Februárová návšteva Ukrajiny a Maďarska – rusky hovoriaci Maďari a nové drôty

Slimačím tempom sme sa po odchode z Čopu vliekli k mostu ponad Tisu, ktorá v týchto miestach tvorí hranicu medzi Ukrajinou a Maďarskom. Hneď za mostom vlak konečne nabral rýchlosť a o chvíľu sme už v stanici Záhony čakali na hraničnú kontrolu. Po príchode do stanice Záhony sme boli maďarskými pohraničnými orgánmi, ktorí s nami – na moje pobavenie – hovorili po rusky skontrolovaní priamo vo vlaku a po hraničnej kontrole boli cestujúci pustení zo súpravy a my sme sa ponáhľali do pokladne kúpiť cestovný lístok pre Sašu, aby sme mohli vzápätí pokračovať na Os (Sz) 6205 do Nyíregyházy. V úseku Sóstó – Nýyregyháza je možné vidieť úzkorozchodnú trať Nyírvidéki kisvasút, ktorej časť vedie v tomto úseku súbežne s normálnerozchodnou traťou.

19.2.2019, 630 026 v žst. Nyíregyháza © Oliver Dučák

Po príchode do Nyíregyházy sme sa vybrali hľadať naše ubytovanie. Cestou sme sa pre inšpiráciu zastavili aj v turistickom informačnom centre, kde sme sa vo veľmi veselom a priateľskom duchu podozvedali novinky potrebné pre pokračovanie nášho výletu. Chvíľu na to sme už boli na adrese nášho ubytovania. Cez booking.com sme mali prenajatý maličký apartmán v centre mesta. Pri príchode sme v ňom zastihli jeho majiteľku spolu so svojím malý synom pripravujúc ubytovanie pre nás. Moja maďarčina síce na komunikáciu   nestačila, avšak majiteľka vedela celkom dobre po anglicky a tak nebol problém dohovoriť sa. Po vypočutí si pokynov, rád a po ubytovaní sa sme sa vybrali objavovať Nyíregyházu. Po krátkej prehliadke historického centra mesta, resp. toho, čo z neho ostalo sme sa vybrali autobusom č. 8 do obce Sóstógyógyfürdő. Tam sme plánovali navštíviť miestny skanzen (múzeumfalú), v ktorom človek nájde aj tirpácke usadlosti (Tirpáci sú potomkovia slovenských prisťahovalcov v tomto regióne) a večer zavŕšiť na miestnom termálnom kúpalisku. Ten bol však z dôvodu rekonštrukcie zavretý a keďže sme mali tým pádom pomerne dosť času, využili sme ho na prehliadku na súčasnú dobu predimenzovanej úzkorozchodnej stanice Sóstógyógyfürdő, ktorá však momentálne slúži ako hotel a na prechádzku po telese nepoužívanej úzkokoľajky (Nyírvidéki kisvasút). Vďaka tejto prechádzke sme predsa len niečo zo skanzenu videli, keďže časť úzkokoľajky vedie okolo jeho areálu. Pešo sme sa po zarastenej trati dostali až do obce Nyírszőlős, odkiaľ sme sa pobrali naspäť. Miestami boli badateľné dokonca aj nejaké preložky.

19.02.2019, Nyírvidéki kisvasút © Alexandra Michelčíková

O úzkokoľajke (moja snaha o preklad z maďarskej wikipédie):

Nyírvidéki kisvasút je úzkorozchodná neelektrifikovaná železničná trať s rozchodom 760 milimetrov s dvoma vetvami spájajúcimi približne 20 osád a fariem s mestom Nyíregyháza. Zvláštnosťou tejto železnice je, že na rozdiel od iných úzkorozchodných železníc bola postavená nielen pre nákladnú dopravu, ale kládol sa na nej dôraz aj na osobnú dopravu. Hlavná trať bola vybudovaná s rozchodom 760 mm, mala dĺžku 56 km medzi Nyíregyházou a Dombrádom. Osobná doprava bola na tejto trati uvedená do prevádzky 24. Marca 1906. Do prevádzky bola uvedená dokonca skôr ako železnica v Lillafürede.

Nyírvidéki kisvasút bola priamo napojená aj na železnicu v Pálháze. Takto prepojené trate presiahli so svojimi vetvami dĺžku 187 kilometrov. Osobné vlaky boli spočiatku ťahané benzínovými, neskôr dieselovými lokomotívami. Pri preprave tovaru boli použité parné lokomotívy. Od roku 1937 premávali na tejto trati v úseku medzi Nyíregyházou a Sárospatakom aj rýchliky, ktoré dosahovali rýchlosť 60 km / h, čo je dodnes rekordom v histórii úzkorozchodnej železničnej dopravy v Maďarsku.

19.02.2019, Nyírvidéki kisvasút © Alexandra Michelčíková

Pred večerným plávaním sme sa ešte zastavili v miestnej vadászcsárde, v ktorej sme si dopriali výbornú večeru. Tú nám pokazil jedine vyslovene protivný čašník, ktorý napriek tomu že videl, že nie sme Maďari, odmietal s nami hovoriť nejakým cudzím jazykom a ani sa neunúval hovoriť pomalšie, aby som mu pri tej mojej maďarčine rozumel. Situáciu sme vyriešili po slovensky. Doslova. Maďarského slova sa už od nás nedočkal (hlavne Sašu svojim nezáujmom pekne vytočil, keďže ona po maďarsky nevie ani slovo – Maďari si väčšinou vážia, ak sa cudzinci v ich krajine snažia hovoriť maďarsky a neberú to ako samozrejmosť). Zvyšok večera sme zakončili v bazéne pod holým nebom vo všadeprítomnej pare chlípajúc studené čapované Borsodi. Cestu späť do Nyíregyházy sme už absolvovali osobný vlakom. Po dokúpení zásob vo večierke sme sa pobrali na apartmán spať.

20.02.2019, Z potuliek Szerencsom © Alexandra Michelčíková

Ráno nás opäť čakalo skoré vstávanie. Osobákom sme sa odviezli do stanice Szerencs, odkiaľ sme pokračovali do Sátoraljaújhely. V Szerencsi sme mali viac ako hodinu času na prestup, ktorú sme plánovali stráviť v miestnom bufete. Po chvíli sa k nám prikmotril jeden z miestnych spoluobčanov, ktorý sa nám predstavil ako Géza a chvíľku sa rozplýval nad mojou maďarčinou, kým prešiel k veci. Začal od nás totiž pýtať peniaze na chlieb pre jeho dieťa s údajnou leukémiou. V tom momente som sa začal tváriť ja, že nerozumiem a razom som ťahal Sašu zo stanice na prehliadku mestečka. Klusom sme prešli okolo prevádzky Nestlé, až sme sa ocitli v centre Szerencsu. Historické centrum mestečka je pomerne pekne zakonzervované. Jeho dominantu tvorí Rákociho hrad, ktorý je prerobený na akési kultúrne stredisko. Po peknom okruhu Szecencsom sme sa vrátili na stanicu. Podnikavý Géza tam už našťastie nebol a tak sme mohli v kľude počkať na náš vlak do Sátoraljaújhely. Trať zo Szerencsu do Sátoraljaújhely je v súčasnosti plne elektrifikovaná, avšak v tom čase tam na čele vlakov stále zachádzali Csörgő. Podľa informácií, ktoré mám od maďarských kolegov by mal po tejto trati prejsť prvý vlak ťahaný elektrickým rušňom dňa 2.6.2019. Celá trať je pekne zmodernizovaná a cesta nám tak ubehla rýchlo a pohodlne.

20.02.2019, 418 156 v žst. Sátoraljaújhely © Oliver Dučák

Na Slovensko sme sa vybrali okľukou cez historické centrum Sátoraljaújhely (čítaj Šátoraljaújhej), v ktorom už dnes niet stopy po niekdajšej úzkokoľajke (aspoň ja tie stopy neviem nájsť). Cestou sme sa ešte zastavili v miestnej prevádzke s langošmi minúť posledné Forinty. Po príchode na Slovensko do Slovenského Nového Mesta sme mali zhruba hodinu času, kým nám pôjde vlak do Košíc. Ostali sme však už na stanici, pretože sme po takom výlete boli úplne zmorení únavou, aj keď som mal nutkanie ísť sa pozrieť na z diaľky viditeľnú rozhľadňu. V osobáku sme zvyšok cesty do Košíc prespali.

Za sebou máme ďalší z pekných výletov. Až na niektoré výkvety ukrajinskej reality máme prevahu pozitívnych zážitkov. Je tu stále predpoklad, že sa na Ukrajinu budeme vracať častejšie, pretože Saša si ju obľúbila snáď viac ako ja.

Úvodná snímka: 20.02.2019, 117 225 v žst. Szerencs © Oliver Dučák