Americké spomienky (1)

7.1.2021 8:00 Tomáš Tkáč

Opäť som raz načrel do spomienkového archívu, tentoraz som vybral Spojené štáty americké a rok 2003. Ospravedlňujem sa za zníženú kvalitu záberov, keďže digitálna fotografia bola v tom čase len v plienkach (vypomohol som si aj Wikipédiou). Rok 2003 som v Amerike strávil na Summer Work & Travel. V tom čase zo mňa bohvieaký cestovateľ nebol, tak som si len vlakom vyrazil na zápas NHL Pittsburgh Penguins - Los Angeles Kings a zobral som aj Washington jednou ranou.

Už vtedy si človek v Amerike mohol naplánovať cestovanie do posledného detailu cez Internet, vrátane zakúpenia si lístkov na hokej a vlak či vytlačenia si mapy a inštrukcií, ako sa pohybovať v mestách. Vyrazil som piatok 10. októbra ráno asi o pol štvrtej. Čakalo ma vyše 5 km poctivého šlapania na autobusovú stanicu v Ocean City, NJ, kde mi o 4:39 išiel autobus č. 507 do Atlantic City.

Cestovný poriadok linky 507 z Ocean City do Atlantic City

A už tam bol aj pristavený vo farbách NJ Transit:

Prímestský autobus NJ Transit č. 507 na autobusovej stanici v Ocean City

Z Atlantic City som potom do Philadelphie plánoval stihnúť lokálku tej istej spoločnosti o 5:56.

Cestovný poriadok Atlantic City Line © National Railroad Passenger
Corporation (Amtrak) via timetables.org

Do Atlantic City sme prišli načas (inými slovami, pred pol šiestou), a tak som sa v pohode stihol presunúť z tamojšej autobusovej stanice na železničnú stanicu, kde som štyri minúty pred šiestou nasadol na vlak do philadelphskej 30th Street Station, ťahaný dieselelektrickou lokomotívou EMD GP40PH-2B:

EMD GP40PH-2B na železničnej stanici v Atlantic City
© Adam E. Moreira (Wikimedia)

Za ňou boli zapriahnuté iba tri vozy Comet, ktoré majú až päť sedadiel na šírku, hoci americké železnice nie sú širokorozchodné.

Interiér vozňov Comet V © GK tramrunner229 (Wikimedia)

Do Philadelphie sme dojachali o pol ôsmej.

EMD GP40PH-2B, Philadelphia

Čas povedať zbohom môjmu vlaku, lebo uháňal ďalej na letisko.

Podzemné nástupištia na stanici vo Philadelphii

Vyfotil som ešte modernú lokomotívu Bombardier ALP-46:

Bombardier ALP-46, Philadelphia

A potom sa ukázala Acela v celej svojej plnej nádhere:

Acela Express, Philadelphia

Keďže som mal vyše hodinu čas, poprechádzal som sa po okolí a sfotografoval stanicu:

Fasáda hlavnej stanice vo Philadelphii

A takisto železničný most ponad rieku Schuylkill:

Ranná Philadelphia pôsobila zamazaným dojmom

Potom som využil služby jedinej celonárodnej (a, žiaľ, aj jedinej diaľkovej) železničnej spoločnosti v Amerike, AmTraku.

Cestovný poriadok vlaku Pennsylvanian © National Railroad Passenger
Corporation (Amtrak) via timetables.org

A to mám ešte šťastie, že tento vlak premáva každý pracovný deň. Niektoré linky, napríklad Washington – Indianapolis – Chicago (známa aj pod menom Cardinal) jazdia len dva–tri krát do týždňa! Tu je môj vlak na ~~Pragotrone~~ ~~Washingtonotrone~~ Udinotrone:

Odchody vlakov

Čiže vo Philadelphii som o trištvrte na deväť nasadol do jedného z AmFleet vozňov vlaku Pennsylvanian z New Yorku do Pittsburghu:

Vozne AmFleet vlaku „Pennsylvanian“, Pittsburgh

Ťahal ho 120-tonový, 4 000-koňový diesel-elektrický obor GE Genesis:

GE Genesis na čele vlaku Pennsylvanian, Pittsburgh

A takto som cestoval – z Philadelphie cez Lancaster a Harrisburg až na konečnú do Pittsburghu:

Trasa vlaku Pennsylvanian © jkan997 (Wikimedia)

Vlak prechádzal aj cez notoricky známu Horseshoe Curve, ktorá snáď dala meno všetkým podobným Horseshoe Curvám na svete. Však to bolo napísané aj v cestovnom poriadku, v sekcii Scenic Highlights:

Cestovný poriadok vlaku „Pennsylvanian“ © National Railroad Passenger
Corporation (Amtrak) via timetables.org

Do Pittsburghu (stále v Pennsylvánii!) sme na miestnu Penn Station dorazili po temer ôsmich hodinách cesty s krátkym predstihom (ešte pred 16:10). Na rozdiel od väčšiny významných amerických železničných staníc (vrátane Philadelphie) v Pittsburghu neboli vyvýšené nástupištia:

Penn Station v Pittsburghu v noci

Tak rýchlo som si zvykol na bezbariérové nastupovanie, že ma až prekvapilo, keď som musel zoskakovať z vlaku, pričom americké vozne majú tuším ešte vyšší podvozok ako tie slovenské. Podobne ako v iných amerických mestách (Washington, Philadelphia, či New York), aj v Pittsburghu sa železničná stanica zdá byť tou najkrajšou stavbou.

Penn Station, Pittsburgh

A toto je len služobný vchod!

Penn Station, Pittsburgh, bočný vchod

Na prvý dojem som bol prekvapený, ako je Pittsburgh čistý (obzvlášť v porovnaní s Philadelphiou). Zimný štadión veru nebol ďaleko od stanice. Mellon Arena je síce iglu sotva o dvadsať metrov v priemere väčšie ako podobne tvarovaná okrúhla Športová hala v Žiline na Bôriku, ale zmestí sa do nej vyše päťnásobok divákov (3 200 vs. 17 000).

Mellon Arena

Vtip je v tom, že sedadlá sú nasekané tesne vedľa seba a úplne všade, majú dokonca aj extra úroveň nad hlavnými tribúnami, či zavesené pod strechou:

Mellon Arena

Plus klzisko je pomerne malé a úzke (na štýl NHL) a navyše vsadené pomerne hlboko pod úroveň zeme. Tu dobre vidno, ako sa strecha haly dvíha do výšky:

Mellon Arena

Dnes už však túto jedinečnú arénu so sťahovacou strechou v Pittsburghu nenájdete – bola vyhodnotená ako príliš malá a stará a už je tomu temer desať rokov, čo ju zbúrali. Zápas sa začínal až o pol ôsmej, takže som mal dobré tri hodiny na ničnerobenie. A veruže som sa aj poctivo poflakoval. Kdesi som sa dočítal, že na pittsburgskom metre sa v rámci centra mesta (nejakých päť staníc) dá vyvážať zadarmo. Viac mi nebolo treba. Začal som usilovne hľadať vchod do metra.

Ako som tak blúdil ulicami Pittsburghu, hľadajúc popritom legendárne metro zadarmo, čosi zrazu upútalo môj pohľad. Na jednej autobusovej zastávke som totižto naďabil na mne akosi nápadne povedomý autobus. Najmä spredu, ale aj interiér, schody a hlavne dvere a aj to, ako sa zatvárali, sa mi zdali akési známe... Zíral som na neho ako na bielizeň opratú vo Vizíre, až sa ma jedna typická dvestokilová Američanka spýtala: „Aký autobus hľadáte, mladý pán?“ Odpovedal som jej ako vo sne: „Ja sa tu len tak poflakujem ...“ A potom to prišlo. Pozrel som sa dozadu na jeho svetlá a čo nevidím?

Zadné svetlá odlišné od tých, aké nosí vyše 97% autobusov v USA. Aby som spresnil, 97% autobusov má štyri okrúhle svetlá usporiadané vertikálne nad sebou:

Zvyšok má svetlá tiež okrúhle, akurát tri a vodorovne:

Medzimestský autobus NJ Transit č. 319 na autobusovej stanici v Atlantic City

Kde som už tie svetlá videl? Čo mi to len pripomína? A potom som to zbadal: Na zadku mal autobus napísané IkarUS, pričom posledné dve písmená (US) boli vyvzorkované hviezdičkami a pásikmi na štýl americkej vlajky. Takmer ma trafil šľak. Tu je logo Ikarus spredu:

Ako som neskôr zistil, išlo o Ikarus 436 z americkej montážnej dielne NABI.

No ale šup späť na ulicu. Šok pominul a ja som sa rýchlo rozpamätal, na čo som pôvodne do Pittsburghu prišiel. ~~Zápas hokejovej NHL~~. Metro zadarmo! Konečne sa mi podarilo nájsť vchod. Lenže... Lenže nástupištia boli akési zvláštne, ani nie poriadne vysoké: