Naša téma: Je cestovanie vlakom bezpečné?

V čase, keď vznikal tento text, sa verejnosť mohla o prípade dozvedieť, že 22-ročná študentka mala cestovať z Košíc do Ružomberka. Vraj sama sedela v kupé nachádzajúcom sa vo vozni vyhradenom pre rodiny s deťmi, keď krátko pred zastavením v Spišskej Novej Vsi k nej mal pristúpiť 29-ročný páchateľ a zasadiť jej viacero rán nožom do krku a keď sa reflexívne bránila, tak aj do rúk. Obeti útoku bola okamžite poskytnutá pomoc, bola prevezená do nemocnice, kde sa musela podrobiť operácii. Páchateľa, ktorý sa vraj snažil ujsť, bezprostredne po čine premohli a zadržali ďalší cestujúci. Podľa prvotných správ obeť a útočník sa nepoznali a malo ísť o nevyprovokovaný útok. V médiách sa tiež objavili správy, že útočník bol zrejme pod vplyvom návykových látok a na to, čo spravil, si údajne nepamätá.    

Polícia skutok kvalifikovala ako obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu pokusu spáchaný v súbehu s prečinom výtržníctva. Toto sú známe fakty. Okrem nich sa, ako to už v podobných prípadoch býva, vyrojili rôzne dohady, špekulácie i fabulácie.

Na pretras sa znova dostáva aj otázka, či je cestovanie vlakom bezpečné a čo pasažierom hrozí. Samozrejme, o tejto otázke sa teraz nediskutuje v kontexte samotnej prevádzky, technického stavu a podobne, ale v kontexte rôznych incidentov a protiprávnych konaní, ktoré sa vo vlakoch na Slovensku sporadicky udejú. Máme sa teda báť cestovať vlakom? Naozaj nám hrozí, že práve vo vlaku sa môžeme stať obeťou násilných či majetkových trestných činov? A čo ak sme s takýmto incidentom priamo konfrontovaní?

Než budeme pokračovať, hneď na úvod ešte jedno upozornenie: tento text iba sumarizuje známe fakty a prezentuje názory autora na nižšie preberanú problematiku. Nemá charakter právneho ani iného poradenstva a teda autor nenesie žiadnu zodpovednosť za prípadné následky, ktoré vzniknú alebo by mohli vzniknúť v dôsledku alebo v súvislosti s interpretáciou konkrétnych častí textu ani textu ako celku. Cieľom tohto textu je len podporiť diskusiu o jednom konkrétnom incidente a jeho širších súvislostiach. Nič menej a nič viac.

Skúsme sa teda spoločne dívať na vec bez vypätých emócií a aj bez rôznych politických a ideologických nánosov.

VOX POPULI

Ak sa pozrieme na tuzemské reálie, s úľavou môžeme konštatovať, že na rozdiel od viacerých európskych krajín, naše železnice a ani cestujúci sa dosiaľ nemusia mať na pozore pred aktivitami teroristických buniek, ktoré predstavujú špecifický, mimoriadne závažný druh násilnej trestnej činnosti. To je prvý a významný poznatok, ktorý stojí za zmienku.

Pokiaľ ide o násilnú trestnú činnosť, vyššie uvedený útok nožom predstavuje extrém a ide o ojedinelý incident, aké sa na Slovensku vyskytujú na železnici len zriedkavo. Pokiaľ ide o menej závažnú násilnú trestnú činnosť páchanú špecificky vo vlakoch, tú v bežne dostupných štatistikách na stránkach Ministerstva vnútra nevidno. Niet dôvod domnievať sa, že by k incidentom vo vlaku prichádzalo častejšie než inde. Dokonca aj rady, ktoré v rámci prevencie adresuje Prezídium Policajného zboru SR občanom, vidno skôr reflexiu celkom iného fenoménu – a to sú krádeže vo vlakoch. Mimochodom, tejto téme sme sa na vlaky.net v minulosti venovali aj detailnejšie, a tak sme sa napríklad dozvedeli, že v „covidovom“ roku 2020 bola situácia nasledovná: „celkovo ku škode cestujúcej verejnosti (bolo) v železničnej doprave spáchaných 266 krádeží... vo vlakoch (bolo) spáchaných 117 krádeží a 133 krádeží na železničných staniciach, 6 skutkov bolo spáchaných na nástupištiach a 10 skutkov na iných miestach.“ Z rovnakého zdroja sa dozvieme aj o zapojení PZ SR a ŽSR do celoeurópskej kampane Stop pickpockets! O tendenciách i o viacerých konkrétnych prípadoch sa záujemca dozvie viac z početných publicistických textov, ktoré sa problematikou zaoberajú. Stačí použiť internetový vyhľadávač.

Samozrejme, pokiaľ ide o štatistiky, zo stola ich možno ľahkovážne zhodiť s odôvodnením, že hlásené prípady predstavujú len špičku ľadovca. Na takéto silné tvrdenia sa však patrí mať dostatočne „nepriestrelné“ argumenty, no tie akosi chýbajú. Niežeby každý incident bol hlásený – ale empíria ukazuje – či na železnici či inde, na našich uliciach, že nenahlásené zostávajú spravidla najmenej závažné skutky.

Verejný diskurz o tejto problematike, ktorý opätovne ožil práve po spomínanom spišskonovoveskom incidente, však príliš na faktoch nestojí. V diskusných vláknach na sociálnych sieťach sa opäť ventilovali rasové predsudky, nespokojnosť s prácou polície, s fungovaním železničnej dopravy, svoje schytali aj zamestnanci železničných spoločností a objavilo sa aj obvyklé volanie po brachiálnej spravodlivosti. Koho by v takých vyhrotených polemikách zaujímali fakty? A kto si miesto bezbrehého bľabotania na Facebooku radšej s plnou vážnosťou položí otázku, čo robiť a čomu sa vyhnúť, aby sa sám nestal obeťou trestnej činnosti a ako by postupoval, ak by s ňou bol osobne konfrontovaný?  

Mimochodom, viete akú najväčšiu hlúposť autor v súvislosti s uvedeným incidentom zaznamenal na sociálnych sieťach? Nasrdenú poznámku nejakého facebookového „polyhistora“, ktorý sa hneval, prečo na železničných staniciach nemôžu byť, resp. nie sú rovnako prísne kontroly ako na letiskách. A vraj vox populi – vox dei...  

ČO (NE)ROBIŤ

Aj autor týchto riadkov, rovnako ako azda každý návštevník vlaky.net, cestuje kade-tade po Slovensku a vo vlakoch už stretol kadejakých „týpkov“. Medzi obvyklý, normálny „substrát“ sa nezriedka zamiešajú aj všelijakí exoti. Niektorí vzbudzujú úsmev, iní skôr súcit. A podaktorí môžu vzbudzovať aj viac či menej opodstatnené obavy. Dlhodobým problémom sú predovšetkým rôzne asociálne živly, ktoré dokážu svojimi prejavmi znepríjemniť cestu ostatným pasažierom. Ale čo s nimi?

Iste, vlakvedúci je oprávnený v zmysle Čl. A.5 Prepravného poriadku ŽSSK vylúčiť z prepravy osobu, ktorá sa napr. nevie preukázať cestovným dokladom, alebo je zjavne pod vplyvom alkoholu či drog, alebo má znečistený odev alebo šíri nepríjemný zápach, alebo nedodržiava Prepravný poriadok (teda napr. ruší bezpečnú, pohodlnú a pokojnú prepravu ostatných cestujúcich, poškodzuje alebo znečisťuje vlak a pod.). Ale ako často vlakvedúci pristupujú k takémuto opatreniu? A ak sa aj odhodlajú, aké majú možnosti? Ako je zabezpečená ich vlastná bezpečnosť? 

Teoreticky, keby sa ustanovenia Prepravného poriadku dodržiavali od slova do slova, zrejme by sme cestovali bezpečnejšie, kultúrnejšie, v čistejších vlakoch. Ale buďme realisti... Navyše, ani v takomto ideálnom prípade by sa kriminalite vo vlakoch a na staniciach nedarilo celkom zabrániť, pretože páchatelia takýchto skutkov obvykle nie sú na prvý pohľad nápadní a svoje zámery vopred neavizujú.

Hocakú iniciatívu vyvinie dopravca alebo aj polícia, s protispoločenskými konaniami budeme vo vlakoch celkom isto konfrontovaní aj v budúcnosti. Čo robiť v takom prípade?

Pochopiteľne, najlepšia je prevencia, teda nestať sa atraktívnym cieľom pre potenciálnych páchateľov, udržiavať si povedomie o situácii v okolí – na stanici i vo vlaku; nebyť v stave, keď je jednotlivec zjavne ľahkou „korisťou“, napríklad pre svoju intoxikáciu alkoholom či priestorovú izoláciu od ďalších cestujúcich; nesprávať sa vyzývavo; neprezentovať sa väčším finančným obnosom, cennosťami, drahou spotrebnou elektronikou a tieto – ak ich už máme pri sebe – držať vždy čo najbližšie pri tele, ak je to možné, ako radí napríklad aj polícia.

Komplikovanejšie je formulovať rady, čo robiť, keď už je cestujúci bezprostredne konfrontovaný s trestnou činnosťou, teda ako sa správať, keď sa práve deje. Platnosť akokoľvek dobre mienených rád sa bude odvíjať od okolností, resp. od konkrétnych scenárov. Vo všeobecnosti býva lepšie situáciu deeskalovať než eskalovať. Typicky príklad: oplatí sa ísť do konfrontácie s páchateľom a riskovať zdravie alebo v extrémnych prípadoch život napríklad pre peňaženku, alebo mobil za pár desiatok či stoviek eur? Diametrálne odlišná situácia ale nastane v prípade, ak páchateľovi nestačí len zmocniť sa veci, ale chce obeti fyzicky ublížiť, napríklad preto, aby jej znemožnil čo najskôr nahlásiť skutok, identifikovať ho a pod. A zase celkom iná situácia nastane, ak páchateľovi nejde o žiadne majetkové hodnoty, ale primárne chce obeti fyzicky ublížiť. Špecifickú skupinu prípadov tvorí sexuálne násilie. Aj tu môže byť zradné formulovať nejaké všeobecne platné rady. Mimochodom, o tom sa nie tak dávno, presvedčila aj naša polícia. Imperatívom by vo všetkých prípadoch malo byť správať sa tak, aby poškodený, ak už sa z rôznych dôvodov nemôže alebo nechce brániť, prežil s čo najmenšou ujmou a vec mohol následne oznámiť orgánom činným v trestnom konaní.

Samozrejmosťou by malo byť, že svedkovia by nikdy nemali zostávať nevšímaví. Nie vždy je možné, aby intervenovali, aby sa osobne otvorene angažovali bez toho, že by museli znášať riziko, že sa prípadná agresia môže vzápätí obrátiť aj voči nim. Ale pri dnešných možnostiach privolať pomoc napríklad mobilným telefónom je to najmenej, čo môže spraviť každý z nás. Rovnako je priam morálnou povinnosťou poskytnúť svedectvo orgánom činným v trestnom konaní, pamätať si dôležité skutočnosti ale tiež detaily vzťahujúce sa k priebehu incidentu, či k osobe páchateľa. A keďže ľudská pamäť má svoje limity, nie je od veci priebeh incidentu zaznamenať vo forme audiovizuálneho alebo aspoň zvukového záznamu, alebo si tieto skutočnosti bezprostredne po incidente zapísať do mobilného zariadenia alebo ich nahrať vo forme zvukového záznamu.

STOJ, LEBO STRELÍM

Incident, ktorý opisujeme v úvode tohto textu, dosahoval extrémnu intenzitu. Všetky jeho okolnosti zatiaľ nie sú verejne známe, verejnosť o nich získava povedomie len z mediálnych výstupov, ale vo všeobecnosti platí, že ubrániť sa náhlemu, nečakanému útoku nožom je výzvou aj pre expertov na boj zblízka. Náročné je ubrániť sa aj v prípade, že útok je vopred avizovaný (explicitne či implicitne).

Ak chceme preskúmať možnosti ako sa brániť, mali by sme rozlišovať právnu a taktickú stránku. Pokiaľ ide o právnu stránku, bavíme sa tu o nutnej obrane v zmysle §25 Trestného zákona. Pri menej závažných útokoch by do úvahy prichádzal postup v medziach nutnej obrany v zmysle §2, ods. 2. písm. a) Zákona o priestupkoch. Slovenský právny poriadok, na rozdiel od právnych poriadkov niektorých iných krajín, rešpektuje právo občana adekvátne sa brániť útoku, ktorý smeruje proti jeho životu, zdraviu ale tiež majetku. A čo je dôležité, dovoľuje konať v intenciách nutnej obrany aj v prípade útokov, ktoré smerujú voči inej osobe. Čiže nutná obrana prichádza do úvahy aj vtedy, ak sa zastaneme našich blízkych, ale tiež napríklad aj celkom neznámej osoby. Len vždy pozor, či aj táto neznáma osoba bude následne ochotná dosvedčiť, kto sa jej zastal (teda kto je obranca) a kto na ňu útočil (teda kto je agresor)...

Zákon však zároveň ustanovuje podmienku proporcionality – v zmysle §25, ods. 2 totiž nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu. Hoci aj tu jestvuje výnimka upravená hneď v ďalšom odseku a ten, kto by sa dopustil vyššie uvedeného excesu, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia. O tom, čo to znamená v praxi, by sa sme sa mohli siahodlho baviť, no niet tu moc priestoru pre laické názory, keďže k tejto problematike je k dispozícii pomerne bohatá judikatúra.

Podstatne komplikovanejšia je stránka veci, ktorú môžeme pracovne nazvať „taktická“. Brániť sa v uzavretom priestore, akým je vlakové kupé, totiž môže byť o to zložitejšie, že obranca nemá kam ustúpiť a niet ani príliš možností uhýbať sa do strán. Vykrývanie útokov s nožom aj za optimálnych podmienok a aj pre trénovaného obrancu predstavuje vysokú pravdepodobnosť zranenia, resp. zranení v podobe bodných, rezných a sečných rán, spravidla spôsobujúcich značnú stratu krvi a vyžadujúcich okamžité kvalifikované ošetrenie.

Právny poriadok umožňuje Slovákom a Slovenkám zvoliť si celý rad efektívnych sebaobranných prostriedkov. Po dosiahnutí veku plnoletosti si možno zakúpiť nože najrôznejšieho druhu, úderové zbrane ako obušky, teleskopické obušky, tonfy, kubotany, boxery, možno si tiež vybrať z rôznych druhov tzv. kaserov (sprejov s dráždivou látkou), nie je problém zaobstarať si elektrický paralyzér. A tento výpočet nie je konečný...

Nosiť tieto prostriedky nie je zákonom zakázané, teda je to implicitne dovolené. Určité obmedzenie nachádzame napríklad v §47, ods. 1, písm. h) Zákona o priestupkoch, v zmysle ktorého sa priestupku dopustí ten, kto nosí na miestach prístupných verejnosti chladné zbrane, najmä dýky, bodáky a šable, okrem prípadov, keď sú súčasťou rovnošaty, historického alebo národného kroja, výstroja a výzbroje ozbrojených síl, ozbrojených zborov a ozbrojených bezpečnostných zborov, alebo na športovú činnosť, výkon práva poľovníctva, rybárskeho práva, povolania alebo zamestnania, ako aj iné predmety, ktorými možno ublížiť na zdraví, ak možno z okolností prípadu alebo správania sa osoby usudzovať, že sa majú použiť na násilie alebo hrozbu násilím. Tu podčiarkujeme, že na naplnenie skutkovej podstaty priestupku musí byť splnená podmienka, že z okolností prípadu alebo správania osoby možno usudzovať, že tieto zbrane majú byť zneužité na hrozbu násilím alebo na páchanie násilia.

