Cieľom je cesta

Vstávam o tretej ráno, je ešte tma, no vo vzduchu už visí dážď. Vyzerá to tak, že nemecké rosničky mali opäť pravdu, s povzdychom sa vydávam na stanicu. Tam prichádza prvý zážitok. Pred akousi paňou si kupuje lístok jeden muž, ktorý sa veľmi neponáhľa. To ju značne vytočí (ona sa ponáhľa až príliš), až do takej miery, že sa rozkričí na celú stanicu, slová sú však určené len pánovi. V tichosti sa usmievam za jej chrbtom, deň sa začína pekne. Kupujem lístok na osobný vlak do Popradu a vychádzam na čerstvý vzduch. Fotiť sa nedá, vo vzduchu sú kvapôčky a je stále tma, aspoň pre moju techniku. Z depa prichádza na zálohu druhá ťapka a krátko po nej prichádza aj môj vlak.

Pre predstavu, ranný pokus o vyfotografovanie rušňov posunujúcich do depa

Podávam svoj lístok vlakvedúcemu, ktorý si položí rečnícku otázku v zmysle „Zo Žiliny..?“, (až do Popradu osobákom?). V tej chvíli som vedel, aký názov dostane táto reportáž. Pantery majú našťastie celkom pohodlné opierky hlavy a tak sa stúlim v sedadle a zaspávam. Chvíľami sa preberám a zhodou okolností aj v Kraľovanoch, tu si všímam červený prívešák v depe. Opäť zaspávam a natrvalo sa zobúdzam až v Mikuláši. Obzerám vozne Tatranu, rysuje sa parádna súprava. V Hrádku prestupujem do  súpravy vedenej peršingom, aj to bolo jedno z lákadiel tohto výletu, viac na západ ich už prakticky nevídať.

Peršing 162.008 pripravený na vlaku Os 7811 z Popradu do Košíc

Začítam sa do literárnej zbierky jedného z našich štúrovcov a občas sledujem počasie vonku. Niekde je obloha jasnejšia, inde mrholí, niekde leje. Že by som sršal radosťou sa v týchto chvíľach povedať nedá. Prechádzame Štrbou, tu sa mihá na okraji stanice prasiatko v unifiku, dnes to asi nebude len o Poprade. V Poprade vystupujem, v podstate prší, mám však hodinku k dobru, a tak fotím dianie na stanici. Z traťovky sa vyrojili traťové stroje, prichádza osobný vlak z Košíc, v jeho čele je peršing a dokonca v rovnakých farbách ako na mojom osobnom vlaku – zeleno-žltý. Vzniká túžba vyfotiť ich vedľa seba, ale ako? Jedna súprava je pri staničnej budove, druhá na opačnom konci oproti. Situácia sa však vyvinie mimoriadne priaznivo. Koľaje sú postupne obsadené pracovným vlakom, osobným vlakom do Ľubovne a nejakým rýchlikom, a tak sa 163-ky pri obiehaní súpravy šťastne stretnú.

Rojenie traťových strojov v Poprade

Nakoniec už nie je v stanici čo fotiť a začínam uvažovať čo s tým depom. Mrholí, zmoknem, dážď mi zamaže objektív. Vyhráva však túžba a obloha sa skutočne cestou do depa vyjasňuje. (Kecám, nič sa nevyjasnilo, len som si to začal nahovárať.) Ohlasujem sa na vrátnici, tu na mňa pozerajú značne skepticky, no po kontaktovaní vedenia je všetko v poriadku. Nakoniec končím v opatere miestneho rušňovodiča. Ten nie je práve dvakrát nadšený z toho, že so mnou musí pochodiť celé depo. Hýri však vtipom a jeho veselá nátura chtiac-nechtiac rýchlo nakazí aj mňa, a tak oblačnosť skutočne mizne. Prvoradým cieľom je miestny Samko. Toho odchytávame a zvyšok je už len bonus. Halu neskúmame, vykonáva sa tam údržba a v tom čase sa popradský klub chystá na oslavy vo Zvolene, vyrušovanie je nežiadúce.

199.951, medzi obyvateľmi depa známy aj ako Samko

Fotím však všetky vozidlá, ktoré sú vonku. Či už tetrapaky 425, ale aj staré zubačky, Kométu, tatrovácku EMU, 702-ky, stroje na boj so snehom, najväčšiu radosť však spravilo sovietske TU-čko. Na normálnom rozchode dominujú termity (miestna prezývka pre stroje radu 813.1 – v okolí Zvolena známe ako mravce). A aby bola rodina derivátov 810 kompletná tak tu nachádzam aj pár 812-ok a 811-ok s prívešákmi. Na údržbe je tu aj jedna vrana (840), za nimi vraj personál smúti. Zbierku vozidiel uzatvára staničná záloha v podobe 742.398. O jedenástej sa má vraj vytiahnuť na svetlo papagáj, no ja mám už iné plány, a tak papagája nechávam sobotňajším oslavám. Tak sa v skvelej nálade lúčim s Pánom rušňovodičom, miestnym depom a mierim na stanicu.

Popradské tetrapaky

Aby bola návšteva kompletná tak povinne fotografujem chátrajúce pozemné lanovky a neďaleké stroje Carga. Potom uháňam na stanicu aby som stihol vlak Tatranských železníc o pol desiatej na Štrbské Pleso a odtiaľ prípoj do Štrby. Viem, po normálnom rozchode by to bolo rýchlejšie, no netreba zabúdať na náš cieľ. Tu sa opakuje podobná scéna ako ráno, opäť sa akási pani ponáhľa na vlak, no tu pána pekne poprosila, on ju pustil a ona sa mu niekoľkokrát poďakovala. Začiatok rannej scény nepoznám, no vidno, že vždy sa dá nájsť aj nenásilné riešenie. Zlatým klincom pobytu v Poprade je prvá vyrobená dvojička s rakaňou v čele vlaku.

Zlatý klinec – 131.002/001 a 183.008, v diaľke pri nástupišti na vlaku stojí 361.003

Osobný vlak na Pleso pozostáva z dvoch tetrapakov, sedadlá sú obsadené skoro všetky, miestnymi obyvateľmi, žiakmi na výlete, turistami, počuť aj vravu slovenčine nepodobnú. Počas jazdy si vychutnávam výhľady, ktoré dokážu ponúknuť len Tatranské železnice. Vynárajú sa spomienky z detstva, keď nás starí rodičia brávali na výlety do týchto končín. Nasleduje prestup na Štrbskom Plese a jazda zubačkou, opäť dvojičkou, na Štrbu. Cesta ide hladko až dorazíme do cieľa. Zabil som touto cestou asi dvojnásobok času, no neľutujem, škoda, že toho chcem ešte toľko stihnúť. Na Štrbe fotím súpravu zubačky a potom sa vyberám ku prasiatku. Prasiatko však ide stranou keď spozorujem zelenú dvojičku na konci nákladného vlaku a prichádzajúci osobák so zeleným peršingom.

Naivnosť svojho pokusu o zaujímavú fotografiu som si uvedomil až doma

Po dokumentácii prasiatka zamierim do pokladne. Tu zisťujem, že sú v obehu 0 € bankovky k výročiu zubačky, tak beriem pár kusov známemu, ktorý ich zbiera. Milým prekvapením je Pán pokladník, ktorého prístup by mohol byť príkladom mnohým iným, ktorí sa ledva pozdravia. Ochota a milý prístup k zákazníkom je slabým opisom výborného dojmu, ktorý u cestujúcich zanecháva. Vychádzam von a prekvapivo, leje ako z krhly. Dumám či bol dobrý nápad kupovať lístok len po Kraľovany kvôli jednému prívešáku. Čo už, v najhoršom tam zabijem hodinu života. Vo vlaku opäť otváram knihu a sledujem aj počasie, niekde svieti slnko, to však zriedka, častejšie leje. A v Kraľovanoch? Tam svieti slnko, no nie dnes. Zamierim na Oravské nástupište, fotím bagety, no do depa sa mi v daždi nechce.

Oravské nástupište, na MOs 7921 sa chystá 813.012

Vraciam sa na stanicu zohnať si lístok domov. Pozerám na tabuľu, začína to byť podozrivé, vlaky naberajú meškania desiatky minút. Niečo sa deje? Netuším, kupujem lístok a nakoniec sa premáham. Otváram dáždnik a idem do depa. Červený prívešák je priveľké lákadlo. Vzhľadom na to, že v mojich topánkach je už plaváreň tak sa predieram aj k mandarínkam, odísť bez ich fotky v ich niekdajšom prirodzenom domove som proste nemohol. S bazénom v topánkach nakoniec nastupujem do osobného vlaku a mierim domov. Vo Vrútkach sme nezvyčajne pristavení na koľaj pri staničnej budove, kde obyčajne stáva Fatran. Z komunikácie medzi personálom vlaku zisťujem, že za Vrútkami pri tuneli došlo k strhnutiu troleja, tým sa vysvetľuje naše rastúce a aj ostatné meškania videné na tabuli v Kraľovanoch. Po prechode expresov sme nakoniec pustení aj my, cestou stretávame dvojicu 756-iek, ktorá ide asi stiahnuť súpravu nákladného vlaku z trate. Pred tunelom stretáme aj postihnutý vlak, v jeho čele sú snáď 131.055/056 a 131.019/020.

Depo v Kraľovanoch

Nakoniec sa šťastlivo dostávam späť do východiskovej stanice z rána. Ciele splnené, nálada? Zmoknutý, no spokojný s výsledkami dnešného dňa. Podarilo sa v podstate všetko. Na záver by som rád poďakoval ZSSK a vedeniu popradského depa za ochotný prístup a hlavne sprevádzajúcemu personálu v depe za trpezlivosť a pohodovú náladu počas prehliadky, ktorá mi potom vydržala až do konca dňa. Ďakujem.

Všetky fotografie v texte pochádzajú zo 7.6.2023.

Úvodná snímka: Čo všetko sa dá stretnúť na ceste