Amtrak, Streetcar, Cable Car, Muni Metro, MAX a spol. - 4. časť

A s jedným ďalším prenocovaním niekde v Oregone sme chceli dôjsť v piatok do nášho predposledného cieľa- prímorskej obce Garibaldi a tu sa v sobotu previezť parným vlakom po pobreží.

Eureka nás v stredu (8.7.2015) vítala zamračenou oblohou a prázdnymi ulicami. Po krátkej prechádzke sme si našli v centre taliansku reštauráciu a po chutnej večeri sme sa stiahli do slušného a nie drahého motela. Na druhý deň nás čakal prejazd krajom najstarších stromov, z nich niektoré žijú už dlhšie, ako trvá náš letopočet. Z mnohých možností, kam odbočiť, ktorú časť národného parku pozrieť,  sme si zvolili s líniou pobrežia rovnobežnú starú asfaltovú cestu. Najstaršia identifikovaná sekvoja v národnom parku Redwood vraj nie je označená preto, aby neprilákala priveľa obdivovateľov a pritom nebola poškodená. Turisti v autách zastavovali v každej vhodnej nike a venovali sa prostým cvikom, aby dovideli na vrcholky obrovitých starcov.

9.7.2015- Redwood National Park, CA- na starej ceste medzi prastarými sekvojami © Juraj Földes

Po prekročení hraníc štátu, ktoré sú tu, ako v Amerike často, presnou rovnou líniou na mape, sme zvažovali, či dôjsť vo štvrtok až do väčšieho mesta Eugene. Neskôr poobede, po zhliadnutí loga motela 6 pri diaľnici sme pristáli skôr a stihli sme ešte trochu obzrieť okolie, dať si teplé jedlo v nákupnom centre a v duchu sa pripraviť na posledný, ešte relatívne dlhý úsek cesty smerom na sever.

Zmena počasie v piatok pri ceste z vnútrozemia opäť na pobrežie, kam nás naviedol sprievodca a navigácia, už neprekvapila, prekvapili nás iba za Tillamookom odstavené lokomotívy a vagóny na jednokoľajnej  trati, povedľa ktorej nás cesta doviedla do Garibaldi. To už bolo potom jasné, že na druhý deň nás vlak Oregon Coast Scenic Railroad (OCSR) môže odviezť jedine opačným smerom. Pri  neskoršej ceste okolo odstaveného vlaku v sobotu sme už nevideli prvý dízel POTB #101- najbližší ku Garibaldi- zrejme ho úspešne oživili.

10.7.2015- Tillamook- Garibaldi, OR- GP9- POTB #101 z r.1956 preberajú k životu- na druhý deň už tu nebol © Juraj Földes

Ubytovanie v jednoduchej, zato účelnej a vkusnej bunke dlhšej prízemnej budovy pri miestnom prístave patrilo medzi najlepšie v rámci tejto dovolenky. V izbe viseli vedľa dverí inštrukcie, ako sa zachovať pri cunami, alebo pri zemetrasení. To nám len pripomenulo, že sme v oblasti, kde hrozí zemetrasenie. Prakticky všetky budovy v oblasti sú drevostavby, čo okrem dostatku dreva vyplýva aj z dobrých skúseností ľudí s nimi v prípade otrasov. Iná pohroma postihla v roku 2007 spojenie pobrežnej trate vo vlastníctve POTB s ostatnou sieťou, keď katastrofická povodeň rieky Salmonberry zmyla 29 km údolnej trate. Pobrežný izolovaný úsek trate si potom prenajala nezisková muzeálna železničná spoločnosť OCSR. 

10.7.2015- Garibaldi, OR- odstavený/ vystavený rušeň 2-8-2 #90 © Juraj Földes

Na malej stanici sme našli len odstavenú súpravu/ pamätník na čele s parným pacifikom mierne poznačeným zubom času a jednoduché zatvorené depo s dvomi koľajami. Vegetácia pri pobreží- najmä v zátokách- nám trochu pripomenula  okolie tatranských plies, iba hory naokolo sú tu podstatne nižšie. Tillamook je známy výrobou syrov, v Garibaldi je okrem muzeálnej železnice aj námorné múzeum. Prístav s množstvom menších lodí je v zátoke, vďaka čomu tu bola hladina mora pokojná. V bunke sme mali okrem kávovaru aj chladničku a mikrovlnku, takže sme si zásoby doplnili v dobrých miestnych potravinách a reštaurácie sme vynechali.

