50. výročie železničnej trate Rožňava - Turňa nad Bodvou

Pre menej informovaných stručne o jeho blízkom okolí. Za pozornosť stojí aj samotné mesto, ale neďaleko mesta sa nachádza niekoľko prírodných a tiež historických pamiatok, ktoré sa oplatí vidieť. Je to najmä kaštieľ v Betliari a hrad Krásna Hôrka. Z prírodných je to okrem krásnych hôr Slovenského Rudohoria a Slovenského krasu najmä niekoľko verejnosti prístupných jaskýň: Domica, Gombasecká jaskyňa, Ochtinská aragonitová jaskyňa a Dobšinská Ľadová Jaskyňa.

Na železničnú stanicu v Rožňave prichádzam asi o 8.45 hod. Dnes je tu mimoriadne rušno, množstvo ľudí prišlo osláviť okrúhle 50. výročie otvorenia poslednej časti južnej transverzály. Pri tejto príležitosti tu bola dnes na výpravnej budove odhalená pamätná tabuľa. Trať z Rožňavy do Turne nad Bodvou je dlhá asi 31 kilometrov. Výstavba započala v roku 1951 a do prevádzky bola uvedená 25. januára 1955. Na trati  sa nachádza tretí najdlhší jednokoľajný tunel ŽSR.

Je najvyšší čas na spravenie nejakých záberov, ešte skôr, ako sa parný vláčik vydá na cestu do Turne nad Bodvou. Zloženie súpravy historického parného vláčika sa od prvotných informácií mierne líši, pribudol tu totiž aj historický motorový vozeň M 131.1053. Celú súpravu priviezol zo Zvolena rušeň T 678.0012 alias „Pomaranč“ alebo tiež „Cé-nula“. Pomaranč však zostal odstavený v Rožňave.

A toto je dnes hlavná hrdinka, naša 422.0108. Konštruktérom tejto tendrovej lokomotívy bol známy konštruktér Gölsdorf a vyrábané boli v rokoch 1898 až 1924. Táto, dnes už staršia lady, mala maximálnu rýchlosť 50 km/hod. a jej hmotnosť v službe bola 52 ton. Rušeň mal maximálny výkon 420 kW a ťažnú silu 93 kN. Dĺžka lokomotívy cez nárazníky je 9 358 mm a priemer hnacích kolies 1 100 mm. Zvláštnosťou týchto lokomotív boli kotúčové kolesá, iné rušne mali kolesá lúčové. Lokomotívy boli určené pre rakúske miestne trate. Na Slovensko sa tieto parné rušne dostali po I. svetovej vojne. Pre svoje jazdné vlastnosti dostali pomenovanie „Malý býček“. Náš rušeň 422.0108 ukončil svoju kariéru v depe Bratislava-východ, kde slúžil na posune do roku 1971. Vďaka nadšencom bol tento rušeň opravený, musel však byť vymenený kotol, tento je z rušňa 422.012, ktorý je umiestnený na pomníku pri ŽOS Zvolen.

Po zakúpení spomienkového cestovného lístka sa chystám nasadnúť do jedného z historických vozňov Ci, medzi okolo vlaku sa pohybujúcimi ľuďmi spoznávam viaceré známe tváre a stretávam aj jedného zanieteného železničného nadšenca Mira Kožucha. Spoločne sa vezieme až do cieľovej stanice Turňa nad Bodvou.

Vláčik sa konečne pohol a mi vyrážame do prvej plánovanej zastávky, ktorá je v Lipovníku. Počas cesty som si všimol nadšencov roztrúsených okolo trate, vlak budil pozornosť aj u náhodných okoloidúcich. Hneď po zastavení sa väčšina fotenia chtivých záujemcov vyhrnula von. No ani vlaková čata nelenila, vybrala všelijaké kľúče a už behala okolo mašinky, tu niečo potočila, tu zase na niečo zaklepala. Až som dostal strach, či pôjdeme ďalej. No boli to zbytočné obavy.

Je čas nasadať, ide sa ďalej. A opäť zvedavci okolo trate, ktorých jazda mimoriadneho parného vlaku zaujala. Cestou sa kochám pohľadom z okna na hrad Krásna hôrka.

Pred vchodom do Jablonovského tunela už čakali „fotiči“. Vchádzame do tunela, ktorý bol alfou-omegou celej trate medzi Lipovníkom a Jablonovom nad Turňou. Je dlhý 3 148 metrov a razený bol z oboch strán rakúskou modifikovanou metódou. Svetielko v historickom vozni je poslabšie a je v ňom poriadne prítmie. Vláčik stále stúpa, je tu z oboch strán stúpanie, ktoré končí v kilometri 56,9. No na konci súpravy nám výdatne pomáha „Hurvínek“ M 131.1053. Tunel je čiastočne postavený v oblúku. Po prejdení vrcholového bodu klesáme, a čo nevidieť bude koniec tunela. Zastavili sme však tesne pred jeho východom. Je tu fotozastávka, a „fotiči“ sa už aj hrnú von pred tunel.

Vláčik vychádza pomaly z tunela a všetci „cvakajú“ ako o dušu. Mierne si všetci lezú do záberu, pritom sme sa mohli všetci postaviť priečne na trať, vlak išiel skutočne krokom. A opäť, hor sa do vlaku, ide sa ďalej. Prechádzame výhybňou Tunel, ktorá je diaľkovo ovládaná výpravcom zo železničnej stanice Jablonov nad Turňou. Prichádzame na most ponad hlavnú cestu I/50 medzi Rožňavou a Košicami, ktorá ide cez známy kopec „Soroška“. Zastavujeme, opäť jedna fotozastávka. Mosty sú tu v podstate dva. My ideme po pôvodnej trati. Druhá trať, výhybňa Tunel bol vybudovaný v osemdesiatych rokoch minulého storočia, na druhom moste prebehli zaťažkávacie skúšky v rokoch 1990/1991, keď bola od Jablonova nad Turňou po tunel vybudovaná dvojkoľajka.

Chlapi z vlakovej čaty sa rozhodli spraviť „odfuk“ pary, tak nás ženú trochu ďalej od rušňa. Prvýkrát sa im to akosi nepozdávalo, tak skúsili aj druhýkrát. Tentoraz boli všetci spokojní a ideme ďalej. Vodiči prechádzajúcich áut popod most sa museli riadne čudovať, že čo sa to tam hore na tom moste deje.

Najbližšia zastávka je hneď v železničnej stanici Jablonov nad Turňou. Na stanici už čakajú viacerí železniční nadšenci. Tiež z nášho vlaku vystúpili skoro všetci. Vlaková čata sa opäť pustila do práce, mašinka totiž dostala smäd. Z cisternového vozňa niekedy určeného na prepravu pivných kvasiniek sa bude prečerpávať voda.

Keď sú hadice natiahnuté a všetko je pripravené na prečerpávanie vody, nastupujeme a ideme ďalej. Najbližšia zastávka je v Hrhove, kam ide z Jablonova nad Turňou dvojkoľajka. To sme netušili, čo sa bude o chvíľu diať. Vezieme sa veselo dolu kopcom a ja sa spokojne kochám pohľadom na blížiace sa Hrhovské rybníky.

O chvíľu nastalo vzrušenie. Po vedľajšej trati nás odzadu dobieha nákladný vlak. A veruže, bolo to tak. Ideme súbežne s nákladným vlakom, ktorý nás postupne predbieha.

Blíži sa železničná stanica Hrhov, my spomaľujeme a zastavujeme, nákladný vlak však pokračuje a vchádza do stanice. O chvíľu sa pohneme a vchádzame do stanice aj my. Mali by sme tu križovať rýchlik R 802 Gemeran z Košíc do Bratislavy hl. st., no len čo náš vláčik zastavil, už sa popri nás prehnal plnou rýchlosťou. V rýchlosti stláčam spúšť, dnes bola na čele Gemerana 754.033. V Hrhove sa stretávame ďalší vlaky.net-isti, Igi a Koko tu čakali už od rána.

Vlaková čata počas prestávky odstrojila mašinku od „čerpacieho“ zariadenia a pokračujeme v našej ceste do Turne nad Bodvou. Obiehame dve 736 na čele nákladného vlaku, ktorý nám dal tentoraz prednosť. Prechádzame cez zastávku Dvorníky-Zádiel, po ľavej strane je vidieť jedno tiež veľmi zaujímavé turistické miesto: Zádielsku dolinu. Pokračujeme v ceste a už o chvíľu po pravej strane nechávame za sebou Turniansku cementáreň, je vidieť elektrifikovanú vlečku v závode a tesne pred železničnou stanicou sa k trati 160 priblížila aj trať vlečky. Vchádzame do našej cieľovej stanice. Hneď po zastavení je vláčik obklopení záujemcami a po našom vystúpení z vlaku to tu vyzerá ako ľudské mravenisko. Viacerí sa vzďaľujeme od výpravnej budovy, bude sa posunovať, súpravu treba preradiť a pripraviť na spiatočnú cestu. Takú akciu je predsa potrebné zachytiť objektívom.

Medzitým dorazil aj nákladný vlak, ktorý sme predbehli v Hrhove. Vlakovou bola 736.014, ktorá je zatiaľ posledná v poradí. Rušne 736 patria spolu so 773 medzi najmodernejšie diesel-elektrické lokomotívy na slovenských tratiach, možno aj preto je ich obrys vygravírovaný na pamätnej tabuli odhalenej v Rožňave. Nákladný vlak s dvojicou 736 však po krátkej prestávke odchádza.

Keď je všetko pripravené na náš návrat, Miro sa po mojej rade rozhodol cestovať späť do Rožňavy „privátnym“ spojom. Za mimoriadnym parným vlakom totiž išla ako požiarny vlak MUV-ka. Žiada sa odfotiť mosty a tunel z oboch strán bez rušiacich „elementov“. Cestou späť sme sa minuli s ďalším, tentoraz oproti idúcim nákladným vlakom, ktorý ťahala opäť dvojica 736. V Jablonove nad Turňou sme pre zmenu stretli osobný vlak z Plešivca do Košíc, bola to 812 s jedným prívesným vozňom. V duchu som zaspomínal; kde sú tie časy, keď som niekoľko rokov skoro každý piatok o jedenástej dopoludnia nastúpil v Košiciach na M 286 a odviezol sa do Plešivca. Z Jablonova pokračujeme po „novej trati“, prechádzame cez most ponad cestu I/50, výhybňu Tunel a strácame sa v tuneli.

Keď sme dorazili do Rožňavy, akoby lúčenie nemalo konca kraja. Všetci boli spokojní a plní dobrých pocitov. Akcia sa skutočne vydarila. Prispelo k tomu aj krásne počasie a do jesene odetá okolitá príroda. Navyše sme sa osobne zoznámili ďalší členovia vlaky.net, nebudem nikoho menovať, aby som niekoho nevynechal, ale všetkých pozdravujem. Nezostávalo nič iné, len spraviť ešte pár fotiek na rozlúčku.

Pomaranč, ktorý nás počkal tu v Rožňave, sa postavil na čelo súpravy a vydal sa na cestu späť do Zvolena. Ešte predtým sa však zastavil v Plešivci, kde bol odstavený lôžkový vozeň, a odkiaľ mal byť do Zvolena prevezený Štoker 556.039 resp. K748. Keďže som to mal po ceste, zastavil som sa aj tam. Nebolo to také jednoduché, dočkať sa odchodu celej súpravy z Plešivca, pretože technický stav a jazdné vlastnosti Štokra zodpovedali jeho veku. Preto som sa po rozlúčení s poslednými skalnými rozhodol opustiť to smutné miesto činu pohľadom na Štokra, dúfam len, že nie posledným.

Je potrebné sa poďakovať všetkým tým, ktorí postavili aj posledný úsek železničnej trate zo Zvolena do Košíc. Určite to bola namáhavá práca, jednoducho drina. Počas výstavby bolo potrebné vybudovať 36 priepustov a 22 mostov so svetlosťou cez dva metre. Najmä stavba Jablonovského tunela bola mimoriadne náročná. Zaslúžia si náš obdiv a vďaku. Myslím si, že aj táto železničná trať prispela k rozvoju tohto krásneho kraja Slovenska.

Je potrebné sa poďakovať aj všetkým tým, ktorí pripravili a zabezpečili slávnostnú spomienku pri príležitosti 50. výročia uvedenia tejto trate do prevádzky. Vďaka Vám všetkým.