Železničné výlety po Bosne a Hercegovine (časť druhá)

Tešil som sa na železničnú radiálu, spojenie západ – východ, t.j. od pohraničnej stanice Dobrljin až po koncovú stanicu Tuzla s prestupom v Doboji.

Keďže celý úsek je pod správou autonómnej oblasti bosenských srbov a ich železničnej správy ŽRS (Željeznice republiky Srpskej), neboli žiadne problémy pri uznaní železničiarskych voľných lístkov FIP a ja som mohol v kľude cestovať.

Samozrejme každá správna cesta musí byť, ako sa vraví, okorenená improvizáciou a nebolo tomu inak ani v mojom prípade, kedy na môj údiv nepremával spoj z Budapešti a ja som musel narýchlo využiť spojenie RailJetom do Viedne a Salzburgu, kde som prestúpil na vlak do slovinskej Ljubljany. Cesta ubehla príjemne a tak som sa skoro ráno ocitol v slovinskej metropole, odkiaľ som pokračoval do chorvátskeho hlavného mesta Záhreb.

Blížime sa k Záhrebu. © Marek Rychnavský.

Mal som tak trochu obavy, pretože jediný vlak do Bosny odchádzal z nádražia Zagreb glavni kolodvor o 8:59 h a podľa cestovného poriadku mal rýchlik z Ljubljany príchod 8:38 h, takže na prestup mi ostávalo iba 21 minút, aj to len v prípade, že vlaky budú jazdiť v súlade s grafikonom. "Však 21 minút nie je na juhoslovanské pomery takmer žiaden smerodajný údaj", myslel som si a v duchu som vzýval všetkých svätých, aby som prestup stihol.

Podarilo sa! Náš vlak mal len 10 minút meškanie a ja som si mohol ešte bleskovo spraviť pár fotiek a dokúpiť proviant za vopred pripravené kuny. Medzinárodný rýchlik 397 mal odchod načas a po uplynutí niekoľkých minút a opustení Záhrebu som sa začal sústrediť na trať, ktorú som ešte nepoznal.

Koniec Chorvátska - žst. Volinja. © Marek Rychnavský.

Chorváti, ako zatiaľ posledný člen EU, vo veľkom modernizujú a to sa týkalo aj koridorizácie tratí, kde sa usilovne pracuje - v tomto prípade v stanici Sisak. Cestou sme stretli pár osobákov a pri príchode do pohraničnej stanice Volinja aj modernú jednotku chorvátskej produkcie Končar.

Vo Volinji nasledovala výmena lokomotív a následná obľúbená balkánska disciplína v podobe vyzbierania pasov cestujúcich, pričom táto peripetia sa opakovala aj o polhodiny neskôr na bosenskej strane v žst. Dobrljin. Zaujímavé tentokrát bolo, že i napriek prítomnosti silových zložiek nikto nekomentoval moje vystúpenie z vlaku a jeho následné zvečnenie s foťákom.

Míňame nákladný vlak v centrálnej Bosne.

O chvíľu nasledovala stanica Bosenski Novi Grad, z ktorej odbočovala, dnes už pre osobnú dopravu neprevádzkovaná, trať do žst. Bihač. Svetoznáma hlavná trať nazývana Unska pruga miestami upravená až na rýchlosť 120 km/h a plne elektrifikovaná až do stanice Knin na chorvátskom území. Že je to niektorým z vás povedomé? Áno, v žst. Knin dodnes nájdeme trolejové stožiare. Vtedajšie vedenie plánovalo elektrifikáciu až do Splitu, no všetko prekazila občianska vojna a tak bývalá výstavná trať slúžila po modernizácii plnohodnotne svojmu účelu len necelé dva roky, kým namiesto vlakov zakotvili uprostred nadherných údolí tanky, ktoré toto obdivuhodné ľudské dielo totálne zničili.

Koľaj vpravo je začiatok slávnej Unskej Prugy. © Marek Rychnavský.

Od smutných myšlienok však ďalej a pokračujeme na východ. Cestou vidím ďalšie dve odbočky v staniciach v Brezičani a Omarska, no ani tu relatívne krátke odbočné trate nevykazujú známky života. Konzumujem pomaly obed z konzervy a o krátku chvíľu sa ocitám v záplave bývalých dederónskych vozov po oboch stranách trate, čo je neklamný dôkaz, že sa blíži železničné centrum Banja Luka, kde sídli aj správa ŽRS.

Vzhľadom na neveľké meškanie a dostatok času si fotím aspoň z obďaleč miestne depo a stroje na nástupištiach, i keď sa jedná o takmer identické stroje, vyskytujúce sa v hojnom množstve vo všetkých štátoch bývalej Juhoslávie. Onedlho už zase sedím v kupé a o pár staníc ďalej očakávam križovanie jediného medzinárodného páru rýchlikov, s ktorým má Bosna a Hercegovina spojenie s okolitým svetom.

Depo Banja Luka. © Marek Rychnavský.

Po vykrižovaní so zmeškaným rýchlikom 396 do Záhrebu sa sústredím na ľavej strane vozňa pri okne s očakávaním príchodu do Doboja a netrpezlivo vyzerám pripojenie bývalej trate od Osijeku a Slavonskeho Šamacu. Žalostný stav predčil moje očakávanie. Bývalá medzinárodná spojnica vyzerala horšie ako nejaká zrušená vlečka do zberných surovín - zhrdzavené koľajnice a zarastená trávou. A pritom ešte 4 roky spätne fungovala. Po príchode do Doboja sa vydávam na osobák do Tuzly, kam dorazím približne o dve a pol hodiny neskôr.

Dieselová jednotka pred odchodom do Tuzly. © Marek Rychnavský.

Zdržím sa však iba polhodinku a hneď zase naspäť do Doboja. Cestou po tejto neelektrifikovanej trati stretávam tri americké dieselové lokomotívy prezývané Kenedy, dva stroje odpočívajú hneď za Tuzlou a tretí míňam v žst. Bosenská Poljana, kde sa prednedávnom tiež napájala bývalá trať od stanice Brčko, čo je autonómny bosenský distrikt na severovýchode zeme. Za stanicou Lukavec sa nachádza nejaký väčší závod a na moje veľké prekvapenie má v roku 2016 vlečku obsluhovanú bývalou nemeckou parnou lokomotívou vojnovej rady 52!!!

Za Lukavecom som nafotil posunovaciu paru (ex DR 52). © Marek Rychnavský.

Neďaleko pred Dobojom som si ešte nafotil bezprostredne vedľa trate cedulu "Pozor míny" – pozostatok občianskej vojny.
Po príchode do žst. Doboj som mal dostatok času na preskúmanie okolia, ako aj možností ďalších spojov a nocľahu. Zvolil som návrat do Banja Luky, kde sa mi po dohode s výpravcom naskytla možnosť prespať v staničnej hale.

Vzhľadom na absenciu železničného spojenia skoro ráno som musel použiť autobus do Záhrebu. A tak som po záverečnej jazde gumokolovým dopravným prostriedkom na druhý deň opustil územie Bosny a Hercegoviny a ocitol sa na obed zase v Záhrebe, ale na autobusovej stanici. Nasledoval peší presun na Glavni Kolodvor, čo mi zabralo asi 15 minút kľudnej chôdze a popritom som si ešte odfotil niekoľko električiek, mimo iné aj československejprodukcie. Po príchode na nádražie sa mi podarilo zvečniť netradičnú lokomotívu v podobe rakúskej „žehličky“ radu 1063. Potom už nasledoval obed a návrat domov cez Ljubljanu a Viedeň.

Osobný vlak smer Banja Luka. © Marek Rychnavský.

Premýšľam čo zhrnúť na záver: Bosna je naozaj krajina obrovských kontrastov a protikladov. Vojna sa tu podpísala okrem obrovských strát na životoch i na železničnej infraštruktúre. Na jednej strane zaujme megalomanská stavba železničnej stanice, v mnohom pripomínajúca našu Bratislavu-Petržalku, ktorá je takisto prázdna, bez zmysluplného využitia, a na druhej strane takmer absencia vlakovej dopravy. Na celej ceste v úseku Dobrljin - Doboj sme križovali len 3 vlaky osobnej dopravy, čo je veľmi smutná bilancia.

V priebehu piatich rokov zmizla železničná doprava na piatich miestnych i medzištátnych tratiach. Ostáva len dúfať, že osud bude prívetivejší k železnici aj týchto končinách, a v Bosne a Hercegovine sa podarí železničnej doprave prežiť. Veď živá parná lokomotíva na európskej pôde v dnešnej dobe, mimo muzeálne aktivity je dôkazom obrovskej snahy nevzdať sa.

Každopádne, do Bosny sa určite ešte vrátim...

Titulná snímka: Pred odchodom z hranice.