Prvé pozdvihnutie železnej opony

14.3.2018 8:00 Juraj Földes

Minulý rok som skenoval svoje viaceré, aj vyše 50 rokov staré negatívy a diapozitívy, najmä tie, kde som dúfal, že budú ešte použiteľné. Všeobecne kvalitnejšie skeny som získal z čierno-bielych negatívov, farebný materiál, až na zriedkavé výnimky, odolal zubu času menej. Použitím teraz už digitalizovaného archívu vznikla táto retroreportáž z roku 1968.

Úplne na začiatku roka 1968 vymenil 1. tajomníka KSČ Antonína Novotného vo funkcii Alexander Dubček a bleskurýchle sa spustil už nejaký čas kvasiaci obrodný proces, zvaný aj Pražská jar. Popri uvoľnení spoločenského života, zavedení voľných sobôt a predajom maxi „dubčekových“ rožkov aj pre bežných smrteľníkov prestalo byť nemožné získať výjazdnú doložku do cestovného pasu, nevyhnutnú pre vycestovanie do nesocialistickej cudziny a Juhoslávie.

Ja som mal vtedy necelých osemnásť a chodil som na esvéešku, čiže na strednú všeobecnovzdelávaciu školu, kde som si vybral ako druhý povinný cudzí jazyk popri ruštine, nemčinu, čo súviselo aj s dostupným rakúskym rozhlasom a televíziou. Moja teta pracovala vtedy v banke a samozrejme jej neušlo, že zrazu legálne predávajú devízy - (v prepočte) po 5 dolárov - našim občanom, ktorí si pre ne do banky došli s pasom, ozdobeným tou dovtedy nedostupnou výjazdnou doložkou a vstupným vízom cieľovej krajiny. Najlepšia tetina kamarátka žila vtedy už vyše 20 rokov v západnom Nemecku a tak sa zrodil náš plán na návštevu Kaubu na strednom toku Rýna. Strýko ešte len čakal na svoju plnú rehabilitáciu po desiatich rokoch uránových baní a preto som dostal šancu odprevadiť tetu cez jarné prázdniny do NSR.

Medzinárodné vlakové lístky sa dali vtedy v Čedoku kúpiť za veľmi dobrú cenu v korunách. Vystavili ich rovno do Koblenzu, lebo do Kaubu, najmenšieho mesta v Porýni-Vestfálsku, im to nešlo. Napokon to žiadna chyba nebola, mohli sme si potom z Kaubu ešte urobiť krátky výlet vlakom do Koblenzu, na sútoku Rýna a Moselu. Výber spojenia do Kaubu bol jednoduchý, lebo jediným vlakom odcházajúcim denne doobeda z Prahy bol Západný expres idúci cez Cheb, Norimberg a Frankfurt do Paríža.

Zakreslenie ciest r. 1968; podklad: OpenStreetMap © Juraj Földes

Hneď v prvý deň prázdnin sme sa večer vybrali na nočný vlak do Prahy a na Hlavním nádraží sme trpezlivo čakali na pristavenie Západného expresu. Na nástupišti sa ma jeden pán opýtal, že kam ideme a na moju odpoveď zareagoval, že aj on by išiel hneď a určite by sa už viac ani nevracal.

Asi sa nemýlim v tom, že až do Schirndingu nás ťahala para. Pasová a hraničná kontrola prebehla v Chebe s dôkladnosťou odpovedajúcou vážnosti železnej opony. Po nej sa vlak neveľkou rýchlosťou posunul k poslednej rampe pred štátnou hranicou a po ďalšej kontrole súpravy sme konečne opustili republiku. Západonemecká pasová kontrola už bola menej dramatická, ale čas vyhradený na kontroly a prepriahanie sa musel dodržať. Celkový cestovný čas do Frankfurtu nad Mohanom trval čosi okolo jedenásť hodín a to sa ešte raz prepriahalo v NSR, nakoľko s elektrifikáciou sme sa stretli až pred Norimbergom. Časť vozňov našej súpravy sa na nemeckom území tiež vymenila, ale náš vagón pokračoval aspoň do Frankfurtu.

xx.03.1968 - Schirnding, osobný vlak na čele s dízlom radu V 100 © Juraj Földes

Krátko po obede ešte bolo jarného svetla dosť, aj kopcovitá krajina na druhej strane železnej opony dávala možnosť obzerať sa striedavo na obe strany. Badateľne vládol pri trati lepší poriadok, naše politické heslá vystriedali reklamy a firemné nápisy.

