Koronatrip 2020, alebo s rúškami k Lac Léman (časť 2)

V našej púti po Švajčiarsku sme pokračovali dňa 14.7.2020. So zlepenými očami sme sa davoskou MHD presunuli na stanicu Davos Platz, z ktorej sme pokračovali úzkym RExom do Landquartu, odkiaľ sme cestovali poschodovým Twindexxom od Bombardieru do Zürichu. V danom vlaku sme mali problém nájsť si nejaké miesta a súprava bola pritom zložená z dvanástich vozňov, ak som to dobre napočítal. Cestou, ako je to už pre Švajčiarsko tradičné, sme boli obdarovaní nádhernými výhľadmi okolia rieky Rýn a jazier Walensee a Zürichsee. Do Zürichu sme ale prišli 10 minút zmeškaní a naše prípojné IC do Bernu nás nečakalo. To nás ale pri polhodinovom takte nijak nevyviedlo z miery a získaný čas Saša využila na ukojenie svojej rannej závislosti a za pár minút už srkala z kelímka svoju vytúženú kávu.

Asi pätnásť minút pred odchodom sme sa vydali hľadať nástupište, z ktorého mal náš vlak vyraziť. Dotyčné nástupište sa nachádza v podzemí a nájsť sa nám ho podarilo oveľa rýchlejšie, ako v Berlíne. Neviem ale, či to je spôsobené tým, že stanica Zürich HB je rozlohou pravdepodobne menšia, ako tá berlínska, alebo tam je len lepšie značenie. Po chvíli sme si ale našli miesto – tiež horko-ťažko – vo vozni rady Bpm a o hodinku sme už vystupovali v hlavnom meste Švajčiarska – v Berne – odkiaľ sme ale okamžite pokračovali do malebného Thunu. Po príchode do Thunu sme sa zásobili hotovosťou, nakoľko sme doteraz platili všade kartou, ale hotovosť sme potrebovali na odkladacie skrinky.

RABDe 500 a Bombardier Twindexx v žst. Zürich HB © Oliver Dučák

Po uložení batohov sme sa zastavili v zákazníckom centre SBB, aby sme zistili, do akej miery nám naše cestovné doklady platia na spojenia, ktorými sme chceli poobede pokračovať v ceste. Po nadobudnutí informácií a ujasnení si programu sme sa pobrali do centra mesta.

Mesto Thun patrí medzi najkrajšie švajčiarske mestá. Je jedenáste najväčšie a v jeho aglomerácii žije okolo 90 000 ľudí. Nachádza sa na brehu Thunského jazera (Thunersee), na výtoku rieky Aare z tohto jazera. Prvá zmienka je o meste je 1133, ako mesto Tuno, avšak oblasť patrila medzi husto obývané už v období praveku a v čase rímskej okupácie regiónu sa tu tiež nachádzalo správne stredisko. V Thune sa nachádza aj vojenská škola, založená v roku 1819, ktorá sa do dnešných dní vypracovala na hlavnú vojenskú školu vo Švajčiarsku. Zároveň tu sídli aj najväčšia vojenská posádka v krajine.

Medzi dominanty mesta, ktoré nezameniteľne dotvárajú miestnu panorámu, patrí aj miestny hrad, ktorý svojimi štyrmi vežičkami čiastočne pripomína ten bratislavský. Tam sme si to namierili po preskúmaní mesta a strávili sme tam dobré 2 hodiny, nakoľko expozícia je tam veľmi zaujímavá a fanúšik histórie sa o Švajčiarsku dozvie pekné množstvo informácií, ku ktorým sa v škole v našich končinách nemá šancu dostať, nakoľko je od nás Švajčiarsko predsa len trošku mimo. Pred odchodom z Thunu sme sa ešte najedli v jednej – no nazvime to kaviarničkou, nakoľko naozaj neviem, ako to pomenovať, na to sme si vybrali batohy z úschovy a pobrali sme sa hľadať prístav. Do mestečka Spiez sme sa rozhodli cestovať loďou. Lodnú dopravu na Thunersee prevádzkuje spoločnosť BLS a preto je na týchto linkách cestovateľom uznávaná FIPka, aj Interrail. Tie je možné využiť aj na autobusových spojeniach, ktoré táto spoločnosť prevádzkuje. Táto cesta bola príjemným spestrením cesty. Aj keď sa do Spiezu dá cestovať aj vlakom, a to oveľa rýchlejšie (nejakých 12 minút vlakom, oproti 45 minútam loďou), v prevládajúcej horúčave nebolo treba dlho premýšľať. Okolo Thunského jazera môže milovník histórie nájsť množstvo hradov. Jeden z nich sa nachádza aj v mestečku Spiez. Tomu sme ale venovali iba niekoľko krátkych pohľadov a vyštverali sme sa na železničnú stanicu na kopci nad mestom. Drvivú väčšinu železničnej dopravy tu prevádzkuje BLS, stanicou však prefrčí aj množstvo IC vlakov od SBB. Nás čakala cesta vlakom RE 4081 spoločnosti BLS do stanice Zweisimmen, odkiaľ sme pokračovali úzkorozchodnou súpravou spoločnosti MOB na PE 2131 GoldenPass Panoramic.

Panoráma z jednej z veží hradu Thun © Alexandra Michelčíková

Cesta po normálnerozchodnom úseku bola zaujímavá, avšak trať Zweisimmen – Montreux patrí medzi ďalšie inžinierske skvosty Švajčiarska. Prudké oblúky, tunely, mosty a nádherné doliny vytvárali neopakovateľnú atmosféru. Zlatým klincom cesty bol moment, kedy sme sa z hôr vynorili nad Montreux a slávnym jazerom Lac Léman, ktoré je v našich končinách známe ako Ženevské jazero. Postupne sme zostupovali z kopca a neboli sme ušetrení nádherných pohľadov na západ Slnka nad jazerom, kdesi v jeho francúzskej časti. Po príchode do stanice Montreux sme natrafili na ozubnicové vozidlá zubačky, ktorá premáva do výšky cez 2000 m.n.m. do Rochers de Naye. Návštevu tejto trate sme si ale odpustili, nakoľko sme si šetrili finančné pristriedky, pričom až s odstupom času som zistil, že na danej trati (podľa všetkého) prevádzkuje osobnú dopravu spoločnosť MVR, ktorá naše cestovné doklady uznáva (nič no, aspoň mám motiváciu vrátiť sa tam opäť raz v budúcnosti).

Re 420 BLS v žst. Spiez na čele nášho IC do žst. Zweisimmen © Oliver Dučák

Nás však ešte čakala cesta do dedinky La Tour de Peilz, ktorá sa nachádza zhruba 5 minút cesty osobákom od Montreux a je nalepená na mestečko Vevey, kde býva môj bývalý spolužiak zo strednej školy so svojou švajčiarskou priateľkou, u ktorých sme mali dohodnutý nocľah na nasledujúce tri noci. Cestu sme absolvovali bez nejakého dobrodružstva jednotkou Stadler FLIRT, ktoré na brehu jazera dominujú. Na stanici v La Tour sme sa radostne zvítali s Maťom a Lucie a chvíľu na to sme už pri výbornej večeri rozoberali detaily z uplynulých dní našej cesty a plánovali program na tie nasledujúce.