Prevádzka parnej trakcie na Slovensku po ukončení pravidelnej prevádzky parných rušňov

Neustále odkladaný koniec parnej prevádzky na Slovensku nastal v roku 1980, teda v časoch hlbokého socializmu. Vtedajším železničným funkcionárom väčšinou záchrana artefaktov železničnej histórie nič nehovorila, nechceli sa ňou zaoberať a parné rušne a všetko s nimi súvisiace bolo akýmsi pomyselným tŕňom v oku, ktorý bránil Československým štátnym dráham stať sa vzorom modernej železnice. Z technických múzejných inštitúcií sa železničnej doprave venovalo Národní technické muzeum v Prahe, ktoré sa už v roku 1970 mohlo pýšiť prvým funkčným múzejným parným rušňom 387.043. Múzeum síce zbierkotvorbu vykonávalo na území celého Československa, ale správalo sa v podstate „čechocentricky“, čo sa aj naplno prejavilo pri delení majetku po rozpade Československej republiky, resp. ČSFR.

Parné rušne 498.106 a 387.043 na ceste do Leopoldova na rozlúčkovú akciu s parnou trakciou na Slovensku. Kým Mikádo bolo už 10. rokom prevádzkovým zbierkovým predmetom Národného technického múzea v Praha, Albatros bol súčasťou zbierkového fondu múzea len niekoľko mesiacov. © archív ŽM SR (MDC)

Slovenskému ekvivalentu, Slovenskému technickému múzeu v Košiciach chýbala akákoľvek angažovanosť v otázkach železničnej dopravy, ktorá dokonca spôsobila v niektorých prípadoch nenapraviteľné straty v podobe nezachránených vzácnych vozidiel. Našťastie sa v danej atmosfére našli ľudia odhodlaní situáciu na Slovensku zmeniť a nenápadne sa chopili opratí.

Ešte skôr, než z tratí zmizli posledné parné rušne, sa začali formovať dobrovoľnícke skupiny, ktorých cieľom bolo vytypovať všetko, čo malo na železnici historickú hodnotu a následne sa pokúsiť to zachrániť. Našťastie sa aj v radoch železničných funkcionárov našli osvietení ľudia, ktorí týmto aktivitám pomáhali, alebo ich rovno viedli.

Záchrana rušňa 422.0108 z bratislavského Kovošrotu v roku 1979 © archív ŽM SR (MDC)

Dosiahnuté výsledky, v podobe zachránených artefaktov síce na jednu stranu zviditeľňovali túto činnosť, na druhú stranu poukazovali na nesystémovosť použitých riešení, z čoho v konečnom dôsledku vyplynul ďalší hlavný cieľ dobrovoľníkov, ktorí medzičasom rozbehli spolupráce s rôznymi organizáciami, a to inštitucionalizácia aktivít na záchranu železničnej histórie. Výsledkom dlhoročných snáh, skomplikovaných prieťahmi a nezáujmom kompetentných bol Rozkaz náčelníka Východnej dráhy č. 5 (č. j. 500/83-O27/1 zo dňa 2. 5. 1983). Týmto rozkazom bol od 1. 7. 1983 zriadený Pamätník železničnej dopravy na Slovensku ako súčasť účelovej výkonnej jednotky Strediska technického rozvoja (STR) (od roku 1986 Múzejno-dokumentačné centrum, od 1. 1. 2018 Železničné múzeum Slovenskej republiky).

Prvé mesiace od vzniku Pamätníka  sa niesli v optimistickom duchu. Podarilo sa na seba prevziať všetky zachránené vozidlá a aj vďaka priaznivej situácii vo vedení Správy Východnej dráhy a dlhodobo panujúcemu neporiadku na železnici vytvoriť najhodnotnejší základ jeho dnešnej zbierky. Následne však bol Pamätník čoraz častejšie konfrontovaný s neutešenou situáciou na železnici, a tak sa prakticky celé 80. roky 20. storočia navonok prezentoval najmä zbierkovými predmetmi, zreštaurovanými prevažne dobrovoľníckou prácou. Medzi ne patril aj prvý slovenský múzejný parný rušeň 310.433, ktorý sa podarilo sprevádzkovať v roku 1981 ešte pred vznikom Pamätníka v podmienkach dielní vtedajších Švermových železiarní v Podbrezovej.

Prvý prevádzkyschopný múzejný parný rušeň na Slovensku – 310.433 © archív ŽM SR (MDC)

Keďže vnútropodnikové kapacity ČSD horko ťažko stíhali pokryť vlastné potreby, ďalším obdobím priaznivým pre opravu parného rušňa bol až koniec 80. rokov 20. storočia, ktorý sa niesol v duchu príprav a realizácie podujatia k 150. výročiu železníc v Československu. Vtedy bol sprevádzkovaný druhý slovenský parný rušeň – 556.036, ktorý 17. októbra 1980 viezol slávnostný vlak z Bratislavy do Leopoldova pri príležitosti ukončenia prevádzky parnej trakcie na Slovensku.