Kreslený prospekt o Rýne medzi Mainzom a Kolínom z r. 1968; reprofoto: Juraj Földes

Naši hostitelia nás čakali na frankfurtskej stanici a vzhľadom k už pokročilej hodine nás priamo odviezli k nim domov do Kaubu. Veľký dojem na nás robili po ceste svetlá veľkomesta a kvalitné viacpruhové cesty. Zastavili sme pri väčšej, viacbytovej stavbe na brehu Rýna, situovanou medzi štátnou cestou a dvojkoľajnou železničnou traťou. Z domu sme veľa darčekov nepriniesli, domáceho pána z nich zaujal náš šampus, ktorý podľa baníckeho zvyku ponalieval všetkým v kombinácii s pivom. Pil som to vtedy prvý a asi jediný krát, ale tá kombinácia ani nebola taká hrozná, ako som to očakával.

xx.03.1968 - Kaub, rušno bolo na Rýne, aj na brehoch © Juraj Földes

Ráno sme mali pekný výhľad z okna na frekventovanú modrastú rieku s vinohradníckymi obcami na náprotivnom brehu, nad ktorými trónili viac - menej zachovalé hrady. Samotné mestečko Kaub bolo obývané už v dobe laténskej a prvá písomná spomienka na Cubam mala už vyše 1000 rokov. Najznámejšou zachovalou pamiatkou a ikonou mestečka je mýtny vodný hrad Pfalzgrafenstein zo 14. storočia na ostrovčeku rieky Rýna, ktorý sa využíval na výber mýta od posádky plavidiel. Kým šírkou je Rýn na tomto úseku porovnateľný s Dunajom, využívaný pre plavbu bol a je v tomto úseku neporovnateľne viac, ako Dunaj pri Bratislave.

xx.03.1968 - Kaub, pohľad južným smerom - Bacharach © Juraj Földes

Po krátkom zoznámení sa s vinohradníckym mestečkom, s niekdajšou tradíciou ťažby bridlice a najlepších lodivodov v okolí som stihol vybehnúť pod hrad Gutenfels (predtým zvaným Cuba) a trochu pochodiť najbližšie, dosť pusté okolie všedného jarného dňa .

xx.03.1968 - Kaub na pravom brehu Rýna, mýtny hrad „Pfalzgrafenstein“
© Juraj Földes

V úseku stredného Rýna medzi Bingenom a Koblenzom neboli mosty, ale medzi oboma brehmi premávali motorové člny a menšie kompy prepravujúce vždy pár aut. V Kaube sa traduje aj násilný prechod pruských a ruských vojsk cez rieku v prvých dňoch roka 1814 pod velením poľného maršála Blüchera, čo následne napomohlo Napoleónovej porážke pri Waterloo.

xx.03.1968 - Kaub, nákladný vlak na čele s E 40 © Juraj Földes

Po oboch stranách rieky vedú dvojkoľajné elektrifikované trate, po ktorých premávali okrem iných aj vlaky Rheingold a expresy TEE. Bežne som tu vídaval najmä vlaky ťahané povojnovými zelenými a modrými lokomotívami E 40 a E 10. Odvtedy sa v nedávnych rokoch postavila na kopcoch mimo údolia Rýna vysokorýchlostná trať spájajúca Frankfurt s Kolínom, ale obyvatelia údolia si veľmi neoddýchli, najviac je sťažností na nočné nákladné vlaky. Na toto téma som našiel aj zaujímavé video.

xx.03.1968 - Kaub, rýchlik na čele s E 10 („Bügelfalte“ - puk na nohaviciach)
© Juraj Földes

My sme využili na cestu do cieľovej stanice naše medzinárodné lístky do Koblenzu na osobný vlak a tu sme v meste zblízka zažili kontrast medzi množstvom tovaru na pultoch oproti vtedy ešte skromnému výberu u nás doma. Dlho sme sa ale v obchodoch nezdržali, lebo nebolo začo. Po hlavnej ulici, vedúcej k pamätníku prvého nemeckého zjednotenia pri sútoku Rýna a Moselu sme stretli aj električkové koľaje, ale žiadnu električku. Ako som dodatočne zistil, električky poslali v Koblenzi do šrotu iba pár mesiacov pred našou návštevou, v lete 1967.

Rozlúčka s električkami v Koblenzi v lete 1967 © Rhein Zeitung

Hostitelia nás zobrali aj na výlet autom do starobylého mestečka - Dinkelsbühlu, so zastávkou v tiež zachovalom Rothenburgu ob der Tauber, kde sme mohli pozrieť riadne udržiavané zachovalé mestské rezervácie. Naši hostitelia sa tam cítili asi dobre, lebo neskôr sa do Dinkelsbühlu aj odsťahovali. Väčšiu časť cesty autom sme absolvovali po diaľniciach, čo bola pre nás ešte novinka, nakoľko v ČSSR dovtedy nebola v prevádzke ani len jediná. Skoro všetky viadukty pochádzajúce spred roka 1945 museli byť znovu postavené po vojne. Niekoľkokrát sme predbiehali americké vojenské kolóny, v Bavorsku ich vtedy bolo, zdalo sa, naozaj veľa. Ďalšou zastávkou bola vyhliadková terasa frankfurtského letiska, chvíľu sme si tam obzerali pestré lietadlá s asi dvojminútovou frekvenciou príletov a odletov.

xx.03.1968 - Rothenburg ob der Tauber © Juraj Földes

Môj prázdninový týždeň bol rýchlo u konca. Teta mala ešte nejaký týždeň dovolenky, mne nabalili okrem mojich pár vecí ešte ďalší kufor hlavne s obnoseným šatstvom, ktoré som z vďačnosti doniesol na Slovensko. Ráno ma po necelom týždni v Kaube odprevadili na osobný vlak do Frankfurtu, kde som mal počkať na Západný expres do Prahy. Po príchode na hlavnú frankfurtskú stanicu som zbadal vyvesenú plechovú tabuľku, že rýchlik do Norimbergu je pripravený na odchod a s vidinou krátkeho pobytu v tomto meste som sa preňho v momente rozhodol.

xx.03.1968 - Nürnberg, Hauptbahnhof © Juraj Földes

Na hlavnej stanici v Norimbergu som dal kufre do úschovne a vydal som sa peši smerom ku kostolným vežiam tohto polmiliónového mesta. Zastavil som sa až pri veľkom modelárskom obchode a stihol som tam minúť posledných pár mariek, ktoré som dostal od hostiteľov na cestu, ako núdzový groš. Na mestských triedach som zahliadol električky GT 6, metro v 1968. roku tam ešte nepremávalo. S odstupom rokov som tie ulice od stanice ledva spoznal, lebo koľajnice aj asfalt vymizli a vznikla rozsiahla pešia zóna. Prvý úsek metra v Norimbergu spustili, ako v poradí štvrtom nemeckom meste, v roku 1972. Akurát tá modelárska predajňa ostala na svojom mieste vo Färberstrasse a darí sa jej dodnes.

Pri výdaji batožín som sa nechtiac pár minút zdržal a nebyť neznámeho ochotného Juhoslovana, ktorý mi pomohol s jedným kufrom, bol by som skoro zmeškal Západný expres. Napokon som bol rád, že som sa do poloprázdneho vlaku, ako posledný cestujúci, aj vďaka trpezlivosti výpravcu ešte dostal a plný silných dojmov som sa spokojne doviezol cez Prahu domov.

xx.xx.1967 - Bratislava, Hlavná stanica © Juraj Földes

Druhý ročník na SVŠ-ke som dokončil úspešne a časť prázdnin som trávil, naposledy aj s rodičmi, pri Balatóne. Pamätám si odtiaľ jednu debatu s rovesníkom, synom maďarského diplomata, ktorý mi hovoril, že aj keď Československu strašne fandí, neverí, že by nám Rusi dali pokoj a predpovedal, že sa máme pripraviť na ich inváziu.

Brežnev ešte v lete rokoval s Dubčekom najskôr v Bratislave a potom ešte v Čiernej nad Tisou, ten asi nevedel, že už bolo rozhodnuté. Turistické cesty do nesocialistických destinácii už boli menej neobvyklé, keď som dostal ďalšiu možnosť ísť tento raz na pár dní do Viedne. Z rodičovského bratislavského bytu bolo vidieť kúsok rakúskeho pohraničia a večer vysvietenú cestu hraničným pásmom na našu colnicu v Petržalke, ale do tohto roka som veľmi nedúfal, že sa tam niekedy aj dostanem. Dovtedy som videl krajinu našich susedov nanajvýš z devínskeho hradu, kde sa po nežnej revolúcii demonštratívne strihali pod hradom ostnaté dráty.

xx.08.1968 - Viedeň, dunajské mosty a vpravo Kahlenberg © Juraj Földes

Vybavovanie krátkej, štvordňovej výjazdnej doložky do Rakúska bolo bezproblémové a príslušné vízum vydali - napečiatkovali do pasu Rakúšania na konzuláte aj na počkanie. Banka hladko umožnila nákup protihodnoty piatich amerických dolárov a bolo treba si už len vybrať spôsob dopravy. Najrýchlejším spôsobom bol vtedy už niekoľko rokov linkový autobus, ktorý prekonával hranicu rýchlejšie, než osobný vlak po Ostbahn cez Devínsku Novú Ves/ Marchegg (66 km za asi 3 hodiny) a cestovné sa hradilo u vodiča našimi korunami. Vycestovať sme stihli akurát ešte pár dní pred vpádom vojsk varšavskej zmluvy k nám.

xx.08.1968 - Viedeň. Reichsbrücke od Mexikoplatzu © Juraj Földes

Prespať sme mohli neďaleko Mexikoplatzu, kde bolo plno obchodov zameraných na turistov a cestujúcich z Východu. Na rozdiel od obchodných reťazcov a značkových obchodov sa tam platilo aj skoro akýmikoľvek nekonvertibilnými menami a personál ovládal viac - menej všetky východoeurópske jazyky. Po Viedni sme sa pohybovali peši a občas mestskou dopravou. Tá bola drahšia, ako u nás, ale primeraná vtedajším rakúskym pomerom. Prestupný lístok stál okolo 7 šilingov, v prepočte teda asi jednu nemeckú marku (0,5 €).

xx.08.1968 - Viedeň, Opera. Prvý podchod v meste (1955), neskôr s prepojením na metro
Juraj Földes

Do centra sa z tejto „prístavnej štvrte“ najlepšie cestovalo otvorenými električkami liniek A a B okolo Pratersternu, ktoré boli označené ešte indexom K, alebo R. K = Kai išla od (kina) Uránie napred po nábreží dunajského kanála a potom proti smeru hodinových ručičiek po Ringu. R = Ring obchádzala centrum opačne, v smere hodinových ručičiek. Premávali tu električky typu „M“ z rokov 1927 - 29, s dvomi vlečnými vozňami. Vyraďované boli zväčša až koncom 70. rokov.

Na Engerthstrasse ústiacej do Mexiko Platzu sme stretli aj prvé, pôvodom americké električky, odkúpené po vojne (1948) z New Yorku, po ich tamojšom odstavení. Amerikanen boli širšie, ako dovtedajšie viedenské typy a preto mohli premávať iba na jednokoľajových tratiach (linka 11), alebo tam, kde bol väčší rozostup koľají, pôvodne určených pre parné súpravy. Ako som to dodatočne mohol zistiť, amerikáni jazdili od jesene 1967 do jesene 1969 výlučne na linke 11 a potom boli výnimkou ev. čísla 4208 zošrotované.

Pri putovaní za pamiatkami a turistickými pozoruhodnosťami Viedne sme na križovatkách na okraji historického jadra mesta používali pre nás ešte neobvyklé podchody s pohyblivými schodmi, prepojené aj na zastávky električiek. Veľké presklené steny boli vtedy všade umyté a ešte nepočmárané, nepolepené. A pod Lastenstrasse, alias Zweierlinie premávali už električky diametrálnych liniek E, G a H s indexom „2“ paralelne s Ringom pod povrchom! Tu boli nasadené už modernejšie, povojnové typy kĺbových električiek, ktoré sa pre Viedeň dodávali od roku 1958.Bol už druhý rok po preložení trate pod zem a takto fungovali až do roku 1980. Následne podzemný úsek využilo metro U2.

Predchodcom metra bol aj architektonicky veľmi zaujímavý Stadtbahn medzi Hütteldorfom a Heiligenstadtom, ktorý zahájil prevádzku na Gürtellinie a Wientallinie s parnými lokomotívami ešte v roku 1898. Plány pre stavby v secesnom slohu dodával ateliér profesora Otta Wagnera, kde okrem iných pracoval aj jeho žiak, Jože Plečnik. Tieto mimoúrovňové, nadzemné a z časti podzemné mestské trate boli elektrifikované na tretí pokus v roku 1925. V poradí druhý, nedotiahnutý pokus o elektrifikáciu sa uskutočnil ešte za monarchie v r. 1906 pražskou firmou Františka Křižíka. S medzitým modernizovanými súpravami 2-osých červených vozňov sme sa v roku 1968 prevážali aj my, okrem iného z centra mesta do Schönbrunnu. Uvedené trate Stadtbahnu sa stali po úpravách súčasťou siete metra v rokoch 1976 a 1989, konkrétne liniek U4 a U6.

Z vtedajšej cesty nemám žiaľ obrázky ani amerikánov, ani zo Stadtbahnu, čo som stihol až po (43) rokoch doplniť nafotením muzeálnych exponátov v remíze Erdberg, počas každoročnej akcie Tramwaytag. Dokladám zato aspoň pár obrázkov z okolia svätoštefanského dómu ešte bez pešej zóny a metra, plného idúcich aj zaparkovaných áut.

Posledný plánovaný deň pobytu, 21.8., nás budila domáca s tým, že došli k vám Rusi. Počúvali sme správy aj z domu, aj rakúske a napokon, keď sa v ten deň v Bratislave údajne nestrieľalo, sme prijali ponuku na odvoz autom po rakúsku colnicu, s tým, že na petržalskej strane sa mal otáčať linkový autobus. Ten ovšem neprišiel a my sme museli po chvíľke vyčkávania prejsť po vysvietenej ceste cez hraničné pásmo peši. Z tmy popri ceste bolo počuť ruštinu, ale o nás sa nestarali. Na petržalskej strane sme prenocovali u známych a nakoľko mestská doprava nefungovala ochotne nás zobral na ľavý breh domov známy, po vtedy jedinom moste cez Dunaj svojim wartburgom.

Keď sa už Rusi po pár dňoch akoby udomácnili a pohyb po meste sa nepokladal za príliš riskantný, stál som skoro sám na zastávke trolejbusov pred vtedajším pionierskym palácom a v tom na mňa dlhé sekundy mieril sovietsky vojak samopalom z prechádzajúceho transportéru. Dramatické momenty som ešte zažil aj pri proteste po Palachovej obeti, ale šťastie stálo aj vtedy pri mne.

Maturitu som skladal na jar 1969 a ako jediný z ročníka som miesto ruštiny, ako druhého jazyka, maturoval z nemčiny. Ako voľnú tému som si vybral zážitky z posledných prázdnin a komisia ma ohodnotila na výbornú, čo by už o rok neskôr nebolo možné. Cez ďalšie, najdlhšie prázdniny sme si aj bratrancom vybavili brigádu na mesiac na severe západného Nemecka a vďaka zárobku sme sa ďalšie dva týždne vracali vlakom, oblúkom cez Rakúsko, domov. Na konci leta 1969 ale nový prvý muž republiky prehlásil, že „hranice nie sú korzo“ a opona sa zase na dlhší čas spustila.

Titulná snímka: xx.08.1968 - Viedeň, Mexikoplatz, trojdielne otvorené súpravy električiek v čele s typom „M“ © Juraj Földes