11.7.2015- Garibaldi, OR- pristavená súprava na prvú doobedňajšiu jazdu © Juraj Földes

Lístky na dobrovoľnícky muzeálny vlak sme mali kúpené vopred cez internet, ten v lete premáva každý deň, ale na prvú jazdu o desiatej bolo ešte voľných miest bohato. Už z diaľky bolo počuť zakúrenú parnú lokomotívu OCSR 4-4t #2 „The Curtiss Lumber Co.“ z r.1910, pre nás v Amerike prvú, ktorá bola v prevádzke. Bolo to zrejme aj tým, že v Arizone, aj v Kalifornii bolo veľmi sucho a pri cestách sme vídavali upozornenia na vysoké až mimoriadne nebezpečenstvo požiarov. V Oregone, zvlášť pri pobreží bývajú zrážky v normále a tu žiadne mimoriadne riziko od malého parného rušňa nehrozí. Za otvorenými vrátami depa sme videli aj väčší rušeň #25 z r. 1925, ale podrobnosti o ňom som cez dovolenku nezisťoval. Dodatočne som na webovej stránke OCSR našiel aj video s touto lokomotívou triedy 2-6-2 pre McCloud Railway z r. 1925. Škoda, že na mieste sa za bránou depa v ten deň neukázala.

11.7.2015- Garibaldi, OR- predok lokomotívy 2-6-2 McCloud River Railroad #25 © Juraj Földes

Do desiatej sa pár ľudí na stanici zišlo, nastupovalo sa cez služobný caboose car, lístkovú agendu a propagačné materiály sme prevzali od dobrovoľníkov, miesto si každý mohol ešte vyberať. Z krátkeho rozhovoru s jedným z nich sme sa dozvedeli, že až na strojvodcu sú všetci dobrovoľníkmi. Keď som spomenul náš cieľ- Portland, tak mi kládol na srdce naplánovať si návštevu tamojšieho železničného múzea, kde uvidíme tri naozaj krásne veľké parné rušne.

Celá trasa z Garibaldi do Rockaway Beach meria do 8 km, ktoré náš vláčik prekonal  pohodovým tempom tam aj späť za 1,5 hodiny, ale s dlhšou prestávkou na dočasnej konečnej stanici. Kraj je to pekný a tu sme mali možnosť aj trochu si vyvetrať vetrovky, neboli teda úplne nadbytočné.

Na rozdiel od Garibaldi nie je Rockaway Beach v zálive, ale pri šírom mori. Z vody miesto od miesta trčia obrovité skaly- preto asi to pomenovanie.

11.7.2015- Garibaldi, OR- rušeň 4- 4t The Curtiss Lumber Co. #2 z r. 1910 v čele turistického vlaku © Juraj Földes

Spiatočná cesta sa konala pre nemožnosť obísť súpravu na tejto jednokoľajnej zastávke cúvaním zhruba rýchlosťou kroku, keď služobný voz slúžil osadenstvu ako riadiaci. Na paralelnej vlečke, pri funkčnej píle v Garibaldi bolo odstavené nákladné auto- valník na železničných kolesách, drezina a pracovná súprava. Ďalšie zrejme už nefunkčné nákladné obojživelníky boli odstavené vedľa rušňa #90- pamätníka.

11.7.2015- Garibaldi, OR- odstavené/ vystavené obojživelníky "na súši" © Juraj Földes

Poobede začalo pršať, čo ma neodradilo od krátkej zdravotnej prechádzky k moru. Pískanie z diaľky ma upozornilo na prejazd turistickej súpravy. Autom sme sa ešte pred zotmením pozreli do neďalekého mestečka Tillamook, na uliciach ktorého bolo- v sobotu- veľmi málo chodcov, ľudí sme stretli hlavne v nákupnom centre. V nedeľu nás čakal posledný, relatívne už kratší- asi 150 km dlhý- presun do Portlandu, odkiaľ sme mali na utorok letenky domov.

Po raňajkách sme vyrazili v slabšej premávke kúsok pozdĺž pobrežia na sever a potom pokračovali hornatou krajinou pripomínajúcou Slovensko na východ. Zastavili sme iba raz na jednom čistom a príjemnom parkovisku, ktoré sa začali objavovať až v Oregone. Na juhu boli len zriedkavo a obvykle zatvorené. Okolo poludnia sme došli do Portlandu a rovno sme si to namierili do železničného múzea na juhovýchodnom konci mesta.

Hlavné mesto Oregonu- Portland používa prívlastok mesto ruží, ale aj zelené mesto. Má „len“ čosi vyše 600 tis. obyvateľov, ale jeho metropolitný región  ich má vyše 2,3 milióna. (Sacramento, CA ich má necelých 500 tis. a región cez 2,4 mil.). Na nás pôsobilo najeurópskejšie z navštívených miest v Amerike- urbanisticky, dopravne aj atmosférou.

Oregon Rail Heritage Center sa nachádza v dobrej spoločnosti- v susedstve nového divadla a dobre navštevovaného múzea vedy a priemyslu, v kontakte s koľajovou mestskou dopravou. Museli sme si chvíľu počkať, lebo otvárali až o jednej. Okolo nás bol čulý ruch- najmä cyklistov a bežcov. Neďaleký nový most nad riekou Willamette, vtedy ešte len v skúšobnej prevádzke so zákazom vstupu, má slúžiť len verejnej doprave, cyklistom a chodcom.

12.7.2015- Portland, OR- Heritage Center- vstup do oregonského železničného múzea © Juraj Földes

Vstupné je dobrovoľné- za skromný príspevok sa nám aj jeden z dobrovoľníkov pekne poďakoval. Prvé minúty, kým ďalší návštevníci len prichádzali, boli optimálne na fotenie. Centrum otvárali len v roku 2012 na železničnom pozemku depa Brooklyn Roundhouse a jeho hlavnými atrakciami sú dve prevádzkyschopné a jedna zatiaľ nepojazdná parná lokomotíva. Vnútri bol ešte jeden elegantný dízlový veterán, ďalší  dízel a pár vagónov stálo na vonkajšej ploche.

Najbližšie pri vstupe je odstavený mohutný modro- biely dízel A1A-A1A Nickel Plate Road #190 ALCO PA-1 (ex PA4 Morrison-Knudsen) vyrobený 12/1948, prestavaný 1975 a predaný r. 1978 do Mexika. Spätne odkúpený r. 2000 lokomotívkou Daylight. Podľa informačnej tabule je opravovaný a má sa znova vrátiť do premávky.

12.7.2015- Portland, OR- Heritage Center- ALCO PA-  A1A-A1A Nickel Plate Road #190 z r. 1948 © Juraj Földes

Vedľa je odstavený pacifik 4-6-2 Oregon Railroad & Navigation Co. #197 od Baldwina vo Filadelfii z roku 1905 a osobné vlaky mohol ťahať rýchlosťou až 129 km/h do 50. rokov minulého storočia, kedy ho Union Pacific vyradil a podaroval mestu Portland. Po zhruba ďalších 40 rokoch bez pohybu bol r. 1996 zrekonštruovaný, ale premával len krátko, do zimnej povodni rieky Willamette. Podľa informačnej tabule ho v súčasnosti pripravujú pre návrat dobrovoľníci- priatelia OR&N 197.

12.7.2015- Portland, OR- Heritage Center- lokomotíva 4-6-2 Union Pacific #197, Baldwin 1905 © Juraj Földes

Prostrednou z trojice je Northern triedy E1 4-8-4 „The Lady“ SP&S #700 dodaná r. 1938 lokomotívkou Baldwin. Slúžila sprvoti  v ťažbe vybraných rýchlikov (maximálka 129 km/h) ako Empire Builder a potom od r. 1947 na trati pozdĺž rieky Columbia do Spokane až do r. 1956, kedy ju tiež, rovnako ako #197 podarovali mestu. Po 20 rokoch bola vystavená vplyvom počasia, opravili ju v r. 1977- 1990 a je odvtedy  udržiavaná v prevádzkyschopnom stave. Pri opravách uplatňovali nadšenci v maximálnej miere technológie z 30. a 40. rokov, aby výsledný vzhľad zodpovedal  tomu pri dodaní. Aj vďaka tomu sa dostala v 2006-tom na federálny zoznam technických pamiatok- NRHP.

