Čínske „rýchlovlaky“ v Gruzínsku

Cestovanie železnicou v Gruzínsku je podobná skúsenosť ako v Rusku - lacné... a pomalé. Napríklad z úplného západu krajiny (Zugdidi) do hlavného mesta na východe (Tbilisi) stojí maršrutka 12 Lari (6 eur), autobus 10 Lari (5 eur), no zato vlak iba 5 Lari (2.5 eura). Je tam aj zopár idiosynkracií – z Kutaisi je ako maršrutka, tak aj vlak po 10 Lari, ale vlakom sa to skutočne neoplatí, lebo Kutaisi je na slepej odbočke a teda treba odpájať – resp. pripájať – vozne.

Nočný vlak do Tbilisi na stanici v Zugdidi, jeseň 2012

Časovo vychádza pre vlaky porovnanie podstatne horšie. Ak sú vlaky vyše dva razy lacnejšie, tak sú aj, obvykle, dva razy pomalšie. Pri vlaku zo Zugdidi do Tbilisi cesta trvá celú noc (9 hodín) a dáva to priemernú rýchlosť len okolo 35 km/h. Vlak sa väčšinou cesty skutočne vlečie. To vám však môže byť jedno, pretože v plackartnom, tom zázraku sovietskych inžinierov, je miesta na pohodlné vyspanie sa viac než dosť.

Ak si teda stihnete kúpiť lístok. Lístky sú na konkrétne meno a miesto (treba pas, ako aj v iných postsovietskych krajinách) a niekedy sú vypredané aj týždeň dopredu. Ak to všetko ale zvládnete, môžete sa tešiť na jazdu s najchudobnejšou vrstvou spoločnosti.

Toto všetko je fajn v noci – ale čo ak potrebujete ísť do Tbilisi cez deň? Aby mohli vlaky konkurovať cestnej doprave, Gruzínske železnice zakúpili 5 elektrických jednotiek pre trasu Tbilisi – Poti, resp. Tbilisi – Batumi. Hoci sú miestne vlaky známe tým, že sa v nich notoricky fajčí, ja som si povedal, že raz za život to skúsiť môžem. Prežil som, aby som teraz mohol svoj príbeh vyrozprávať.

Zoznámte sa: „vysokorýchlostná“ elektrická jednotka VMK-002 na stanici v Tbilisi, jeseň 2012

Začal som v Tbilisi. Už ani neviem, prečo som tam bol, ale potreboval som ísť naspäť do Zugdidi. A prečo nie rýchlovlakom? Hm, rýchlovlakom… Nechcem prezrádzať čísla dopredu, ale maximálna rýchlosť tejto súpravy je 130 km/h. A ona ju aj skutočne – na niektorých úsekoch – dosahuje. Oproti sovietskym slimákom to je hotový Šinkansen.

Pred odchodom z hlavnej stanice v Tbilisi, jeseň 2012

Za to si však priplatíte. Už sa nepamätám presne, ale jednosmerná jazda na konečnú (prístav Poti na brehu čierneho mora) stála tuším 14 či 17 Lari, čiže trojnásobok bežného vlaku do Zugdidi. A to som do Poti ani nechcel ísť, ale druhá možnosť bola iba Batumi (22 či 28 Lari za druhú triedu), a to je od Zugdidi ešte ďalej.

VMK je farebne oblečená do gruzínskej bielo-červenej, Tbilisi, jeseň 2012

Po nástupe do vlaku sa potvrdili moje najhoršie obavy – vlak je klimatizovaný, okná sa nedajú otvoriť a cigaretový smrad bude teda pekne-krásne cirkulovať v uzatvorenom systéme. Sťažujte sa na to u sprievodcov – tí fajčia asi zo všetkých najviac.

Pre záujemcov prikladám cestovný poriadok

Po východe z Tbilisi začne ubiehať cesta o poznanie rýchlejšie. Nečudo. Jednak má vlak menej zastávok, ale najmä ide podstatne svižnejšie. Celkom nerozumiem, prečo tie sovietske vlaky tiež nemôžu ísť podobnou rýchlosťou. Veď jazdia po tých istých koľajach a aj staré mašiny určite zvládnu potiahnuť tých pár pľackartnych aspoň stovkou. Nuž, možno sú tie staré vagóny tak rozmlátené, že by to nevydržali…

Cesta prebehla bez incidentov. Ale keďže cieľom tohto článku je, okrem fotografií, popísať túto menej známu elektrickú jednotku, tak nech sa páči, zopár čísel. Väčšina mojich informácií pochádza zo stránky Geo & Co, ktorá už bohužiaľ nie je on-line, ale dá sa vyloviť cez službu archive.org.

Ide o partnerský projekt Gruzínskych železníc a čínskej štátnej spoločnosti China South Locomotive & Rolling Stock Corporation Limited (CSR). Dodalo sa päť elektrických jednotiek série ვმკ (VMK) na napätie 3 kV a s maximálnou rýchlosťou 130 km/h. Údajne ide o vlak typu pendolino (neviem, nejaké naklápanie som nespozoroval), zmontované v gruzínskom Rustavi.

Konečná, vystupovať! Poti, jeseň 2012

Nuž, do Poti sme dorazili načas. Trvalo to len štyri a štvrť hodiny – to je v podstate tak isto ako skutočne rýchla maršrutka. Bežný denný sovietsky vlak tú istú vzdialenosť pritom prejde za asi 8-10 hodín, ak ma pamäť neklame.

Posledné foto na rozlúčku, žst. Poti, jeseň 2012

Na záver dodám len toľko, že v Gruzínsku som sa zviezol aj po niektorých lokálkach. Sú ešte lacnejšie, ešte pomalšie a ešte zafajčenejšie. Ale o tom snáď niekedy nabudúce. Zatiaľ mimo témy pridávam niekoľko fotografií v pripojenej minigalérii. A k téme krátke video.