Železnice vychádzajúceho slnka (2)

11.6.2016 8:00 Tomáš Votava

V predošlej časti sme stihli dostaviť sa do Japonska, precestovať veľa pôsobivých kilometrov po ostrove Kjúšú a zistiť ako konkrétne sa to mieni s tými bariérami. Vlastne sa nás ako turistov dokopy nijak netýkajú, okrem slávnej jazykovej. Tá tu je bez ohľadu na úroveň vašej angličtiny a bez názorného ukazovania to proste občas nejde. Ale báť sa netreba- toto je fungujúca krajina milých ľudí.

7. deň (15. 4. 2016)

Náš dnešný program znie jednoducho: Oigawa Railways. V praxi nám ide Hikari do Hamamatsu (100 km / 30 min) kde pri prestupe skúšame fotiť prechádzajúce Nozomi. Každý západný turista skúša fotiť Šinkansen, silná tradícia. Pokračujeme na JR rozchode. Máme šťastie na vodiča v zácviku s inštruktorom, takže všetky povely si nielen štandardne ukazuje, on ich aj kričí. Zelenú treba potvrdiť ukázaním na ňu a výkrikom „Šinko!!!“, ale bežne sa nemusí verbálne, všetko sa ukazuje. V stanici Kanaya prestupujeme na privátne železnice Oigawa. Majú na strane jedno nástupište s jednou kusou koľajou a malou budovou. Niekoľko sekúnd postávania trvá než pochopíte, že posuvné dvere sú prvé, ktoré budete musieť v Japonsku otvoriť naozaj ručne.

C108 Shin-Kanaya apríl 2016 © Tomas Votava

Postaršia EMU s. 3000 nás priblíži do Shin-Kanaya, kde nám rozkurujú náš parný vlak do Senzu. Tento SL vlak je turistická záležitosť, na trati sa provozuje bežná doprava jednotkami série 3000 a staršími, v stanici posunuje pôsobivá E101 z r. 1949. Onedlho vyrážame na čele s parnou C108 vo veľmi pôvodných vozňoch s otvárateľnými oknami pomedzi ryžové políčka a čajové záhony do peknej doliny rieky Ooi. Od otvárania okien si japonský ľud trochu odvykol, miestami pôsobíme ako priekopníci, prípadne odolní hrdinovia.

Naša bdelá vedúca, Oigawa Railways apríl 2016 © Tomas Votava

Vlakvedúca nás po očku neustále monitoruje. V Senzu končí "normálny" rozchod aj troleje a presadáme na 600mm elektrárenskej železnice do Sessokyo. Súpravička je dieselová push/pull a pokračuje dolinou rieky smerom ku priehrade, pôvodnému dôvodu jej vzniku. Veľkou zvláštnosťou je úsek Abt Ichishiro - Nagashima Dam okolo priehrady, opäť elektrifikovaný a s trojitou abtovou ozubnicou. Zozadu získavame na postrk trochu neproporčnú lokomotívu Hitachi ED, pôsobiacu vedľa našiel asi tak dvakrát vyššie a jazda pokračuje poctivým stúpaním. Tunely a galérie sú v tomto úseku značne vyššie, oblúky rovnejšie, trať má celkovo serióznejší vzhľad. Netrvá dlho, sme nad priehradou, Hitachi to balí a pokračujeme na naftu až do konečnej Sessokyo. V plnej sezóne je konečná až pri vyššej priehrade Ikawa. Po hodine na vzorovom vidieku absolvujeme trasu späť úplne rovnako len bez pary. Viac rozchodov, trakcií a rýchlostí na jeden deň nemožno žiadať.

Hitachi ED na postrku, Abt-Ichishiro - Nagashima Dam apríl 2016 © Tomas Votava

8. deň (16. 4. 2016)

Dnes nastupujeme do Ltd. Expresu tvoreného jednotkou Azusa a mierime smer Tsuruga. Je tu „čiastočná“ slučka na dvojkoľajke, čiže v klesaní idete priamo, opačným smerom hore si pomôžete 360st obratom v tuneli. Žiaľ je trochu od stanice a z vlaku nefotiteľná, takže po absolvovaní oboch smerov pokračujeme do Kjoto trochu skultúrniť náš railprogram. Na kjótskej značne veľkej stanici použijúc JR prímestský vlak cestujeme spiatočným smerom do Hieizan- Sakamoto, odkiaľ ide linkový bus ku pozemnej Sakamoto Cable na horu Hiei, kde milovník budhistických chrámov rozhodne nebude sklamaný. My tiež nie. Je tu celá sústava chrámov. Použijúc opäť autobus sa presúvame na druhú stranu kopca ku lanovke ku mestu. Na ňu nadväzuje nižšie pozemná Eizan Cable dole do Kyoto.

Hora Hiei, Kyoto apríl 2016 © Tomas Votava

Na ňu nenadväzuje, ale aspoň nieje ďaleko súkromná Eizan Electric Railway, v podstate električka na naozaj normálnom rozchode. Následne autobusom 205 sa dostávame k pavilónu, ktorý by sa vtipne dal označiť ako "naozaj zlatý" a mali by ste ho vidieť, ak ste tu. V každom momente si to myslí aj zopár tisic iných turistov. Už trochu schodení sa dopravujeme ku konečnej Kitanohakubaicho železnice Keifuku Dentetsu a ideme do Arashiyama- opäť ku chrámom. Rovnaká železnica a spoločnosť Hankyu (tu ako metro) nás už za tmy dopravuje do centra do starých drevených uličiek. Než sa ale úplne schodení busom dopravíme na stanicu a neskôr v Hikari do Nagoye, potulujeme sa po zachovalom starom meste, ktorého atmosféra nieje inde takto autentická. Naopak monumentálna hala stanice je zrejme najväčšie, čo možno v obore vidieť.

Na nádraží, Kyoto apríl 2016 © Tomas Votava

9. deň (17. 4. 2016)

Priamo v Nagoi máme nevynechateľnú inštitúciu dostupnú súkromnou Aonami Line, preto zrána cestujeme na konečnú Kinjofuto, kde uprostred prístavu sídli múzeum SCMAGLEV and Railway Park. Do hlavnej haly sa vchádza cez zatemnený sál, kde sú postupne nasvecované tri exponáty s filmovým príbehom a sugestívnou hudbou. Mocne pôsobivá scéna. Stroj napravo je magnetický MLX01 držiaci súdobý rekord 581km/h. A môžete si ho prejsť. Hlavnej hale dominujú vozidlá Šinkansen série 700, 300, 100 a 0, je tu však veľa iných zaujímavých strojov aj bez znalosti japonských železníc. Niektoré prístupné aj znútra. A na dôvažok ešte veľký orchester s mažoretkami, ten asi úplne pravidelný nebude.

SCMAGLEV and Railway Park Nagoya apríl 2016 © Tomas Votava

Aj navzdory studenej haloarchitektúre veľmi príjemné miesto na trávenie času. Okolie Parku tvoria haly, nákupné čosi na geometricky rovných ostrovoch a je tu úplne mŕtvo, ideme my radšej znovu do Kjoto najbližším Hikari. A JR vlakom dve zastávky do Inari, prejsť si cestu popod oranžové brány Fushimi Inari, umiestňované ako modlitba za úspech v podnikaní. Zodpovedne ich sem dali všetci zúčastnení, nieje to krátka prechádzka. (napr. fy. Hitachi sa vyslovene hecla...). V Kjoto povinná návšteva. Vedľa JR stanice nasadáme do vlaku spoločnosti Keihan priblížiť sa Kyomizu Dera, taktiež chrámu, ktorého návšteva je povinná. Pozásluhe. Milý je miestny zvyk obliecť si vo sviatok kimono a poprechádzať sa. A nechať sa nafotiť gringami čiže tu gaidžinmi. Vraví sa, že suvenírové predajne sú na celom svete plné pološkaredých blbostí, len v Japonsku to zvládajú tak nejak vkusne. S tým vieme súhlasiť, na nakupovaní darčekov by sa tu dalo stráviť úspešne neobmedzene veľa času. A energie... Nedajte sa zmiasť popisom „videli dve pamätihodnosti“, podvečer v starom Kjoto sťažka infiltrujeme malý bar s pivom a máme celkom dosť.