12.7.2015- Portland, OR- Heritage Center- Nothern Class lokomotíva The Lady 4-8-4 SP&S #700, Baldwin 1938 © Juraj Földes

Najrýchlejšou, najmladšou a vraj najkrajšou lokomotívou centra je prúdová lokomotíva triedy GS-4 4-8-4 Southern Pacific #4449, ktorá ťahala expres „The Daylight“  maximálkou 177 km/h. Do penzie ju poslali r. 1957 ale oživili ju už r. 1974 pred bicentináriom- ťahala v národných farbách „American Freedom Train“ krížom po Spojených Štátoch. K pôvodnej „Daylight“-farebnosti ju vrátili k otvoreniu Kalifornského štátneho železničného múzea v r. 1981. Práve v roku 2015 je aktuálna 15-ročná inšpekčná prehliadka, zrejme preto aj počas našej nedeľnej návštevy na nej pracovali jej priatelia, dobrovoľníci. Dielňa je súčasťou verejne prístupnej haly depa, snáď len šatne a kancelárie neboli voľne prístupné. Dobrovoľník poskytujúci informácie ma ubezpečil, že lokomotíva bude behom pár krátkych týždňov zase prevádzkyschopná.

12.7.2015- Portland, OR- Heritage Center- Prúdová Daylight 4-8-4 Southern Pacific #4449 z r.1941 © Juraj Földes

Pred výjazdom z depa bol odstavený dízel C-C RSD-5 Nickel Plate Road #324 vyrobený v lokomotívke ALCO r. 1955.V prípade potreby, je tento rušeň zrejme prvý po ruke. Na opačnom konci areálu boli odstavené, resp. vystavené  tri vagóny- jeden služobný a dva osobné. Pôvodný vzhľad depa Brooklyn Roundhouse z roku 1941 je zdokumentovaný v peknej dioráme HO- 1:87. Grafické a fotografické exponáty dokladujú slávnu železničnú minulosť mesta a okolia.

12.7.2015- Portland, OR- Heritage Center- dioráma depa Brooklyn Rail Yard v r.1941- HO, Tim Thompson 2007 © Juraj Földes

Z múzea sme sa išli ubytovať do rezervovaného hotela v blízkosti letiska a poobede sme vrátili požičané auto v dobre vyznačenej časti letiskových garáží. Zorientovali sme sa v  prehľadnom komplexe a zoznámili sme sa s MAXom.  MAX je pomenovanie miestneho autonómneho nosného rýchlodráhového systému s piatimi linkami- tá piata, oranžová bola v čase našej návštevy ešte len v skúšobnej prevádzke.

13.7.2015- Portland, OR- medzinárodné letisko- Combino od Siemensu na červenej linke Max TriMet-u © Juraj Földes

Červená linka MAXu končí na severe ostrovným nástupišťom na okraji letiskovej haly.V automate sme si zakúpili celodenné lístky v cene spiatočného lístka na letisko a vo výdavku sme sa zoznámili s jednodolárovými mincami. Prvé tri týždne prešlo našimi rukami veľa jednodolárových bankoviek, ale najvyššia minca bola poldolárová. MAX cez deň zabezpečuje spojenie do centra v švrťhodinovom takte približne za pol hodiny. V strednom páse diaľnice jazdia súpravy rýchlosťou okoloidúcich aut, v mestských uliciach primerane pomalšie. V centre je charakteristické jednosmerné trasovanie s vyhradenými tram-pruhmi a niekde navyše aj so samostatnými bus-pruhmi.