Parný rušeň 556.036 ťahal dňa 17.10.1980 posledný parný vlak bežnej prevádzky parných rušňov. Do zbierok podnikového múzea sa dostal až 29. júla 1986 a ako múzejný bol prvý krát sprevádzkovaný v apríli 1989 © archív ŽM SR (MDC)

Niektorí z dobrovoľníkov, ktorí rozbiehali aktivity smerujúce ku vzniku Pamätníka sa postupne pokúsili v starom rušňovom depe Bratislava východ popri konzervácii získaných vozidiel aj o opravu parného rušňa 422.0108 (v roku 1988 prerušenú pre neopraviteľnú poruchu kotla) a od roku 1988 aj parného rušňa 331.037.

Prvým parným rušňom sprevádzkovaným dobrovoľníkmi v starom rušňovom depe Bratislava východ bol rušeň označený 331.037, pôvodne 375.666 MÁV. Získaný bol od MÁV v auguste 1988 © archív ŽM SR (MDC)

Na prelome rokov 1989/1990 sa tiež naplno rozbehla spolupráca s dobrovoľníckou skupinou pri rušňovom depe (RD) Vrútky, ktorá sa ujala opravy parného rušňa 433.023 (dohoda o spolupráci medzi RD Vrútky a STR Bratislava bola podpísaná v auguste 1989, rušeň sa podarilo sprevádzkovať začiatkom roka 1991) a pokračovala opravou ďalšieho stroja – 475.196.

Rušeň 433.023 na fotografii Petra Kalla počas pobytu v Topoľčanoch pri jednej z nostalgických jázd. Napriek len 5 a pol ročnému múzejnému prevádzkovému životu absolvoval veľké množstvo jázd mimoriadnych vlakov © archív ŽM SR (MDC)

Postupne sa začali vytvárať aj ďalšie dobrovoľnícke skupiny – vo Zvolene, pri RD Bratislava hl., v Prievidzi, Poprade a v Haniske pri Košiciach. Tie svoju silu a um naplno preukázali pri príprave a realizácií podujatí spojených so 150. výročím železníc na území Slovenska. Nielen, že dokázali v spolupráci s príslušnými rušňovými depami náročne zreštaurovať viaceré historické vozidlá (počas osláv boli ako funkčné prezentované slovenské parné rušne 310.433, 331.037, 422.0108, 475.196, 486.007 a 498.104), ale bravúrne zvládli ich prípravu a prezentáciu na jazdách mimoriadnych vlakov. Tým zároveň dokázali, že sú reálnou silou, schopnou postarať sa v budúcnosti o prežitie rozhodujúcich artefaktov našej železničnej histórie.

Medzi 145. a 150. výročím príchodu prvého parného vlaku na Slovensko sa podarilo sprevádzkovať albatros 498.104. Technicko-bezpečnostnú skúšku absolvoval v marci 1994 © archív ŽM SR (MDC)

Začiatkom 21. storočia po rozdelení unitárnych ŽSR na správcu infraštruktúry, osobného dopravcu a nákladného dopravcu, obaja novovzniknutí štátni dopravcovia v konečnom dôsledku prestali javiť záujem o železničnú históriu s odvolaním sa na zlú finančnú situáciu a samotné ŽSR bez potrebných prevádzkových personálnych kapacít nebolo schopné zabezpečiť prevádzku historických vozidiel. Jedinou možnosťou ako pokračovať v úspešnej prezentácii živej železničnej histórie bolo zmluvné zverenie starostlivosti o historické železničné vozidlá do rúk osvedčeným dobrovoľníkom, ktorí medzičasom nadobudli právnu subjektivitu formou založenia občianskych združení. Samotné podnikové železničné múzeum, ktoré medzičasom získalo štatút registrovaného múzea sa ďalej venovalo zákonným činnostiam a vlastným prezentačným projektom. Popri tom zabezpečuje metodickú, čiastočne administratívnu a príležitostne aj finančnú a materiálnu podporu spolupracujúcim občianskym združeniam.

Ďalším rušňom sprevádzkovaným v roku 1998 k 150. výročiu železníc na Slovensku bol najvýkonnejší horský rýchlikový parný rušeň medzivojnového obdobia – Zelený Anton 486.007 © archív ŽM SR (MDC)

40 rokov po ukončení parnej prevádzky je teda pri popísanom nastavení možností nasledujúca situácia v oblasti zachovaných parných rušňov:

Železničné múzeum Slovenskej republiky od ukončenia opravy v roku 2018 prevádzkuje parný rušeň 310.433, udržiava vo vystavovateľnom stave rušne 310.097, 310.0107, 434.128 a 534.0471 a pripravuje obnovu vystavovateľného stavu na akumulačnom parnom rušni CN 40 – 2483. Klub priateľov histórie železničnej dopravy Bratislava v rokoch 1999-2011 náročne sprevádzkoval parný rušeň 555.3008 vykurovaný vykurovacím olejom, ktorý dodnes prevádzkuje a po odstavení rušňa 331.037 z prevádzky (pre potrebnú väčšiu opravu kotla) rozbehol sprevádzkovanie rušňa 399.005.

Zatiaľ posledným, dobrovoľnícky z úplného vraku sprevádzkovaným rušňom bola Mazutka 555.3008, ktorej oprava prebiehala v rokoch 1999 – 2011. Rušeň vďaka vykurovaniu vykurovacím olejom nepotrebuje, aby bol za jeho parným vlakom zavádzaný požiarny vlak © archív ŽM SR (MDC)

Klub železničnej nostalgie Bratislava východ od roku  2009 pracuje na sprevádzkovaní Mikáda 387.017, pričom v súčasnosti finišuje oprava tendra k tomuto rušňu. Albatros klub naďalej prevádzkuje rýchlikový rušeň 498.104. Spolok Výhrevne Vrútky popri starostlivosti o rušne 475.196 a 556.036 v roku 2018 v spolupráci so ŽSR opätovne sprevádzkovali rušeň 486.007, pričom sa dosiahlo priblíženie vzhľadu do stavu po vyrobení v roku 1936. Popri tom, v závislosti od potreby údržby a opráv uvedených troch rušňov, spolok postupnými pomalými krokmi pracuje aj na oprave rušňa 524.1117. Zároveň udržiava vo vystavovateľnom stave rušeň 433.023, ktorý bol ešte v roku 1996 odstavený z prevádzky. Vrútocký Klub železničných modelárov sa momentálne stará o vystavovateľný parný rušeň CS 400 – 3614, na ktorom bol obnovený vonkajší vzhľad.

Rušeň CS 400 výrobného čísla 3614 sa nedávno dočkal nového vzhľadu. Farebná schéma by mala zodpovedať stavu po vyrobení v roku 1957 © archív ŽM SR (MDC)

Prievidzský parostrojný spolok, ktorý pred pár rokmi odstavil z prevádzky parný rušeň 464.001 v súčasnosti hľadá možnosti na rozbehnutie opätovnej opravy do prevádzkyschopného stavu. Klub historickej techniky pri rušňovom depe Zvolen takisto pred pár rokmi odstavil z prevádzky parný rušeň 422.0108, ktorý momentálne udržiava vo vystavovateľnom stave a snaží sa získať prostriedky na jeho opravu a opätovné sprevádzkovanie. Súčasne intenzívne pracuje na sprevádzkovaní väčšieho rušňa 354.1178.

Jedným z rušňov, ktoré sa podarilo sprevádzkovať pri príležitosti 150. výročia železníc na Slovensku bol aj Malý býček 422.0108. Posledný krát ťahal mimoriadny vlak v decembri 2015 a v súčasnosti Zvolenčania hľadajú možnosti na jeho opätovné sprevádzkovanie © archív ŽM SR (MDC)

Občianske združenie Zubačka udržiava v prevádzkyschopnom stave ozubnicový parný rušeň TIVc 4296, ktorý bol v rámci projektu revitalizácie ozubnicovej železnice Tisovec – Pohronská Polhora dodávateľsky opravený z prostriedkov ŽSR v spoločnosti OKV Martin. Popradský Klub železničných historických vozidiel udržiava v prevádzkyschopnom stave parný rušeň 477.013, ktorý zatiaľ ako jediný slovenský parný rušeň vykurovaný uhlím absolvoval príslušné skúšky a je možné ho prevádzkovať za určitých podmienok aj bez inak potrebného požiarneho vlaku.

Zubačka je posledným na Slovensku sprevádzkovaným parným rušňom na normálnom rozchode. Jej opravu dokončila spoločnosť OKV Martin v apríli 2014 a následne sa rušeň presunul do Tisovca, kde sa postupne spustila jeho prevádzka na ozubnicovej trati Tisovec – Pohronská Polhora © archív ŽM SR (MDC)

Klub historických koľajových vozidiel pri rušňovom depe Haniska pri Košiciach je veľmi blízko k sprevádzkovaniu rušňa 434.2338, ktoré možno očakávať v dohľadnej dobe a úzko spolupracujúce združenie Detská železnica Košice sa podujalo na sprevádzkovanie rušňa CP 600 – 3679. Intenzívne pracujú aj dobrovoľníci z Podvihorlatského železničného spolku Humenné na sprevádzkovaní parného rušňa 431.014. Zvyšné parné rušne na Slovensku sú buď doposiaľ neopravené, alebo sa nachádzajú vo vystavovateľnom stave na niektorom z pomníkov venovaným sláve fenoménu železničnej dopravy, parnému rušňu.

Kompletný príspevok nájdete na webe klubu www.kpzt.sk/cinnost-kpzt-v-roku-2020.html

Fotografie: archív ŽSR – archív Železničné múzeum SR, Ing. Jiří Kubáček, CSc., Ing. Michal Tunega, Mgr. Peter Kallo

Odkazy:

• Klub priateľov železníc Trnavy a okolia www.kpzt.sk
• Železničné múzeum Slovenskej republiky www.mdc.sk

Úvodná snímka: Zelený Anton sa pri príležitosti 100. výročia vzniku prvej Československej republiky podarilo ešte viac priblížiť stavu po vyrobení. Okrem vážnejších technických zásahov bolo doslova alchýmiou trafiť správny odtieň zelenej © archív ŽM SR (MDC)