Železnice vychádzajúceho slnka (1)

4.6.2016 8:00 Tomáš Votava

Ideálne by bolo môcť napísať niečo ako že raz ráno sme vystúpili na Narita International pri Tokyu. To sa však nedá, je k tomu pútavých 11 hodín v lietadle, voliteľne aj viac s prestupom. Krajina vychádzajúceho slnka je značne ďaleko.

1. deň (9. 4. 2016)

Po krátkej neprespanej noci v lietadle je ráno v Tokyu a celý deň na presun do hotela. Začíname s NEX Japonských železníc do stanice Shinagawa už vybavení Japan Rail Pass-om a predplatnou Suica Card a patričnými miestenkami. Znie to ako „zviezli sme sa z letiska“, ale je to 86 km po JR štandardnom rozchode 1067 mm. Komu by sa nepozdával, vedľa jazdí Keisei Railway na svojich 1435 mm. NEX elegantného designu a povinných miesteniek z úvodu návštevníkovi predvedie, ako sa v Japonsku jazdí po „úzkorozchodkách“. Teda rýchlo a hladko. Naša súprava nieje nijako plná, má vpredu aj police na kufre, čo vo vnútrozemí rozhodne nebude zvykom.

NEX niekde medzi Narita Airport a Shinagawa Tokyo © Tomas Votava

Zatiaľ ešte ako-tak čerství prestupujeme s kuframi na náš Šinkansen, spoj Hikari do Osaky, Rail Pass neplatí pre najrýchlejšie spoje Nozomi. JR East týmto smerom prevádzkuje súpravy N700 bez políc na kufre pri vstupe, preto treba predviesť výhoz tej 20kg veci na policu nad sedadlami. Asi by sa vošiel aj pred seba, miesto na nohy je proste luxusné, ale bolo by po luxuse. Ono je to tým, že v Japonsku sa sedí vždy v smere jazdy, čiže všetky sedadlá sú otáčacie, miesto je príjemným dôsledkom. 545 km do Osaky trvá necelé tri hodiny, kde prestupujeme na tú istú kategóriu vlaku, tu už pod názvom Sakura do 740 km vzdialeného Kumamoto na ostrove Kjúšú za tri a štvrť hodiny. Typ N700 oplýva niekoľkými fajčiarskymi kútikmi, čo polovica našej výpravy považuje za veľmi humánne. Ako obed máme bento - krabičku s jedlom, akú zoženiete na každej stanici v mnohých verziách neopakujúcich sa ani medzi stanicami. Tu niekde prvý raz narazíte na paličky a väčšinou bez alternatívy, ak ste si nenechali vidličku z lietadla. Aj keď si vzhľadom ku časovému posunu niektoré úseky nepamätáme, šťastlivo dorážame do hotela Toyoko Inn v Kumamoto po cca 36hodinovom dni a je po nás.

JP-43 Kumamoto © Tomas Votava

2. deň (10. 4. 2016)

Ráno začíname raňajkami, niekto paličkami, niekto svojou vidličkou. Aj stroj na kávu od serióznej firmy diskutuje v znakoch, teda sledujeme domácich, ako sa dobrať k espressu. Na úvod vyrážame oddychovo električkou na hrad Kumamoto. Napr. na toto slúži predplatná Suica Card. Nastupuje sa strednými, vystupuje prednými dverami u šoféra, kde sa platí priložením na symbol. Alebo patričnými drobnými. Ak nemáte, mašinka pod kasičkou vám rozmení. Električka JP-43, približne z éry začiatkov cisára Hirohita na normálnom rozchode sa rúti veľmi decentnými rýchlôstkami a šofér neustále komentuje jazdu, niečo hlási, ďakuje za zaplatenie, vydáva si povely. Myslím, je to v japončine. Ale ku miestnym pamiatkam nás doručí presne podľa CP. Cestou späť pešo na zastávke Shin-Suizenjieki-Mae nastupujeme do mestskej dráhy JR a vyrážame za mesto. Tu platí Rail Pass, ale neberú ho turnikety, ukazuje sa zamestnancovi. Ostatne v celom Japonsku potrebujete lístok pri vstupe a výstupe zo stanice. Prímestským vlakom JR do Higoozu a prestupujeme na Limited Express, ako sa tu súhrnne označuje všetko, čomu my zvykneme vravieť rýchlik, či IC. A dosť skoro vystupujeme v Tateno, kde trať stúpa do kaldery sopky Aso dvojitou úvraťou a začína tu aj súkromná 17km Minamiaso Railway do Takamori.

