Ako sa vlakom dostať na sedlo Zbojská?

19.12.2024 8:00 Jaro Vybo

Fanúšikom železnice je úsek trate 174 medzi Tisovcom a Breznom veľmi dobre známy. Občianske združenie Zubačka tu totiž prevádzkuje občasné jazdy po ozubnicovej časti v tomto úseku trate. Aké máme možnosti na železničný výlet mimo týchto nostalgických jázd?

Sedlo Zbojská ležiace práve na pomedzí Malohontu a Horehronia sa dostalo do širšieho povedomia najmä potom ako na ňom vyrástol salaš a stal sa obľúbeným hlavne u tade prechádzajúcich motoristov. Postupne získaval na popularite a pridávali sa ďalšie atrakcie, ako napríklad kaplnka s rozhľadňou, ubytovanie, wellness, konkurenčné salaše, či najväčšie kukučkové hodiny v neďalekom sedle Chlipavica. Hlavnou atrakciou je ale samozrejme prekrásna príroda, blízkosť národného parku Muránska planina, či Čertova roklina, ktorou vedie náučný chodník. Sedlom prechádza štátna cesta číslo 72 a železničná trať 174 spájajúca Horehronie s regiónom Malohont. Ako tento stále narastajúci turistický potenciál využíva železnica?

Začiatok ozubnicového úseku trate © Jaro Vybo

Nestavíme!

Desiatky zaparkovaných áut na viacerých parkoviskách v okolí salaša a ďalšie desiatky motoriek svedčia o hojnej návštevnosti tejto lokality. Práve dostatok cestujúcich je potrebný aj pre rozumnú prevádzku vlakového spojenia. Takmer prázdna 812-tka, v ktorej práve sedím pri jazde z Tisovca okolo salaša iba pomaly prejde. Priamo pri železničnom priecestí pri odbočke na salaš bolo pritom vybudované sypané štrkové nástupisko. To však slúži iba pri jazdách zubačky, nie pre bežnú každodennú prevádzku. Prečo? Netuším. 812-tka teda nástupisko minie a zastane až takmer o jeden kilometer ďalej v lesíku pri opustenej budove zastávky Zbojská.

Vzdialenosť zastávky Zbojská od centra lokality pod Salašom © Mapy.cz

Je tu koľajové rozvetvenie, ktoré umožňuje križovanie vlakov, či zaslúžený oddych súpravy pri nostalgických jazdách. Nachádza sa tu len zopár súkromných chát a preto návštevníka čaká cca. 15-minútový pochod naspäť k súčasnému turistickému centru lokality. Mne osobne síce krátka prechádzka rozhodne nevadí, ale napríklad takí zamestnanci z okolia salaša z nej každý deň veľmi nadšení nebudú. Obzvlášť v snehu či tme, najmä, keď sa na prechádzky radi vydávajú aj chlpatejší obyvatelia Muránskej Planiny. A tak tipujem, že denní dochádzajúci volia iba auto prípadne autobus (9 párov spojov cez pracovné dni, 5 párov cez víkend). Aj takto železnica prichádza o určitú časť svojej možnej klientely. Zastavovanie priamo pod salašom by navyše malo aj akýsi psychologicko-vizuálny aspekt. Myslím, že veľa tunajších motorizovaných návštevníkov - často celé rodiny s deťmi - ani len netuší že vláčik, ktorý vidia po trati prejsť z terasy salaša, tu má vôbec niekde aj zastávku, ktorá by sa dala využiť napríklad pri kratších poldňových výletoch po tunajších atrakciách.

Aha, tu zastavuje vláčik! Poďme sa pozrieť na cestovný poriadok, kedy ide ďalší!

