Alaska

Do najsevernejšej Ameriky sa lieta. Nie práve najrýchlejšie. Let trvá pútavých vyše 10 hodín a vzhľadom na časový posun pristanete na Aljaške približne pol hodiny pred tým, ako ste vzlietli. Čo vysvetlíte hodinkám a mobilu, hlava to nevezme, preto prvý deň bol značne heroický, v snahe dožiť sa "ich" večera a nezaspať priskoro. A tak sa potácame po centre Anchorage a zákonite skončíme v bare z dôvodu štúdia miestneho piva. Asi druhá servírka sa plynulo opýta "A vy ste zo Slovenska?", čo v tejto časti Ameriky nie je bežné, ale poteší. Miestne centrum schodíte rýchlejšie než v Trnave, mesto je založené na predmestských štvrtiach rodinných domov.

Anchorage station. Na podstavci posunovacia prístavná lokomotíva © Tomáš Votava

Hotel máme rovno nad stanicou, tak je možnosť nafotiť aj dajakú miestnu dopravu. Nákladná sa koná poväčšine v noci, keď sa nám moc nechce dokumentovať. Pritom by to bolo bývalo dosť jednoduché. Noci tu v lete nemajú, slnko zapadne s biedou tesne pod obzor po polnoci a vlak pred priecestím neskutočne trúbi a zvoní. Čo by jeden pochopil pri nechránenom, tu sa však jazdí na istotu. Ďalší deň sme nastúpení na stanici ku vlaku smer Whittier.

Každý vlak má svoj úvod © Tomáš Votava

Z vestibulu sa ku vlakom dostanete až po hromadnom poučení zamestnancom, taktiež aj kontrole lístkov. Vozne sú skonštruované pre pomerne vysoké nástupište, alebo po odklopení dielca pri dverách pre nástup zo zeme po schodoch. Podľa mňa skoro po zem, tu sa k nim radšej zvonku prisunú dva nerezové schodíky.

Anchorage - Whittier s EMD GP40-2 © Tomáš Votava

Náš vlak tvorí lokomotíva EMD GP 40-2, batožinový vozeň, osobný vozeň a poschodový turistický vozeň, kam máme miestenky takmer do prvej rady. Tento konkrétny nemá vyhliadkový balkón, zato sú k dispozícii široké nástupné dvere s otvárateľnou vrchnou polovicou, takže fotiť je odkiaľ.

Twentymile River © Tomáš Votava

A príjemný bar na prízemí. Rýchlosť od 60 km/h do občasných 80 km/h, jazdí sa viac vyhliadkovo, napriek dobrej kvalite trate. Trať sleduje záliv po odbočku v Portage a ďalej na západ mierne bažinatou dolinou smer Whittier. Je to pomerne známa dedina. Zaujímavý je jednosmerný príjazdový tunel pre vlaky aj autá, miestna dopravná atrakcia riadená semaformi.

Whittier tunnel © Tomáš Votava

Ďalšou je fakt, že celá dedina je umiestnená v paneláku, ktorý tu ponechala US Army z čias studenej vojny, kedy toto bol nezamŕzajúci strategický vojenský prístav. Mieni sa kompletná dedina - panelák - so školou, políciou, službami, obchodmi a MNV. Minulosť pripomínajú ďalšie opustené stavby a jemne naddimenzované koľajisko stanice.

Whittier, vzadu opustené stavby po US Army © Tomáš Votava

Dnes sa sem jazdí hlavne kvôli vyhliadkovým plavbám ku ľadovcom v príjemných vyhliadkových lodiach. Takže sme sa dozvedeli, že ľadovec pohybujúci sa do mora vydáva zvuk, asi ako keď odpaľujete menšie nálože. Vzhľadom na občasnú padajúcu masu ľadu do mora sa lode držia decentne niekoľko sto metrov ďalej a body získava ten, kto ono padanie stihne zaznamenať.

Ľadovcové plavby Whittier, vec má cca 1 000 m na výšku © Tomáš Votava

Do Anchorage sa vraciame neskoro večer, čo na snímkach s príjemne hrejúcim slnkom zaručene nepoznať. Nasledovný deň vyrážame po rovnakej trati smer Seward, preto v už spomínanom Portage odbočujeme vpravo na juh a začíname stúpať s občasnými výhľadmi na ľadovce krátkymi tunelmi smerom na Loop District. Na tomto mieste by bola bývala efektná špirála s mostom, ak by sme jazdu stihli do roku 1951, dnes je tu taktiež pekná slučka na približne 30 ‰ stúpaní.

Loop District © Tomáš Votava

Vlak má zo desať poctivých vozňov a naše dve EMD SD70MAC sa podľa mohutného zvuku nijak neflákajú. Miestenky máme opäť do prvej rady na poschodí, tento vozeň však má vzadu hore seriózny vyhliadkový balkón a tam väčšinou sme. Pokiaľ sa netreba občas schladiť v klimatizovanom vnútri, pretože Aljaška nie je tak arktická, ako sa myslelo. Po štvorhodinovej jazde sme v Sewarde a v značne veľkom prístavisku nakoniec úspešne triafame našu vyhliadkovú loď, čo pri miestnej výslovnosti názvu a množstvu možností vie byť problém. Ostatne nie sme jediní, kto sa po móle mierne motá.

Seward © Tomáš Votava

V programe plavby je aj ľadovec, hlavne však miestne zvieratstvo. Fotky z letákov kupodivu neklamú a sľúbené delfíny, uškatce, vydry a veľryby naozaj vidíme. Cesta späť prebieha v rovnakom komforte, len pri večeri vlak zastavuje pri strome s medveďou rodinou, čo sa deje vlastne pri každom zaujímavom zvieratstve a sme na to rozhlasom upozorňovaní. Do Anchorage prichádzame opäť za jasnej, slnečnej, hrejivej noci a pomocou hrubých závesov na izbe ideme spať. Nasledovné ráno je čas opustiť Anchorage a my vyrážame na vlak aj s kuframi, plnými teplého a nepremokavého polárneho oblečenia. Kufre podáme na odbavenie a po tradičnom príhovore a poslednej inventúre souvenirshopu nastupujeme do "Denali Star" smer Fairbanks.

„Denali Star“ vyráža do Fairbanks © Tomáš Votava

Vzdialenosť je približne 360 miles a podľa c.p. necelých 12 hodín, ale o dajaké presné príchody sa tu nehrá, pokiaľ je pekné počasie. Prípadne pokiaľ ideme cez nedávny lesný požiar. Opäť cestujeme na poschodí vo vozni s balkónom, ku ktorému sa ide okolo útulného baru. Na prízemí je opäť reštaurácia pre náš vozeň. Ťahajú nás tradičné SD70MAC. V súprave máme ďalej bežné osobné vozne, jeden "observer car" s panoramatickým rozhľadom, barovo-bufetový vozeň nezvykle vysoký a na konci dva poschodové vozne spoločnosti Wilderness Express, do ktorých nemáme prístup. Než sa dostaneme k parku Denali a do hôr, trasa je rovinatá, lesy a jazerá. V meste Wasilla sa reštauruje parný stroj 557, žiaľ, má okolo seba depo, čiže snímok nemám.. Ďalej nasleduje mierne postávanie v zníženej viditeľnosti a rôzne pomalá jazda okolo rôzne zhorených/ už sa spamätávajúcich plôch lesa.

Aljaška občas horí. Willow Lake © Tomáš Votava

I sporadického hasiča kde tu jesto. Než sa dostaneme do hôr, pravidelne sa zjavuje Mount McKinley, miestny najvyšší, len vždy nefotiteľne ďaleko. Park Denali je vrchovité územie a balkón už škoda opúšťať. V rovnomennej stanici je dôležitá pauza na zo dve cigarety, Alaska Railroad je ako inak nefajčiarsky podnik. Okolo stanice vidno nečakane hustú sieť hotelov, turistický priemysel tu evidentne kvitne. Trať pokračuje ďalej kaňonom rieky Nenana a pekné snímky sa robia akosi samé.

Rieka Nenana, Denali Park © Tomáš Votava

Neskôr sa rieka okolo trate rôzne rozlieva viac-menej až po Fairbanks. Prespíme v hoteli Aurora Express na kopci, železničnom dostatočne, ako možno vidieť. Použité sú poctivé oceľové vozne cca predvojnového obdobia na trojosových podvozkoch. Majitelia zohnali dokonca aj lokomotívu, aj keď bez motora, dostali ju sem na vrch. A umiestnili na čelo hotela.

Fairbanks, hotel Aurora Express © Tomáš Votava

Ráno nás taxi zo včera, mimochodom STK sa zrejme preň nevyžaduje, vezme na letisko a pokračujeme vzduchom. Najprv bežným lietadlom do Anchorage, ďalej polonákladným Boeingom do Juneau. Hodí sa podotknúť, že Juneau je hlavným mestom Aljašky, a to bez cestného spojenia, len letecky alebo loďou. A nakoniec letíme malou žltou vecou, ktorú trochu berie prievan, do Skagway.

Juneau, žltá lietajúca vec © Tomáš Votava

Na riadiacom pulte tak asi 40-ročného lietadielka pre štyroch pasažierov je jasný nápis: Podľa nariadenia Federálneho leteckého úradu USA je zakázaná navigácia podľa i-padu. Nad nim je i-pad, ktorý nás naviguje. Mesto Skagway bolo významné v čase zlatej horúčky a bolo východzou stanicou železnice White Pass & Yukon Route. Nad depom železnice sa náš pilot otáča chrabrým manévrom na pristátie, čo sa na fotenie vyslovene hodí. Mestečko samé je drevnato-zlatokopecké a prístav na niekoľko mamutích lodí to umožňuje vidieť "dostatočnému" množstvu ľudí.

Skagway © Tomáš Votava

Sprievodca požiada, aby sme neboli na otvorenej plošine vozňa, pokiaľ budeme v meste Železnica metrového rozchodu okrem vlastných spojov vypravuje aj charterové vlaky pre lodných cestujúcich, v praxi stúpa dolinou ku White Pass niekoľko súprav. Toto sa nám ako cestujúcim posledného vozňa prvej súpravy onedlho zíde, keď náš stroj zn. Bombardier, zrazu citujem "nemá ťah" a neskôr je odstavený bokom. Za nami idúci vlak sa onedlho stáva naším postrkom a jeho dve General Electric elegantne pokračujú s oboma vlakmi hore do priesmyku. Vlastne sa celkom teším, vyzerá to ako čiastočné riešenie problému, ako sa voziť vo vlaku a fotiť to zvonku.

Stúpanie ku White Pass © Tomáš Votava

Tak napríklad takto. Obchádzame zrušený Steel Bridge menším mostom a tunelom, pre väčšiu dramatizáciu v dodanej hmle a onedlho prichádzame na vrcholový White Pass, čím sa ocitáme v Kanade. S požičanou lokomotívou pokračujeme do Fraser ukázať pasy dvojici zdvorilých kanadských jemne ozbrojených zložiek. Dôstojníčka a dôstojník sa prejdú po vlaku prezerajúc si pasy a sme v Kanade aj de jure, o čom sa snažím pojednávať v druhej časti.

Pre viac fotografií nahliadnite do verejného albumu Alaska Railroad prípadne White Pass & Yukon Route Railroad. A trochu pohyblivých obrázkov nájdete na YouTube.

Úvodná snímka: Smer Seward © Tomáš Votava