Bahnbetriebswerk a jeho osudy (II.)

22.1.2025 8:00 Sebastián Langhoffer

Naposledy sme sa úspešne premiestnili na západ Nemecka a zbežne sa pozreli na prevádzku v mojej novej dočasnej domovskej stanici. Keďže ide o stanicu, z ktorej vedú koľaje na všetky štyri svetové strany, tak sa vyberieme na malý prieskum okolia a skúsim tiež odpovedať na otázku, čo sa stalo s miestnym Bahnbetriebswerkom, teda rušňovým depom.

Prvým významnejším cieľom sa stáva prieskum periférie mesta, kde sa nachádza priemyselná zóna (ktorá v zime produkuje priemyselný sneh) a prístav. Nachádzam tu koľaje do vlečiek, koľaj vedúcu na stanicu, po ktorej vždy poobede posunuje modrá fau-stovka a tiež pomník s malým posunovacím rušňom. Pri moste cez Rýn za ochranným plotom nachádzam zrušenú zastávku na trati vedúcej do Bürstadtu aj s výhľadom na rieku. Celkovo sa však nekoná nič výnimočné. Preto si vytyčujem ambicióznejší cieľ, ktorým sa stáva trať do Monsheimu. Na neelektrifikovanej trati jazdia motoráky podobné od pohľadu aj zvuku našim dunihlavom. V stanici kupujem lístok v automate a nasadám do vlaku. Cesta je krátka, v Monsheime spravím pár fotiek v stanici. Motoráky buď pokračujú úvraťou do Frankenthalu alebo sa vracajú do Wormsu. Ja sa späť vyberám pešo. Kraj ma oslovil a neskôr som sem zašiel aj na bicykli, vtedy som si všimol aj iné detaily, viac ukážu obrázky v galérii.

Železničný most ponad Rýn, po ktorom vedie trať do Bürstadtu a ďalej, Worms, 14.9.2024

Ďalšie ťaženie smerovalo do mestečka Bad Dürkheim s jeho vychýrenými lesmi. Uvedomil som si, že papierový lístok je pekný, no treba myslieť na lesy aj na moju peňaženku. Nechal som sa zviesť paňou v klientskom centre DB a napriek mojej averzii som si stiahol užitočnú aplikáciu DB Navigator a zakúpil som si Deutschland-Ticket. Pri tejto ceste som si prvý raz všimol ružové smerové nálepky a cedule nesúce nápis Ersatzverkehr (náhradná doprava). Z nich som usúdil, že Nemci myslia na všetko, no zároveň výluky asi nebudú zriedkavým javom. Takisto sa mi zapáčila myšlienka jednotného cestovného dokladu, dočkáme sa aj u nás? Jazda električkou z Ludwigshafenu až do cieľa ma však nijak zvlášť nenadchla, ostávam verný klasickej železnici. V Bad Dürkheime som si vychutnal viacero výhľadov a príjemný les, ktorý bol však plný rekreantov. Domov som sa vracal cez Freinsheim. To je ďalšie čaro, minimálne tohto regiónu, môžete tu krúžiť dookola vo vlaku po rôznych tratiach a nakoniec sa aj tak dostanete domov.

Električkám sa nevenujem, no ilustračný obrázok z obratiska som si neodpustil, Bad Dürkheim, 21.9.2024

Jedno popoludnie som tiež vyhradil prieskumu trate vedúcej do Bürstadtu a odtiaľ na viac smerov. Lákalo ma vidieť ako vyzerá elektrifikovaná lokálka, a keďže spoj išiel každú hodinu tak nebolo ťažké cestu zorganizovať. Do Bürstadtu som sa zviezol elektrickou jednotkou radu 425. Z okna vlaku som si pred konečnou všimol zrušenú vlečku a po vystúpení mi hneď padli do očí staré návestidlá. Vybral som sa teda k návestidlám a ďalej k zlikvidovanej vlečkovej koľaji. Ono je to vlastne bežný obraz, vlečkové koľaje sú vytrhané, často len odpojené a ponechané svojmu osudu, staré sklady s rampami na staniciach majú väčšinou nových majiteľov. Pri takých pohľadoch si kladiem otázku aký zmysel má niekedy šialenstvo v podobe Mn vlakov s jedným vozňom, resp. plač slovenského dopravcu nad ich neekonomickou prevádzkou. S flexibilitou návesu sa súperí ťažko. Po odfotení meškajúceho motoráku pod návestidlom bežím na motorový vlak idúci do Bensheimu, odtiaľ do Mannheimu a odtiaľ späť domov.

Motorák čaká na príchod vlaku z protismeru, ja čakám na odchod motoráku popod návestidlá, Bürstadt, 13.10.2024

Najbližšie, no ako posledné, ostalo na preskúmanie zlikvidované rušňové depo vo Wormse. Všimol som si ho len náhodou pri jednom zo svojich výletov a bolo na dosť odľahlom mieste, čiže prístup k nemu bol tiež komplikovaný. Nakoniec som našiel cestu pri fotení traťových strojov, kedy som natrafil na opustené stavadlo, zrušený zvážny pahorok a od neho akú takú cestu k areálu bývalého depa. Areál som prešiel od jedného konca na druhý. V jeho veľkej časti sa stále nachádzalo koľajisko, no z budov tu neostalo nič, len stanovište pri točni. Betónové teleso točne je zároveň jedinou vecou, vďaka ktorej som si pri pohľade z okna vlaku uvedomil, že tam kedysi stálo depo. Na koľajive aj podvaloch nachádzam najčastejšie letopočet 1959. Pri ďalšom postupe krovinami zarasteným priestorom sa dostávam k miestu kde kedysi stála hala depa. Tam je v súčasnosti len holá pláň s trávou (pod ktorou možno stále sú koľaje a zasypané montážne jamy) a koľaje pokračujú z ničoho nič až za ňou.

Ponuré počasie vhodne dokresľuje náladu zrušeného depa, Worms, 17.11.2024

Až doma som zistil, že depo tu stálo už dávno pred 2.svetovou vojnou, kedy bolo postihnuté bombardovaním. Po vojne bolo zrekonštruované a slúžilo až do konca 20.storočia, kedy bola údržba presunutá do iných služobní. Následne bolo predané železničnému spolku, ktorý tu skladoval historické vozidlá. Depo sa stalo cieľom podpaľačských útokov niekoľkokrát, tretí požiar však strecha haly neuniesla a zrútila sa na historické vozidlá v hale skladované, tým bol osud depa spečatený. A týmto rozuzlením sa končí aj toto voľné pokračovanie nemeckého cyklu. Snáď čitateľov zaujali aj tieto návštevy, Slovensku síce vzdialené, no tiež železnici zasvätené. Nabudúce sa vyberieme zas o niečo ďalej, niekam kde to bude technikou nabité a nielen tou železničnou.

Viac o Bw Worms: