Od 0 po N – cesta ku koľajisku

14.2.2021 8:00 Juraj Földes

Spomínam na moje vláčiky z detstva – veľkosti 0 (1:45) po dnešnú veľkosť N (1:160). V časoch pubertálnych a tesne po nich sme spolu s bratrancom vyskúšali vláčiky H0 (1:87) a potom sme postavili postupne tri koľajiská veľkosti TT (1:120). Posledný „downgrade“ k N-ku sa udial predovšetkým z priestorových dôvodov, keď sa v predajniach okolo roku 1967 objavili prvé súpravy v merítku 1:160 východonemeckého výrobcu PIKO.

Niekedy v polovici 50. rokov minulého storočia som od rodičov dostal súpravu s tendrovou lokomotívou na kľúčik a 32 milimetrové koľajnice – jeden kruhový oblúk k tomu. Ak si dobre pamätám, po čase lokomotíva z tvrdej umelej hmoty havarovala, ale dostal som potom náhradu, prakticky rovnakú, zjednodušenú radu 80 DR, ale už elektrickú, s plochou batériou vsadenou do kasne. Ovládala sa trojpolohovou páčkou pri kotli pre jazdu vpred, vzad a stop. Okrem okruhu sme ešte mohli vyskladať akúsi „slalomku“, ale bez výhybiek a priamej trate. Až teraz, pri písaní článku som zistil, že išlo o výrobky súkromnej firmy v NDR – Zeuke-Bahnen. Produkty domáceho Merkuru s prostrednou treťou koľajou som poznal iba z videnia, ale nie z hračkárstva. Mal ich spolužiak, raz sme sa u nich s tým mohli hrať. Ja som dostal raz iba jeden (červený) rýchlikový vozeň.

Hračkové súpravy veľkosti 0 niekdajšej fy. Zeuke v katalógu z roku 1957. Zdroj: web

Pekným vianočným darčekom bola podobná, ale už detailnejšie prepracovaná súprava veľkosti H0 pôvodnej firmy PIKO, síce tiež na baterky, ale s diaľkovým ovládaním. Pozitívny vzťah k vlakom som asi zdedil po otcovi, ktorý celý život služobne aj s rodinou rád cestoval vlakmi.

Darčekové balenie (na obr. z eBay) obsahovalo tiež zjednodušenú lokomotívy radu 80 DR a dva modelové osobné vozne Ciuv-24/35. Na rozdiel od hračiek veľkosti 0 bolo teraz už pri troške šťastia možné dokúpiť koľajnice, výhybky (jeden typ) a ďalší sortiment firmy. Baterkovú súpravu dostalo po mne niektoré menšie dieťa v širšej rodine.

Výber koľajníc bol dosť skúpy. Scan z katalógu PIKO, rok 1962

V rámci experimentovania sme s bratrancom pomocou stavebnice Merkur skonštruovali na kúsku dosky aj „pendel“ pre jednu súpravu. Na konci koľajnice bol kontakt-nárazník zapínajúci elekromotor a ten (veľmi jednoduchým spôsobom) prepóloval napätie v koľaji.

Kolega našej tety, pán Mitošinka v čase, keď nás už jazdenie jednou súpravou dokola prestalo baviť, sa rozhodol zbaviť svojich pokladov veľkosti H0 v prospech vtedy novej veľkosti TT firmy Zeuke a tak som po ňom „zdedil“ rovno štyri lokomotívy, množstvo vagónov, množstvo koľajníc, pár elektrických výhybiek, svetelný autoblok a ním vlastnoručne vyrobený ovládací pult s dvomi výkonnými transformátormi. Ovládací pult bol však "životu nebezpečný", pretože pripojenie na sieť bolo sieťovou šnúrou, ktorá mala na oboch koncoch vidlice. Viackrát sa nám stalo, že sme omylom šnúru najprv pripojili do siete a potom sme vidlicu pod napätím chytili do holých rúk. Dospelým sme sa tým ale nikdy nepochválili.

V historických katalógoch (ten prvý z roku 1962 mám odložený) som všetky lokomotívy našiel.

