Na severe je pokoj

Naplniť tento cieľ je značne komplikované vzhľadom na (ne)funkčnosť dopravy a tým pádom nemožnosť ich návštevy bez dlhšieho plánovania. Prednostne preto navštevujem depá s vysokou koncentráciou hnacích vozidiel, no osud ma zavial na sever, čo mi poskytlo možnosť navštíviť pár tunajších služobní.

„Jánošíci“ v záseku

Nie je nič krajšie ako keď v prázdninové ráno o štvrtej začujete zvoniť budík, ktorý ste si napodiv sami nastavili minulý večer v dobrej viere, že ráno sa Vám bude chcieť vstať. No nechce sa mi. Aj napriek tomu, s ohľadom na spolubývajúcich, v maximálnej tichosti poklepem prackou na opasku o stoličku, zakopnem o zárubňu a s patričnou zlosťou sa idem prezliecť do kúpeľne. S najvyššou opatrnosťou, už oblečený, sa obúvam, beriem si batoh, aby som zistil, že kľúče od bytu ostali na poličke nad posteľou...

Zástupca miestnych „čmeliakov“

Poďme radšej von. Vonku je tma, ulicu ožaruje pouličné osvetlenie a samozrejme reflektory množstva áut a autobusov či trolejbusov. Vzduch je čerstvý, na tráve je badať inovať. Svižným krokom sa presúvam na železničnú stanicu vzdialenú niečo okolo dvoch kilometrov od môjho bydliska. Známa hlavná cesta, nemocnica, križovatka, semafory, ľudia idúci do práce. Mesto ožíva a ja odchádzam. Jeden z mojich mnohých „spontánnych“ výletov. Tento raz to bude Háj Nicovô.

České rušne v týchto končinách nie sú ničím zvláštnym

Popri autobusových nástupištiach sa dostávam k budove stanice. Jeden pohľad, ako vždy, venujem bývalému HSS-ku popri ktorom odbáčam na prvé nástupište. Prvé nástupište, to je upratovacia čata, stojan s tridsiatimi bicyklami, dve lavičky, WC, občas policajt, cestujúci, niektorí zmätení a podchod, mimoriadne škodoradostný podchod. Smerujem k podchodu pred ktorého schodiskom sa nachádza vchod do staničnej budovy, a na ktorom som neskôr kolenami vyskúšal jeho akosť. Môj prvý čiastkový cieľ je zaobstarať si lístok. Času je dosť, pokojne sa postavím do radu a čakám kým predavačka lístkov vysvetlí nechápavému zákazníkovi, že ona nevie ku ktorému nástupišťu bude pristavený rýchlik, ktorý má odchod o dve hodiny(bez meškania).

Traťováci vyrážajú do akcie

S lístkom v peňaženke a skúmavým pohľadom si prehliadam tabuľu s odchodmi vlakov, kde nachádzam aj svoj vlak a s úľavou zisťujem, že číslo v stĺpčeku „dilej“ je len dvojciferné a prvá cifra je menšia ako 2. Opäť cez dvere, ktorými sa do budovy teraz valí prúd cestujúcich z došlého rýchlika, si razím cestu na prvé nástupište. Na môj fotoaparát je stále dosť tma, no ak by sa náhodou objavilo niečo nezvyčajné, určite by som sa aspoň pokúsil o nejaký jeden rozmazaný záber. Nič neobjavujem, len „jánošíci“ v záseku, nejaký „peršing“ na slepej a pár ďalších elektrík.

Pre mňa dostatočná nezvyčajnosť

Idem si teda nájsť miesto vo vlaku. Ak by som bol pedant, určite by som zistil akým vlakom som to vlastne išiel, no to je pre tento článok nepodstatná informácia. Povedzme, že v súprave boli moje obľúbené múzejné „B-éčka“ s plne polohovateľnými oknami, vstupnými dverami s ktorými má mladšia, no v poslednej dobe aj staršia generácia značný problém, kupé s maximálnym výhľadom a s minimálnym množstvom zácloniek, a s toaletami, veď viete...

Za chvíľu odchádzame

Vlak sa dáva do pohybu. Ťažko povedať či ide načas, nakoľko načas ide v podstate každý vlak, ktorý nie je odrieknutý, tak mi to aspoň v poslednej dobe pripadá. Hľadám si lepšie miesto v sedadle, zapínam si vetrovku aby mi bolo teplejšie, hlavu prikladám k opierke, klepot náprav upokojuje a „Dobré ráno!“ ma núti pohľadať cestovné doklady. Pečiatka na lístku potvrdzuje, že som skutočne išiel týmto vlakom, a že som neostal spať doma, kde bolo tak neskutočne teplo a mäkko. Zastavujeme v stanici, Vrútky. Z okna sledujem vozidlá odstavené za plotom ŽOS-ky, potom ešte depo, nákladná stanica, a ďalej to už nepoznám, či lepšie povedané, nepamätám si, dávno som už tadiaľto nešiel.

Pohľad na nákladnú stanicu vo Vrútkach

Liptovský Mikuláš. Čo povedať? Tiché miesto, možno to bolo spôsobené vysokým dátum, možno ranným mrazom, úplné ticho a pokoj, ktorý nemohol narušiť ani príchod nášho vlaku a výstup tých niekoľkých cestujúcich. Opúšťam stanicu, opäť popri autobusových nástupištiach, akási okrajová ulica ma vedie k priecestiu kde nachádzam pána v oranžovom – železničiara. Otázkou sa utvrdím v domnienke, že idem správne, predo mnou sa otvára poľná cesta vedená medzi záhradkami vľavo a traťou vpravo. Pomaly postupujem a dostávam sa k asfaltke.

Ani najlepšia fotka nevyjadrí niektoré pocity...

Neviem do akej miery by ocenili miestni nadšenci môj turistický výkon a do akej miery by som mal popísať svoj boj o kótu Háj Nicovô. Chceli by ste čítať o príjemnej prechádzke po asfaltke zasadenej medzi lesy a lúky, v čase, keď sa mesto za vami ešte len prebúdza, keď je všade ticho, len občas kdesi zašteboce vtáčik, keď mrázik pokrýva všetko navôkol jemným závojom a vy cítite na tvári každé pohladenie slnečným lúčom? Pomalé zdolávanie tiahleho stúpania, cesta sa príjemne vlní, okolo zožltnutá až šedivá zeleň, nad hlavou krásna modrá obloha občas rozbitá bielou šmuhou oblakov...

Vchod na cintorín príslušníkov 1. československého armádneho zboru

Nebojte sa, nebudem vás zaťažovať popisom armádneho cintorína ani ničím podobne nudným, to by som si voči vám určite nedovolil. Viem, prišli ste kvôli železnici. Po zdolaní kóty a zistení, že ak začne svietiť slnko, tak poľná cesta sa „rozpustí“, som patrične zamaskovaný dorazil späť na stanicu. Vtedy som si akosi spomenul, že v mojich zoznamoch vozebných staníc a RD figuruje aj text podobný tomu, ktorý mám teraz pred očami na staničnej budove, nie, nie je podobný, je dokonca rovnaký. Idem si teda kúpiť lístok a vďaka značnej(plánovanej) časovej rezerve mám čas zistiť ako sa do depa dostať a aj sa doňho dostať.

Tu navždy odpočívajú

Smerom k popradskému zhlaviu zbadám železničný nadchod, to bude tá cesta. Jasne, dalo by sa prejsť krížom cez koľajisko, no to nie je môj štýl, ak už vstup bez ohlásenia tak aspoň po oficiálnej ceste. Takže opúšťam opäť stanicu, a popri hlavnej ceste sa dostávam ku traťovákom pri ktorých je situovaný aj nadchod. Počiatočné rázne kroky zbrzdí „príjemná“ námraza na schodisku, tak, tak, prechod na vlastné nebezpečenstvo. Po zdolaní smrtiacej lávky odbáčam na cestu poľného rázu a vydávam sa k depu.

Odfotil som ju len zo zlosti

Čo povedať k depu? To že ide o niekdajšiu súčasť železničnej infraštruktúry potvrdzuje len pár artefaktov. Zvyšky klasického železničného osvetlenia, koľaje zahrabané v blate a to že do budov s modrými kosoštvorcami na vrátach ešte vedú koľaje. Skutočne nemý svedok starých čias, bez strojov a ľudí už nemá to čaro, tak ako ostatné zaniknuté a zanikajúce depá po celom Slovensku. Efektivita práce alebo útlm železničnej dopravy? Vraciam sa na stanicu, cestou sa stavím u traťovákov a odfotím si „MUV-ku“. Teraz už len počkať na vlak, ktorý odíde v čase „čas odchodu + n min; n ∈ <0; ∞>“.

Niekdajšie depo

Cestou späť si všímam depo v Kraľovanoch a miestne „mandarinky“, z ktorých niektoré stále chýbajú v mojej zbierke, potenciálny cieľ niektorého ďalšieho výletu. V Žiline aj napriek tomu, že mi došli zásoby potravín a tekutín, keďže chodím len na fľašu, sa rozhodujem pre návštevu miestneho depa. Po nej sa konečne, opäť po vlastnej ose, vyberám domov. Tam bude nasledovať archivácia fotiek a odpočinok.

Pohľad na kraľovianske depo

Dúfam že spolucestujúcich, ktorí so mnou došli až sem som nesklamal a ďakujem im za účasť, a tých čo sa cestou odpojili a išli na vlastný výlet, poproste nech nám pošlú aspoň podobný krátky pozdrav.

Úvodná snímka: 742.266, 721.022, 721.116, 721.096 a 742.368, Žilina, 28.1.2020

Upravil PhDr. Zbyněk Zlinský