Nakuknutie do Rajky a rakúske príhody (1)

Pokiaľ ide o to zaostávanie, mám na mysli až príliš nesrdečný, aj keď profesionálny prístup k ľuďom.

V tejto reportáži sa pozrieme na to, ako fungujú (staro)nové železničné spojenia v medzinárodnej doprave Slovensko – Maďarsko a Slovensko - Rakúsko, premávajúce od začiatku platnosti nového GVD 2017/2018, a navštívime niekoľko zaujímavých miest v Rakúsku.

Dňa 14.12.2017 som sa pobral na železničnú stanicu v Košiciach, kde som sa mal stretnúť s kolegom vlakvedúcim, ktorý bol náhradník za moju sestru, ktorú na koncert nepustili jej školské povinnosti. Naša cesta začala vlakom R 606 Panta Rhei.sk, ktorým sme sa zviezli do epicentra diania, Bratislavy. Nakoľko sme vyrazili s menšou časovou rezervou, naplánovali sme si (čítaj: naplánoval som nám bez možnosti namietania druhej strany) na poobedie návštevu maďarskej obce Rajka, do ktorej od nového GVD opäť premávajú vlaky z Bratislavy, konkrétne zo stanice Bratislava-Petržalka. Toto spojenie premáva v spolupráci spoločností ZSSK a GySEV a na vlaky je radená motorová jednotka GySEV radu, 247 vyrábaná v rakúskom Jenbachu, čo je vlastne totožný stroj s radom ÖBB 5047 (možno na pár prípadných odchýlok, neviem, detaily som neskúmal). Na úseku Bratislava-Petržalka – Rusovce tieto vlaky premávajú v režime samoobslužného výpravného systému s tým, že maďarský vlakový personál je vo vlaku na celej trase, avšak vlakvedúci kontroluje cestovné lístky len v úseku Rusovce – Rajka/Hegyeshalom.

Vestibul výpravnej budovy v Rajke © Oliver Dučák

Po príchode do stanice Rajka sme sa ocitli na archaicky pôsobiacej železničnej stanici s ešte archaickejšie pôsobiacim vestibulom, ktorý vyzeral viac ako botanická záhrada. Dominantou vestibulu je zasklená maketa Sergeja GySEV M62. Ďalšie vybavenie stanice tvorí LCD obrazovka s odchodmi vlakov a zopár informačných plagátov. V žst. Rajka sme mali niečo vyše polhodiny času, a tak sme sa rozhodli posedieť v miestnej čarde pri pivku, keďže najesť by sme sa do príchodu vlaku nestihli. V čarde som na chvíľu ostal milo prekvapený, keď sa čašníčka ozvala ku kolegovi po slovensky, nakoľko v Maďarsku sa s miestnymi bavím po maďarsky. Prekvapenie opadlo, keď mi na otázku, že kde sa tak dobre naučila po slovensky, odpovedala, že je slovenská Maďarka. Po 20 minútach sme sa pobrali naspäť na stanicu. Cesta späť do Bratislavy prebehla omnoho veselšie, keďže vlakvedúci si všimol, že má vo vlaku dvoch slovenských železničiarov a hneď odložil prehnane zdvorilé (doslova umelé) správanie a zmenil sa na kamaráta. Súprava na tejto trase totiž zjavne pendluje celý deň, nakoľko cesta z Petržalky do Hegyeshalomu trvá zhruba pol hodinu. Z petržalskej stanice sme sa pohli rovno na koncert. Po koncerte sme sa však museli rozdeliť, keďže kolega sa vracal R 615 z Bratislavy domov a ja som sa pobral ku druhému kamarátovi do bratislavského Lamača, u ktorého som prespal a odkiaľ som na druhý deň pokračoval do Rakúska.