Modelové prevedenie radu 80 DR (dole) malo vzadu automatické mechanické spriahlo. Pri troške trpezlivosti sa dalo posunovať bez zásahu rukou.

Vínovo červená elektrická lokomotíva E 46 (dole) s dobrými jazdnými vlastnosťami vznikla v kooperácii so súkromnou firmou Gützold. Nedopátral som sa predlohy, či išlo iba o projekt alebo aj o prototyp.

Prasiatko ČSD T211 v modrom patrilo do trochu novšej generácie výrobkov štátneho podniku PIKO, modelík jazdil spoľahlivo.

Pod radu 24 DR sa tiež podpísala firma Gützold a v katalógu sa objavila zároveň s prasiatkom. Bola poslednou mojou lokomotívou veľkosti H0.

Keď to situácia doma dovolila, mohli sme na koberci dočasne rozložiť aj zložitejšie koľajisko a s kamarátmi vyskúšať aj jazdenie viacerými súpravami, ktoré boli riadené autoblokom.

Literatúry na modelársku tému veľa u nás nebolo, dobre si pamätám jedno z prvých vydaní knihy Elektrické modely železníc Ivana Nepraša. Tam sme sa mohli dočítať, že modely železníc sa u nás dajú kúpiť v Prahe, na Příkopě, alebo v Brne, na tř. Vítězství (predtým a teraz Masarykova ulice). V Bratislave sa začali vláčiky predávať až pri niektorom ďalšom vydaní knihy a s odstupom aj v krajských sídlach.

Na nemčinu som začal chodiť ako tretiak a okrem viedenskej televízie, ktorej som pomaly začal rozumieť, ma lákali aj knihy o vláčikoch z NDR. A tie boli o čosi ľahšie dostupné, ako samotné vláčiky. Časopis „Der Modelleisenbahner“ z NDR sa monopolne dovážal a predával cez predajňu Orbis na Leningradskej ulici (teraz zase Laurínska) v Bratislave. Náš Modelář obsahoval vtedy železnično-modelársku tematiku iba na pár stranách. Po súhlase rodičov som Modelleisenbahnera objednal a po niekoľkomesačnej čakacej dobe v priebehu roku 1964 mi začal chodiť. V nich sme potom našli veľa námetov a dobrých príkladov.

Knihu Klausa Gerlacha (Transpress, 1964) opatrujem dodnes. Obsahuje najmä množstvo plánikov reálnych koľajísk najrôznejšieho rozsahu doplnených čierno-bielymi fotografiami.

V mysli mi utkvel jednodenný vlakový výlet s otcom do Brna na začiatku 60. rokov, ako to vtedy bolo bežné, parným vlakom. Hlavným programovým bodom bol pre otca strojárenský veľtrh, v pavilóne A bola aj reprezentatívna americká expozícia. Ja som si odtiaľ doniesol taký štvorcový letáčik s kvalitnou fotografiou prezidenta Kennedyho (+1963), ktorú som si potom prišpendlil v izbe na bok police. Po návšteve priehrady prišlo aj na moju prvú návštevu modelárskej predajne na Masarykovej ulici. Vtedy sa nám nič moc nepodarilo nakúpiť, ale vďaka otcovi, ktorý tam pravidelne cestoval služobne, som mohol príležitostne napísať „objednávku“ a jeho brnenský kolega nám ochotne pomohol pri vlastnom nakupovaní, keď práve dostali tovar do predajne.

Niekedy v polovici šesťdesiatych rokov priniesol otec darčekové balenie úzkorozchodnej osobnej parnej súpravy (H0m) firmy Herr, ktorá jazdila na koľajničkách Zeuke-Bahnen.

Otec darmo vysvetľoval, že ide o lokálku kompatibilnú s veľkosťou H0, nás s bratrancom zlákal zaujímavejší sortiment veľkosti TT (12mm, 1:120), spojený s asi 50% úspory potrebnej plochy v porovnaní s H0. Aj pán Mitošinka nám predviedol v práčovni bytovky svoje veľké trojdielne segmentové automatické TT koľajisko s množstvom súprav ťahaných najmä dízlami V 200 DB v prevedení firmy Zeuke&Wegwerth.

V tom čase sme sa aj v Bratislave dočkali prvej malej modelárskej predajne na Suchom mýte, vedľa predajne zeleniny a ovocia (Foto: BA-Foxy.sk)

Zhruba v čase otvárania predajne prebehla vedľa v budove Astorky (pod vlajkami k 9.máju) propagačná výstava modelových železníc. Jej stredobodom bolo väčšie automatizované koľajisko s dvojkoľajnou uzavretou traťou a jednokoľajovou vedľajšou traťou so stanicou na úrovni +1 značky Zeuke-TT-Bahnen.

Keď sa mi podarilo predať rovesníkovi celú zbierku PIKO H0-vláčikov mohol som začať kupovať o poznanie lacnejšie výrobky Zeuke-TT-Bahnen a po ich odskúšaní na jedálenskom stole sa pustiť do stavby prvého koľajiska.. Spolu s bratrancom Petrom Nagyom sme naše prvé koľajisko“1m2“ postavili cez letné prázdniny 1965 vo veľkej nevykurovanej rodičovskej predizbe. Vydržalo len rok a cez ďalšie letné prázdniny sme ho rozobrali, ale bez toho, aby sme ho odfotili.

Druhé TT-koľajisko (1966) nám dovolili moji rodičia po lete uložiť v spálni. Elektroinštalácia umožňovala pomocou relátok PIKO protismernú automatizovanú jazdu dvoch súprav. Aby nebolo potrebné prepínať napájanie, prepólovali sme jednu lokomotívu.

Staničné budovy a most boli mojimi prvými pokusmi o svojpomoc, boli doplnené o jedličky a niektoré dostupné stavebnice z NDR.

Koľajisko z roku 1966 prežilo tiež iba rok. Získali sme pri ňom s Petrom ďalšie skúsenosti a po roku sme sa rozhodli pre jeho radikálnu prestavbu od základu. Základná schéma zostala, odpadla druhá stanica a protismerné vlaky sa už míňali v tuneloch.

Budovy, okrem väčšej stanice sme osadili znovu, Peter pracne zletoval staničný nadchod, ja som vyrobil chatku. Koľajisko nebolo celkom dotiahnuté, chýbali tam okrem iných aj signály.

Nechýbalo osvetlenie budov, chýbalo iba v osobných vagónoch. Výsledok našej letnej aktivity s Petrom z roku 1967 sme už nerozoberali. Získala priazeň oteckov jednej materskej školy, a po roku koľajisko poputovalo za skromnú odplatu k nim.

Po západonemeckom Arnoldovi, priekopníkovi veľkosti N (9 mm, 1:160), novinky z roku 1960 začalo po viacerých ďalších firmách aj východonemecké PIKO s produkciou tejto veľkosti a tie sa k nám dostali okolo konca roku 1967. Darčekové balenie (V 180 DR+ 3 nákladné vozne) si dal kúpiť Peter cez tetinho známeho, ktorý bol služobne v NDR a tvorilo základ nášho posledného spoločného koľajiska.

Počas pražskej jari roku 1968 sa načas otvorili hranice aj na Západ a na vlastné oči som videl u susedov, ako vyzerá dobre zásobený obchod so železničnými modelmi. Zo skromného vreckového som tam kúpil prvé rýchlikové vagóniky (u nás ešte neboli) a križovatkovú výhybku na 9 mm rozchod. Vlastnú cestu som opísal v reportáži: TU.

Fotodokumentáciu prvého koľajiska veľkosti N (165 x 45 cm) žiaľ tiež nemám. Koľajisko skončilo na stojato z priestorových dôvodov vo vstavanej skrini nášho dvojizbového bytu.

Pre zanedbanú starostlivosť som koľajisko po pár rokoch musel rozobrať a vláčiky putovali do krabíc. Prvá parná lokomotíva firmy PIKO v N-ku radu 65.10 DR na obrázku bola na svoju dobu perfektná. Model stanice St. Niklaus (na trati Visp-Zermatt) od niekdajšej firmy Pola som kúpil ešte „za Dubčeka“ a po mojom nedávnom odchode do dôchodku začal svoj druhý život na mojom súčasnom koľajisku.

Odkazy