Málo efektívnym avšak obľúbeným prostriedkom sú expanzné, tzv. plynové pištole, na ktoré sa po novom vzťahuje registračná povinnosť. Ich nadobúdanie, použitie (aj hrozbu ich použitím) upravuje Zákon o zbraniach a strelive. Po splnení zákonom prepísaných podmienok si osoba bezúhonná a spoľahlivá, zdravotne a odborne spôsobilá, staršia ako 21 rokov, môže dokonca zaobstarať „ostrú“ strelnú zbraň. A nielen si ju zaobstarať a teda ju držať, ale po preukázaní relevantných dôvodov, môžu Slováci a Slovenky tieto zbrane aj nosiť! Tu sa oplatí prízvukovať, že toto právo majú Slováci a Česi ako jedni z mála vo svete. V tomto sú si krajiny považujúce sa za demokratické až nepríjemne podobné s tými, ktoré sú vo všeobecnosti považované za nedemokratické, že len nerady vidia v rukách občanov naozaj efektívne prostriedky, ktorými sa títo môžu brániť. Zakázané tam nezriedka nie je len nosenie strelných zbraní, ale aj ich držanie. Stále viac krajín sa reštriktívne stavia nielen k strelným zbraniam, ale tiež k chladným zbraniam a napríklad aj k takým prostriedkom ako sú spomínané kasery, ktoré dávajú obrancovi možnosť odvrátiť útok napríklad aj útekom, a to bez toho, aby na zdraví útočníka spôsobil akúkoľvek trvalejšiu ujmu(!).

Lenže aj v prípade, že osoba má pri sebe nejakú zbraň, jej použitie je v environmente, akým je vlakový vozeň – a zvlášť kupé – problematické. Zákonná stránka veci je taká, že za splnenia určitých podmienok je dovolené, aby obrana bola intenzívnejšia ako útok – ale pamätajme, že nesmie byť zjavne neprimeraná a že neskôr sa môže stať predmetom naozaj detailného expertného skúmania a prešetrovania orgánmi činnými v trestnom konaní. Ak útočník zaútočí holými rukami, odvracať jeho útok nožom alebo strelnou zbraňou môže viesť práve k spomínanému excesu – teda k tomu, že obrana bude neskôr vyhodnotená ako neprimeraná. Môže ale aj nemusí. Vždy bude záležať od okolností. Ako primeranejšie sa vo všeobecnosti javí použiť kaser alebo napríklad teleskopický obušok, či kubotan. Lenže kaser v uzavretom priestore? Možno tak kaser typu „tekutá strela“ so sústredeným prúdom, určite nie je typ „hmla“, kde by jemný aerosól spôsobil nielen želané účinky na útočníkovi, ale dosť pravdepodobne aj neželané účinky na obrancovi, prípadne ďalších osobách. Úderové zbrane ako teleskopický obušok? Na ich zvládnutie obvykle treba aspoň základný tréning a na použitie treba aj priestor...

Ešte poznámka k použitiu strelných zbraní. Ak by sme ako modelový príklad použili vyššie spomínaný útok nožom, potom z právneho hľadiska by mohlo byť – aspoň podľa názoru autora týchto riadkov, vychádzajúceho aj z formálnej právnej erudície – celkom opodstatnené použiť voči útočníkovi strelnú zbraň. Ale použiť ju vo vlaku?! V kupé?! Kto by na seba preberal také obrovské riziko?

Úplne odhliadnuc od toho, čo hovorí o nosení nabitej zbrane vo vlaku Prepravný poriadok ŽSSK, problém tkvie vo vysokej pravdepodobnosti, že ak by nestačila hrozba zbraňou a prišlo by k výstrelu, mohli by byť zranené aj nezúčastnené osoby sediace o niekoľko kupé ďalej. Autor nebol účastný testov na vyradenom železničnom vozni, ale z prvej ruky počul o jeho výsledkoch – aj obyčajná celoplášťová strela kalibru 9 x 19 mm sa dokáže „pozrieť“ o niekoľko kupé ďalej, pričom po takmer celú dráhu letu má dostatočnú energiu, aby spôsobila vážne (i smrteľné) zranenia. To je obrovské riziko, ktoré spravidla nejde limitovať na relatívne prípustnú mieru, hoci niekto v diskusii pod článkom môže teoretizovať ako a kam treba mieriť a aké strelivo používať a podobne. Bez komentára.        

RIEŠENIE?

Nový minister vnútra prisľúbil okamžité riešenie, ktoré si možno predstavovať predovšetkým tak, že Policajný zbor SR má zvýšiť prítomnosť hliadok vo vlakoch. Takéto riešenie je však iluzórne, ba kdekto môže namietať, že smrdí populizmom.

Opäť, vec treba vnímať v dvoch rovinách. Viditeľná prítomnosť policajtov vo vlaku má preventívny účinok a jestvuje odôvodnený predpoklad, že rôzne asociálne živly budú korigovať svoje správanie, ak sú si vedomé, že represia môže prísť takmer okamžite. Lenže polícia nemôže byť všade.

Práve skutočnosť že PZ SR je limitovaný personálnymi kapacitami a hliadkovanie vo vlakoch nepatrí medzi priority, nie tak dávno využili dobrovoľníci z radov členov a sympatizantov jednej z politických strán, ktorí vo svojom voľnom čase a na svoje náklady „hliadkovali“ vo vlakoch v niektorých regiónoch. Išlo o kontroverznú aktivitu hneď z viacerých dôvodov. A nešlo len o dôvody politické, aj keď samozvaní ochrancovia v zelených tričkách spôsobili možno až hysterickú politickú odozvu, vrátane účelovej novelizácie zákona. V každom prípade, platí, že akékoľvek dobrovoľnícke hliadky a obdobné súkromné aktivity nemajú oporu ani v zákone ani v prepravnom poriadku.

Ak by sme od PZ SR požadovali, aby hliadkami obsadzoval každý jeden vlak, kde potenciálne hrozia problémy, a to po celej trase, tak by sa dňom aj nocou vozili vlakmi naprieč Slovenskom desiatky hliadok a ďalšie by museli byť prítomné na staniciach, čo je absurdná predstava. Rovnako absurdné je očakávať, že ŽSSK nasadí na všetky vlaky, kde potenciálne hrozia incidenty, pracovníkov SBS. Hoci niekde by takéto opatrenie – sprevádzanie vlakvedúceho pracovníkom SBS, na ktoré sme zvyknutí z niektorých dopravných podnikov – určite mohlo dávať zmysel. A absurdná je aj predstava, že všetky priestory vo vlakoch i na staniciach (a v ich okolí) budú pokryté kamerovými systémami.

Ak by sme mali poctivo hľadať riešenie, zrejme by nešlo o jedno konkrétne opatrenie, ale o ich kombináciu, kde napríklad systematicky budú z vlakov vlakvedúcimi, optimálne za asistencie hliadok PZ SR, vykazované osoby evidentne pod vplyvom alkoholu a drog, kde práve vlakvedúcim bude pri výkone práce priznaná vyššia miera právnej ochrany, kde každý bezpečnostný incident, ktorý sa vo vlaku alebo na stanici udeje, bude riadne vyšetrený a podľa závažnosti adekvátne postihovaný a kde všetci pasažieri budú systematicky vedení k tomu, aby nezostávali nevšímaví, ale naopak, aby oznamovali všetky bezpečnostné incidenty. A v prípade, ak je to v ich možnostiach, aby neváhali pomôcť.

Anketa:

- Cítite sa vo vlakoch a na železničných staniciach na území Slovenskej republiky a Českej republiky bezpečne?

- Stali ste sa vo vlaku alebo na železničnej stanici, či v jej bezprostrednej blízkosti, svedkami páchania majetkovej alebo násilnej kriminality?