Tateno Ltd.Express smer Kumamoto © Tomas Votava

Okrem pravidelných na nej jazdí aj náš vyhliadkový vlak z otvorených vozňov, do jeho odchodu skúšam fotiť križovania pri úvrati. Vyhliadkový vláčik sa pohybuje dôstojnou rýchlosťou a pribrzďuje na zaujímavých miestach. A pán sprievodca všetko komentuje pričom on rozhodne nepribrzďuje. Čisto pre nás vkladá do textu i niečo ako anglické repliky. Z konečnej Takamori sa vraciame pravidelným motoráčikom, s prestupom na JR v Tateno a v Higoozu na JR prímestský do Kumamoto. Deň po našom neskoršom odjazde z oblasti Minamiaso zastavili dopravu pre zosuvy pôdy, závaly v tuneloch a skrútenie mostov spôsobené zemetrasením v oblasti Kumamoto. Na záver aklimatizačného dňa zapadneme rovno na stanici do malej reštaurácie a objednávame loterijným spôsobom podľa obrázkov. Vo výklade z ulice síce sú presné modely všetkých jedál, aj piva s penou, ale ako to vysvetliť vnútri. Faktická poznámka - japonské pivo je v poriadku.

Pridymiť šinkansen pri Sugiai © Tomas Votava

3. deň (11. 4. 2016)

Máme miestenky na SL Hytoyoshi, teda parný vlak o 9.45 z Kumamoto. Elegantná čierna súprava vyráža pochopiteľne načas a po Yatsushiro ideme rovinou do hôr. Povinné miestenky sa z úvodu dodržiavajú, ale neskôr sa porozsádzame podľa možností po vozni predvojnových rozmerov, tesnejšieho aj pre miestnych. Na koncoch súpravy sú kryté vyhliadky, v strede máme bar aj malú knižnicu pre všetky vekové kategórie. Vlak zastavuje v starých drevených staničkách, príjemnej zmene voči studenej technoarchitektúre JR a na fotenie sa necháva 15-20 min. S prípadným sebasnímaním fešný personál vlaku nadšene pomôže. Na obed sme na konečnej v Hytoyoshi, parná súprava sa odparkuje do dreveného depa a máme vyše hodiny voľno do odchodu dieselového Limited Expressu „Isaburo Shimpei“. Je vyhliadkový a navzdory našim predpokladom taktiež miestenkový. Avšak drobnej prísnej vedúcej svedomie nedovoľuje nás nevziať - Rail Pass totiž zahŕňa aj bezplatný nákup miestenky, ktorú my akosi nemáme, našťastie vlak má niekoľko nonreserved lavíc a tak jazdíme. Na trase je Okoba, úvrať so slučkou, Yatake s drevenou remízou pre nákladnú D51 a Masaki s úvraťou.

Ltd. Express „Isaburo Shimpei“ úvraťuje v Okoba © Tomas Votava

V súprave sa v úvratiach na monitory premieta pohľad vodiča pre ilustráciu. Aj tu je všade dosť času na pokochanie sa pôvodnou infraštruktúrou okrem peknej horskej trate. Dorážame do Yoshimatsu a presadáme na elegantný čierny diesel „Hayato no Kaze“ smer Kagoshima-chuo. Aj tu máme tématickú zastávku na fotenie. Dostávame sa na pobrežie Kagošimského zálivu a do rovnomenného mesta, ktoré je najjužnejšou konečnou Šinkansenu. Naproti cez záliv má čiastočne funkčnú sopku ako panorámu. Stanica je teda moderná, podľa miestneho podnikateľského modelu má nad sebou cca 10 poschodí obchodných domov, na streche ešte preventívne ruské (pardon - Ferrisovo!) kolo. Na ktoré sme po dvoch pivách pochopiteľne šli - potrebujeme predsa letecké snímky mesta. Naproti sopke v seizmicky aktívnej oblasti nám to prišlo ako dobrý nápad. Na záver dňa už len 56 min zvezenie do 170km vzdialeného Kumamoto jednotkou type 800, teda najnovšou u JR Kjushu.

jazda od Aso © Tomas Votava

4. deň (12. 4. 2016)

Ráno sme nastúpení u Ltd. Expressu „Kyushu Odan Tokkyu“ do Beppu. Konkrétne ja do nemiestenkového vozňa, pretože som svoju stratil. Ideme cez spomínanú úvrať v Tateno a poctivým stúpanim sa dostávame do kaldery bývalej sopky Aso cez rovnomenné mestečko približne v strede. Tu väčšina cestujúcich vystupuje a mieri na výlet ku monumentálnej sopke Aso s lanovkou. Tá je však mimo službu, lebo ju čiastočne zmietla erupcia v októbri 2015. My pokračujeme veľmi peknou trasou z hôr, na tejto trase prekonávaných tunelom namiesto úvrate. A množstvom kratších tunelov na druhej strane až do Oita. Trať a krajina sa dá trochu prirovnať ku B.Bystrica - Horná Štubňa, pokiaľ sa odmyslia občasné bambusové lesíky a protibambusové laná okolo trate. A zvyšný úsek po pobreží do Beppu. Je to Onsen, čiže kúpele. Kadekde možno stretnúť výduch horúcej pary, sú ich stovky. Povestné záhrady nad mestom nimi taktiež hýria a vytvárajú tu efektné scenérie. Cestu späť na stanicu riešime autobusom namiesto veľkopanského taxi hore a trochu sa v miestnom systéme odchodov moceme, nakoniec však s úspechom ideme. Systém ako u električiek, t.j. stredom nástup, predom výstup a kasa tak trochu spomaľuje jazdu, ale s tým sa tu musí kalkulovať.

„Yufuin no Mori“ Beppu © Tomas Votava

Späť z Beppu by bol ideálny „Yufuin no Mori“ zvláštneho designu a miestenkový, avšak obsadený, tak ho len vyfotím a ideme súpravou „Sonic“ krutoprísneho designu do Oita. Pokračujeme v DC200 ako bežný Ltd. Express smer Hita. Cestou križujeme rôznu vozbu a v Yufuin aj nie štandardnú súpravu „Seven Stars in Kyushu“, miestna obdoba Orient Expresu. Na moste pred stanicou už ju čaká zo desať fotografov. Pokračujeme do Hita s torzom bývalého značne veľkého depa a s pribúdajúcim súmrakom riešime večeru hneď vedľa stanice. Opäť tipovacím spôsobom a opäť úspešne. Odialto už len osobáčikom do Kurume ku Šinkansenu. Zvyšných 82 km trvá až 35 minút, superexpres Tsubame (najpomalšia kategória) stojí úplne všade.

Treba to skúšať. No ano, je rozmazaný.. Shin- Tosu © Tomas Votava

5. deň (13. 4. 2016)

Ráno vyrážame usilovne na Sakuru (stredná kategória Šinkansenu, u JR Central sa zove Hikari) o 8,00 do Shin-Tosu. Tu skúšam nafotiť prechádzajúce Nozomi s diskutabilným úspechom a ideme pod stanicu na Ltd. Expres do Nagasaki. Má to byť naklápacia type 885 a deje sa niečo nevídané - mešká. Asi 30 minút. Čím je vedecky dokázaná existencia niečoho takéhoto v Japonsku. Dôvod je zrejme vyhlasovaný. Podľa nálepiek na peróne možno vedieť, kde budú dvere vášho vozňa podľa typu súpravy, akú očakávate. V znakoch. V praxi sa teda postavíte do radu k miestnym, oni vedia. Vlak je slušne plný a ide po pobreží celkom svižne, miestami 120km/h. Do Nagasaki sa plánuje zjednodušená verzia, tzv. minišinkansen, čiže obojrozchodná naklápacia súprava s patričným vyrovnaním trate v niektorých úsekoch.

Počasie sa postupne zhoršuje, príliš dlho sa tu nezdržujeme, mesto samé je v tradičnom chaotickom duchu bez planých urbanistických zásahov a pomerne skoro sme späť na stanici. Vidno súpravy označené Huis ten Bosch jazdiace do zábavného parku predstavujúceho japonskú predstavu na tému pôvodných holandských osadníkov. My vyrážame späť po Isahaya a presadáme do motoráčiku spoločnosti Shimabara Railway a s mnohými križovaniami cestujeme do Shimabaragaiko. Naša predstava je skratka cez záliv do Kumamoto rýchlou krídlovou loďou. Jazdí celoročne okrem týždňa keď je na garančnej prehliadke a to je tento týždeň, takže ideme obyčajným trajektom. A zmeškávame autobus do pekne vzdialeného mesta. Nebyť mládenca, ktorý nám priobjednal taxi, mokneme tam doteraz.

6. deň (14. 4. 2016)

Tentoraz vyrážame ráno aj s kuframi smer Nagoya, nášho ďalšieho pôsobiska. Dlžno podotknúť, že ten istý večer zemetrasenie triedy vyše 7 podľa Richtera spraví mesto Kumamoto slávnym a na niekoľko dní zruší všetku vlakovú dopravu v oblasti včetne Šinkansenu, čo uvidíme len v správach dodatočne. Vystupujeme v Okayame a napchávame kufre do úschovných skriniek. Odbočuje tu trať na ostrov Šikoku, ktorú ideme skontrolovať do mesta Utazu. Až po pobrežie nieje trať ničím výnimočná, avšak mosty na samotný ostrov sú značne neprehliadnuteľné. Vedú ponad menší ostrovček v dĺžke 13km a vlak ich prekonáva cca 12 minút pri rýchlosti 100km/h. Výška sa udáva 200m.

Samotné Utazu je značne ospalé mestečko, aj na veži zábavného parku sme kvôli fotkám sami. Onedlho sme späť v Okayame a ideme do miestnych záhrad a hradu električkou. Taktiež sa ohybuje veľmi rozvážne a neplatí na ňu Suica Card. Hrad je pekne zrenovovaný a to včetne výťahu fy Hitachi do 4. poschodia. Nie úplne stredoveké, ale vie potešiť... Záverom dňa nás Hikari (obdoba Sakury u JR Kjushu) doručuje do Nagoye a pri stanici nachádzame svoj Meitetsu Grand Hotel. Je treba objaviť nenápadné výťahy a vystúpiť na 11. poschodí na recepcii, kde sa hotel až začína. Dole sú tri úrovne autobusovej stanice a sedem úrovní čohosi. Hotel sa volá podľa Meitetsu Railway, ktorá tu má v podzemí stanicu vedľa JR. Opodiaľ majú svoj hotel a stanicu aj Kintetsu Railway, ostatne JR hotel je tu taktiež. Izby na 16-tom majú vzorný výhľad na stanice.

A to je v tejto časti zatiaľ všetko. Pokial chcete vidieť „isté odlišnosti“ v práci - avšak naprosto štandardné postupy, zhliadnite video: