Americké spomienky (2)

14.1.2021 8:00 Tomáš Tkáč

Po skončení pracovného leta 2003 v americkom Ocean City v štáte New Jersey som si na dva dni vyhodil z kopýtka a išiel si pozrieť zápas NHL. V predchádzajúcej (prvej) časti ste sa mohli dočítať o mojej ceste vlakom cez Philadelphiu do Pittsburghu, dnes sa z Pittsburghu vydám pozrieť si Washington.

Na zápase Pittsburgh Penguins – Los Angeles Kings sa v drese hostí predstavilo kvarteto Slovákov Žigmund Pálffy, Jozef Stümpel, Ľuboš Višňovský a Martin Štrbák no a za domácich nastúpil s číslom 66 a kapitánskym céčkom na drese v tom čase už vlastník Penguins legendárny Mario Lemieux. Pre ilustráciu aké mal tento hokejista postavenie v meste, adresa štadióna Mellon Arena bola 66 Mario Lemieux Plaza:

66.Mario.Lemieux.Plaza

Po zápase som sa rýchlo presunul späť na relatívne skromne vysvietenú Penn Station:

Pittsburgská Penn Station v noci

V sobotu 11. októbra skoro ráno (o 4:35) mi išiel vlak do Washingtonu. Tento sa pre zmenu volá Capitol Limited:

Zložil som sa v čakárni na sedačke. Ležať sa nedalo, lebo sedenie malo zjavne antibezďácke úpravy. Nič to, zdriemnem si vo vlaku, veď mu to na konečnú do Union Station vo Washingtone trvá až osem hodín. Nečudo. Kým Pennsylvanian (vlak do Pittsburghu) mal priemernú rýchlosť akceptovateľných 75 km/h, Capitol Limited nedosahuje ani 60.

Avšak človek mieni, AmTrak mení. Môj vlak napokon dorazil až o tri hodiny neskôr, o pol ôsmej, a namiesto pokojného spánku vo vlaku pred svitaním som nastupoval až za bieleho dňa.

Capitol Limited na stanici vo Washingtone, 2003

Ťahala ho nie jedna, ale rovno dve obrie GE Genesis, vyššie ako strecha nástupišťa:

GE Genesis na čele Capitol Limited, Washington Union Station, 2003

Za ne zapriahli vari desať dvojposchodových SuperLinerov:

Vozeň SuperLiner I na stanici vo Washingtone, 2003

Jeden z nich sa volal Sightseer Lounge, keďže mal presklenú strechu:

Ilustračný záber dvojposchodového vozňa s presklenou strechou z 50. rokov

A veru sa bolo na čo pozerať, ako mi napovedal aj cestovný poriadok:

Toto je Harpers Ferry na rozhraní Západnej Virgínie, Marylandu a Virgínie.

Pôvodne som teda dúfal, že si pospím vo vlaku. Ale keďže slniečko svietilo a vlak sa plazil ani nie štyridsiatkou (to trojhodinové meškanie sme zvládli dokonca natiahnuť), tak som sa na spánok vybodol a zízal som z okien Sightseer Lounge na ubiehajúcu krajinku. Beztak boli sedadlá v mojom vozni nepohodlné, príliš natesno.

Väčšina vozňov boli spacie (lôžkové), ale ja som mal lístok do štandardného (teda so sedadlami), ktorý bol v podstate prázdny. Takých boli v celom vlaku iba dva a cestovala, respektíve spala v nich zrejme tá najväčšia chudoba (výlučne černosi).

Do Washingtonu som dorazil zhruba o pol štvrtej, avšak značne nasr...dený. Tri a pol hodiny meškajúci vlak mi totižto urobil škrt cez (časový) rozpočet. No nič to, náladu mi aspoň urobila Acela na hlavnej stanici:

Acela Express na Union Station, Washington, 2003

Peróny pre Acelu a ďalšie vlaky na Severovýchodnom koridore (ako napríklad MetroLinery ťahané AEM-7) boli zvýšené:

AEM-7 na čele vlaku MetroLiner zostaveného z vozňov AmFleet, Washington, 2003

Nástupištia pre SuperLinery boli zase prízemné ako v Pittsburghu:

Union Station

Keď už som spomenul ten Severovýchodný Koridor, patrilo by sa dodať, že síce technicky ide o vysokorýchlostnú trať (maximálna povolená rýchlosť je na niektorých úsekoch 150 míľ za hodinu, čiže 240 km/h), ale na druhej strane je zdieľaná s bežnými vlakmi – vrátane prímestských železníc – či dokonca s nákladnou prepravou.

Ale ono zase ani tie „bežné“ vlaky nie sú tak celkom bežné. Horeuvedená pôvodom švédska AEM-7 ešte zo 70-tych rokov minulého storočia vytiahne slušných 200 km/h. Acela, produkt spolupráce Bombardieru a Alstomu, je však naklápacia súprava (ako české Pendolino), takže dokáže jazdiť rýchlejšie aj v oblúkoch.

Nastal čas nahliadnuť aj do útrob stanice:

Washington Union Station, 2003

Tu by sa patrilo zrejme vysvetliť (aby som nebodaj nezostal dlžen svojej povesti vysvetľovača), že prečo sa nielen Washingtonská, ale aj iné stanice, volajú Union. V múdrych knihách píšu (a čo za červiaka som ja, aby som múdre knihy spochybňoval?), že union stations, doslova preložené ako zjednocovacie stanice, sú tradične také, kde sa stretávali trate a vlaky viacerých železničných spoločností, čím umožňovali cestujúcim veľmi jednoducho prestupovať.

Po tomto vyčerpávajúcom objasnení sa patrí vyjsť pred stanicu a poobzerať sa:

Hlavný vchod Washingtonskej Union Station, 2003

Na priečelí sa nachádza aj Kolumbova fontána (resp. pamätník) z roku 1912 a neďaleko podstatne novší zvon:

Zvon slobody, nie ten záchodový

Po tom, ako som si obehal notoricky známe washingtonské pamiatky (Washington Monument, Lincoln Memorial, Jefferson Memorial, či U.S. Capitol) som venoval ešte jeden záber exteriéru stanice aj s pamätníkom:

Washington Union Station, 2003

A šup späť dovnútra:

Interiér washingtonskej hlavnej stanice, 2003

Tu ma čakal o deviatej večer posledný vlak kategórie Regional do New Yorku.

Vybral som si Regional jednak preto, že išiel ako posledný (po ňom už išiel iba nočný s vozňami na spanie) a jednak preto, že Acela či MetroLiner by ma vyšli podstatne drahšie.

Fakticky som za túto dvojhodinovú štreku z Washingtonu do Philadelphie zaplatil mizerných 6 dolárov. Ako je to možné? Nuž, na www.amtrak.com som si de facto kupoval lístok z Philadelphie do... Philadelphie. Cez Pittsburgh a Washington. Celé ma to stálo $80.00.

Keby som si kúpil lístok z Philadelphie cez Pittsburgh len do Washingtonu, tak ma to vyjde na $74.00. Ak by som si potom chcel kúpiť lístok samostatne z Washingtonu do Philadelphie, tak sa nedoplatím, obzvlášť ak by so využil služby niektorého z expresov. Čiže návrat do Philadelphie som mal za oných spomínaných biednych 6 koláčov.

Nuž ale dosť bolo slov, čas nasadať. Opäť do vozňa AmFleet:

Vlak Regional do new Yorku na stanici vo Washingtone, 2003

Hoci je Severovýchodný Koridor plne elektrifikovaný, aj tak nás opäť ťahala stará známa GE Genesis:

GE Genesis na čele vlaku AmTrak Regional

Von oknom sa nebolo na čo pozerať, keďže bola tma ako v rohu. O jedenástej v noci ma privítala zafúľaná philadelphská 30th Street Station svojimi podivnými lustrami:

Philadelphská 30th Street Station s jej Art Deco interiérom

Neodolal som a nafotil som si zopár regionálnych vlakov SEPTA. Ich nástupištia sa nachádzajú na druhom poschodí:

Prímestský vlak SEPTA. Philadelphia, 2003

Z Philadelphie potom do Atlantic City ako inak – opäť vlakom:

Nastúpil som do vlaku Atlantic City Line:

Vozeň vlaku Atlantic City Line vo Philadelphskej hlavnej stanici, 2003

Ten opäť ťahala stará známa EMD GP40PH-2B:

EMD GP40PH na čele vlaku do Atlantic City, Philadelphia, 2003

Zakončil som svoj výlet 507-kou do Ocean City o 3:15 nad ránom:

Ak ma pamäť nemätie, išlo o ten istý typ autobusu, a síce kanadský Nova Bus RTS:

A že ste takí zlatí, milí moji čitatelia, a vydržali so mnou až do konca, dám tu ako bonus bostonské duobusy od Škody, ktoré premávajú ako Silver Line na letisko, z toho asi 1.6 km v dedikovanom trolejbusovom tuneli.

Duobus z dielní Neoplanu a Škody na trase MBTA Silver Line 1 medzi letiskom Logan Airport a South Station, 2005