Svarožičom za Svantovítom (časť 2)

Ráno 8.12.2018 sme sa so Sašou zobudili pomerne skoro, nakoľko sme mali v pláne celý deň spoznávať ostrov Rujana. Osobným vlakom sme sa dopravili do stanice Stralsund, odkiaľ sme pokračovali ďalším osobným vlakom do stanice Sassnitz.

V Sassnitz sme mali zhruba hodinu čas, čo sme využili na prehliadku mestečka, miestneho prístavu a kúpu raňajok. Náš plán bol presun autobusom priamo na Arkonu. Problém bol v tom, že cez víkend a ešte k tomu mimo sezóny na Arkonu premávajú len 2 spoje. Rozhodli sme sa cestovať linkou č. 14 idúcou zo Sassnitz busbahnhof s prestupom v obci Altenkirchen až na Arkonu (aspoň tak to bolo uvedené na smerovej tabuli autobusu, aj v cestovnom poriadku). Mierny problém spojený s jazykovou bariérou nastal pri nákupe cestovných lístkov v autobuse, keďže ja som neznalý nemeckého jazyka a šofér neovládal žiaden svetový jazyk. Nakoniec nám pomohol jeden turecky vyzerajúci pán, ktorý našu požiadavku tlmočil šoférovi.  Nakoniec nám bol vydaný celodenný sieťový lístok na celý ostrov platný na všetky autobusy VVR a zároveň na vlaky dopravcov DB a Pressnitzalbahn za 19,00€ na osobu.

08.12.2018, týmto FLIRTom sme dorazili do žst. Sassnitz © Oliver Dučák

Počas cesty sme museli prestúpiť na ďalší autobus v stanici Altenkirchen, nakoľko na tomto mieste náš autobus svoju jazdu končil. Trošku nerozumiem významu rozdelenia jednej linky v zastávke Altenkirchen, kde na trase jednej linky autobus svoju jazdu končí a pre pokračovanie je nutné prestúpiť do iného autobusu. Uvedený autobus však svoju jazdu končil v obci Putgarten, čo je zhruba 2 kilometre od Arkony. Vybrali sme sa tam pešo cez ulicu s malebnými (nazvime to) kúpeľnými domčekmi. Celý čas príšerne fučalo. Po jeden a pol kilometri sme sa ocitli na mieste.

O Arkone v skratke:

Arkona je archeologická lokalita na severnom cípe ostrova Rujana v severnom Nemecku. Bola posvätným miestom slovanského kmeňa Ránov, ktorí tu vybudovali svätyňu boha Svantovíta a postupne celé chrámové mesto, ktoré malo nadkmeňový charakter. Uvedená svätyňa patrila medzi najvýznamnejšie a v súčasnosti je táto lokalita významným pútnickým miestom pre ľudí, ktorí staroslovanské náboženstvo vyznávajú a praktikujú, či pre amatérskych historikov, alebo historických nadšencov.

Chrám zanikol 19.5.1168, kedy bola Arkona obsadená dánskym kráľom Valdemarom, ktorý nechal modlu Svantovíta rozrezať a spáliť. Miestne obyvateľstvo potom prinútil dať sa pokrstiť.

Svantovít:

Svantovít je staré božstvo Slovanov, ktorý bol u Ránov vnímaný ako hospodárske a vojnové božstvo. Vďaka politickému vplyvu Rujany bol často uctievaný aj okolitými kmeňmi na pevnine ako najvyšší boh. Dokonca aj dánsky kráľ Sven III. – kresťan – mu údajne obetoval skvostne zdobenú čašu. Neskôr bol Svantovít kresťanmi stotožňovaný so sv. Vítom.

08.12.2018, majáky na Arkone © Alexandra Michelčíková

Počas pochodu na Arkonu je už z diaľky zreteľný pozostatok hradieb, ktoré chrámové mestečko obklopovali. Archeologické nálezisko sme žiaľ nemali možnosť preskúmať, lebo bolo uzavreté a ani preslávenú repliku Svantovítovej modly sme nemohli vidieť. Namiesto nej tam stál iba drúk obalený igelitom. V jednom z majákov, ktoré sa na v tejto vždy zelenej lokalite nachádzajú sa však nachádza obchodík so suvenírmi a ich predavač nám umožnil pozrieť si nálezisko z vrcholu majáku a ešte nám aj dal zľavu s odôvodnením, že by na nás aj tak nezarobil, keďže v ten deň tam bolo minimum ľudí (za vyhliadku z vrcholu majáku sa platilo vstupné 3,00€, my sme ho mali za 1,00€). S predavačom, ktorý sa o slovanskú históriu celkom zaujímal sme sa trošku zarozprávali a dozvedeli sme sa od neho, že pôvodná replika už podľahla vplyvom počasia a ten drúk vonku čaká na to, až z neho vystrúhajú novú modlu. Modla už mala byť podľa jeho slov vytesaná už dávno, avšak umelec z Ruska, ktorý ju mal do určitého času vytesať tak nespravil, s odôvodnením, že potrebuje viac času na inšpiráciu. Dochvíľnosť milujúci Nemci sa preto na takéhoto umelca vykašľali a začali sa obzerať po niekom inom, vďaka čomu tam ten drúk takto stojí doteraz. Vďaka tomuto rozhovoru sme skoro nestihli autobus z Putgarten, čím by sme si trošku skomplikovali plány na dnešný deň. Našťastie sa nám podarilo stopnúť si auto, ktoré nás doviezlo na autobusovú zastávku v obci Putgarten, odkiaľ sme pokračovali autobusom č. 14 do obce Altenkirchen, odkiaľ sme spojmi 13 a 12 pokračovali do ďalšieho z mocenských centier Ránov, ktoré je dnes pomenované Bergen auf Rügen.

08.12.2018, 650 032-4 v žst. Putbus vracajúca sa do Bergenu © Oliver Dučák

Odtiaľ sme pokračovali vlakom súkromného dopravcu Pressnitzalbahn, na ktorom bol radený motorový vozeň 650 032-4 od Stadlera (u ČD je to motorový vozeň radu 840) do stanice Putbus, odkiaľ sme vyrazili úzkorozchodným vlakom známym ako Rasender Roland premávajúcim po trati Rügensche Bäderbahn. Podrobnosti o tejto úzkokoľajke nájdete v reportáži Jirku Mazala spred pár rokov.

Zakúpili sme si cestovné lístky do konečnej stanice Göhren a o niekoľko minút sme už išli plnou parou vpred po malebnej rujanskej krajine. Na čele vlaku bol zaradený parný rušeň 994 632-8. V krásne udržiavanej historickej súprave nájdete aj bufetový vozeň, v ktorom si môžete zakúpiť občerstvenie. Rozhodne vám však neodporúčam kúpiť si grog, ktorý v ňom ponúkajú – nebol dobrý. Celkovo je kvôli mnohým trhnutiam počas jazdy veľký risk kupovať si nápoje, obzvlášť tie horúce, no personál je množstvom handier pripravený aj na situácie, kedy sa obsah hrnčeka dostane inde, než by sa dostať mal.

08.12.2018, stretnutie generácií © Oliver Dučák

Na konečnú stanicu sme prišli už v miernom prítmí. Na obrat súpravy bola zhruba pol hodina, ktorú sme strávili (dá sa povedať, že to spravili všetci cestujúci, vrátane sprievodcu) v príjemnom staničnom pohostinstve. Naspäť už rušeň ťahal vlak kotlom napred, avšak veľa už k videniu nebolo, keďže v čase odchodu vlaku už bola tma. My sme to tentoraz mali namierené do stanice Binz-Ost, odkiaľ sme sa plánovali presunúť pešo na stanicu Ostseebad-Binz, odkiaľ nám išiel vlak do Stralsundu. Šoféra miestneho bizarného vozidla pripomínajúceho húsenicu sme sa pýtali na najkratšiu cestu na stanicu. On nás však prekvapil tým, že jedna z jeho zastávok je niekoľko sto metrov od železničnej stanice (do odchodu vlaku sme mali zhruba 20 minút) a že nás vezme zadarmo, nakoľko je to jeho posledná jazda a už mu to tržbu výrazne neovplyvní. Milo prekvapení sme si do tohto technického zázraku nastúpili a počúvali sme, ako nám po anglicky dával počas jazdy inštrukcie, kde máme vystúpiť a kadiaľ máme ísť.

08.12.2018, Obrat v žst. Göhren © Alexandra Michelčíková

Po tejto milej a nezištnej pomoci sme s pekným náskokom stihli náš vlak do Stralsundu. V Stralsunde sme vlak skoro zmeškali, keďže na svojej jazde od Rostocku meškal 10 minút, čo sme sa snažili skrátiť si návštevou cukrárne. Čo sme si nevšimli bolo to, že vlaku sa podarilo meškanie dohnať. Zadychčaní sme nastúpili do vlaku a už sme len čakali na príchod do Greifswaldu. V ten večer s nami bola Marlene sama, nakoľko jej priateľ išiel navštíviť rodinu do svojho rodiska (ani jeden z nich nebol rodák z Pomoranska). Keďže bezplatné ubytovanie cez couchsurfing je čiastočne podmienené kultúrnou výmenou a vzájomným poznávaním tradícií, či zvykov, rozhodli sme sa v čase adventu zoznámiť Marlene so slovenskou vianočnou kuchyňou a tak sme sa cestou k nej domov zastavili v supermarkete po suroviny potrebné na prípravu zemiakového šalátu a ryby. Ceny boli na moje veľké prekvapenie porovnateľné s tými slovenskými (už len na rovnakú úroveň dostať aj slovenské platy).

09.12.2018, jednotka ICE v žst. Berlin Hbf © Alexandra Michelčíková

Na druhý deň bol náš prvý cieľ Berlín (bola to vlastne len naša zastávka pri ceste domov, nakoľko sme sa tam zdržali necelé 4 hodiny). V tento deň sme oslavovali železničiarsky nový rok a zároveň Sašine narodeniny. Naša prvá cesta v novom GVD viedla do Berlína. Cestou tam sme ešte vo vlaku doháňali deficit spánku. Po príchode na berlínsku hlavnú stanicu sa nám naskytol pohľad na megalomanskú a podľa môjho názoru architektonicky zaujímavo riešenú staničnú budovu, ktorá pripomína malé mesto. Nakoľko sme nemali presne určený program, vybrali sme sa pešo „za nosom“. Takto sme sa dostali až na Alexanderplatz, odkiaľ sme sa S-kom previezli naspäť na hlavnú stanicu, keďže sme chceli vidieť pozostatky berlínskeho múru a jeden kus tohto múru sa nachádza neďaleko hlavnej stanice. Po prehliadke tejto neslávne slávnej pamiatky sme sa pobrali na stanicu, odkiaľ nám o 13:16 odchádzal vlak EC 175 Berliner. Pri spatrení toho množstva ľudí vo vlaku som bol rád, že mi ešte v Košiciach napadlo dokúpiť nám miestenky. Väčšina cestujúcich bola z Českej Republiky vracajúca sa z vianočných trhov v rôznych nemeckých mestách. Cesta bola striedavo sprevádzaná dažďom a Slnkom. Ja som počas cesty úpenlivo čakal na Děčín, nakoľko v čase odchodu vlaku z Děčína začínajú u JLV tzv. happy hours, kedy sa človek môže najesť za české ceny. Spolu s nami sa išli najesť aj dve naše spolucestujúce, s ktorými sme sa počas cesty zarozprávali a mienili sme v tom pokračovať aj v reštauračnom vozni. Keď sme dojedli, vlak sa už nachádzal kdesi pred Prahou a tak sme sa rozlúčili s našimi spoločníčkami, ktoré si do reštauračného vozňa zobrali aj svoje veci, keďže plánovali v tomto vozni ostať až po Prahu.

09.12.2018, Výtopna © Alexandra Michelčíková

V Prahe sme sa stretli s Dominikom Havlom, ktorý nás posprevádzal po meste. Keďže na nás vytrvalo útočilo daždivé počasie, útočisko sme našli v prevádzke Výtopna na Václavském náměstí. Po príjemnom posedení sme sa pohli na „hlavák“, odkiaľ sme cestovali domov vlakom EN 443 Slovakia. Pred odchodom som ešte pomohol nášmu stewardovi WGS vyhnať na mol opitého Ukrajinca, ktorý sa do nášho (našťastie vypredaného) lôžkového vozňa snažil nanominovať nechápajúc, že sa pre neho už nenájde miesto. Krátko pred odchodom sme sa s Dominikom rozlúčili a po chvíli vlak vyrazil na cestu. Musím podotknúť, že s takým dobrým, ústretovým a iniciatívnym stewardom som sa u WGS ešte nestretol.

Tento výlet patril medzi veľmi zaujímavé a poučné. Keďže dovtedy bola väčšina mojich skúseností s Nemcami negatívna, bol som v Nemecku z prístupu miestnych veľmi milo prekvapený. Prekvapenie dokonca zmenilo môj pohľad na Nemcov a veľmi vylepšilo moju mienku o nich. Verím, že sa do Nemecka ešte niekedy budem mať možnosť vrátiť.

Úvodná snímka: 08.12.2018, 994 632-8 v žst. Putbus © Oliver Dučák