Po Juhoafrickej republike 2016 (1. diel)

Po prijatí pozvaní som začal vyhľadávať juhoafrické železničné stránky, kde som zistil, že medzi Pretóriou a Durbanom premáva týždenne luxusný vlak najmä pre turistov a pokúsil som sa rezervovať nám lístky. V týždni po svadbe bol vhodný vlak 11.11. už plne obsadený. Museli sme sa teda riadiť odporúčaniami dostupných knižných sprievodcov a prenajať si auto pre nedostatočnú verejnú hromadnú dopravu v krajine. Železničná sieť je síce rozsiahla, ale osobná preprava reálne funguje len v okolí veľkých miest. Z Johannesburgu síce vedie jednokoľajná elektrifikovaná trať cez Coligny do Lichtenburgu v Severozápadnej provincii, ale slúži už len nákladnej doprave. Diaľkové autobusy sme za celý pobyt ani nevideli.

Trasa našej cesty po Južnej Afrike. Zákres do mapky siete železníc JAR ©Juraj Földes

Svadba netere sa mala konať v sobotu 5.11.2016, letenky sme si zakúpili na odlet 1.11. z Viedne a spiatočné po troch týždňoch pobytu na 22.11. z Durbanu, s jediným prestupom v Dubaji. Keďže hlavná letná turistická sezóna v Južnej Afrike začína až v decembri, neboli naše lety plne obsadené, čo uľahčilo trávenie dlhých 5 + 8 hodín vo výške do 11 km v ekonomickej triede airbusov. Pri odlete zo Schwechatu som zistil, že moje „mydielko“ nechce fotiť kvôli karte, ktorá sa nedala odblokovať. Problém sa podarilo v noci odstrániť, keď sme mali vyše 4 hodiny na prestup v Dubaji, kde som dostal kúpiť novú kartu.

2.11.2016: Letisko Dubaj, skúšobný obrázok po zakúpení karty do kamery ©Juraj Földes

Okolo obeda sme šťastne pristáli v asi 30-stupňovej horúčave na letisku O.R. Tambo v Johannesburgu, pri pasovej kontrole sme sa dozvedeli, že víza do 60 dní, ktoré sme si na základe zverejnených informácii viedenskej ambasády zaobstarali, nepotrebujeme a dostali sme pečiatku s dátumom vstupu. Rezervovali sme si vozidlo nižšej strednej triedy za dobrú cenu, z letiska po letisko odletu pri Durbane. Po skúsenostiach s požičanou navigáciou v Amerike som si teraz zaobstaral jednu už doma, s možnosťou stiahnutia mapy Afriky, za cenu porovnateľnú s tou, čo by som musel priplatiť za navigáciu v požičanom vozidle. Požičovňu áut oproti letiskovej hale sme našli bez problémov, kde nám dali skoro nové auto európskeho pôvodu, samozrejme s pravostranným riadením a pomocou navigácie sme sa mohli vydať do vyše 200 km vzdialeného farmársko-železničiarskeho mestečka Coligny. Tá nás viedla okolo Johannesburgu a popri povestnom Sowete. Prvýkrát sme po našej trase zaregisrovali taxíky - mikrobusy, ktoré by sme tu asi nazvali maršrútkami. Domáci ich stopujú pri skoro všetkých frekventovaných cestách, dokonca aj na diaľniciach.

2.11.2016: N12 - rovinatá krajina v Severozápadnej provincii ©Juraj Földes

Už pri prvej podvečernej prechádzke po hlavnej ulici v Coligni sme uvideli na pozemku záhradkárskej predajne parnú lokomotívu - pamätník, resp. upútavku umiestnenú na kúsku koľají kapského rozchodu 1067mm. Na druhý deň som ju zdokumentoval. Išlo o rozšírenú triedu 19D, 4-8-2 s číslom 3328, vyrobenú v roku 1948 u North British Locomotive Company (NBL), s automatickým spriahadlom (AAR) unifikovaným v tejto sieti. Tender typu Vanderbilt je prezývaný ako „Torpedo“. 15 lokomotív tejto rozšírenej triedy dodala do Južnej Afriky pred druhou svetovou vojnou aj plzeňská Škodovka.

3.11.2016: Coligny, Voortrekker Street, lokomotíva triedy 19D s Vanderbiltovým tendrom ako pamätník ©Juraj Földes

Z Pretórie odchádzajú turistické vlaky viacerými smermi, nielen legendárny Blue Train do Kapského mesta, ale aj (údajne) najluxusnejší vlak sveta „Pride of Africa“ konkurenčnej súkromnej spoločnosti Rovos, založenej 1989, s cenami porovnateľnými s Blue Trainom. Jednosmerný lístok do Kapského mesta stojí v prepočte asi 1170 - 2350 € za osobu, teda podstatne viac, ako bežná spiatočná letenka z/do Európy. Keďže nebolo by nás dosť (250 miest) ani na 3- až 8-hodinový okruh okolo Pretórie, tak som telefonicky požiadal aspoň o obhliadku domovskej stanice Rovosu v niektorý deň pred svadbou, na ktorú sme boli pozvaní. Po nemecky hovoriaca pani Heike Gerntholtz z oddelenia predaja a marketingu nám ponúkla termín návštevy na 4.11., o 13:30, aj so sprievodkyňou po areáli Rovos Rail Station, čo sme obratom potvrdili mailom.

3.11.2016: N14 východne od Coligny, nechránený železničný prejazd ©Juraj Földes

Štvrtého novembra sme na zhruba trojhodinovú cestu do hlavného mesta vyrazili z hotela v Coligny pred ôsmou, aby sme videli aj niečo z mesta, ktoré je, čo do ľudnatosti v krajine tretie najväčšie v poradí. Na úpätí pohoria Magaliasberg má krajšiu polohu ako tie prvé dve - Johannesburg a Soweto. Všade v meste na fialovo kvitli jacarandy, stromy podobné farbou kvetov u nás známym, ale zriedkavým paulowniám. Vraj odtiaľ pochádza aj prezývka Jacaranda City. Na Church /Kerk/ Stanza Bopape Street, pod budovami Únie, sme stretli aj náš prvý „klasický“ mestský autobus, na neďalekom zastávkovom prístrešku som však nenašiel ani označník linky, ani cestovný poriadok a vonkoncom už žiadnu mapku. Poprechádzali sme sa ešte po veľkej botanickej záhrade a odtiaľ na ceste k poobedňajšiemu stretnutiu k stanici Rovosu som zastavil v blízkosti prestupnej stanice Metrorailu a rýchleho Gautrainu - v Hatfielde.

4.11.2016: Pretória, Hatfield, prestupná stanica Metrorailu a Gautrainu, asi spred 6 rokov ©Juraj Földes

Metrorail je rozsiahla sieť klasickej prímestskej elektrickej železnice dominantného kapského rozchodu, kým novší Gautrain, ktorý vznikol k majstrovstvám sveta vo futbale v roku 2010, premáva na zhruba 80 km sieti o rozchode 1435 mm. Časť trate je podzemná, ale na mnohých miestach sme z rýchlostných ciest videli nad hlavami betónové estakády patriace zrejme Gautrainu. Stanica to bola pekná, čistá, moderná, umiestnená akoby v tieni veľkých hromadných garáží, akurát sa mi tu nepodarilo vyfotiť žiadny vlak. Niečo som však na Facebooku našiel, to najlepšie prikladám. S Metrorailom sme sa potom stretli aj v Durbane - bude popísaný v pokračovaní, v 2. dieli.

Gautrain na konečnej stanici - medzinárodnom letisku O. R. Tambo. Zdroj: Facebook, S: N.N. Nghonyama&  Eddie L. Magongwa

Pár minút pred dohovoreným termínom sme došli na - ako inak - oplotené a strážené parkovisko pred stanicou spoločnosti Rovos na Transnet Ave. Personál sa slušne a úctivo zaujímal o našu batožinu ihneď po zastavení auta a keďže táto pozostávala len z malého turistického ruksaku, tak aj o účel návštevy. Mail od pani Gerntholtz všetko vysvetľoval, tak nás uviedli do čakárne, kam práve začali dochádzať prví účastníci 3-dňovej cesty do Kapského mesta, s prosbou o chvíľku strpenia, čo som využil na zdokumentovanie diania na jedinom nástupišti. Decentne tu dymila parná lokomotíva „Pride of Africa“ #3360, menom Shaun, rovnako triedy 19D, od rovnakého britského výrobcu NBL aj s rovnakým tendrom, ako tá čo je odstavená v Coligny.

4.11.2016: Pretória, stanica Capitol Park- nástupište stanice Rovos Rail, dymiaca lokomotíva Shaun, triedy 19D ©Juraj Földes

Ešte nám ponúkli uvítací drink a presne o 13:30 sa zjavila pani Marlene Sturgeon, ktorá nám doniesla aj žlté, návštevnícke vesty. Skoro hodinová prehliadka začala po prechode perónom v prestrešenej dielni, kde bol práve generálkovaný rýchlikový vagón a na slepej koľaji servisovaný veľký dízel triedy DD s usporiadaním Co-Co importovaný začiatkom roku 2015 z Austrálie, Quenslandu, tam označovaný ako Class 2100. Dovezených ich bolo šesť, vyrobené boli u fy. Clyde Engineering v rokoch 1970-1972. Štyri z nich (#2355, 2357, 2358, 2359) som aj zahliadol na stanici. S výkonom 2200 k slúžia na diaľkové cesty (48 hodín- až 15 dní), kým pojazdné parné stroje sa používajú len v areáli a v okolí Pretórie.

4.11.2016: Pretória, Rovos Rail Station, servis dízla Rovos #2359 už v korporátnych farbách Rovosu ©Juraj Földes

Na odstavnej koľaji stál mohutný studený parný rušeň #3533 triedy 25NC, s usporiadaním náprav 4-8-4, menom King Zog, kondenzná lokomotíva z dielne NBL, vyrobená v roku 1954. Pod strechou opravovali najstaršiu lokomotívu Rovosu #439, triedy 6 - Tiffany, s usporiadaním 4-6-0, pôvodom zo Škótska od firmy Dubs& Co., z roku 1894. Pred jej kúpou Rohanom v roku 1987 stála po ukončení aktívnej činnosti pri posune ako pamätník v stanici Winburg/ Free State. Tiffany dostala, ako prvá lokomotíva, tmavozelený korporátny náter Rovosu.

4.11.2016: Pretória, Rovos Rail Station, lokomotíva Rovos #3533 triedy 25NC bola vyrobená v NBL (GB) v roku 1954  ©Juraj Földes

Elektrické lokomotívy, deväť kusov, vlastnil Rovos od roku 2009. Nateraz sú minulosťou, ani na stanici vrchné vedenie nie je. Predpokladajú, že ich prípadné znovuzavedenie do prevádzky by si nevyžiadalo enormné výdavky. Aktuálna situácia s elektrikou zrejme súvisí aj s problémami celoštátnej distribučnej siete- pred našim príchodom do Coligny práve skončil zrejme nie ojedinelý štvordňový výpadok elektriny. Na dvore hotela bežal v kuse agregát a náhradný zdroj bol k dispozícii aj v mieste svadby. Výpadok sa týkal aj elektrifikovanej trate cez Coligny, švagor tu zahliadol vtedy kombináciu elektrických a dízlových lokomotív.

4.11.2016: Pretória, Rovos Rail Station, predná časť súpravy s Generator Car a Staff Car pre personál ©Juraj Földes

Najväčšia súkromná zbierka historických vagónov zahŕňa rôzne typy, zakúpené od viacerých vlastníkov, s rokmi výroby 1911 až 1980. Všetky boli štýlovo reštaurované a uspôsobené najvyšším nárokom, s päťročným cyklom generálnych opráv vo vlastných (aj stolárskych a zámočníckych) dielňach. Sem patrí okrem iného aj výmena kobercov a všetkého čalúnenia. Okrem novej elektroinštalácie, vykurovania, chladenia sa počas generálky uskutočnila aj montáž 2.000 litrových zásobníkov vody do každého vagóna. Po nahliadnutí do čistých a uprataných dielní sme prešli s našou sprievodkyňou k súprave pripravovanej na poobedňajší odjazd do Kapského mesta.

4.11.2016: Pretória, Rovos Rail Station, súprava pripravovaná na 3-dňovú cestu do Kapského mesta ©Juraj Földes

Cestujúci trávia počas cesty dve noci vo vlaku, ktorý v noci stojí na stanici. Súprava je dimenzovaná pre maximálny počet 72 pasažierov, ktorí majú k dispozícii 36 suitov troch kategórii  Royal, Deluxe a Pullman s vlastnou kúpelňou. Ani si nedovoľujem použiť výraz kupé (čo by bolo v angličtine coupé), ide naozaj skôr o apartmány resp. rad miestností o veľkosti ca 16, 10 a 7 m²,  pričom najmenšia kategória Pullman s dennou upravou lôžka na sedenie bola zavedené až v roku 2006. Podľa veľkostnej kategórie je suitov vo vozni 2, 3 alebo 5. Dva jedálenské vozne a dva salónne v súprave umožňujú stolovanie respektíve možnosť oddychu naraz pre všetkých hostí. K večeri sa požaduje spoločenské oblečenie- u pánov to znamená minimálne sako a košeľa s kravatou, u dám malé večerné šaty.

