Hakone alebo Real-life MSTS (Japonsko 1)

Väčšine čitateľov Microsoft Train Simulator nemusím detailne predstavovať, ide o hru, kde sa dá zahrať na rušňovodiča. A dve z pôvodných šiestich tratí hry sú v Japonsku. Jedna z nich je zo Shinjuku (štvrť Tokia) cez Odawaru do Hakone-Yumoto, čo je taká oblasť s kúpeľmi a sopečnou aktivitou na úpätí hory Fudži.

Železničné podnikanie v Japonsku nie je také ako u nás. Firemné koncerny tu vlastnia rôzne podniky, ktoré sú zväčša geograficky zoskupené. Tak napríklad konglomerát Odakyū vlastní a prevádzkuje túto železnicu do Hakone a spolu s ňou aj ďalšie napojené železnice, ktoré zväčša slúžia pravidelným cestujúcim do práce v Tokiu, no a cez víkendy sa Tokijčania a turisti vydávajú do Hakone-Yumota. Úplným štandardom sú ďalšie ekonomické aktivity, teda napríklad veľké obchodné centrum Odakyū v Shinjuku či malé OdakyuShops na jednotlivých staniciach tejto železnice, potom hotely, kasína, kúpele a podobne. Odakyū takisto vlastní množstvo ďalších prepravných spoločností v oblasti Hakone-Yumoto - v skutočnosti, ako píšem nižšie, som sa v jeden deň stihol odviezť vo vlaku, horskej úvraťovej železnici, pozemnej lanovej dráhe, visutej kabínkovej lanovke, na lodi a v autobuse. Všetko to patrí a je prevádzkované spomínaným koncernom Odakyū, ktorý v podstate vznikol okolo tej železničnej trate, ale v súčasnosti operuje aj v ďalších oblastiach, kde vlastní nehnuteľnosti, finančníctvo (kreditky), optické komunikačné siete, úschovne, cestovné kancelárie, prevádzku autobusov, či taxíky.

Prístup na tú železnicu je pritom pre cestujúceho bezproblémový. Všetky súkromné železnice, prímestské dráhy, metrá, autobusy, štátne železnice, to je jedno, skrátka čokoľvek v Tokiu, čo sa hýbe a prenáša pasažierov, sa dá platiť jednou bezkontaktnou elektronickou čipovou kartou, akousi elektronickou peňaženkou (PASMO alebo Suica). Skrátka tu veci fungujú. A keď aj nefungujú (karta sa vzprieči napríklad ak vojdeš do stanice cez tarifnú bránu a hneď z nej aj vyjdeš bez toho, aby si použil metro), tak ti kartu rýchlo odblokuje najbližší pracovník (supervízor).

Ja som do Japonska pricestoval za prácou 1. apríla 2014 a hneď prvý voľný víkend (8. apríla; u mňa bol víkend pondelok - utorok) som si naplánoval vydať sa do Hakone. Veď kto by sa nechcel odviezť v slávnej jednotke radu 3000:

Elektrická jednotka radu Odakyū 3000; zdroj: Wikimedia

Alebo ešte slávnejšom Romance Exprese (rad 7000 LSE) z 80. rokov (ocenenom za dizajn):

Elektrická jednotka radu Odakyū 7000 LSE; zdroj: Wikimedia

Možno sa niektorí z vás spýtate, prečo tu dávam obrázky z Wikipédie? Mal som svoje fotografie, mal som plno fotomateriálu, videá z otáčania sedadiel, zábery kabíny a dokonca aj plné video spiatočnej cesty z najlepšieho sedadla v súprave - výhľad z predného okna! Ale pamäťovú kartu som o mesiac na to stratil. Možno o tom napíšem v 2. časti.

Samozrejme, Odakyū má na tej trati aj množstvo iných súprav: rady 1000, 2000, 4000, 5000, 8000, ktoré premávajú ako zrýchlené vlaky (semi-express), rýchliky (express), alebo expresy (rapid), všetky dizajnovo veľmi podobné trojtisícovke. Ono v podstate všetky vlaky pre dochádzanie do práce či školy v celom 35-miliónovom Tokiu sú jeden typ, je jedno, či je to metro alebo prímestská železnica, lebo však veď čo - všetko sú to plechové konzervy pre ľudí, aby sa ich tam napchalo čo najviac, jednaký dizajn, rovnaké sedačky a ich rozmiestnenie, počet dverí, a všetko je to aj tak vyrobené v Kawasaki Heavy Industries, či Nippon Sharyo, Hitachi, Fuji Heavy Industries a pod.

Extra špeciál kategóriou sú tzv. limited expressy, ktoré si vyžadujú rezerváciu. V Odakyū sa volajú Romance Car a sú navrhnuté pre víkendových turistov. Poplatok za povinnú miestenku je 9 dolárov, čo zdvojnásobuje cenu tohto vlaku na celej trase (resp. strojnásobuje alebo zoštvornásobuje, ak ideš len krátky úsek), no napriek tomu sa v nich občas vozia aj týždenní makačenkovia, ktorí sa nechcú tiesniť v tých spomínaných konzervách ráno či večer. A sú to napríklad tieto:

 Elektrická jednotka radu Odakyū 60000 MSE; zdroj: Wikimedia

Elektrická jednotka radu Odakyū 30000 EXE; zdroj: Wikimedia

Elektrická jednotka radu Odakyū 50000 VSE; zdroj: Wikimedia

Napriek tomu, ako futuristicky vyzerajú, všetky idú maximálne 130 km/h, ako prakticky každý vlak v úzkorozchodnom Japonsku. Aj tieto jednotky, podobne ako 7000 LSE, povyhrávali všakovaké dizajnové ceny. Nie je to až také ťažké, keďže v Japonsku sa udeľujú ceny za dizajn vlaku minimálne raz ročne, zatiaľ čo životnosť vlakovej súpravy je aj 40, 50, či 60 rokov.

Ja som sa samozrejme chcel odviezť po celej dĺžke trate v 3000-ke a v 7000-ke, ako v hre. Tak som si na internete našiel webovú stránku Odakyū a zarezervoval miestenku na presne ten typ vlaku, ktorým som chcel ísť (7000 LSE). V Japonsku je všetko tak organizované, že ti aj presne povedia na mesiac dopredu, aký typ súpravy pôjde. Majú veľmi užívateľsky príjemný web s presným návodom, ako si zarezervovať lístok, ktorý je celý aj v angličtine, čo vôbec nie je bežné v tejto časti sveta.

Ono vôbec celý môj výlet bol až príliš dobre zorganizovaný, všetko išlo presne načas, podľa poriadku, ešte aj chodci na chodníku k jednotlivým pamiatkam a atrakciám sa musia držať vľavo, aby sa nezrážali s protiidúcimi. Ako autá na ceste. Ale zase dá sa to pochopiť, turistov je tam fakt veľmi veľa.

No tak som si to zarezervoval na webe, ale nechcel som si to kúpiť cez internet, lebo som nemal tlačiareň a nemohol si vytlačiť cestovný doklad. Tak teda som zašiel do Shinjuku, kde majú kanceláriu na predaj lístkov aj pre zahraničných turistov: „Dobrý deň, mám rezerváciu.“ „Máte číslo rezervácie?“ „Nie.“ Dostal som e-mail, kde bolo milión japonských znakov a ja som netušil, ktoré z nich označovali rezervačné číslo. No a keďže sme v Japonsku a služby zákazníkom sú tu na veľmi vysokej úrovni, tak ma jeden agent prihlásil na môj e-mail na jeho smartfóne a všetko vybavil:

Tu je dôkaz!

S miestenkou vo vrecku som si potom v utorok ráno kúpil tzv. Hakone Freepass. To už je samotný cestovný lístok. Stojí okolo $50 - len zanedbateľne menej, ako by ma vyšlo kupovanie si jednotlivých lístkov, ale poskytuje omnoho viac flexbility. Inými slovami, systém je veľmi dobre vymyslený na ošklbanie pasažierov, aj vďaka monopolnému postaveniu - Odakyū nielen prevádzkuje dopravu na celom okruhu, ale aj vlastní tamojšie železničné trate. Potom som v Chūōrinkane nasadol na, ako inak, rannými „dochádzačmi“ preplnený osobný vlak do Sagami-ono - a práve to bol rad 3000!

Elektrická jednotka radu Odakyū 3000; zdroj: Wikimedia

V Sagami-ono som nasadol na opäť preplnený (hoci išiel z Tokia, nie do Tokia) expres do Odawary. Toto bol rad 4000 ale na pohľad je to taká istá konzerva ako rad 3000:

Elektrická jednotka radu Odakyū 4000; zdroj: Wikimedia

V Odaware som vystúpil o štvrť na deväť, akurát čas pozrieť si miestny zámok:

Zámok Odawara; zdroj: Wikimedia

Platí sa vstupné, normálne 410 jenov, ja som platil 370 – zľava na Hakone Freepass (menový prevod je jednoduchý, 100 jenov = 100 centov = 1 dolár). Pravdu povediac, nič moc. Pekný výhľad, zopár vecí vystavených v múzeu, ale popisy len v japončine. Názvy síce boli v angličtine, ale načo mi to je, ak je vedľa klobúka detailný japonský text, no po anglicky len Klobúk samuraja. Mali tam aj zbrane, napríklad meče a pre fanúšikov starších počítačových hier (Shadow Warrior) šurikeny:

Šuriken alebo „rukou skryté ostrie“; zdroj: Wikimedia

Celkovo ten zámok pôsobil takým dojmom, že si tu líšky dávajú dobrú noc, na pomerne základnej úrovni, asi ako na Slovensku. Potom som sa vrátil na stanicu v Odaware, no šinkanseny sa bohužiaľ nedali pozrieť a odfotografovať. Majú samostatnú stanicu hneď vedľa, ale za tarifnou bránou (ticket gate), takže bez platného lístka sa ani nedá dostať na nástupište. Za chvíľu však išiel vlak do Hakone-Yumoto, tak som porobil pár fotiek a nasadol naň. V Hakone som presadol na neskutočne preplnený osobák do mestečka Gora:

Elektrická jednotka radu Hakone Tozan 2000; zdroj: Wikimedia

To je už horská železnička s prudkými stúpaniami, nízkym polomerom zákrut, mnohými tunelmi a úvraťou, tentoraz netradične na normálnom rozchode (klasické japonské železnice sú skoro výlučne kapského rozchodu 1 067 mm), takže ani veľmi nepôsobí ako horská železnička, skôr naopak, podstatne širšia a väčšia, ako bežné vlaky v Japonsku. Napriek beznádejnej preplnenosti je to tu výborne zorganizované, nikde nie sú dlhé žiadne prestoje či čakania, všetko na seba nadväzuje perfektne a turistov ženú z dopravného prostriedku (jednej oceľovej škatule) do dopravného prostriedku (druhej oceľovej škatule) ako poslušné ovečky. Veď sme si za to aj zaplatili. V Gore som presadol na pozemnú lanovú dráhu v dĺžke len asi 2 km:

Pozemná lanovka Hakone Tozan Cable Car; zdroj: Wikimedia

Ako inak, aj táto bola super prepchatá. Ani sa nebolo treba vnútri držať. Došli sme do miesta zvaného Sōunzan, čo nie je opäť ničím iným známe, len ako prestupná stanica, tentoraz na visutú lanovku. Vyviezol som sa do sopečného údolia Ōwakudani:

Visutá lanovka Hakone Ropeway; zdroj: Wikimedia

Je to vraj najpoužívanejšia komerčná lanovka na svete – a veruže aj vidno, prečo. Hoci nebol víkend, pred lanovkou stála šóra ako za socializmu na mandarínky, jedine s tým rozdielom, že tu sa v rade nestálo, tu sa kráčalo. Kabínky sú veľké, pohybujú sa pomerne rýchlo, idú jedna za druhou, skrátka, je to ohromne dobre organizované. Šialene masívna operácia na premiestňovanie ľudí. A keď si predstavím, že každý jeden cestujúci zaplatil minimálne 50 dolárov ... Lanovka ma vyviezla do výšky 1 044 m nad morom, kde je veľa sopečnej aktivity (všelijaké sírové a parné výrony). Cítil som sa ako v pekle, údolie chrlilo dym a síru:

Pekelná krajina z nebies; zdroj: Wikimedia

Je to vlastne sopka, ktorá vybuchla pred 3 000 rokmi a ten výbuch, spolu so zosuvom pôdy, vytvorili jazero Ashi na opačnej strane tohto kopca. Spomínané početné zosuvy urobili z tej hory takú hoľu a odkryli mnoho vulkanickej a geotermálnej aktivity. Potom tam predávajú aj veľmi obľúbené čierne vajcia, čo sú normálne slepačie vajcia varené na tvrdo v jednom z tých horúcich sírovodíkových jazier a vďaka sulfidu železnatému sa zafarbia na čierno:

Čierne vajcia; zdroj: Wikimedia

Bolo tam niekoľko kioskov a išlo to na dračku, ešte tam rady stáli, a to sa predávalo šup-šup, jedna radosť! Päť vajec stálo 500 yenov, pričom v obchode je desať vajec za 100 yenov, takže marža 900 % na vajce. Bláznivá operácia, ešte tam majú aj špeciálnu mini-lanovečku pre vajcia od toho horúceho jazierka, kde ich varia (a tiež predávajú) 300 metrov nadol k informačnému centru pri stanici lanovky, kde ich tiež predávajú. No a každé čierne vajce, ktoré zješ, vraj predĺži tvoj život o sedem rokov, takže za päť dolárov si prikúpiš 35 rokov života. Slušné. A že vraj prečo tí Japonci tak dlho žijú. Oblakov nikde, takže boli odtiaľ aj fantastické, nádherné výhľady na horu Fudži:

Mýtami opradená Fudži; zdroj: Wikimedia

Lanovka pokračuje dole cez jednu stanicu smerom k Togendai, čo je pri spomínanom jazere Ashinoko. Na tomto jazere sa dá plaviť na krásne dekorovaných lodiach:

„Historický koráb“ na pozadí hory Fudži; zdroj: Odakyu.jp

Tie lode sú urobené na štýl stredovekých pirátskych lodí, s delami na palube, ešte aj zvinutými plachtami a všelijakými plastovými dekoráciami na prove, ktoré majú vyzerať ako bronzové figuríny. No skrátka je to taký ťažký gýč, až je to nádherné, a to myslím úplne vážne. Ešte aj výťah je na tej lodi, nielen že ťa vlaky a lanovky všade zavezú, ešte aj hneď ako nastúpiš na loď, tak sa na hornú palubu výťahom vyvezieš. Je až neuveriteľné, koľko sú tí Japonci schopní narvať ľudí na jednu loď. To sú stovky a stovky. Lode jazdia každú pol hodinu, no šóry sú tam od rána do večera. Teda… šóry. Všetko je to japonsky organizované. Nečakáš ani minútku – ani chvíľku nestojíš na mieste. Rad sa točí a hadí a ty sa sústavne postupuješ smerom k lodi.

Loď ťa prevezie po jazere za zhruba polhodinku. Z plavby je skutočne pekný výhľad na východ na Komagatake, tú vulkanickú hoľu, na vrch ktorej vedie ďalšia lanovka. Keď loď pripláva do prístavu na druhej strane jazera, sú dve možnosti: ísť úplne rovnako naspäť (loď -> visutá lanovka -> pozemná lanovka -> horská železnička), alebo zavŕšiť celý okruh autobusom do Hakone. Ja som si vybral tú druhú - nerád sa vraciam tou istou cestou.

V Hakone-Yumoto som mal hodinu času, tak som odfotil pár vlakov, vrátane rôznych Odakyū Romance Car Expressov, o ktorých som písal vyššie. Tieto japonské vlaky majú takú fintu, že vždy na konečnej sa obrátia všetky sedadlá, čiže za každých okolností sedíš v smere jazdy, ale keď chceš, môžeš si svoje sedadlo obrátiť tak, že máte štvorku (ak chceš sedieť spolu so svojou partiou). V jednotke radu 7000 LSE to robia sprievodkyne ručne, v novších sa tie sedadlá obracajú „automaticky“. Ja som mal zarezervované miesto úplne vpredu, lebo rušňovodič sedí v tesnej kabínke ako keby v podkroví, v takom výklenku na streche (šplhá sa tam rebríkom).

Stanovište rušňovodiča je v kabínke hore, so stieračmi; zdroj: Wikimedia

Odfotil som si stanovište rušňovodiča zvnútra (je to tam skutočne klaustrofobické) a sadol si na svoje miesto. Mal som z neho 180-stupňový výhľad dopredu a na strany - najlepšie miesto v jednotke. Pre zaujímavosť, rezervácia stojí presne toľko, čo aj každé iné sedadlo, takže je to na základe zásady „Kto prv príde, ten prv melie“. Tieto vlaky nie sú veľmi plné mimo víkendov či špičky, ledva poloprázdne, keďže sú v podstate aspoň dvakrát drahšie ako bežný vlak. Postavil som si teda foťák na predné okno a keď sme sa pohli, zapol som nahrávanie.

Bohužiaľ, ako som spomínal vyššie, všetok môj obrazový materiál sa v Japonsku nenávratne stratil. A keby len to. V uplynulom roku (2018) vyradili jednotky radu 7000 LSE z prevádzky, takže už mi to naveky ostane len v hlave.

Úvodná snímka: Elektrická jednotka radu Odakyū 7000 LSE; zdroj: Wikimedia

Upravil PhDr. Zbyněk Zlinský