Koronatrip 2020, alebo s rúškami k Lac Léman (časť 4)

Dňa 17.7.2020 nadišiel čas, kedy sme museli opustiť malebné okolie Ženevského jazera a pohnúť sa pomaličky domov. Po menšej oslave večer pred odchodom sa nám pochopiteľne ťažšie vstávalo, vykompenzovali sme si to však vo vlaku. Ráno sme sa teda pohli osobákom zo zastávky La Tour de Peilz do Lausanne, odkiaľ sme pokračovali vlakom IC do Zürichu, kde sme sa rozhodli prespať. Pri kontrole cestovných dokladov som zistil, že nemecky hovoriaci príslušníci vlakového personálu SBB síce majú problém hovoriť anglicky (ťažko povedať, či z princípu, alebo v len škole nedávali pozor), no s francúzštinou to až taká katastrofa nie je.

TGV Lyria v žst. Lausanne © Oliver Dučák

Po zhruba dvoch hodinách spánku sme sa teda zobudili na zhlaví stanice Zürich HB. Keďže sme dorazili pomerne skoro a ubytovať sme sa ešte nemohli, rozhodli sme sa ísť preskúmať mesto. Pešo sme prešli malebným centrom mesta, spravidla po nábreží rieky Rýn. Neminuli sme ale zaujímavé miesta, ako napríklad ulica Niederdorf, kostol Sv. Petra, kostol Fraumünster, či katedrála Grossmünster. Prechádzku sme ukončili v prístavisku na pobreží Zürišského jazera (alebo po nemecky Zürichsee). Keďže hodiny odbili čas, kedy sa bolo možné ubytovať, pričom nás v tom čase zároveň oboch začínal bolieť chrbát od ťažkých batohov, rozhodli sme sa odviesť električkou zo zastávky Bürkliplatz k nášmu hostelu, ktorý sa nachádzal pár krokov od zastávky Albiesriederplatz.

Potulky Zürichom © Oliver Dučák

Išlo opäť o lacný hostel bez recepcie, v ktorom si hostia musia prevziať kľúče zo skrinky, po zadaní SMS kódu. Check-in v tomto hosteli nám zabral asi štyridsaťpäť minút. Pre navodenie predstavy pridávam tú negatívnu časť mojej recenzie na bookingu, ktorú som si v tom čase odpustiť nevedel:

Pri vstupe vás prekvapí dômyselne ukrytá skrinka na kľúče, vo dvore za budovou (treba prejsť dverami oproti hlavnému vstupu). Tam pokračujete klasickým postupom, ako pri iných ubytovacích zariadeniach bez recepcie. Pokiaľ ale nemáte dáta, aby ste sa dostali do e-mailu k informáciám, pri registrácii na wi-fi prídete o mladosť. Podobné problémy mali aj 2 Nemky, na ktoré sme natrafili, takže to nie je len o mojej neschopnosti. Check-in je snáď ešte väčšia byrokracia, ako u nás. Formulár žiada plno údajov. No možno je to v danom kantóne bežné. V Davose som ale na rozdiel od Zürichu takýto obrad pri check-ine nezažil.

Po úspešnom dobytí našej izby sme si dali čas na oddych, čo som využil na zorganizovanie ďalšieho programu. Neďaleko Zürichu býva moja kamarátka z Miškovca (pre neznalých: Miskolc) - Andy, ktorá tam býva u svojho priateľa - v súčasnosti manžela. Cez messenger sme sa dohodli, že ju prídeme navštíviť, a tak sme asi po hodinke oddychu kráčali na neďalekú zastávku Zürich Hardbrücke na vlak, mieriac si to na pobrežie Bodamského jazera – do Rorschachu. S-kom sme sa presunuli do žst. Zürich Oerlikon, odkiaľ nám išiel REx priamo do cieľa. Andy sme našli sedieť pred domom na adrese, ktorú mi poslala. Po krátkom zvítaní (a uvítacom pivku) sme sa vybrali objavovať mesto.

Rorschach je malebné mestečko na južnom pobreží Bodamského jazera. Z miestnej promenády na nábreží je nádherný výhľad do Nemecka. Mesto má zaujímavú históriu, no čo zaujme železničného nadšenca, ktorému sú pamiatky ukradnuté, je ozubnicová železnica Rorschach-Heyden Bahn. Normálnerozchodná trať vybavená Riggenbachovou ozubnicou. Dopravu na trati prevádzkuje spoločnosť Appenzeller Bahnen. Kvôli časovej tiesni sme ale nemali možnosť zviesť sa po danej trati. Zaujímavosťou je aj železničná trať vedúca priamo po promenáde v centre mesta na nábreží. Po prechádzke centrom mesta sme po tom, čo nás Andy pozvala, zakotvili v miestnom bare. Zvyšok poobedia sme strávili tam, pričom sa k nám po chvíli pripojil aj jej priateľ Manuel.

Keď sa už začalo stmievať, rozhodli sme sa so Sašou vrátiť na hostel. Vyrazili sme teda osobákom zo zastávky Rorschach Hafen späť do Zürichu. Cestou na zastávku sme ešte natrafili na partiu Slovákov v inom bare. Po krátkom rozhovore sme sa s našimi švajčiarsko-maďarskými kamarátmi rozlúčili a hodinu na to sme už odfukovali na izbe v hosteli.

Vaduz - niekde tam hore sídli lichtenštajnské knieža © Oliver Dučák

Na druhý deň, 18.7.2020, sme náš hostel opustili a vydali sa smerom na východ. Náš ďalší cieľ bola Viedeň. Cestou sme sa plánovali zastaviť v jednom z európskych mikroštátov, Lichtenštajnsku. Keďže cez víkendy v Lichtenštajnsku vlaky nezastavujú, museli sme zo stanice Buchs SG pokračovať do hlavného mesta tohto miniatúrneho impéria autobusom. Počas spánku vo vlaku do Buchsu sa mi akýmsi spôsobom podarilo roztrhať si moje obľúbené khaki kraťasy, takže som vlak opustil so skoro obnaženým sedacím svalom (vyznamenanie tomu, kto vymyslel spodné prádlo). Problém som vyriešil na staničných toaletách v Buchse a moje milované kraťasy putovali rovno do koša. Po nákupe cestovných lístkov sme si vyhliadli spoj smerujúci do hlavného mesta Lichtenštajnska - Vaduzu.

V autobuse som sa v duchu pousmial nad vtipným faktom, že týždeň pred tým, kedy sme prechádzali Lichtenštajnskom vo vlaku rjx 160 sa toto kniežatstvo stalo prvou krajinou na svete, v ktorej som prejazdil celú jej železničnú sieť.

Centrum Vaduzu sme našli skoro ľudoprázdne. Doteraz si nie som istý, či to bolo spôsobené opatreniami proti pandémii, alebo tam bolo prázdno len kvôli tomu, že bola nedeľa. Pustili sme sa teda do objavovania historického centra hlavného mesta. Chvíľu na to sme ale konštatovali, že tam okrem kniežacieho zámku, kde žije hlava štátu, pre nás nič zaujímavé nie je. Hodinu na to sme sa už viezli v autobuse do Feldkirchu. Na konečnej sa nám podarilo presvedčiť zdráhajúceho sa švajčiarskeho šoféra, aby nám rozmenil zostávajúce Franky na Eurá. Zvyšok poobedia sme strávili cestou railjetom do Viedne. V súvislosti s tým by som rád upozornil čitateľa, aby sa vyhol tej chybe, ktorú som spravil ja a aby nezaspal na stolíku v polohe “na hodinára” s rúškom na tvári. Pri tejto polohe, v kombinácii s dodržiavaním protipandemických opatrení hrozí to, že sa vám v tvrdom spánku pustí slina, ktorú rúško efektívne pozbiera, čo po zobudení sa pri kontrole cestovných dokladov spôsobí katastrofu hneď po tom, ako sa takýto ospalý cestujúci narovná.

CityJet v žst. Wien Hbf © Oliver Dučák

Po večernom príchode do Viedne na stanicu Meidling sme si zaobstarali 72 hodinové lístky na Kernzone a pobrali sa U-čkom do stanice Alserstraße, odkiaľ je možné ísťo do hostela dve zastávky električkou, k zastávke Skodagasse, alebo to môžete prejsť pešo. Hostel sa nachádzal neďaleko Rathausplatz.

Večer sme sa ešte stretli s mojim kamarátom Denisom, ktorý sa venuje šotoušeniu a jeho fotky môžete nájsť na jeho stránke na Facebooku (Trainspotter – LGs). Denis nás pozval na posedenie do jeho obľúbeného podniku, odkiaľ sme sa na izbu vrátili až nad ránom.

Popis nasledujúceho dňa, 19.7.2020, vynechám pre akútny nedostatok železničných zážitkov, nakoľko sme ho venovali objavovaniu Viedne, ktorú Saša dovtedy nemala problém poriadne preskúmať.

Zámok Schönbrunn © Alexandra Michelčíková

Dňa 20.7.2020 sme mali na programe navštíviť okolie Viedne, konkrétne nenápadné mestečko Traismauer. Bežný smrteľník tomuto mestečku nevenuje veľa pozornosti, no pre milovníkov histórie - konkrétne obdobie existencie Moravského a Nitrianskeho kniežatstva - je toto mestečko priam pútnickým miestom. V miestnom kostole bolo v roku 833 pokrstené zosadené nitrianske knieža Pribina, čo dokazuje aj tabuľa so slovenským erbom na stene miestneho kostola, avšak iba v nemeckom jazyku.

Do Traismaueru sme cestovali z Meidlingu vlakom ICE s prestupom v stanici Sankt Pölten. Keďže sme tam mali viac ako hodinu na prestup, vymenili sme možnosť nečinného sedenia na stanici za možnosť prechádzky po veľmi peknom centre mesta. Na stanici sme sa ešte zastavili v osobnej pokladnici po ďalšiu obálku do Sašinho Interrailu, nakoľko pobyt vo Švajčiarsku nám dal možnosť vyčerpať všetok priestor na cestovateľský denník nie len v obálke od cestovného lístka, ale aj v prílohovej brožúrke.

ÖBB 5047 009-5 v žst. Sankt Pölten © Oliver Dučák

Samotné mesto Traismauer disponuje okrem spomínaného kostola aj príjemným historickým centrom, ktoré predstavuje vhodnú alternatívu pre návštevníka Viedne, ktorý sa potrebuje na pár hodín skryť pred ruchom hlavného mesta. Samotný Traismauer síce pôsobí pomerne ospalo, avšak pobyt tam sme si veľmi užili.

Na obed sme sa zastavili v mestečku Tulln an der Donau, pričom zostávajúci čas sme tiež využili na objavovanie mestečka. Traismauer sa mi však páčil viac. Kto sa vyzná vo výtvarnom umení, poteší ho fakt, že dané mesto je rodiskom slávneho rakúskeho maliara Egona Schiele.

Po návšteve Tullnu sme sa pobrali späť do Viedne, nakoľko nás už zmáhala únava. Zvyšok dňa sme už strávili len odfukujúc na hosteli. Na ďalšie aktivity sme už okrem zdrojov nemali ani energiu.

ÖBB 4020 300-2 v žst. Tulln an der Donau © Oliver Dučák

Dovolenku sme završili dňa 21.7.2020, cestou domov do Gelnice. Fyzicky, aj finančne vyčerpaní, ale s vedomím, že to za tie peniaze stálo. Vďaka dlhšiemu pobytu v nemecky hovoriacich krajinách a neochote miestnych komunikovať v angličtine som zároveň pochytil základy nemčiny. Tiež som mal možnosť si prvý raz v živote, od skončenia školy, precvičiť francúzštinu, ktorú som sa na strednej škole učil. Na svoje si tiež popri mojej závislosti na úzkokoľajkách prišla aj Saša. Ako vždy, za jej trpezlivosť pri trávení času na cestách v mojej spoločnosti jej patrí veľký obdiv a vďaka. Ostáva len dúfať, že niekedy budeme mať opäť možnosť Švajčiarsko navštíviť.