo, ako to rastie, ako sa to dokončuje. Boli to naši závorári. Veď čo bude potom s nimi? Načo a komu budú, keď už stará cesta tadiaľto nepôjde? Pred kým budú závory spúšťať, s kým sa budú pri nich rozprávať, koho budú ochraňovať? Že by ich dali len tak z ničoho nič do šrotu? - Buď voľa vaša... a čakali.

Bolo to 3. októbra t.r., keď na tvári miesta - pri novom nadjazde - zišla sa X-tá komisia a skonštatovala, že nový cestný nadjazd (mimoúrovňová križovatka) je dobrý a môže slúžiť verejnosti. V tejto komisii bol aj súdruh Ing. Benický z Traťovej dištancie Rimavská Sobota, ktorý tiež zastupoval službu 13 SVD Bratislava. Ani on nič nemal proti nadjazdu, a tak teda, aby nemohlo dôjsť k omylom, dali súhlas na prekopanie starej vozovky, ktorá viedla k závorám, aby sa tade už nechodilo. Žiaľ, len z jednej strany závor.

Veď prečo by sa to aj muselo spraviť hneď dobre? Trochu komplikácie predsa nezaškodí. Alebo áno?

Pohľad na bývalé priecestie z cesty, stúpajúcej na nadjazd od Šiatorskej Bukovinky. Označili sme ho červenou bodkou. Maličký domček napravo od nej je bývalé závorárske stanovište, ktoré v článku zastáva hlavnú úlohu. (zdroj: Google)

Keď to všetko urobili, odišli. Traťová dištancia Rimavská Sobota potom požiadala službu 13 SVD, aby vydala telegram o zrušení závorárskeho stanovišťa, nakoľko toto je už nepotrebné. Týmto sa vec skončila.

Čakali. Telegram však nechodil a preto urgovali. Ako sme sa dozvedeli, naposledy 8. novembra t.r., ale bezvýsledne.

Logika hovorí, keď niečo je a nezruší sa, trvá i naďalej. A tak závorárske stanovište číslo 1 existovalo aj naďalej. Služba sa tu vykonávala podľa predpisu, i keď nebolo pred čím, ani pred kým závory uzatvárať a otvárať. Cestná premávka šla po nadjazde.

Rozkaz je rozkaz, befel je befel! Čo sa nezruší, je, a teda o tom sa nediskutuje. Veď prečo by sme aj niečo mali podnikať vo vlastnom mene? Máme na to predsa "tých" tam hore. Kým "oni" nerozhodnú, nám to vyhovuje. Preto sa nečudujte, keď náhodou tade pôjdete a uvidíte závorára, ktorý je, dalo by sa povedať, "na stratenej varte".

Pekná ilustrácia z originálneho článku.

Až na náš zásah sa 14. t.m. pohla úradná mašinéria a konečne sa začal operatívne riešiť problém závor a závorárov. Súdruhovia z Traťovej dištancie v Rimavskej Sobote prisľúbili, že dajú prekopať starú cestu aj z druhej strany závor a nebudú čakať na telegram zo SVD, ale na vlastnú päsť zrušia toto stanovište. Závorárov umiestnia inde, dajú im robiť potrebnejšiu prácu, ako strážiť nepoužívané priecestie.

Tu sa naša príhoda o stratenej varte končí. Prípad sa vyriešil. Lenže koľko podobných stratených várt máme inde, v iných obmenách? Chodíme okolo nich so zatvorenými očami a čakáme, kedy príde telegram alebo iný rozkaz. Stačilo by však, keby sme sa rozhodli sami a nečakali vždy len na názor "zhora".

Byť hospodárom na svojom pracovisku, to znamená aj rozhodovať o veciach užitočných a neužitočných na mieste. A to nám zdokonalený spôsob riadenia umožňuje. Len to treba využiť.

Jano Hentz

(Noviny Stredoslovenský železničiar 1967 / č. 48 z 21.11.1967)