4124 021-9 v žst. Bratislava-Petržalka pred odchodom do Rakúska © Oliver Dučák

Ráno 15.12.2017 som plánoval od kamaráta cestovať z Lamača na petržalskú stanicu nočným autobusom s prestupom na hlavnej stanici. Na moje prekvapenie mi však autobus na zastávke na znamenie nezastavil, aj keď som to znamenie dával. Musel som si teda zavolať taxík. Taxikárovi som sa na nezastavenie autobusu posťažoval s tým, že som pripustil možnosť, že som sa zrejme postavil na zlú stranu cesty, keďže daný autobus vo svojom okruhu do Lamača iba zachádza a potom sa vracia naspäť. Taxikár mi však povedal, že za tie 3 mesiace, čo v danej taxislužbe pracuje, som už asi štvrtý alebo piaty, ktorý sa mu zveril s takýmto zážitkom. Po zvyšok cesty sme spolu družne nadávali na rôzne typy ľudí, s ktorými sa človek pracujúci v prvom kontakte môže stretnúť. Vďaka tomu, že som prakticky „zmeškal“ autobus, som vďaka taxíku stihol vlak, ktorý išiel z petržalskej stanice do Viedne o pol hodiny skôr. Podriemal som si teda po viedenskú hlavnú stanicu, odkiaľ som pokračoval do Jenbachu vlakom RJ 660, ktorý je zložený z dvoch jednotiek ÖBB railjet.

5047 032-7 v žst. Wien Hbf © Oliver Dučák

V stanici Salzburg Hbf súpravy rozvesia, pričom jedna pokračuje do Mníchova a druhá do Bregenzu. Za Salzburgom ma pomaly, ale isto premáhali mdloby, no tie ma hneď prešli, keď mi na telefón prišla SMS s textom „Vitajte v Nemecku“. Zabudol som totiž na to, že vlaky takto peážne cez Nemecko obchádzajú Alpy, aby sa cesta zbytočne nenaťahovala. Zo začiatku som sa zľakol, či som nasadol do správnej časti vlaku, no trošku som sa upokojil, keď som si na obrazovke vo vozni skontroloval smer vlaku a úplne som sa upokojil, keď bol vlak na triangli pri žst. Rosenheim odklonený na juh do Rakúska. Mojim cieľom bola obec Jenbach. V tejto obci sa nachádzajú 2 úzkokoľajky, a to konkrétne Achenseebahn a Zillertalbahn. Achenseebahn v zimnom období vlakové spojenia neprevádzkuje - na rozdiel od Zillertalbahn, ktorá medzi stanicami Jenbach a Mayrhofen im Zillertal prevádzkuje pomerne slušnú taktovú dopravu s príležitostnými jazdami parného vlaku. Na prestup na vlak R 135 bolo málo času a pomerne dosť som z neho stratil hľadaním možnej osobnej pokladnice Zillertalbahn. Nakoniec som sa po neúspechu pobral ku vlaku a u sprievodcu som sa dozvedel, že sa lístky dajú kúpiť len u neho vo vlaku (FIPka mi u rakúskych súkromníkov neplatí a nie som z tých, čo musia za každú cenu cestovať len s FIP). Spiatočný lístok z Jenbachu do stanice Mayrhofen a späť stál 14,80 €, čo je podľa mňa na Rakúske pomery a na dĺžku trate skoro ako zadarmo.

Rušeň D15 v žst. Mayrhofen im Zillertal © Oliver Dučák

Vlak sa pohol a ja som sa usalašil k oknu bojujúc s márnymi pokusmi zahliadnuť strmé alpské končiare, ktoré boli počas celého môjho výletu skryté za hmlou. Zillertalbahn je úzkokoľajka, ktorá by sa dala označiť ako úzkorozchodný koridor, keďže na rozchode 760 mm vlaky premávajú rýchlosťou až 70 km/h. Miestami je trať dokonca dvojkoľajná. Na trati sa nachádza dokopy 18 zastávok, vrátane koncových staníc, pričom asi polovica z nich je na znamenie. Celá trať vedie regiónom s mnohými rekreačnými strediskami, pričom jedno z najväčších vyzerá byť na (môj) prvý dojem práve obec Mayrhofen im Zillertal. Na mnohých staniciach čakajú cestujúcich prípoje v podobe autobusov taktiež prevádzkovaných spoločnosťou Zillertalbahn, ktoré cestujúcich rozvážajú ďalej do tých častí regiónu, kam už železničná trať nevedie. V stanici Mayrhofen som mal necelú polhodinu do odchodu obratu R 140. Čas som využil na prechádzku po obci, kde som si odfotil miestny kostol, čo je pravdepodobne dominantou obce, ak nerátame lanovú dráhu, ktorá vedie z obce na vrchol jedného z kopcov. Nasadol som teda do riadiaceho vozňa súpravy, keďže motorový rušeň, ktorý nás z Jenbachu ťahal, našu súpravu smerom do Jenbachu tlačil. Priestor pre rušňovodiča je v riadiacom vozni presklený, takže som mohol nerušene pozerať na trať.

Riadiaci vozeň v žst. Mayrhofen im Zillertal pred odchodom do Jenbachu © Oliver Dučák

Po príchode do Jenbachu som mal skoro okamžite prípoj do Innsbrucku, ktorého návštevu som rátal medzi svoje sny. Vo vlaku som začul češtinu, pochádzajúcu od jedného manželského páru, takže som sa im okamžite prihovoril. Spomenutý manželský pár boli ostravskí železničiari, ktorí tiež cestovali do Innsbrucku. Nakoľko sme vďaka zamestnaniu našli spoločnú reč takmer okamžite, naša téma sa zvrhla na FIPky. U ÖBB platí pravidlo, že pri využití voľného lístka FIP je potrebné v diaľkových vlakoch (IC, EC, RJ a ICE) zaplatiť akýsi poplatok, ktorého platnosť je totožná s platnosťou vypísaného polička s dátumom. Pri cestovaní v druhej triede je to symbolických 10,00 €. Odo mňa ho však v živote žiaden rakúsky sprievodca nepýtal a ani mi ho nevydal a dokonca aj v osobnej pokladnici na viedenskej hlavnej stanici na mňa už v lete pri ceste do Ljubljany pokladníci niekoľko krát pozerali ako na zjavenie, keď som si ten doplatok chcel kúpiť, čo mojich spolucestujúcich kolegov nemilo prekvapilo, keďže som sa od nich dozvedel že českých kolegov tí rakúski v diaľkových vlakoch nemilosrdne „kasírujú“. Takto sme sa v Innsbrucku po príjemnom rozhovore rozlúčili a pobrali sme sa svojou cestou.

Aj Innsbruck má svoj víťazný oblúk © Oliver Dučák

Ja som sa pobral do centra mesta a oni na miestnu pevnosť. Centrum mesta je nádherné, no celkový dojem kazila všadeprítomná hmla, ktorá sústavne zahaľovala hory, a všadeprítomné gýčové vianočné trhy, ktoré ja osobne nemám v obľube, keďže takto priťahujú na jedno miesto obrovský počet ľudí, ktorý sa mi pletie pod nohy a dav následne priťahuje tiež vreckárov, pred ktorými sa potom človek preventívne musí mať na pozore. Po rýchlom obede som sa vzdal plánu navštíviť Fulpmes, kam premáva z Innsbrucku električka, nakoľko ma už zmáhala únava, keďže som po koncerte v predchádzajúci deň spal iba 3 hodiny. Pobral som sa teda do Viedne, aby som sa mohol ubytovať. Do Viedne som sa odviezol na vlaku RJ 167, tentoraz už s vedomím, že sa opäť zveziem cez „Merkelland“, som niekde za Jenbachom odkväcol do úsporného režimu. Kým som však zaspal, zlomyseľne som sa zabával na neborákoch, ktorým sa v railjete nepodarilo nájsť miesto na sedenie a museli cestovať postojačky.

Čakanie na ÖBB railjet v žst. Innsbruck Hbf © Oliver Dučák

Vlak bol totiž plný, ako keby rakúska vláda zaviedla po vzore tej slovenskej bezplatnú prepravu pre určité skupiny obyvateľstva. Obzvlášť zábavné bolo sledovať ten stojací dav, keď vlak prechádzal v rýchlosti 200 km/h oblúkom a odstredivá sila ľudí lámala tak, až pripomínali živý plot pri mojom rodnom dome v Trebejove počas víchrice. Vo Viedni som vystúpil na stanici Meidling a pobral som sa metrom U6 na západnú stanicu (pre lingvistov a detailistov: Wien Westbahnhof). Naproti tejto stanici, pár metrov od autorampy, je podnik Do step inn, ktorý ponúka možnosť ubytovania či už v hoteli, alebo v hosteli. Ja som teda zvolil možnosť hostela. Na izbe som sa dal do rečí s niekoľkými ľuďmi z východnej Ázie, so Srbom a Maročanom. Neskôr sa tam zjavila aj mladá dievčina Irina z ruského mesta Syktyvkar, s ktorou som si sadol asi najlepšie. Moju večernú družbu s Irinou prerušil príchod ku všetkému mladému nepriateľsky naladeného dedka z Japonska (správanie ako korytnačka Morla z Nekonečného príbehu), ktorý všetkým s výrazom samurajského veľmajstra nariadil spať, keďže bolo po 22:00. Nakoľko som už nemal energiu niečo oponovať, podriadil som sa príkazu, keďže ma na druhý deň čakala dlhá cesta.

Upravil PhDr. Zbyněk Zlinský