Technik Museum Sinsheim (III.)

V mojom okolí sa totiž nachádzajú technické múzeá dve, kedy jedno je pobočkou toho druhého. Ako prvému som sa povenoval múzeu v Speyeri, spadajúcemu práve pod Technik Museum Sinsheim. Väčšina ľudí cestujúcich do Speyeru ide do tohto mesta hlavne kvôli jeho dejinám a zážitku z historickej architektúry. Mne samozrejme nič podobné na um nezišlo, pre mňa bolo rozhodujúce len múzeum. Mestom sa môžem túlať ak ostane čas a ten, pre niekoho bohužiaľ, pre mňa našťastie, neostal. No k tomu sa dostaneme. Zhodou okolností som si vybral voľný deň uprostred pracovného týždňa aj keď predpoveď počasia nejakým zásadnejším cestovateľským aktivitám nepriala. Poviete si, že to nie je podstatné, múzeum je predsa pod strechou. To by bola však naivná predstava.

Vstup do múzea v Speyeri, 27.9.2024

Vybavený celosieťovým lístkom nastupujem do vlaku s ktorým smerujem do Ludwigshafenu. Cestou sme nabrali pár minút meškania, a keďže prípoje sa v Nemecku nečakajú a väčšinou ani nemeškajú, je mi zo strany DB dopriate vychutnať si atmosféru obrovskej stanice (ktorá je v tom čase prakticky prázdna, tým myslím hlavne minimum cestujúcich) o vyše polhodiny dlhšie než by bolo nutné. Na slepej koľaji za nástupišťom však môj zrak zachytil kapoty motorového rušňa červenej farby a za ním nejakú halu. Nečakanú dotáciu času som tak využil k prieskumu stanice a objavil som aj celkom zaujímavé poňatie „grafitov“ v staničných podchodoch. V tom čase sa začínajú na nástupišti koncentrovať cestujúci. Všímam si, že okrem môjho náhradného vlaku ide nejaký vlak o desať minút skôr a pri štúdiu jeho trasy zisťujem, že ide dokonca tam kam potrebujem. Prichádza červená jednotka radu 425 a ja bez váhania nastupujem. Batoh skladám pri cyklistoch a študujem mapu dopravnej siete pri dverách.

Železničná expozícia vnútri je venovaná hlavne parným rušňom, tu 55.3528, Speyer, 27.9.2024

Zdarne prichádzam až na stanicu v Speyeri, odkiaľ ma čaká prechádzka mestom už po vlastných. Mesto je to skutočne krásne, ak ostane čas zájdem aspoň do parku a možno aj do katedrály. Historické ulice lákajú k túlaniu sa, no po príchode k areálu múzea zisťujem, že budem rád ak stihnem prejsť aspoň to, kvôli čomu som sem prišiel. Múzeum v Speyeri, a aj to v Sinsheime sú totiž pojaté megalomansky. Ak sa povie technika, tak sa tým myslí technika z každej predstaviteľnej oblasti. Len pod holým nebom sú rozmiestnené desiatky exponátov od rezov motorom až po Boeing 747. Pri zakúpení lístka vo vstupnej hale si uvedomujem veľkosť priestorov a tým pádom aj obsiahlosť zbierky, ktorú nemám za tých pár hodín šancu dôkladne preskúmať. Mám vážne pochybnosti, či by mi k podobnému úmyslu stačili aspoň dva dni, skôr nie. Hneď v prvej hale neviem kam sa skôr obrátiť. Nakoniec sa však sústredím na železničné exponáty a vojenskú techniku.

Boj s nedostatkom miesta je všadeprítomný, Sinsheim, 12.10.2024

Prechádzam zbežne celú halu a dostávam sa von. Kým je pekné počasie tak fotím vonku vystavené koľajové vozidlá, postupne prechádzam leteckú techniku, kedy si na záver nechávam Boeing. Z neho si však hneď všímam nákladný Antonov, záchranársku loď, ale aj ponorku. Zaujímavým zážitkom je práve možnosť prejsť si ponorku skrz-naskrz. Od nej sa vyberám do budovy venovanej nemeckému námorníctvu a až potom sa dostávam k druhej hale, ktorej dominuje prototyp sovietskeho raketoplánu Buran. Ten bol použitý pre letové skúšky pri vývoji skutočného stroja. Hala má navyše niekoľko poschodí venovaných kozmonautike a motocyklom. Ďalší opis asi nemá zmysel, snáď priložená galéria poskytne lepšiu predstavu. Nakoniec vzdávam plán preskúmať všetko a obzerám len to, čo ma skutočne zaujme. Múzeum opúšťam značne vyčerpaný. Zbežne cestou na stanicu nahliadam aj do katedrály a skutočný oddych nachádzam v parku. Odtiaľ sa mi podarí nájsť cestu na stanicu a vlakom už bez väčších problémov doraziť zdarne domov.

Pohľad od smerovky sovietskeho Tupoleva na britsko-francúzsky Concorde, Sinsheim, 12.10.2024

Druhé múzeum je vlastne podobné, len ešte preplnenejšie. Cestu opisovať v tomto prípade nebudem. DB dodržali slovo a skutočné odchody aj príchody vlakov kopírovali cestovný poriadok. Píšu sa predsa len sťažnosti, chvála kazí charakter. Za zmienku možno stojí remíza na stanici v Sinsheime, v ktorej sú rušne, no inak je odpojená od zvyšku železničnej infraštruktúry. K múzeu samotnému, už z diaľky návštevníkov upútajú vystavené lietadlá, pričom areálu dominuje britsko-francúzsky Concorde a hneď pri ňom aj jeho sovietsky náprotivok Tupolev. Areál je opäť mimoriadne rozľahlý s výstavou pod šírim nebom aj v halách. Poučený z minula, zameriavam sa rovno na výstavu venovanú železničnej technike a bojovej technike. Fotí sa však ťažko, pretože tentoraz je víkend a múzeum je teda plné návštevníkov. Popri objektoch môjho záujmu si všímam aj ostatné exponáty a moju pozornosť tak zachytia hlavne elegantné čierne Mercedesy. Tie sú síce spojené s neslávnou časťou nemeckých dejín, no ich krása sa im uprieť nedá.

Kolotoč medzi veteránmi a stíhačkami, Speyer, 27.9.2024

Myslím, že takýto opis stačí. Obrázky povedia viac, aj keď nezachytia všetko. Múzeá vo mne vyvolali nadšenie, no občas na mňa pôsobili zbytočne „preplácane“, snažiac sa na návštevníka vrhnúť všetko čo majú. Informačné tabule často tiež neboli veľkou pomocou, keďže poskytujú hlavne údaje pre laikov, občas len všeobecné. A to ma privádza aj k možnosti oživiť exponát, kedy návštevník po zaplatení niekoľkých drobných môže uviesť do pohybu kolesá parného rušňa, vežu tanku, festivalový voz alebo rozohrať mechanický orchester. Priznám sa, lokomotívu som oživil aj ja, dieťa vo mne sa nezaprie. No pocit ktorý som mal pri obzeraní vojenskej techniky, pričom v pozadí bolo počuť veselú hudbu z oživeného orchestra bol prinajmenšom zvláštny. Aj tieto veci vo mne potom vyvolávajú dojem akejsi nevkusnosti. Ako však hovorí jeden starý pán: „Kultúrne rozdiely.“ Celkový dojem ostáva však príjemný a múzeá určite prekonali moje očakávania.

Sprievodná fotodokumentácia: autor článku

Titulná snímka: Čelo čínskej lokomotívy Qian Jin 2655 (v preklade „Pokrok“), Speyer, 27.9.2024