Z Prešova do Sanoku a späť v znamení vojaka Švejka

Spomenul som si na svojho kamaráta a spolužiaka zo strednej, geografa a cestovateľa, ale nevedel som, čí cesta len tam za roh Slovenska, bude pre neho zaujímavá. A bola.

V sobotu ráno sme sa stretli na železničnej stanici v Prešove piati ľudia, ja, môj spolužiak, jeho kamarát a ich dve dcéry, tínedžerky. Cesta mohla začať. Predpoveď počasia sľubovala jasné a teplé počasie v Sanoku, poobede okolo 15-16 hodiny s možnosťou búrok. Lístky sme si zakúpili vopred v pokladni na stanici, a to už aj na cestu späť. Celková cena lístkov z Prešova do Sanoku bola veľmi zaujímavá.

Čakalo nás 6 hodín a 6 minút cesty vrátane dvoch prestupov a približne 185 km. Mohli sme to samozrejme absolvovať autom, boli by sme v Sanoku za cca 2 hodiny a prešli by sme len 135 km. Nebol by to už výlet vlakom, nevideli by sme Lupkovský tunel a necestovali by sme miestami, ktorými prechádzal vojak Švejk, hlavná postava z knihy Jaroslava Haška. Pri tejto ceste sme sa rozhodli riadiť okrem iného zásadou, že aj cesta je cieľ.

Osobný vlak s odchodom o 6:10 do Humenného, 25.8.2018, Prešov © Peter Popovec

Náš vlak z Prešova odchádza do Humenného o 6:10 a do Sanoku máme pricestovať o 12:16. Späť sa chceme vrátiť vlakom s odchodom zo Sanoku pred 16 hodinou. Ešte netušíme, že to dopadne inak, ako sme si naplánovali a pôjdeme domov až v nedeľu. Nasadáme do vlaku a začíname prvú časť trasy z Prešova do Humenného. Keďže moji spolucestujúci nie sú takými fanúšikmi, ktorí intenzívne sledujú diania na železnici, začínam rozprávať o motorovej jednotke 861, ktorá nás vezie a podávam stručné informácie o trati, ktorou cestujeme. Dúfam, že som ich tým hneď na začiatku nedorazil. Zapínam si na mobile off-line navigáciu a náhodne sledujem aktuálnu rýchlosť vlaku. Slovenský úsek je ten rýchlejší na našej ceste, tu dosahujeme rýchlosť až do 100 km/h, v Poľsku to bude max. 60 km/hod.

Nebudem sa teraz hlbšie venovať histórii trate z Prešova do Humenného, spomeniem len, že jej úsek z Kapušian pri Prešove do Strážskeho bol postavený počas 2. svetovej vojny. Zaujímavá je časť trate od Nemcovského tunela (450 m) po Hanušovce nad Topľou. Trať tu vedie v úbočí ponad obce a križuje ju viacero priečnych údolí. Tri z údolí prekonáva viaduktmi. Najznámejší a najdlhší sa nachádza priamo v meste Hanušovce nad Topľou. Hneď za ním sa nachádza pre mesto dôležitá zastávka Hanušovce nad Topľou mesto. Zastávka aj keď je blízko od stredu mesta je mierne obtiažne dostupná, lebo je potrebné k nej ísť do kopca. Aj tak má pre osobnú dopravu obyvateľov mesta väčší význam ako stanica Hanušovce nad Topľou, ktorá sa nachádza až za mestom. Ak sa v Hanušovciach niekedy zastavíte, odporúčam navštíviť miestne múzeum a aj jeho archeopark.

Viadukt, 2016, Hanušovce nad Topľou © Angela Stoop

Približne od zastávky Soľ do Vranova nad Topľou a ešte aj niečo za Vranovom, je železničná trať úplne priama. Vedel by som si predstaviť jednoduchú modernizácia existujúcej jednokoľajnej trate na rýchlosť 160km/h (takáto predstava je na Slovensku samozrejme utópia) a to bez nutnosti vyrovnávania oblúkov a prekládky trate do novej línie. Naviac trať nemá takmer žiadne (železničné priecestie je vo Vranove) úrovňové kríženie s cestami a to je tiež jedna zaujímavosť trate Kapušany pri Prešove - Strážske. Priamy úsek a jazdu do 100 km/h sme si neužili, pred Vranovom bola výluka, musíme prestúpiť do autobusu a vo Vranove opäť prestupujeme na vlak. Keďže výluka je plánovaná, všetko je dobre zorganizované a berieme to ako spestrenie cesty.

Prejdeme cez tunel pri Strážskom a dostávame sa do údolia rieky Laborec. V Strážskom už cestujeme inou traťou. Táto trať sa pri svojom vzniku volala Prvá uhorsko-haličská železnica. V časoch Rakúsko-uhorskej monarchie to bola hlavná dvojkoľajná železnica strategického významu spájajúca Halič (Przemyśl a hlavného mesta provincie Ľvov) s Uhorskom ( cez ďalšiu železnicu s Budapešťou). Bolo to v čase, keď Košicko-bohumínska železnica, bola prevažne len jednokoľajná.

Švejk, hlavná postava známeho románu Jaroslava Haška „Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války“, cestoval vlakom po tejto trati počas 1. svetovej vojny. V skutočnosti tade cestoval Jaroslav Hašek, autor románu na východný front. Význam trate po vzniku Československa začal klesať. Druhá koľaj bola znesená v roku 1920 a počas hospodárske krízy v 30 rokoch 20. storočia. Znesená bola druhá koľaj aj na poľskej strane.

Niečo po 8 hodine prichádzame do Humenného. Máme asi 1/2 hodiny času na obhliadku stanice a o 8:37 nám odchádza osobný vlak do Medzilaboriec.

Socha vojaka Švejka, 25.8.2018, Humenné © Peter Popovec

Okrem stanice venujeme pozornosť aj soche dobrého vojaka Švejka a to si ešte neuvedomujeme (ani nevieme), ako nás bude Švejk sprevádzať počas našej cesty. Socha je ihneď vedľa staničnej budovy a nachádza sa tu od 6.10.2000.

Motorové jednotky 861, 25.8.2018, Humenné © Peter Popovec

Staničný rozhlas nás informuje, že práve dnes, je tu tradičná akcia Deň železníc v Humennom. Informujem spolucestujúcich o tejto akcii, ktorá ale nie je naším cieľom a preto nastupujeme do vlaku do Medzilaboriec.

Je to opäť trojčlánková motorová jednotka 861. Tieto motorové jednotky sú dislokované práve tu v Humennom. Pokiaľ nie je viacej kusov týchto jednotiek práve pokazených (čo sa žiaľ ale stáva), tak takmer všetky výkony na trati z Prešova do Humenného a z Humenného do Medzilaboriec zabezpečujú tieto moderné vlaky.

Interiér železničnej stanice, 25.8.2018, Humenné © Peter Popovec

Pokračujeme v ceste údolím rieky Laborec, rozprávame sa a sledujeme krajinu za oknom. O 9:46 prichádzame do stanice Medzilaborce a vystupujeme z vlaku, ktorý ešte pokračuje do zastávky Medzilaborce mesto. Stanica sa nachádza na južnom okraji mesta. Zastávka Medzilaborce mesto je v severnej časti mestečka, ktoré má len okolo 6700 obyvateľov.

Železničná stanica, 25.8.2018, Medzilaborce © Peter Popovec

Známe Múzeum moderného umenia Andyho Warhola je niekde medzi železničnou zástavkou a stanicou. Máme čas do 10:34, ale na stanici sa niečo deje a nás ani nenapadne skúsiť sa ísť pozrieť do múzea. Pred budovou stanice je niečo zahalené v plachte, predpokladáme, že socha. Je tu len zopár ľudí. Potulujú sa tu vojaci v rôznych uniformách a my začíname tušiť, že sa opäť stretneme s vojakom Švejkom.

Vojaci v dobových uniformách, 25.8.2018, Medzilaborce © Peter Popovec

Stanica postupne ožíva. Chcem ešte využiť príležitosť pokiaľ nezačne oficiálna časť a vychádzam pred stanicu, aby som si ju odfotografoval.

Železničná stanica, 25.8.2018, Medzilaborce © Peter Popovec

O chvíľočku prichádza z Humenného nostalgický vlak a koľajisko stanice sa zaplní ľuďmi.

Nostalgický vlak, 25.8.2018, Medzilaborce © Peter Popovec

Náš čas sa už kráti a preto nedočkavo sledujeme, kedy začne oficiálny program. Atmosféru podfarbujú zvukové ukážky z filmu o Švejkovi v hlavnej úlohe s nezabudnuteľným Rudolfom Hrušinským. V diaľke už vidíme prichádzať náš vlak. Predpokladáme, že sa s odhalením sochy čaká práve na neho. Máme teraz dilemu, či nastupovať do vlaku, alebo z čo najlepšieho miesta sledovať odhalenie sochy. Vlak tvorí len jeden poľský motorový vozeň SA135-012 a na stanici je niekoľko stoviek ľudí. Nevieme, koľko z nich cestuje do Poľska.

Vlak z Poľska, 25.8.2018, Medzilaborce © Peter Popovec

Preto sa presúvame k vlaku. Už prebieha odhalenie sochy, nastupujeme do vlaku a ešte vo dverách vlaku zaznamenávam video z odhalenia. V závere videa po odstránení plachty je počuť zvukovú signalizáciu pred zatvorením dverí. Socha je odhalená, vypínam záznam videa, robím ešte jednu fotografiu sochy, dvere sa predo mnou zatvárajú a vlak sa rozbieha.

Odhalená socha vojaka Švejka, 25.8.2018, Medzilaborce © Peter Popovec

Začína posledných cca 70 km našej cesty vlakom, ktorému Poliaci dali meno „Vojak Švejk“, takže ani vo vlaku sme sa toho Švejka nezbavili. Poľský motorový vozeň má autobusové usporiadanie sedadiel a nám sa ušli už iba sedadlá otočené proti smeru jazdy vlaku. Pár miest je však stále voľných.

Vlak „Vojak Švejk“, 25.8.2018, Medzilaborce © Peter Popovec

Takýto typ vlaku, samostatný motorový vozeň v Poľsku volajú autobus szynowy. Sériu motorových vozňov SA 135 (typ 214Mb) vyrábali dvaja poľskí výrobcovia (PESA Bydgoszcza, ZNTK Mińsk Mazowiecki), konkrétne náš motorák bol vyrobený v roku 2010 v ZNTK Mińsk Mazowiecki. Ide o pomerne moderné vozidlo s nízkopodlažným nastupovaním a klimatizáciou. Séria SA135 je vybavená jedným vznetovým spaľovacím 6 valcovým motorom MTU s maximálnym výkonom 390/360/380 kW (jednotlivé výrobné série mali trocha odlišné motory a výkony) a prenosom výkonu cez hydromechanickú 6 stupňovú prevodovku ZF na obe nápravy jedného z podvozkov, usporiadanie náprav je teda B'2'. Maximálna rýchlosť vlaku je 120 km/h. Kapacita miest na sedenie je okolo 60 osôb.

Kto si chce vyskúšať podobnú cestu vlakom cez Medzilaborce do Poľska, ale nie je práve veľkým nadšencami vlakov, ktoré sú síce na riadnej linke, ale vyzerajú, že ich treba urýchlene renovovať a používať už iba na nostalgické jazdy, tak pre týchto cestovateľov mám odkaz, že sa nemusia ničoho báť, že celý čas pocestujú v moderných klimatizovaných vlakoch.

Spúšťam si navigáciu a pozorne sledujem trať. Naposledy som tade cestoval pred 16 rokmi. Ideme do 60 km/h, ale často spomaľujeme na rýchlostných obmedzeniach hlavne z dôvodu kríženia lesných ciest s traťou. Rušňovodič sa rozhodne nenudí a mne sa vynára v hlave myšlienka na poľské označenie vlaku autobus szynowy. Keďže často meníme rýchlosť, automatická prevodovka často preraďuje, zvuk 6 valcového motora, autobusové usporiadanie sedadiel a ja sa nemôžem zbaviť pocitu, že som v autobuse.

Po opustení Medzilaboriec ideme väčšinou lesom. Stále stúpame a blížime sa k štátnej hranici. Stúpanie je tu až do 27 promile. Musíme prekonať Lupkovské sedlo a budeme v Poľsku. Lepšie povedané podlezieme ho. Pred nami je 417 m dlhý Lupkovský tunel. V tuneli prechádzame cez štátnu hranicu. Na slovenskom úseku Prvej uhorsko-haličskej železnice z Michalian do Humenného začali vlaky jazdiť 25.12.1871. K Lupkovskému tunelu bola trať postavená do augusta 1872. S prevádzkou po tunel sa však začalo až 12.6.1873. Tunel bol nedokončený a medzi uhorskou a haličskou stranou jazdili povozy.

Dnes sa nám zdá, že všetko bolo zle. Pre nedostatok peňazí sa nevykonal dostatočný geologický prieskum, použila sa nevhodná metóda výstavby, na stavbu sa použil nevhodný materiál, daždivá jeseň, zosuvy svahov, deformácie tunelovej rúry a morová epidémia. Napriek tomu bol tunel dokončený, doviezol sa kvalitnejší materiál, zmenila metóda razenia ... stálo to omnoho viac peňazí, ako sa predpokladalo a 30.5.1874 začala prevádzka na celej Uhorsko-haličskej železnice, ktorá bola zatiaľ jednokoľajná vrátane Lupkovského tunela, ktorý mal už prierez pre dvojkoľajnú trať. Až v roku 1888 bol uhorský úsek zdvojkoľajnený. Dnes je tunel jednokoľajný, ale slovenská časť tunela má stále prierez pre dvojkoľajnú trať. Poľská časť tunela má už po povojnovej oprave užší, jednokoľajný prierez.

Po roku 1945 bola doprava cez tunel už iba sporadická a dá sa povedať, že taká je doteraz. Poľská časť tunela aj trať do Sanoku bola v čase našej cesty po rekonštrukcii. Koľaj nebola zarastená a v dlhých úsekoch sme išli rýchlosťou 50 a 60 km/h. Pred pár rokmi sa tu jazdilo podstatne pomalšie, trať bola v dezolátnom stave. V správach aj tu na vlaky.net sa môžete dočítať, že sa dokonca plánuje modernizácia tejto trate na rýchlosť 80 km/h. Okrem iného je dôvodom modernizácie aj zlepšenie dostupnosti Bieszczad, ktoré si budujú pozíciu významnej turistickej oblasti v Poľsku.

Bieszczady začínajú za Lupkovským priesmykom. Toto pohorie zasahuje aj na Ukrajinu, kde sa nachádza a jeho najvyšší vrch Pikuj (1408 m.n.m.). Najvyšším vrchom Bieszczad v Poľsku je Tarnica(1346 m.n.m).

Po prejdení Lupkovského tunela vchádzame do železničnej stanice Łupków. Pomerne veľká budova stoji osamotene na lúke. V minulosti sa tu nachádzala osada Starý Łupków. Bola to pohraničná stanica rakúsku-uhorskej provincie Halič. Neskôr pohraničná stanica pri vstupe do Poľska. Spomínam si, že keď som tade v roku 2002 cestoval, zažil som ešte hraničnú kontrolu.

Z okna sa pozeráme smerom na Bieszczady, ktoré sú témou nášho rozhovoru. Kamarát hovorí, že Poloniny, ktorých Bieszczady sú súčasťou, dosahujú na Ukrajine výšku cez 2000 m. (Hoverla 2061 m.n.m). Máme výhľad len na nižšiu časť Bieszczad.

Bieszczady z Lupkowa, 25.8.2018, Lupkow  © Peter Popovec

Ďalšou stanicou je Nowy Łupków. Tu sa pripájala známa Bieszczadská úzkokoľajka, ktorá si zachovala turistickú sezónnu prevádzku. Hovorím svojim spolucestujúcim, že som pred 16 rokmi absolvoval cestu za Bieszczadskou úzkokoľajkou. Svoje zážitky z cesty som opísal v reportáží, ktorá vyšla aj tu na stránkach vlaky.net v roku 2005.

Napravo od stanice sa nachádza obec Nowy Łupków. Po krátkom zastavení pokračujeme ďalej. Ideme údolím rieky Oslawica. Paralelne s nami vo vedľajšom údolí tečie rieka Oslawa a viedla tu trať Bieszczadskej úzkokoľajky. Ešte v roku 2002, keď som tade prechádzal, trať úzkokoľajky tam fyzicky existovala, bola ale zarastená a nezjazdná.

Vlak zastavuje v stanici Komańcza. Tu sme pred rokmi našu cestu do Bieszczad skončili nastúpením do vlaku do Humenného.

V mieste kde sa údolia Oslawice a Oslawy stretávajú je Rzepedź. Tu bolo 2. napojenie Bieszczadskej úzkokoľajky na normálne rozchodnú trať. A je tu aj sútok riek Oslawice a Oslawy, ďalej pokračuje rieka Oslawa. Trať sleduje koryto rieky Oslawy. Kopce okolo sú stále nižšie, nízka vrchovina prechádza pozvoľna do pahorkatiny. Prichádzame do stanice Zagorz. Tu odbočíme z trate vedúcej do Przemyślu smerom na Sanok, cieľ našej cesty. Pozerám sa z vlaku na pokračovanie trate do Przemyślu, trať vyzerá byť nezjazdná. Pokračovanie do Przemyślu vedie cez Ukrajinu. Za Zagorzom vidíme prvýkrát rieku San, ktorá pohltila rieku Oslawu. San je pomerne plytký, ale dosahuje šírku až do 100 m. Blíži sa koniec našej cesty vlakom, železničná stanica Sanok.

Sanok (43 000 obyvateľov) je počtom obyvateľov o niečo väčší, ako východoslovenské mestá Michalovce (39 000 obyvateľov) a Humenné (34 000 obyvateľov). Motoristom a priaznivcom verejnej dopravy určite niečo hovoria značky ako Stomil a Autosan. Obe továrne sa nachádzajú v severnej priemyselnej časti mesta. Stomil bola známa poľská značka penumatík a Autosan je výrobcom autobusov. Pneumatiky sa však v Sanoku nevyrábali, Stomil Sanok vyrábal klinové remene a iné gumené komponenty a to nielen pre automobilový priemysel. Gumené komponenty vyrába aj v súčastnosti. Autosan má okrem výroby autobusov aj výrobu železničných komponentov. Nás ale dnes bude zaujímať dávnejšia história.

Ešte pred cestou sme si s kamarátom nezávisle na sebe pozreli, čo by sa dalo v Sanoku pozrieť. Na prvom mieste to je určite skanzen (Múzeum ľudovej architektúry) a na druhé miesto sme zaradili hrad v Sanoku s historickým múzeom.

Skanzen v Sanoku patrí medzi najväčšie v Poľsku. Reálne budeme mať asi 3,5 hodiny na celý Sanok (12:16-15:50h). Musíme si vybrať len jeden cieľ cesty. Zo stanice do skanzenu je to asi 40 minút cesty peši. Na skanzen by sme mali asi 2 hodiny času, obávali sme sa, že na tak veľký skanzen to bude málo. V Sanoku funguje aj mestská hromadná doprava, spoj od stanice k skanzenu odchádza ale už pár minút pred našim príchodom.

Povedali sme si, že pred stanicou si zoberieme taxík a tak ušetríme čas. Vo vlaku sme boli slovensky hovoriaci turisti asi už len my, ostatní rozprávali po poľsky. Vlak dorazil do Sanoku. Všetci cestujúci sa rýchlo rozpŕchli a my sme zistili, že naša predstava o taxíkoch pri stanici (tak ako sme to poznali napríklad z Prešova) bola mylná.

Rozhodli sme sa, že pôjdeme pešo a cestou možno nájdeme taxík. Keď sme boli pod hradom a prešla už asi 1/2 hodina od nášho príchodu, rozhodli sme sa zmeniť plán, nebudeme robiť preteky s časom. Dnes navštívime hrad v Sanoku.

Hrad v Sanoku, 25.8.2018, Sanok  © Peter Popovec

Vyšli sme hore k hradu, kúpili sme vstupenky. Kamarát geograf bol z expozície nadšený. Ikony, obrazy, zbrane ... a výhľad na mesto. Toto všetko je súčasťou Historického múzea, ktoré sa na hrade nachádza.

Areál zámku v Sanoku © Anton Fogaš

Po obhliadke hradu sme sa vybrali do centra mesta na štvorcové námestie, ktoré je hneď vedľa hradu. Reštaurácie tu mali otvorené terasy a my sme neodolali, posadili sme sa do jednej z nich a rozhodli sme sa pre neskorší obed. Medzitým sa z diaľky začala ozývať búrka. Ceny boli nižšie ako v reštauráciách v Prešove. Začali sme diskutovať, koľko máme času a koľko bude trvať cesta na stanicu. Pred objednaním obeda sa kamarát spýtal čašníčky, koľko bude trvať, pokiaľ nám jedlo prinesú, že sme tu vlakom a pred 16 hodinou musíme byť na stanici. Čašníčka nás ubezpečila, že to stihneme, odišla a na to sa spustil dážď. Boli sme pod veľkým dáždnikom, takže nám to priamo nevadilo. Spomalila sa ale obsluha. A my sme netrpezlivo čakali na náš obed, ktorý sme si potom až tak neužili. Doniesli nám ho neskoro a po zjedení obeda sme ešte chvíľu museli čakať za účtom a platením. Keď sme vyrazili, mali sme už iba 20 minút do odchodu vlaku. Zvolili sme rýchle tempo. Čas odchodu vlaku sa neúprosne blížil. V závere sme už bežali. Keď sme dobehli na nástupište, videli sme už vlak odchádzať, bol asi 500 metrov za nástupišťom.

Kamarát sa pokúšal dostať cez rôzne dvere do budovy stanice, aby požiadal personál, aby nám zastavili vlak. Žiadne dvere sa nedali otvoriť, stanica bola úplne mŕtva. Ja som si zapol na mobile mobilné dáta a začal som zisťovať presný príchod nášho vlaku do Zagórzu a vyšiel som pred stanicu, či tam predsa len nenájdem taxík.

Rozostavaná autobusová stanica s nadchodom, 26.8.2018, Sanok  © Peter Popovec

Za koľajiskom stanice bola autobusová stanica, nadchod nad koľajiskom bol ale pre rekonštrukciu uzavretý, takže sme sa nevedeli rýchle premiestniť na autobusovú stanicu. Ďalší kamarát sa pýtal nejakých ľudí pred stanicou na odchody autobusov do Zagórza. Keď prešlo asi 10 minút našich horúčkovitých aktivít, uvedomili sme si, že vlak už po ceste nechytíme a začal som vyhľadávať iné spojenie na Slovensko. Bolo to komplikované, cez Krakov a cez ČR. Nakoniec som spustil známu aplikáciu na vyhľadávanie ubytovania. Prespíme v Sanoku a na Slovensko pôjdeme ranným vlakom o 8:33 do Medzilaboriec.

Ideme k prvému hotelu zo zoznamu z vyhľadávača. Neďaleko stanice sme však našli iný hotel, ktorý nebol vo vyhľadávači a mal voľné izby. Už z hotela voláme svojim manželkám, že si pobyt predlžujeme. Vonku sa medzitým spustila ďalšia búrka, po búrke si ideme obzrieť centrum mesta a nezabudli sme na jednej z ulíc nájsť na lavičke sediaceho nášho starého známeho vojaka Švejka.

Socha dobrého vojaka Švejka v Sanoku © Anton Fogaš

Ráno s predstihom prichádzame na stanicu.

Železničná stanica, 26.8.2018, Sanok  © Peter Popovec

Robím si fotky a hľadáme, kde sa predávajú lístky, lebo včerajšie lístky nám už neplatia. Chodí tu už len zopár spojov, lístky sa predávajú vo vlaku. Ranný vlak začína svoju cestu v asi 130 km vzdialenom Rzeszówe ( 177 000 obyvateľov), hlavnom meste Podkarpatského vojvodstva už o 5:54 h. Vlak prichádza načas.

Keď sme sa približovali ku Slovensku prišla za nami veľmi milá poľská sprievodkyňa s otázkou, či pokračujeme v ceste z Medzilaboriec do Humenného, lebo máme asi 10 minútové meškanie a na prestup v Medzilaborciach máme len 4 minúty. Keď sme jej to potvrdili, povedala, že sa pokúsi spojiť s dispečerom, aby nás v Medzilaborciach počkali.

Meškanie do Medzilaboriec sme mierne znížili a 2-5 minút na nás počkali. Opäť sme sa viezli v motorovej jednotke 861. Musím povedať, že je o jednu triedu pohodlnejšia ako poľská SA135. Pokojnejší chod podvozkov, priestrannejšie usporiadanie sedadiel, nižšia hlučnosť, to všetko hovorilo v prospech slovenskej motorovej jednotky.

Zvyšok cesty do Prešova prebehol bez problémov. A to je koniec našej cesty.

Niekoľko slov na záver:

Cestovateľom do Sanoku vlakom z Medzilaboriec odporúčam dopredu si na internete zistiť čísla na taxislužbu v Sanoku, pokiaľ chcete navštíviť skanzen, ušetríte tak čas na presun zo stanice do skanzenu. Dobrým riešením je objednať si v Sanoku nocľah a tak získate na prehliadku mesta viac času.

Táto reportáž nemala pôvodne vzniknúť. Cestu som absolvoval pre radosť z cestovania a chcel som spoznať niečo nové. Až teraz v období pandémie som o reportáži začal uvažovať a to že som nedávno náhodne otvoril adresár s fotografiami z cesty spôsobilo, že som sa odhodlal k písaniu a aspoň takto v duchu som mohol opäť cestovať vlakom.

Úvodná snímka: Železničná stanica, 26.8.2018, Sanok © Peter Popovec