Kiyomizu Dera Kyoto apríl 2016 © Tomas Votava

10. deň (18. 4. 2016)

V premenlivom počasí sa sunieme do Osaky (186 km / 1 h 10 min) v Hikari. Z Shin-Osaka podzemkou do Namba na stanicu Nankai Railroad. Konkurenčne s JR jazdia na letisko Kansai na umelom ostrove po trojkilometrovom moste. Vystupujeme na ich stanici Tengachaya, pretože sme od oka určili, že je vhodná na fotenie a snažíme sa zdokumentovať ich designérsky úlet Rapi:t, povinne miestenkový Ltd express. Vidno na ňom, že konštruktérov práca baví.

Rapi:t expess Nankai Railroad, Osaka apríl 2016 © Tomas Votava

Nafotíme a otestujeme zvezenie sa po Rinku Town na brehu oproti letisku. Aj jazdu cez most na letisko. Späť sa zveríme do opatery JR po ich okružnejšej trase do Bentencho a presadáme na Chuo Line do Osakako, pretože tu úraduje Osaka Aquarium. Tématicky to sem nepatrí, ale je to jedno z tých krajších na svete a poteší aj vlakofila. Som dôkazom. Späť podvečer cez Bentencho na Shin Osaka Šinkansenom na základňu. A keďže sme v Nagoji hrozne rýchlo, vyrážame do ulíc zistiť, ako to tu večer žije. Nežije. Na mesto veľkosti 2,2M by jeden čakal väčší rachot.

Kiha85 Nagoya apríl 2016 © Tomas Votava

11. deň (19. 4. 2016)

Opúšťame Nagoyu aj s kuframi smer Kanazawa. Šlo by to Šinkansenom cez Tokyo a Nagano, ale my máme skratku cez hory. Prvý je Ltd. Express Shinano do Matsumoto, typ KIHA85 s kompletne preskleným stanovišťom rušňovodiča, takže trieda Green (po našom Prvá) má moc pekný rozhľad. Oblúky reže naklápaním a nameral som mu pekných 130km/h. V Matsumoto prestupujeme na modernejšiu Azusu a stúpame medzi hory. V peknom počasí občas vidno lyžiarske strediská, krajina sa opäť trochu podobá stredoslovenskej. Azusa jazdí po Minami- Otari, kde sa končia troleje a pokračujeme motoráčikom Kiha 120 po horskej lokálke na západ k Japonskému moru do malého mesta Itoigawa. Vedľa našej stanice je v úrovni 2. poschodia stanica vetvy Hokuriku Šinkansenu od Nagana, otvorená 2015. Max rýchlosť je tu 260km/h jednotkami W7, ktorá nám za chvíľu ide na konečnú v Kanazawe. Bývanie máme v dosahu stanice s kufrom, ktorý treba ubytovať a zvyšok dňa trávime v miestnych záhradách Kenrokuen fotením sakúr.

W7 type pristáva v Itoigawa apríl 2016 © Tomas Votava

12. deň (20. 4. 2016)

Po raňajkách s niekoľkými činskymi výpravami v hoteli ideme na Ltd. express Noto Kagaribi typu Azusa smer poloostrov Noto do Wakuraonsen. Lokálnu trať ďalej JR prenechali súkromnej Noto Railway a my pokračujeme ich motoráčikom pomedzi ryžové polia a pobrežie. Pôvodný úmysel bol vystúpiť v Noto-Kashima, stanici zo samých sakúr a nafotiť čo to gýčových záberov, ale tu sme sezónu nestihli. A tak pokračujeme až do Anamizu a preto máme fotky miestneho vyzdobeného tunela. Prechádza sa pomaly s vypnutým osvetlením. Viac sa toho tu ani nedá moc robiť a vraciame sa rovnakou trasou do Kanazawy, kde sa dá príjemne ponevierať po starých štvrtiach, záhradách a prípadne testovať, do čoho a na čo všetko sa dá dať plátkové zlato- miestna špecialita. 24 karátová zmrzlina je vaša za 900Y a bude oslňujúca, ak nechcete radšej dve čapované pivá..

V tuneli Noto Railway apríl 2016 © Tomas Votava

13. deň (21. 4. 2016)

Po raňajkách s ďalšími čínskymi výpravami v hoteli ideme na Hokuriku Šinkansen do 92km vzdialenej stanice Kurobe- Unazukionsen, kde sa prestupuje na súkromnú Toyama-Chiho Railway. Súkromná stanička si hovorí Shin-Kurobe a my ideme do Unazukionsen postaršou 14760 type el. jednotkou. To Onsen v názve značí kúpele. Trať je kľukatá, s miniatúrnymi staničkami a zastávkami, aj drevené elektrické stožiare možno vidieť. Vedľa dvojkoľajnej konečnej už vidno depo Kurobe Gorge Railway, ku ktorej treba prejsť pár sto metrov. Je to tiež elektrárenská železnica na 600mm rozchode kompletne elektrifikovaná. Jazdia tu pomerne dlhé súpravy ťahané dvomi Hitachi EDR.

Unazukionsen apríl 2016 © Tomas Votava

K dispozícii je polovica otvorených vozňov, naša voľba, v tomto sychravom počasí nijak obľúbené. Trať je poskladaná z mostov, tunelov, galérií a prudkých oblúkov v svahu úzkej doliny. Takto predsezónne sa jazdí len po Sasadaira a my vystupujeme ešte predtým v Kuronagi. Síce tu pod skalou nieje akoby nič, zato fotiteľný most. A odbočka do nepoužívaného tunela s jednou výhybkou a pán výpravca, čo vie trochu anglicky. Asi sme prví slováci, čo u neho vystúpili. Posedíme, pohovoríme, pofotíme a ideme späť najbližším vlakom. V Unazukionsen využívame možnosť ísť späť Ltd. expresom, trochu nevídaným úkazom na takejto lokálke, stredný segment je dokonca poschodový, ale za príplatok. Rovnakou trasou prestupujeme na Šinkansen po Shin-Takaoka a jednu zastávku osobným do Takaoka. Počasie je už dosť hnusné, ale aj tak ideme na príbrežnú železnicu do Himi. V inom počasí by sme videli za zátokou vysoké zasnežené vrcholy hôr smerom k Naganu, takto si proste robíme výlet po lokálke na pobreží. Cestou späť ešte riešime v Takaoke, či ísť späť po klasickej trati, ale Šinkansen je presvedčivejšia voľba.

14. deň (22. 4. 2016)

Aj s kuframi ideme absolvovať kompletný Hokuriku Šinkansen cestou do Tokya (420 km / 2 h 10 min). Naša W7 strednej kategórie superexpresu sa tu volá pre zmenu Hakataka. Tentokrát aspoň z rýchliku Nagano vidíme. Úspešne vytrepeme kufre v Omiya z vlaku a keď už sme na peróne, idem pofotiť "dajaký ten Šinkansen", čo je na stanici takmer v Tokyu skutočne jednoduché. Jazdí ich tu asi ako električiek a za 20 minút mám materiálu, koľko som potreboval. Snažíme sa zbaviť kufrov úschovňou, ale narážame hlavne na skrinky fungujúce dajako bezhotovostne na naše Suica Cards ktorých obsluhu sme nie úplne pochopili. Po asi 2km prechádzok stanicou máme kufre narvané v jediných mincových skrinkách v celom systéme a možno tu ísť do správneho múzea. Tam jazdí New Shuttle, malý gumokolesový vlak ostrých zákrut a stúpaní, ktorého betónová trať je ponalepovaná zvonku po budovách a mostoch Šinkansenu. Prvá zastávka je Tetsudo Hakubutsukan, po našom tokijské The Railway Museum. Opäť mohutná stavba adaptovaného depa, ktorá sa nedá vynechať.

O popis sa moc snažiť nejdem, ale treba spomenúť vyhliadkovú plošinu na streche nad traťou s dobrým rozhľadom a tabuľou s časmi, podľa ktorých pod vami presne jazdia superexpresy. Ináč je v tomto múzeu a aj okolo neho asi tak úplne všetko, čo by jeden od takejto inštitúcie čakal. Po prechodení všetkého a vyzdvihnutí kufrov sa JR železnicami presúvame do Šindžuku k hotelu. Je to opäť stavba pri stanici, hotel sa začína veľkou recepciou cez poschodia 20 - 21, bývame na 32-om. Vyššie som ešte nielen nebýval, ale asi ani nebol, preto návštevu tokijskej veže ani nebolo treba. Ešte je svetlo, Rail Passy ešte platia, teda vyrážame na tokijské JR trate. Program je vcelku jednoduchý- otestovať závesný Chiba Monorail s traťou zavesenou poväčšine nad ulicami. Je vedená pomerne dosť vysoko, z vozidiel je príjemný rozhľad a nehúpe to, ako by sa dalo čakať. A pochodiť štvrť elektroniky Akihabara, čo zvládame a konečne začíname mať naozajstný dojem, že v Japonsku žije veľa ľudí. Na záver pred stanicou Šibuja zdokumentovať pomník legendárneho psa Hačika, ale hlavne zachytiť čo sa stane, keď na legendárnej križovatke oproti stanici dostanú zelenú všetci chodci naraz uhopriečne aj pravouhlo.

15. deň (23. 4. 2016)

Rail Passy dnes už neplatia, začíname klasickým monorailom typu Alweg, ktorý spája mesto s letiskom Haneda na umelom ostrove. Trať je betónový profil v areáli letiska vedený pod zemou, neskôr umne napchaný do rôzne nemožných škvír v zástavbe ponad všetko, včetne vodných plôch. Dosahuje 80 km/h. Na konečnej Hamamatsucho je jediná „koľaj“, pri hustote dopravy na dvojbetónke možno vidieť pracovať miestnu výhybku pred stanicou a je nad očakávanie rýchla. Ďalšia zastávka je Tokyo hlavná, jedna z mála staníc s pôvodnou budovou mimo obvyklý mamutí systém turniketov a chodieb s obchodmi. Nasleduje most pri stanici Nippori, slúžiaci na pozorovanie / fotenie vlakov. Je tu 14! traťových koľají (JR, Šinkansen, JR, Keisei Railroad). Len v istých momentoch nevidno žiaden vlak, inak 2-3 vlaky naraz idú bežne, 5 naraz tiež uvidíte. Tu sa dá postávať donekonečna a aj sa. Ostatný náš program už je tradičná tokijská turistika, len nasledovný deň sa na letisko Narita odvezieme Sky Linerom od Keisei na naozaj normálnom rozchode a úspešne odletíme.

Nezvyknem príliš narábať s číslami, tak aspoň pár numer - vypracoval takyvlaky: Za dva týždne sme použili 98 vlakov na 7600 km, nerátajúc žiadnu električku, autobus, taxi. Dvojtýždňový Rail Pass stojí cca 360 € a na každom z nich JR prerobili 1512 €. Krátka cenová hitparáda: nealko v automate 160 Y, pivo plech 250 Y, jedlo v malej stravovni cca 900 Y, paušálne cestovné v električke 200Y, vstupné (rôzne) 1000 – 2000 Y, Hikari Tokyo - Shin Osaka 14140 Y atď. pri kurze 1 € = 125 Y. Priznávam, že striedanie japonských prepisov nemám jednotné. Taktiež že stále neviem po japonsky narátať ani do 10, čo sa častokrát vedelo zísť. A veľa ďalších vecí v tejto krajine, kde je iné ale úplne všetko, ale úsmev na tvári vyčarí.

Mimo záberov z galérie možno niečo vidieť privátnych železníc a čo to o JR (prípadne všeobecnejšie tu a v priľahlých albumoch).