812-tka prichádza na stanicu Zbojská © Jaro Vybo

Cestujúci i spoje - ako noty na bubon

A tak sa dostávame k ďalšej téme - grafikon. Ide pritom o jednu z veľmi mála slovenských tratí, kde cez víkend jazdí viac párov vlakov (štyri!), ako cez pracovný týždeň (jeden!). Zameranie na turistickú premávku je tu teda zrejmé. O to väčšie je moje sklamanie, keď počas krásneho slnečného víkendového letného dňa prichádzam vlakom z Tisovca, v ktorom okrem mňa sedia ešte až traja ľudia, z toho jeden zamestnanec železníc. Na Zbojskách vystupujem sám. Po absolvovaní programu, ktorý som si tu naplánoval sa vraciam na stanicu Zbojská na poobedný spoj do Brezna. Napokon nebudem jediným cestujúcim turistom. Prichádzajú ešte dvaja “backpackeri”, ktorí absolvovali viacdňovú túru Muránskou planinou a tu svoju púť končia. Cestujúcich je napokon opäť na spočítanie na prstoch jednej ruky. Aký to kontrast oproti tým stovkám áut a motoriek, ktoré sa točili na neďalekých parkoviskách počas celého dňa.

Naplnenosť 812-ky na Zbojskách © Jaro Vybo

Ani turistických jázd sme si v tomto krásnom úseku trate veľa neužili, hoci tento segment vyzerá veľmi nádejne. Parný ozubnicový rušeň sa podroboval generálnej oprave kotla, a na jeseň po troch rokoch vyrazil najprv na skúšobnú jazdu a potom konečne aj na jazdu s cestujúcimi. A hneď vo veľkom štýle, pri príležitosti osláv 150. výročia trate. Dokumentáciu žiaľ tentoraz nenájdete na vlaky.net, ale aspoň na sociálnych sieťach občianskeho združenia Zubačka. Sezónu v roku 2024 tiež spestril dvakrát Zbojnícky expres v podobe M240 0039 jazdiaci na objednávku agentúry BBSK Vlakom za zážitkom.

Parný ozubnicový rušeň v plnej kráse © OZ Zubačka, Zdroj: facebook.com/zubackaofficial

Klišé zvané “potenciál”

Štátna cesta číslo 72 zvaná aj Masarykova cesta prešla v rokoch 2013 až 2015 komplexnou rekonštrukciou. Jej históriu i samotnú rekonštrukciu pripomínajú pekne spracované informačné tabule umiestnené pri odbočke k salašu. Hneď vedľa idúca železničná trať má taktiež bohatú históriu, no je veľmi otázne či sa pri súčasnom význame trate a súčasnej intenzite dopravy niekedy dočká nejakej väčšej rekonštrukcie.

Viadukt Pod Dielom zachytený pri jazde Zbojníckou strelou z cesty č. 72 © Jaro Vybo

Pri jazde vlakom tak okrem obdivovania okolitej prírody rozmýšľam a “projektujem” ako tento úsek trate 174 - toto nádherné technické dielo, ktoré zahŕňa aj dva výnimočné viadukty - oživiť do 21. storočia. Nebude už totiž asi nikdy slúžiť prepravám ťažkých nákladov, ale skôr návštevníkom regiónu. Ponúknuť iba viac spojov, keď aj tie terajšie jazdia poloprázdne určite nebude stačiť, hoci čiastočne môže pomôcť. Popri tunajšej prírode je však potrebné upriamiť pozornosť návštevníkov aj na samotnú trať. To však asi nemôže robiť iba dobrovoľnícky spolok ako je OZ Zubačka. Sprevádzkovanie (peknej) zastávky pod salašom (aké-také nástupisko už pritom existuje), spolupráca pri propagácii samotnej trate so subjektmi podnikajúcimi na Zbojskách (napríklad nadväznosti na odchody Zbojníckej strely na sedlo Chlipavica), aspoň sezónne vlaky priamo z Rimavskej Soboty rovno až na Zbojská, propagácia možnosti prepravy bicyklov (ale v 812?), či funkčné, dostupné a zaujímavé minimúzeum trate. Avšak to by bežná premávka tunajších vlakov nemala vyzerať taktiež ako z múzea. To sú samozrejme len autorove “z brucha” nápady. Dôležité je, aby si takýto brainstorming urobili kompetentní, resp. tí, ktorých sa to týka. A dokonca verím, že tak už aj urobili, len to dotiahnutie do reality sa “z brucha” robiť nedá. Určite však držím palce.

