Sen o električke

Viečka vyleteli nahor ako pokazené rolety. Držali stiahnuté a čakali na správnu príležitosť. 3:05. Čas nespať. Budík nedostáva šancu... Zobudil som sa sám. S radosťou a elánom vstávam do hlbokej noci. Služba volá!

Neveril som vlastným očiam, keď včera zazvonil mobil. Len tak, z ničoho nič. Vôbec som sa naň nepozeral... nehypnotizoval som ho pohľadom... nečakal som, kedy zavibruje. Ani som ho nekontroloval každé dve minúty. Len si tak ležal na stolíku a zrazu spustil tú správnu  melódiu. Nepočul som ju už niekoľko rokov. Smutná ranná električka... a ja v nej. Už ma vezú, ako v rakvi sklenenej.

Ozval sa Dopravný podnik. Ako vo sne počúvam slová, ktoré som chcel počuť. Áno, služba voľná... nemá kto prísť... deviatka... nízkopodlažná... ráno železiarne. Posledná záchrana. A či si trúfam? Že či? Milujem vás, dnes je môj šťastný deň, že splní sa mi sen. Spievam si v rytme Vargovej hudby vlastné slová.

Volali ešte raz. Tentokrát výpravca. Srdce mi zamrelo. Našli niekoho iného! Som nepotrebný, zbytočný, odrieknutý, odmietnutý! To nemôže byť pravda, aby mi tak rýchlo vzali nádej. Ale ba, len to chceli potvrdiť, že či ozaj... či ozaj prídem... či ozaj môžem a chcem...

Zatváram potichu dvere na byte, nech neruším nočný pokoj paneláku. Schádzam pešo na prízemie s vlastnou verziou skladby Po schodoch. Je tmavá a reverzná, nikto ma pri tom netočí, Tatramatky už doslúžili. Árie a ródeá ostali na krku chrápajúcim a súložiacim susedom.

Vzduch je príjemne chladný, po daždi. Pohodová letná noc na košickom sídlisku. Na starých balkónikoch sa nadúva bielizeň, akoby prehriate spálne zhlboka dýchali. Cítim jemnú únavu za očami. Ale to musí ísť bokom. Toto je slávnostná chvíľa. Opäť povolaný do služby, milovanej, fascinujúcej... Prepadá ma nostalgia. Koľko nocí, koľko rán...  som strávil cestou do práce. Koľkokrát som sa zamýšľal, aké to je byť hore vtedy, keď všetci ešte spia. Fungovať skôr ako vstanú, aby som ich potom odviezol do ich robôt.

Premkol ma strach. Čo ak zamestnanecký bus nepôjde? Čo ak už chodí inou trasou, inokedy? Čo ak mi tu ani nezastane? Čo ak ma do neho nepustia?

Stojíme na zastávke dvaja. Kolega? Nepoznám! Zo slušnosti sa zdravíme. Pofajčieva, ja sa nervózne prechádzam po okolí. Je tu stále šanca. Predsa by sme tu nestáli dvaja zbytočne. Musí to chodiť ako kedysi.

Vzal ma. Ani som nemusel ukázať zamestnaneckú kartu. Ani inú legitimáciu. Ako za starých brigádnických čias. Kto by len tak postával o takomto čase na zastávke, keď regulárna doprava ešte nefunguje? Jasné, že som ich... že máme spoločný cieľ. Nikoho tam nepoznám, osadenstvo sa obmenilo. Pár tvárí mi je povedomých. Niektorí slušne kývli hlavou na pozdrav. Ďalší podriemkavajú alebo zaujato diskutujú o vlastných problémoch. Moje nadšenie z cesty do práce nezdieľajú.

Usádzam sa a sledujem košické ulice. Koľko sa toho zmenilo? Výluky, prerábky, nové vozy. Budem na tom vôbec vedieť jazdiť? Nespravím hneď z úvodu dáky prúser? Celkom som sa spotil. Hrabem sa v mojej starej zamestnaneckej taške. Štvorhran, krabica na mince a lístky, uteráčik, fľaša s vodou, desiata, repráčik, zámka, kľúče, kniha na prestávku...

Kolegovia vodiči postupne pristupujú, blíži sa Dopravný podnik. Moja neistota akosi rastie. Niet sa čoho báť, to sa nezabúda. Len nech sa ma nikto nič nepýta. Ani ja sa nikoho nebudem, poradím si sám. Vystupujem z autobusu a idem s davom. Prechádzame vrátnicou, hrám to na zabudnutú kartičku. Rozdriemaný vrátnik ma púšťa svojou kartou. Sú skoro 4 hodiny, vo vozovni je živo. Popíja sa kávička, dvere výpravcu sú otvorené. Mnohým vozom už svietia očká i displeje.

Vchádzam do miestnosti vodičov. Nikto nič, možno som niekomu tiež povedomý do tváre. Na mená si už nikto nespomína. Naozaj si ma nikto nepamätá? Nevadí vám, že sa tu potulujem ako cudzinec? Zúfalo hľadám to svoje meno kdesi na tabuli, na výveske. Vždy som sa tam rád videl. Oficiálne zadelený do služby. Ale zdá sa, že včera ma volali na poslednú chvíľu a tak sa hľadám zbytočne. Nikde o mne ani zmienky. Ako by som ani neexistoval. A pritom som posledná záchrana. Tú službu už nemal kto robiť. Aj keď, čo si budeme klamať, v núdzi by to zvládla záloha. Pohotovostná služba si síce radšej postojí a oddýchne, ale ak to inak nepôjde...

Nakláňam sa k okienku výpravcu. Asi vybehol na cigaretku. V miestnosti vládne obligátne prítmie. Svieti len počítač a vonia káva. Podpisujem všetky papiere, čo sú na parapete. Novinky v doprave i na trati. Nikto ma nesleduje, nikto sa nič nepýta, nikto mi nedal fúkať. Pred službou by som si nedovolil. Paráda, ide to ako po masle.

Akurát som zúfalý. Kam teraz? Kde mám voz? Akú to mám vlastne službu? Nikde žiadne údaje či pokyny, všetko sa postupne mení, automatizuje, digitalizuje. Ľudský kontakt sa však nezmenil. Vždy sa osvedčil, keď si neviete dať rady. Obzvlášť v takejto komunite. Snažím sa niekoho nájsť. Vnorím sa hlbšie do budovy. Kde teraz sedia vedúci vodičov? Svieti sa tam. Čo tu robia hlboko v noci?

Vystúpam až hore, ale nikto nič nevie. Všetko je akési zahmlené. Neznámi ľudia bez tvárí. Žiadna služba akoby pre mňa neexistovala. Prečo? Prečo mi to robíte?

Tak veľmi som sa tešil. Zobudil sa bez budíka. Chcem byť zase potrebný a v obehu. Zastaviť na zastávke a otvoriť ľuďom dvere. Vykázať neprispôsobivých a neplatiacich cestujúcich, počkať na dobiehajúcich. Stihnúť križovatky aj dať prednosť v jazde. Rozbehnúť sa na rýchlodráhe a odstaviť voz na prestávku.

Utekám preč, kým si to nerozmyslia. Nech ma nikto nevidí. Nevyhodili ma, ani nikoho nezavolali, nádej ešte neumrela. Predsa to teraz nevzdám. Vždy som si nejako poradil. Prechádzam pomedzi vozy a hľadám nejaký voľný. Prázdny, tmavý, neobsadený. Viem, že to má byť nízkopodlažné KTčko. Musí to vyjsť. Dostal som sa už tak ďaleko.

Jeden som našiel. Vlámem sa doňho, dvere sa vždy otvárali násilím. Zapínam voz. Naozaj sa to nezabúda. Kontrolky zasvietili. Sakra, nemám žiadne prihlasovacie číslo ani heslo, kartička nefunguje. Ako sa dostanem do systému? Ako nastavím službu a tabule? Zase som na dne, zúfalý a vyplašený. Skúšam ostatné časti voza, to, čo si pamätám. To, čo fungovalo a tak automaticky som to robieval. Smerovky, svetlá, koľajnicové brzdy, vonkajšia obhliadka, pieskovače, nastavenie sedadla, zrkadiel.

Vozy okolo mňa postupne miznú. Už som takmer prvý v poradí. Netuším však, kedy je odchod. Žalúdok mám úplne stiahnutý. Naozaj mi nie je dobre. Moje telo už dávno nevstávalo tak skoro. Raňajky zatiaľ ani neskúšam. Alebo je to stres?

Obzerám si pult. Dokelu, čo znamená táto kontrolka? A tento čudlík bol na čo? Toto má byť moje vysnívané povolanie? Toľko chaosu a paniky? Asi budem musieť utekať na záchod. Ale nemôžem tu voz len tak nechať. Cestovný poriadok nepustí. Niekto mi ho medzitým preberie a mám po službe. Črevá musia počkať. Dnes je veľký deň.

Ako to bolo s tými poistkami? Kde sa nachádzajú? Kde sa nesmú meniť? Už ma to dlho nikto neskúšal. Ani psychologička ma dávno nevidela. Mám predpoklady na prácu v doprave? Nie som príliš nervózny z dopravných situácií? Neohrozený pán koľajníc. Mám skoro vždy prednosť. Koľajnice ma zavedú, kam treba. Len správne prehodiť výhybku. A nevykoľajiť, to by mi neprešlo. Bezpečne a načas.

Sedím ako prikovaný v kabíne. Skoro všetky vozy už odišli. Som na rade. Všetky svetielka sa na mňa usmievajú. Kladiem ruky na madlá, staré gesto, ktoré dodá istotu. Noha na pedál, zvonček funguje. Na tabuli mi nesvieti žiadny cieľ, rozhodnem sa až po východe z vozovne. Sú len dva smery. Jeden bude ten správny. Len aby ma nikto nezastavil. Výpravcu nevidno, vrátnica ma už nebude kontrolovať.

Jemne stláčam Jazdu, ručičky vybehnú ako tykadlá, voz sa dáva do pohybu. Pomaly ako hadík prechádzam množstvom výhybiek. Snažím sa byť čo najtichšie. Keby sa dalo, obujem na kolesá papučky. V zrkadlách si pyšne obzerám koniec voza, ktorý verne a poslušne nasleduje môj pokyn. Všetky podvozky ťahajú, ale pozor, rampa je dole. To je koniec! Nepustia ma von! Brzdím, aspoň vyskúšam funkčnosť a smutne zastavujem pred východom z vozovne.

Zrazu sa rampa dvíha. Moje nervy! Toto mi nerobte! Kto to má vydržať? Takmer dojatý prechádzam výjazdovou zákrutou vozovne. Kolesá jemne klopkajú ulicou. Nechce sa mi veriť, že sa mi to podarilo. Konečne som v službe, vo voze, na trati. Tretina dráhy rozjazd, zvyšok dojazd. Semafory ešte nefungujú, posledný voz išiel na Terasu. Tak ja idem na Jazero.

Tak dlho som tento pocit necítil. Radosť z nadvlády nad vozom. Zručnosť, ktorú nemá každý. Zapínam vysielačku, zabudol som ju odskúšať. Zámerne, asi by sa vypytovali. Ozval sa zúfalý, no chladný hlas dispečera:

JCX 517, JCX 517, tu je JCX 1. Počujete ma? Prepínam!

Nepočujem, nechcem to počuť. Túto službu mi nikto nevezme. Snívam o nej už tak dlho. Dajte mi pokoj! Konečne sa mi to podarilo a nikto ma nezastaví.

JCX 517, JCX 517, počujete? Okamžite zastavte voz.

Ale prečo? Odpovedám do vysielačky bez všetkých náležitostí a predpisov. A tým som sa prezradil, ja blbec. Vedia, že počujem. Už ma majú!

517, okamžite stoj! Veď ty nemáš vodičák na električku!!!

Prečo mi tyká? Akože nemám? Vyťahujem z tašky starý červený obal. Zrazu začala svietiť kontrolka poruchy dobíjania. Vypadol prúd? Nie, oni ma proste vyradili. Odstavili! Na diaľku vypli prúd v troleji. Som zmätený. Ako som sa sem dostal?

Zastalo pri mne auto s blikačkami. Polícia? Nie, iba dispečer. Z auta vystupuje nejaká stará pani a objíma ma. Kto to je? Dôverne ma volá Starý blázon!

Žena vysvetľuje, že tvrdo spala a musel som sa vyšmyknúť. Lieky som si iste vzal. Obaja plačeme. Dispečerské auto ma vezie domov. So slzami v očiach sa otáčam. Dvere na električke sa zatvorili a odchádza. Smerom na Terasu. Ukradli mi! Voz, službu i sen.

Úvodná snímka: Košická nočná električka (25.1.2019, obratisko Vstupný areál U. S. Steel)
© Tomáš Cifra; zdroj: imhd.sk