Naposledy

Prvé zazvonenie som nezvládol, zakutral som sa do periny a počkal na ďalšie. V byte je lomoz, vrátila sa domov z práce nočná zmena. Oni prichádzajú a zahrabávajú sa do pohodlia postele, zatiaľ čo ja zbieram po izbe veci do batoha  a uvažujem nad tým, ako využiť tento deň čo najlepšie. Opúšťam panelák, ulicami sa už trúsia pracujúci aj školáci, hlavne tí cestujúci, zvoľna vykračujú na vlak či autobus. Dnes sa stanem súčasťou tohto začínajúceho rituálu ešte aj ja. Vykračujem skratkou cez lúku a obzerám sa za seba, hľadám slnko, ktoré vyšlo spoza kopcov a zase raz dáva o sebe vedieť. Možno keby som vyrazil skôr, na prvé zvonenie, stihol by som jeho východ aj so všetkými jeho úchvatnými farbami. Stále si však môžem vychutnať ospalosť rána a oblohu, ktorá je na východe príjemne belasá.

812.054 na Os 6204 z Lučenca a 812.020 na Os 6008 do Čaty, Zvolen, 3.9.2024, Sebastián L.

Prichádzajúci motorák nikoho neprekvapuje, nepočuť chvály ani nadávky, všetci odovzdane nastupujú. Koniec koncov, dobrých ľudí by sa mal doňho zmestiť bezpočet. Tí čo nesedia stoja v chodbičke medzi lavicami aj pri dverách. Vlakvedúci rezignovane vypravuje vlak, nie je sa kam pohnúť, vystúpiť, oprieť. Nachádzam akurátny priestor aspoň na to, aby som vybral knihu a prečítal pár riadkov. Pri tanci cez výhybky sa chytám políc na batožinu, občas niekomu skočím na nohu, tanečník som nikdy nebol. Trať ubieha, všetko navôkol sa ženie opačným smerom, len my ideme proti prúdu, za svojimi úlohami, povinnosťami, starosťami aj radosťami. Cestou nás zdravia muži zo stavadiel, ale aj osoby s červenými brigadírkami pozdravujú, primerane odslúženým rokom. Časť cestujúcich vystupuje pod zámkom, ostatní pod hradom. Pre všetkých pokračuje začiatok nového dňa, každého však čaká čosi iné.

754.085 pri štarte motora po zapriahnutí na R 934 do Vrútok, Zvolen, 3.9.2024, Sebastián L.

Na stanici si všímam, že chudáci vo Zvolene nemajú riadnych strojov, na všetky ramená sa rozbiehajú malé motoráky. Len nedávno povstanie oslavujúca Bystrica sa teší niečomu lepšiemu. Moje srdce však neostáva dlho v smútku. Od Žiliny ide vlak, teda rýchlik a kontrast medzi súpravou a rušňom je nepopierateľný. Tmavo zelená horná polovica skrine a žlté blesky sú na akúkoľvek vzdialenosť nezameniteľné, Renátka je totiž iba jedna. Súprava zastavuje pri nástupišti, pristupuje k nej postava v oranžovom a vypriaha Renátku po výkone. Tá sa o chvíľu zahaľuje do tieňa čierneho oblaku dymu po opätovnom štarte motora. Spod zámku pristupuje k opačnému koncu súpravy ďalšia fešanda, Xénia. Aj tá sa ligoce v lúčoch ranného svitu. Jej motor má ten neopakovateľný zvuk, ktorý je počuť na našich koľajach stále zriedkavejšie. Pre mňa aj zvuk detstva na záhrade u starých rodičov pod traťou.

754.055 na R 944 vyráža na cestu, Zvolen, 3.9.2024, Sebastián L.

Každé dve hodiny vyjachá zo stanice pod Pustým hradom rýchlik severným smerom aby zdolal pohorie Veľkej a Malej Fatry, zastavil v ani nie desiatke staníc, prekonal niekoľko mostov a vyše dvadsať tunelov. Ľudia sa v súprave medzi stanicami premieľajú až sa po odchode z mesta pod Urpínom osadenstvo vlaku na dlhú dobu ustáli. Sedia po jednom, po dvoch, vzácne aj po troch, debatujú, pozerajú sa z okna, počúvajú hudbu, sledujú filmy, čítajú knihy, premýšľajú alebo snívajú, oddychujú, všetci však idú kamsi na sever a možno úplne inam. Desiatky, možno stovky príbehov v jednom vlaku, každý mesiac, každý týždeň, každý deň, každé dve hodiny, rovnaký a predsa vždy iný vlak. Vlak míňa povstalcov s nosidlami odchádzajúcich do hôr. Zdoláva v špirále tunela prevýšenie a z mosta dáva posledný pozdrav ranenému partizánovi. Ponúka tiež dôkaz o tom, že nič nie je večné, tak ako vápenec podliehajúci behu prírody. Ukazuje tiež, že ľudská vôľa je všemocná a dokáže aj hory prerážať. A samopal na stene jednej zo staničných budov je pripomienkou aj varovným prstom.

MUV 69 060 odstavený v stanici, Žilina, 3.9.2024, Sebastián L.

Až potom sa rýchlik vymotá z oblúkov, tunelov, zárubných múrov, spleti konárov a tmavých hôr, a spolu s dunením sa okolo vlaku otvorí nekonečný priestor a do okien udrie svetlo letného septembrového dňa a ukáže sa modrá obloha, zelený horizont a žltnúce lúky. Mnohí už zabudli, že lúka pri moste bola časťou lesa. Kríky a vysoké trávy pohltili stopy aby zakryli ľútosť za krásnymi stromami, len kde tu svah cerí zuby v podobe vybieleného dreva pňov. Na zastávke sa v okne červenajú šípky, leto pomaly odchádza, hlási sa jeseň so svojou paletou farieb. V staniciach sa mihajú dreziny s posádkami v oranžových úboroch, idú za svojou prácou, aby aj zajtra mohli vlaky vyraziť na trať a dorazili do cieľových staníc. Nakoniec po hodine a pol začnú cestujúci pomaly zbierať batožinu a zoskupovať sa na predstavkoch vozňov. Blíži sa koniec jazdy či prestupný bod odkiaľ zas každý pôjde tou svojou cestou. Ešte predtým sa však súprava zavlní na výhybkách než príde k nástupišťu, na ktorom by Jirka mohol spievať holubom svoju pieseň.

Staničná záloha 742.001 pod budovaným nadjazdom, Žilina, 3.9.2024, Sebastián L.

Po niekoľkých krokoch cez nástupište cesta pokračuje osobným vlakom do mesta so žlto-zelenou vlajkou s dvojkrížom. Staré odchádza a nové prichádza, nástupištia, koľajisko, podchody, budovy, nadjazd, všetko sa mení, napreduje. Ani autobusová stanica nezaostala za pokrokom. Len žlté autá s modrými obálkami ma ubezpečujú, že život mesta predsa len ide tak ako má. Začiatok septembra sa nesie stále v letnom opare. Sad je ešte stále zelený, okraje ulice v tieni bytových domov sú obsadené stolíkmi a stoličkami so svojimi zákazníkmi. Všetci sú stále uvoľnení, je pracovný deň, no nikto sa nikam neponáhľa. Slnko šteklí usmiate tváre, z barov sa ozýva hudba, počuť štebot detí aj napomenutia rodičov, zamilované páry si vyznávajú lásku, ktosi pod stromom číta knihu, ani cyklisti nezaháľajú a užívajú posledné teplé dni. Štúr v parku sa prizerá deťom na pieskovisku, ktoré o pár rokov budú s bezstarostnosťou zatracovať jeho výmysly. Spleťou stromov sa nakoniec dostávam tam kam som potreboval a v radoch s úradnými hodinami si vystojím právo na to aby som bol vypočutý. V tých radoch si uvedomujem, že sa zas pre mňa začína nový kolobeh a leto sa skončilo.

383.110 na Ex 608 prichádza zamiešať karty do stanice, Vrútky, 3.9.2024, Sebastián L.

Späť idem obchádzkou aby som mohol splniť svoje predsavzatia. Grafity slečny v slnečných okuliaroch zmizlo pod novou maľbou, na autobusovej zastávke je plno, elektro-obchod má do šiesteho zatvorené. Zhotovujem niekoľko snímok v meniacej sa stanici a v duchu uvažujem nad tým kam vlastne idem. Zelená dvojička mi medzičasom úspešne uniká. Nastupujem do rexu a mierim do stanice, ktorá stále nemá svetelné tabule na nástupištiach. Maľujú sa však lavičky, menia sa navigačné cedule, záloha dotiahla z depa elektrickú jednotku, pri stĺpe sa naháňa matka s neposlušnou dcérou. Prichádza poobedný Fatran, rušeň odstupuje od súpravy a spod stavadla prichádza iný. Prichádzajú Tatrany a stanica je na niekoľko minút plná cestujúcich, nastáva ten krátky chaos hľadania správneho vlaku. Slečne pomáham naložiť kufre do vlaku, sám si potom nachádzam miesto a strácam sa v riadkoch, neskôr aj v snoch. Zobúdza ma až zhon v Bystrici, pomedzi driemoty sledujem ubiehajúcu krajinu v okne. Na predposlednej zastávke v meste sú už tiene dlhé, horizont žltne, deň sa o chvíľu končí. Pod zámkom sa už chystá Renátka. Vyťahujem fotoaparát, rušňovodič vyklonený z okna prísne sleduje moju postavu keď prichádza s rušňom k súprave.

756.005, ktorú slnko nepozlátilo, Zvolen, 3.9.2024, Sebastián L.

Vyberám sa na prechádzku mestom, utriediť dojmy z leta, vyhodiť nejaké myšlienky, upevniť spomienky. Na nadjazde stretávam Fatran, každé dve hodiny vyjachá na svoju cestu... Zabudnutými uličkami sa dostávam k depu, aj tomu venujem pozdrav na rozlúčku. Z nadchodu pre peších si ešte raz vychutnám atmosféru ticha, nákladný vlak čaká keď bude môcť pokračovať ďalej na východ, jedna okaňa pôjde o chvíľu ako ervéčko. Zostupujem po schodoch na nástupište. Hodiny sa roztekajú v zapadajúcom slnku, oranžové lúče tečú po ich skle, čas sa rozplýva. Cestovný poriadok zdobí niekoľko bielych hárkov s výlukami. Ervéčko má voľno, zlaté bohužiaľ nie je, také vie vyčarovať len jeden fotograf. Deň sa končí tam kde začal, prichádza malý motorák. Je poloprázdny, ostávam však v oddiele pre kočíky a bicykle, a listujem stránkami svojej knihy spomienok. Čítam znovu už raz vypočuté rozhovory a prezerám nikým nezachytené obrazy, všetky majú jedno spoločné, bytosť, ktorej podobnej niet. Leto je preč, prichádza jeseň, po nej zima, po nej jar a po nej bude zas leto. Do príbehu zas pribudnú ďalšie strany a kapitoly. Starší, rozumnejší, lepší a snáď aj šťastnejší, lebo zajtrajšok chystá prekvapenia a čas prináša odpovede.

Titulný obrázok: Pokrok, Žilina, 3.9.2024, Sebastián L.