Rendez 2023 – stručne slovom aj obrazom

Do Zvolena prichádzam za tmy, k odchodu sa chystajú Fatran a Gemeran na čelách so sedmičkovými okaňami. Dokumentácia je nemožná, vyberám teda knihu a čakám na svitanie. Pomaly cez horizont začínajú preliezať prvé ranné lúče a dávajú tušiť, že dnes bude skvelé počasie. Okolo štvrtého nástupišťa sú rozptýlené tri ťapky, postupne sa rozbiehajú ich šesťvalce. Svetelné podmienky sa výrazne zlepšili, prichádza okaňa na ďalší Fatran. Tá ma nakoniec donútila vytiahnuť fotoaparát a urobiť prvé fotografie dňa. Do odchodu Urpína ostáva pár minút. Nakoniec prichádza včas, no radosť je zatiaľ predčasná, sme len na začiatku cesty.

Prvé fotky dňa robím vo Zvolene, za návestidlom sa skrýva 721.004

Netuším kde sme nabrali prvé minúty, no v niektorých traťových úsekoch nadobúdam dojem, že sa plazíme. Nevenujem sa spánku, ale pozorne sledujem ako kráčame po trati. Mám tak čas vychutnať si rozľahlé polia obilia, kukurice, tekvíc, ale aj zvädnuté lány žltých slnečníc smutne vítajúcich jeseň. Občas nazerám do záhradiek lemujúcich trať a vnímam prázdnotu železničných staníc. Jedinou výhodou je, že si zo zadného vozňa môžem vychutnať v oblúkoch pohľad na červeno-bielu súpravu v celej jej dĺžke. Občas sa mimoriadne rozbehneme až dôjdeme k úseku podrobujúcemu sa rekonštrukcii. Tu naša vyhliadková jazda pokračuje, k stavebným prácam pozorovaným zo sedadla cestujúceho chýba už len odborný výklad, ktorý by vykompenzoval stratené minúty.

Takmer čisté okno umožnilo odfotiť dvojicu laminátiek 240.141 a 240.144 kdesi pri Šuranoch

Či to bolo v Šali neviem, no po zastavení v stanici sa ozval známy hlásateľov hlas, oznamujúci pravidelný príchod Urpína, ktorý sa pri porovnaní s mojimi hodinkami líšil asi o 20 minút. Tu už nie je čo krátiť a je jasné, že osobák na Nové mesto nás nepočká. V duchu som sa zmieril s touto stratenou hodinou a čakal som už len na vykúpenie v podobe príchodu na Hlavnú. Po vystúpení som už prípoje neriešil a išiel som odfotiť Gorilu. A vtedy sa zo staničného rozhlasu ozvalo hlásenie o mimoriadnom parnom vlaku na Rendez, zbystril som, o chvíľu má odchod. Vzápätí sa ozve charakteristické odfukovanie parného rušňa a prichádza ohlásený mimoriadny vlak. O pár chvíľ sa celou stanicou ozvú zvuky dychovej hudby, dostávam sa do tej správnej slávnostnej nálady, meškanie je zabudnuté.

Gorila 350.004 ako chvíľkové rozptýlenie na Hlavnej

Tak sa na Rendez veziem neplánovane parným vlakom idúcim z Devínskej Novej Vsi vedeným maďarskou vitézou. Meškáme možno pár minút, no to už neriešim, som na ceste, počuť parný stroj, cítiť dym a obklopuje ma nostalgia v podobe vozňa Ci. Vystupujem na Rendezi s ostatnými, ktorí prišli na podujatie. Fotím priľahlé motorové vozne a popri točni sa presúvam k parným rušňom, ktoré sú rozmiestnené až po halu opravovne vozňov. Milým prekvapením sú nepojazdné parné rušne s oživenými nátermi. Areálom sa opäť začínajú rozliehať zvuky dychovej hudby, ktorá dokresľuje čiastočne sviatočnú atmosféru. Ľudí je všade plno, je ťažké vyfotiť dymiace exponáty. Presúvam sa cez halu k východu z depa, tu sú zástupcovia vyslaní Cargom a zástupcovia motorovej trakcie privezení zúčastnenými klubmi.

Vystavené exponáty v obliehaní davu

Obchádzam halu ešte zboku a fotím aj tu naskladané rušne, je vidno, že už proste nebolo miesto, depo je doslova preplnené. Dostať sa na stanovištia rušňovodičov je náročné, stoja sa na ne rady, hlavne pri vystavenej Gorile bol rad mimoriadne dlhý. Tým ukončujem prvú fázu fotografovania. Idem si nájsť miesto k točni a pripraviť sa na točenie rušňov. Organizátori postupne rozháňajú návštevníkov z priestoru výstaviska a o pol jednej sa konečne začína hlavný bod dňa. Úvodný príhovor je zakončený prenikavým zapískaním všetkých parných rušňov a na točňu postupne vyrážajú parní krásavci. Nechýba sprievodné slovo komentátorov, pozdravy píšťalou návštevníkom a kúdole dymu, ktoré občas pohltia obecenstvo. Po parných rušňoch sa na točni predstavujú aj rušne motorové, návštevníci si dokonale mohli vychutnať zvukový prejav motorov pri plných otáčkach. Točenie na točni zakončuje zrekonštruovaný montážny vozeň trakčného vedenia.

Predvádzanie pojazdných rušňov

Tak po vyše hodine predvádzania rušňov ukončujem ďalší bod svojho programu a vyrážam nazbierať ďalšie fotografie do vlastného albumu aj galérie pripojenej k článku. Zastavujem sa pri vozni Slovenskej pošty, srdcová záležitosť. Mal som v pláne aj nahliadnutie k modelárom, no po pohľade do plnej haly som si to rozmyslel. Zvyšný čas teda venujem dokumentácii vystavených rušňov až nakoniec idem počkať motorový vlak, ktorý ma odvezie na Nové mesto. Viem, že v názve som tvrdil „stručne“, no vzhľadom na veľkosť podujatia je tento článok skutočne len stručným nahliadnutím na oslavy. Nebolo totiž v mojich silách zdokumentovať všetko v areáli dôkladne, o historických jazdách a druhom dni osláv nehovoriac. Preto budem rád ak niekto pripojí svoje fotografie či postrehy do diskusie alebo zostaví vlastné ohliadnutie.

Mimoriadny motorový vlak v Novom meste

Motorový vlak ide načas, bokom pod strechou stojí modrý šíp a ďalšie motoráky, pri posune z areálu stretávame aj odstavenú rakaňu 183.001. Súpravu pozostávajúcu zo štyroch 810-ok a štyroch prívešákov si fotí množstvo fotografov okolo trate. Nakoniec si ju fotím aj ja v cieľovej stanici. Pri čakaní na osobný vlak na Hlavnú prejde Novým mestom ešte parný vlak vedený vitézou a na postrku s ventilovkou. Jeho dokumentácia však už skutočne nie je v mojich silách, nadšené tváre cestujúcich však hovoria za všetko. Nakoniec som sa dočkal svojho osobného vlaku a vydávam sa na dlhú cestu domov, to ma už však netrápi a pomaly uvažujem nad podobou tejto reportáže. Na záver, tak ako vždy, veľká vďaka patrí organizátorom, klubom historických železničných vozidiel, ale aj partnerom a sponzorom podujatia, bez nich všetkých by sa nič podobné neuskutočnilo. A je určite nutné poďakovať aj za oceľovú trpezlivosť opatrovateľom oceľových tátošov, ktorú návštevníci tiež odskúšali.

Úvodná snímka: Pýcha nášho strojárstva