12.7.2015- Portland, OR- Morrison Street- súprava MAX od Siemensu #209 ide do Beavertonu © Juraj Földes

Druhý koľajový systém- električky „Streetcar“ je kompatibilný s MAXom, aj keď ich spoločná trasa je- v súčasnosti iba po novom moste Tilikum Crossing- minimálna. Kým na rýchlodráhe sú nasadzované tri série kapacitných dvojíc vozidiel Siemens, pričom len tá prvá z nich má ešte  vysokú podlahu, na električkových linkách jazdia pôvodom škodovácke nízkopodlažné článkové 10 T-čky.

12.7.2015- Portland, OR- Bond Ave- prichádza električka- Streetcar typu Škoda 10 T #025 © Juraj Földes

Poprechádzali sme sa po sympatickom Downtowne a ešte sme sa previezli po údolnú stanicu modernej lanovky- Portland Aerial Tram, ktorá v nedeľu nepremávala. Cestou späť sme prestúpili y MAX-u na autobus č. 72, ktorý podľa mapy prechádzal najbližšie k nášmu hotelu. Vystúpili sme na nehostinnej širokej výpadovke a tu sme zistili, že v ceste k hotelu nám bránia samé ploty. Kúsok sme sa po krajnici vrátili pešo a išli sme okrajom mimoúrovňovej križovatky po vychodenej, nespevnenej stope svojich predchodcov. Po prekonaní  toho najhoršieho úseku sme začuli zvuk blížiaceho sa nákladného vlaku v čele s piatimi dízlami ťahajúcimi nekonečný kontajnerový vlak naložený dvomi radmi kontajnerov. Najbližšie okolie hotelov už bolo pekne upravené, ale vzali sme si ponaučenie a v pondelok sme sa nechali ráno odviezť hotelovým shuttle- mikrobusom na letisko a odtiaľ už pohodlne MAXom do mesta.

12.7.2015- Portland, OR- Columbia Blvd- nákladný vlak Union Pacific s 5 dízlami v čele smeruje na východ © Juraj Földes

Vystúpili sme pri polyfunkčnom Convention Centre, ktorý sme si pozreli aj z vnútra, v susednom Moda Centre sa nič nekonalo, tak tam sme do vnútra nešli a cez rieku Willamette sme sa  previezli žltou  linkou MAXu od Rose Quarteru. Táto linka prechádza  okolo stanice Union Station (Amtrak), kde práve vychádzal nezvyklý osobný vlak južným smerom. Až pri písaní tejto časti som vygúglil, že sme videli súpravu Talgo VII, pravdepodobne rýchlik Cascades. Súprava je konštruovaná na rýchlosť 125 mph (200 km/h), ale trate dovoľujú len maximálne 79 mph (127 km/h).

13.7.2015- Portland, OR- Union Station (Amtrak)- Talgo Cab Car VII odchádza smerom na juh © Juraj Földes

V Downtowne sme museli vyhľadať poštu, aby sme mohli vrátiť súkromne požičanú navigáciu, ktorá mala byť podľa rezervácie v požičanom aute, ale nebola. Potom sme pohľadali zastávku autobusu na Marquam Hill a doviezli sme sa k hornej stanici lanovky. Knižný sprievodca neklamal- odtiaľ to bol naozaj skvelý výhľad na mesto, aj okolie. Aerial Tram nie je určený primárne turistom, lež nemocniciam a univerzite a tomu zodpovedá aj prevádzka-  v sobotu len do piatej a v nedeľu vôbec. Na vzdialenosť 1 km prekonáva výškový rozdiel 150 m.V prevádzke je od roku 2006 a má tiež európske korene- na hornej stanici je vizitka- tabuľa rakúskej firmy Doppelmayr.

13.7.2015- Portland, OR- Campus Dr- Portland Aerial Tram- Marquam Hill Upper Tram Terminal © Juraj Földes

Horná stanica je krytým mostom spojená s nemocničným komplexom, prestup na elektičku z dolnej stanice je tiež pohodlný. Lanovkou sme sa odviezli nadol a potešení z výhľadu sme neďaleko našli aj potešenie pre žalúdky v latinsko-americkom podaní.

Na električku do centra sme nastúpili na zastávke pri ľavobrežnom predmostí najnovšieho mosta nad Willamette v Portlande- Tilikum Crossing  (výraz pre ľudí v žargóne jazyka Chinook pôvodných obyvateľov). Most má slúžiť výhradne pre MHD, cyklistom a chodcom- nie autám. Pravobrežné predmostie je pri Heritage Centre a ich spojenie slávnostne otvorili 12. septembra- mesiac po našej návšteve. Vtedy tam premávali len prázdne súpravy MAX-u a  električky, ale zákaz vstupu bol ešte zreteľne vyznačený.

13.7.2015- Portland, OR- pohľad z kabíny lanovky na sever- v popredí poschodový Marquam Bridge © Juraj Földes

V centre sme prestúpili na MAX v smere na Beaverton TC po podzemnú stanicu Washington Park s úmyslom pozrieť si najzelenšiu časť mesta. Spojenie na povrch je výťahom a tu boli na výber buď krátky linkový autobus alebo gratis shuttle bus parku. Všetci uprednostnili shuttle, lebo odchádzal skôr a zastavoval pri ružovej a pri japonskej záhrade.

13.7.2015- Portland, OR- Washington Park Max Station- stanica červenej a modrej linky © Juraj Földes

Najskôr sme si pozreli menšiu, spoplatnenú japonskú záhradu a potom väčšiu ružovú s voľným vstupom. Už bolo po hlavnej sezóne, ale väčšina ruží bola stále krásna a po práci sem v teplom letnom počasí prišli relaxovať aj mnohí domáci. Vracali sme sa stredom mesta, kde sme si na záver pozreli aj ďalšie ešte nepoznané ulice a námestia. Stopy po rôznych nedeľných aktivitách zmizli, pritom mesto intenzívne žilo svojim každodenným životom. Absolvovali sme posledné nákupy a do hotela sme sa vrátili cez letisko.

13.7.2015- Portland, OR- Portland Rose Gardens- prechádzka ružovou záhradou © Juraj Földes

V utorok sme doobeda ešte pohodlne dobalili batožinu a pred obedom sme sa nechali odviezť teraz už aj s batožinou na letisko, ku konci haly, kde sme si počkali na check-in. Vzhľadom na prísnejší váhový limit príručnej batožiny spoločnosti Condor sme museli pred podaním batožiny ešte prebaľovať nadlimitnú záťaž a ako sme sa okolo seba obzreli, postihlo to aj druhých. Bezpečnostná kontrola bola prísnejšia, ako pri odlete v Európe, ale prešli sme bez problémov.

14.7.2015- Portland, OR- medzinárodné letisko- v pozadí Mount Hood (3429 m) © Juraj Földes

Pri  čakaní na boarding sa ukázala v diaľke najvyššia hora Oregonu- Mount Hood- v perfektnom osvetlení- bola tušiť na horizonte aj večer predchádzajúceho dňa, ale vtedy sa mi záber nepodarilo urobiť. Po vzlietnutí sme chvíľu pozerali na prístavy pri Portlande, potom sme vystúpili ponad oblaky a zrazu sa medzi nimi ukázal ďalší zaujímavý vrch- Mount St. Helens, v štáte Washington. Sopka bola naposledy aktívna v máji 1980.

14.7.2015- štát Washington- starovulkán Mount Saint Helens (2549 m) © Juraj Földes

Leteli sme na východ, čo nám skrátilo deň, ale najmä noc o 9 hodín. Slnko pri severnom polárnom kruhu ani poriadne nezapadlo a už aj svitalo. Po vyše 10-tich hodinách vo vzduchu sme pristávali na ďalší deň skoro poobede vo Frankfurte nad Mohanom. Príručnú batožinu sme na tri hodiny uložili do úschovne a po automatickej pasovej kontrole- len so vzdialeným dozorom personálu- sme sa „na skok“  pozreli S-Bahnom do centra. Mestu a bankám sa očividne darí a my sme sa po krátkej prechádzke odviezli späť na letisko. K večeru sme už pohodlne doleteli rakúskou aerolinkou, poskytujúcou dostatok priestoru nohám cestujúcich, do Schwechatu a po ďalšej hodinke sme boli doma.