4.11.2016: Pretória, Rovos Rail Station, pohľad do 16m² Royal suite ©Juraj Földes

V roku 1994 padlo rozhodnutie používať na diaľkové spoje len vagóny oceľovej konštrukcie, lebo mesačný výkon vozňa na spoji k Viktoriiným vodopádom bol napríklad 15 000 km. Preto kúpila spoločnosť od štátnych železníc 38 vagónov zo sedemdesiatych rokov 20. storočia, vyrobené u Union Carriage and Wagon Company v Nigel near Springs, ktoré boli potom prestavané na  jednotlivé typy - spacie, salónne, jedálenské a pre personál. Na konci súpravy bol zaradený pozorovací - Observation Car, s otvorenou loggiou na konci, ktorý sa vraj teší veľkému záujmu klientov.

4.11.2016: Pretória, Rovos Rail Station, Observer car s pani Marlene Sturgeon od Rovosu ©Juraj Földes

V ponuke je okrem pravidelných spojov Pretória - Kapské mesto aj Durban Safari (3 dni), Namíbia Safari (9 dní), Dar es Salaam (15 dní), Viktoriine vodopády (3 dni) a Golf Safari (9 dní). Ďalšia(-e) súprava(-y) ponúka(-jú) programy pod menom Shongololo Express, rovnako s vysokým štandardom, ale už bez 16 m2 kráľovských suitov na trasách, kade už pravidelné osobné vlaky nejazdia. Za 12 dní trávených vo vlaku zaplatí záujemca v prepočte od asi 3460 € (7 m², za 12 dní) do 6870 € za 15 dní (10 m²). V cene je zahrnuté stolovanie 3x denne vo vlaku - okrem nápojov, exkurzie so sprievodcom a zákonné poplatky.

4.11.2016: Pretória, Rovos Rail Station, dízel triedy DD, Co-Co, s výkonom 2200 k, Rovos #2355 posunuje ©Juraj Földes

Po zhruba hodine obhliadky sme vrátili vesty, obdržali prospekty a boli sme pri ďalšej návšteve Afriky srdečne pozvaní na niektorý výlet so spoločnosťou Rovos. Na oplátku som mohol sľúbiť len zaslanie odkazu po zverejnení reportáže na stránkach VLAKY.NET. Na spiatočnej ceste do Coligny sme obišli centrum Pretórie zo severu a z auta sme uvideli prvé vyššie hory od začiatku pobytu.

6.11.2016: Coligny, Voortrekker St., náš Hotel Coligny ©Juraj Földes

V deň svadby, ktorá mala začať v sobotu o 16:00, sme sa na ľahký obed vybrali do nákupného centra v neďalekom Lichtenburgu. Než sme vyrazili, švagor ma zavolal k oknu ich izby, aby som vyfotil tri spriahnuté lokomotívy v stanici, lebo inokedy tam bolo vidieť výlučne nákladné vagóny. Podľa veľkých čísiel na bokoch sa dali spoľahlivo identifikovať ako jednosmerné elektrické lokomotívy triedy 18E, pre napätie 3 kV, s usporiadaním náprav Bo'Bo', vyrobené v rokoch 1974 až 1977 v Južnej Afrike, ako trieda 6E1 a na dnešnú triedu rekonštruované v rokoch 2009 až 2013. Držiteľkou svetového rýchlostného rekordu (245 km/h) vo svojej úzkorozchodnej katogórii je od roku 1978 práve lokomotíva juhoafrickej triedy 6E1. Počas úspešného rýchlostného pokusu bola ale vybavená aerodynamickým čelom- resp. nosom. Trvalý výkon každého zo štyroch elektromotorov typu 18E sa uvádza 563 kW.

5.11.2016: Coligny, železničná stanica s trojicou elektrických lokomotív Transnetu #18758, 18696 a 18516 ©Juraj Földes

V Lichtenburgu končí jednokoľajná elektrifikovaná trať z Johannesburgu a je tu oproti nákupnému centru aj miestopisné múzeum, otvorené, ako sme na ošarpanej tabuli vylúštili, len mimo víkendov. Obišiel som z dvoch strán elektrický plot chrániaci vonkajšie exponáty - krátke vlakové súpravy s parnými lokomotívami - a v ľahkom daždi som sa snažil aspoň čosi zdokumentovať, bez toho, aby som sa dotkol drátov. Lokomotívy pripomínali vzhľadom a usporiadaním náprav triedu 19D, aké sme videli v Coligni a v Pretórii - a podľa čísla aspoň jedna z nich tam naozaj patrí - #2711 bola dodaná v roku 1938 z Nemecka firmou Borsig a zrejme je vybavená na rozdiel od doteraz videných originálnym tendrom.

5.11.2016: Lichtenburg, miestopisné múzeum, lokomotívu #2711 triedy 19D vyrobili u Borsiga v roku 1938 ©Juraj Földes

V nedeľu ráno sme sa v trojici, aj so švagrom, chceli z hotela prejsť po stanici v Coligny. Najprv sme hľadali staničnú budovu nesprávnym smerom, k johannesburskému zhlaviu, tam sme však našli len zanesené koľaje k zrejme nevyužívanému silu a oplotené sklady. So švagrom sme to hneď nevzdali a išli sme opačným smerom k nechránenému železničnému prejazdu pri lichtenburskom zhlaví. Keď sme sa dostali k strážnej búdke, vyšiel odtiaľ železničiar, s ktorým sme sa snažili dohodnúť po anglicky, on však zrejme lepšie ovládal v mieste dominantnú afrikánčinu. Po vysvetlení nášho záujmu mi ponúkol žltú vestu a volal nás na obchôdzku svojim rajónom.

6.11.2016: Coligny, železničná stanica, nechránený prejazd a obsadená strážna búdka ©Juraj Földes

Na staničných koľajach dominovali vagóny na prepravu cementu, ktorý tam cez pracovné dni dovážajú náklaďáky s mohutnými prívesmi. Do modernejších špeciálnych vagónov sa cement plní cez silá. Na plošinové vozne sa zrejme ukladá cement vo vreciach. Z dvoch síl na stanici, ak sme to správne pochopili, je v prevádzke len jedno. Železničiar nám ukázal ešte výhybky - časť s uzáverami, iné bez a pár aj s reťazovým ovládaním, ktoré mi len vzdialene pripomínalo to, čo som vídaval u nás doma. Oceľové zarážadlo bolo už snáď bližšie k tomu domácemu.

6.11.2016: Coligny, železničná stanica, ukážka ovládania neuzamknutej výhybky ©Juraj Földes

Po rozlúčke s príbuzenstvom v nedeľu a niekoľkých upršaných dňoch sme sa za pekného pondelkového rána vydali na najdlhšiu etapu dovolenky, do Drakensbergu - Dračích hôr. Na ceste sme mali teoretickú možnosť odbočiť v mestečku Betlehem na západ k hraniciam Lesotha do Sandstonu, kde by sme boli mali možnosť vidieť na súkromnej farme poľné železnice a odviezť sa drezinou (s parou jazdia len výnimočne a to skôr cez víkendy). Vzhľadom ale na našu relatívne nízku cestovnú rýchlosť a snahu dôjsť včas, za svetla na miesto objednaného nocľahu pri hlavnej ceste k Monks Cowl, sme sa Sandstonu museli vzdať.

7.11.2016: Betlehem - Harrismith, elektrické lokomotívy triedy 18E spoločností Transnet a Spoornet ©Juraj Földes

Na dlhších úsekoch rovinatej krajiny viedla naša cesta popri jednokoľajnej elektrifikovanej trati, kde sme ani po stovkách kilometrov vlak nezahliadli, ale pri meniarni medzi traťou a cestou sme zbadali rebrík a robotníkov. Po niekoľkých minútach sme zahliadli aj prvý nákladný vlak, cisternový, stojaci na šírej trati. Tri juhoafrické bobiny (triedy 18E) mali stiahnuté zberače a ktovie ako dlho už vyčkávali na elektrinu. Pred mestom Harrismith sme odbočili od trate na cestu nižšej kategórie, R74, smerom k Dračím horám, o ktorých, ako aj o pobreží Indického oceánu, bude reč v pokračovaní cestopisu.

7.11.2016: na R74 pred Bergville stretávame skaly, podobné tým pri Grand Canyon, u rieky Colorado ©Juraj Földes

Titulná snímka: 4.11.2016 - Pretória, Rovos Rail Station, lokomotíva Shaun triedy 19D pózuje pre cestujúcich do Kapského mesta ©Juraj Földes

Použitá literatúra:

-    Průvodce na cesty/ Tomáš Tureček: Jižní Afrika, 2. vyd. freytag& berndt, Praha 2010
-    National Geographic/ Velký průvodce/ S. Cosi, R. Whitaker, S. Reinders: Jižní Afrika, Computer Press, Brno b.v.
-    Hypertextové odkazy na príslušné webové stránky