Kamakura alebo Ako som stratil kartu (Japonsko 2)

Prvý výlet po príchode do Japonska som, ako som na tomto mieste už písal, absolvoval do Hakone. Nasledujúci ma zaviedol do Aizu-Wakamatsu. Odtiaľ takisto nemám žiadne vlastné zábery, ale zo železničných zaujímavostí by som spomenul stanicu Ryūōkyō, kde je perón spolovice v tuneli:

Stanica Ryūōkyō; zdroj: Wikimedia

Ďalšia stanica (Yunishigawa-Onsen) je už natvrdo uprostred tunela (za tunelom je most a za ním ďalší tunel):

Stanica Yunishigawa-Onsen; zdroj: Wikimedia

A potom ešte stanica Shimo-Imaichi, kde sa každý deň niekoľko desiatok ráz vykonáva operácia spájania a rozpájania vlakov (asi ako keby sa v Kysaku rozpájali či spájali súpravy do Košíc, pričom dve jednotky by pokračovali do Košíc a jedna do Prešova). Akurát že v Japonsku celá operácia trvá menej ako tri minúty. Kto mi neverí, nech si pozrie temer triapolhodinové video vlaku Rapid spoločnosti Tōbu (najdlhší súkromný vlak, ktorý nevyžaduje príplatok). Do stanice Shimo-Imaichi vlak príde po čase 1:52:00 a čaká tam spomínané tri minúty. Stanica Ryūōkyō je potom v čase 2:28:20 a Yunishigawa-Onsen v čase 2:39:00:

The Longest TOBU-RAPID Train – YouTube

No a tretí výlet v poradí bol do Kamakury. Kamakura je, veľmi stručne povedané, významné stredoveké centrum politickej moci v Japonsku. Nachádza sa nie ďaleko na juhozápad od Tokia. Čo sa tam dá vidieť? Prakticky jediná špecialitka je jedenásťmetrová (s podstavcom trinásťmetrová) bronzová socha sediaceho Buddhu:

Kamakura Daibutsu – Veľký Buddha; zdroj: Wikimedia

Odliali ju ešte v polovici 13. storočia a na rozdiel od okolostojacich budov chrámu Kōtoku-in prežila bez ujmy niekoľko ťažkých zemetrasení a následných tsunami. Vstupné do chrámového komplexu je 200 yenov a za ďalších symbolických 20 yenov sa dá vliezť do vnútra sochy:

Áno, cez zadok; zdroj: Wikimedia

Aby sa v ňom turisti v lete neupiekli (a vnútri aj niečo videli), Buddha má vzadu štýlové vetracie otvory:

Prirodzené vetranie; zdroj: Wikimedia

Okolo tohto chrámu je množstvo predajní so suvenírmi a občerstvením, spomedzi čoho by som vypichol keksíky v tvare Buddhu. Som si povedal: „V deň, keď moslimovia zjedia pečeného Mohameda a kresťania vlezú do Krista cez jeho zadok, zavládne na Zemi svetový mier.“ Tu niekde som ale bohužiaľ aj stratil moju pamäťovú kartu. A tak som sa rozhodol ju ísť na ďalší deň hľadať.

Aké by to však bolo hľadanie, aby som sa pritom nepreviezol, inými, zaujímavejšími vlakmi. Do Kamakury sa dá dostať po bežnej trati (Yokosuka Line), patriacej JR East, ale vedú tam aj súkromné železnice, z ktorých najzaujímavejšie sú električka Enoden a visutá dráha Shonan.

Električka Enoden, oficiálne Enoshima Electric Railway, je historická električka vlastnená, podobne ako celé Hakone, skupinou Odakyū. Denný lístok na ňu sa volá Enoshima-Kamakura Freepass (1 470 yenov) a zahŕňa neobmedzený počet jázd na električke, na súbežnej normálnej železnici Odakyū Enoshima Railway medzi stanicami Fujisawa a Katase-Enoshima a zároveň spiatočný lístok do Fujisawy kdekoľvek zo systému Odakyū.

Druhou možnosťou je podobne pomenovaný Kamakura-Enoshima Pass (700 yenov) od JR East. Ten zase oprávňuje na neobmedzený počet jázd medzi stanicami Ōfuna a Kamakura (JR Yokosuka Line), Ōfuna a Fujisawa (JR Tōkaidō Main Line), Fujisawa a Kamakura (električka Enoden) a, najdôležitejšie, Ōfuna a Shōnan-Enoshima na visutej dráhe Shonan Monorail.

Nie je mi celkom jasné, prečo som sa napokon rozhodol pre prvú možnosť, ale budiž. Asi išlo o to, že to bolo celkovo lacnejšie a vtedy som ešte nevedel, že ten druhý preukaz zahŕňa aj visutú dráhu. Mimo Kamakury tieto preukazy umožňujú navštíviť aj ostrov Enoshima. Tam je napríklad maják zvaný Morská svieca (Sea Candle) a jaskynná svätyňa. K obom sa dá dostať po pešom moste na ostrov a následne hromadnou dopravou na vrch: žiadnou lanovkou, ale 106 metrov dlhým verejným plateným eskalátorom!

Čiže ráno som sa prepravil na konečnú trasy Tōkyū Denentoshi Line do stanice Chūō-Rinkan. To je zároveň aj stanica na trati Odakyū Enoshima Railway, a tam som si aj kúpil spiatočný denný Enoshima-Kamakura Freepass. Nasadol som, ako inak, na plechovú konzervu a vystúpil som vo Fujisawe, kde som sa premiestnil na stanicu historickej električky Enoden:

Električka Enoshima Electric vo Fujisawe © Tomáš Tkáč

Keď som napísal ‚historickej električky‘, tak to myslím vážne:

Starobylá električka s drevenou podlahou © Tomáš Tkáč

Ani stanovisko rušňovodiča nie je práve moderné a komfortné:

Nie je tu miesto ani na stoličku © Tomáš Tkáč

Napriek ich veku (alebo práve preto) sú jednotky na pohľad v stopercentnom technickom stave, niektoré z nich ešte smrdeli od čerstvého náteru. Trať najprv prechádza mestskou zástavbou, ...

... podobne ako električka v Trenčianskej Teplej; zdroj: Wikimedia

Potom jej trasa pokračuje po pobreží:

Enoshima Electric Railway 1 – YouTube © Tomáš Tkáč

Čoskoro sa však začne preplietať úzkym koridorom pomedzi japonské vidiecke domčeky:

Koľaj za humnami © Tomáš Tkáč

Hoci električka zdieľa rozchod s väčšinou japonských tratí, maximálna rýchlosť je, vidí sa mi, len 40 km/h.

Pohľad na „dobre hydratovanú“ trať © Tomáš Tkáč

Väčšinu času sa však električka doslova plazí rýchlosťou 20 km/h.

Enoshima Electric Railway 2 – YouTube © Tomáš Tkáč

Vystúpil som na stanici Yuigahama, čo bolo najbližšie miestu, kde som pravdepodobne stratil svoju pamäťovú kartu.

Stanica Yuigahama © Tomáš Tkáč

Kartu som, samozrejme, nenašiel. To ma ani neprekvapilo, veď v Japonsku sa o každý verejný priestor úzkostlivo starajú a všetko majú vyupratované, ako keď sa chodí na návštevu. Na spiatočnú cestu električkou som sa tentoraz vybral zo stanice Wadazuka. Doviezol som sa do Enoshimy a tam som chcel prestúpiť na železnicu Odakyū Enoshima Railway. To by som ale nebol ja, keby som tu nevyužil príležitosť a nešiel si odfotiť visutú dráhu Shonan Monorail do neďalekej stanice Shōnan-Enoshima:

Visutá dráha Shonan Monorail © Tomáš Tkáč

Odtiaľ potom šup na stanicu Katase-Enoshima, ktorá je postavená v štýle japonskej svätyne:

Stanica Katase-Enoshima © Tomáš Tkáč

Z Katase-Enoshima som sa odviezol krátkym vlakom do Fujisawy a odtiaľ som potom plánoval ísť späť do Chūō-Rinkanu a domov do Tama Plaza. Tesne mi ušiel expres (v japonskej terminológii Rapid), a tak som sa nakoniec domov dobral osobákom. Neodviezol som sa síce ani na eskalátore, ani visutou dráhou, ale v ďalšom diele sa odveziem jedinými japonskými trolejbusmi.

Úvodná snímka: Visutá dráha Shonan Monorail; zdroj: Wikimedia

Upravil PhDr. Zbyněk Zlinský