Každopádne na toto miesto patrí poďakovanie všetkým, ktorí sa doteraz postarali a ďalej sa starajú o to, aby práve ozubnicová trať a po nej jazdiace rušne prežili a boli schopné prevádzky a zveľaďujú túto technickú pamiatku pre ďalšie generácie. Či už sú to dobrovoľníci z OZ-ka, ale aj ľudia z ďalších regionálnych i štátnych inštitúcií (BBSK, ŽSR,...), či súkromí donori.

Detail Abtovej ozubnice pred múzeom Zubačky v Tisovci © Jaro Vybo

Tisovec

Za zmienku okrem sedla Zbojská stojí ešte aj Tisovec. Železničným fanúšikom dobre známe mesto - domov zubačky, miesto bývalého depa. Spoje do Rimavskej Soboty premávajú v dvojhodinovom takte, čo je na pomery slovenskej lokálky úspech. Tisovec má v skutočnosti až päť železničných zastávok a staníc! Viete ich vymenovať? Majú svoju osobitú atmosféru - a každá inú. Tisovec - mesto je najbližšie k centru a má dokonca novší betónový prístrešok a dláždené nástupisko s bezbariérovou rampou. Avšak hneď za tým atmosféru dodáva budova pôvodnej zastávky za polčasom rozpadu so staničným nápisom “Kocúrkovo” (sic). Tento nápis je spolu s ruinou zastávky zatiaľ jediným výsledkom dlhoročného súdneho sporu. K bezbariérovej rampe vedie rozbitá asfaltka. Verejný priestor 21. storočia na slovenský spôsob.

Pre fanúšikov železnice je samozrejme najzaujímavejšia stanica Tisovec nachádzajúca sa na severnom konci nad mestom. Zašlá sláva a postupný úpadok sa tu mieša s nostalgiou, malebnosťou ale i nadšením. Na rozsiahlom koľajisku tak postávajú iba 812-tky a v lete ma tu prekvapuje snehová fréza. Úplné ticho pretínajú iba zvuky strunových kosačiek pri kosení tak rozsiahleho priestoru. Bývalé rušňové depo zarastá. Stanica disponuje už priam historickou retro-čakárňou. Optimizmus dodáva práve ozubnicová železnica a činnosť nadšencov okolo nej. Hneď vedľa výpravnej budovy je malé múzeum prevádzkované OZ Zubačka - to však býva otvorené iba príležitostne pri akciách. Žiadny oznam o iných možnostiach návštevy som si na mieste nevšimol. Neďaleko stojí aj obnovená budova bývalej olejárne, popísaná v tomto článku. Keďže som sa však cítil až podozrivo, že sa tu po prázdnej stanici vôbec motám, tak som sa k nej ani neodvážil. Spomínaný článok mi tiež pripomína, že článkov dokumentujúcich rôzne “zubačkové” brigády a akcie bolo hlavne v minulom desaťročí na vlaky.net viacero. Niežeby sa teraz toho konalo menej, ale informácie nájdete skôr na sociálnych sieťach.

Výhľady

Výhľady na protiľahlé kopce sú odtiaľto impozantné. V tomto príjemnom tichom a pritom železničnom prostredí som si spomenul na “Signal box accomodation” (vygooglite si obrázky) vo Veľkej Británii, kde sa dá prespať priamo na prerobených pôvodných stavadlách s perfektným výhľadom na koľajisko. Podobne som sa opäť zasníval o možnom ubytovaní kdesi priamo na poschodí stanice. Aj to je môj skromný tip pre ŽSR :) Má to tu naozaj svoje genius loci. Má to tu aj budúcnosť?

Súvisiace odkazy a zdroje: