Druhá návšteva RD Nové Zámky

16.3.2006 23:50 Jozef Kollár

Druhá návšteva RD Nové Zámky

Tento úvod mal byť pôvodne iný. Po skončení druhej návštevy rušňového depa v Nových Zámkoch všetci zúčastnení sa jednohlasne (mínus môj hlas) zhodli na tom, že reportáž o akcii napíšem ja. Chtiac-nechtiac som s tým súhlasil. Ale čo čert nechcel (Alebo chcel?), poslal mi do cesty udalosti, ktoré ma obrali aj o to málo voľného času, ktorým som disponoval. Nič však netrvá večne (pripúšťam, sú večné veci, ale to je iná téma), udalosti sú v nenávratne a ja som si konečne sadol a píšem, ako to vlastne v tom depe bolo.

Prvá skupina členov VLAKY.NET klubu navštívila rušňové depo v Nových Zámkoch 8.10.2005. Presne o tri týždne (29.10.2005) sa uskutočnila návšteva druhá. Tváre účastníkov prvej „várky“ vyjadrovali spokojnosť a dali to najavo aj slovne. Nebudete veriť, ale druhá „várka“ vyzerala tak isto. Spokojne. Po opustení depa sme rozmýšľali, čo s načatým dňom. Voľba padla na prechádzku po železničnej stanici. Na prechádzku sme nešli všetci. Poniektorí si išli pozrieť mesto. My, „staniční“, sme pofotili všetko, čo sa hýbalo (aj nehýbalo), pokecali sme a nakoniec sme sa rozišli. Však čo iné sme mali nakoniec urobiť, no nie? Ale pekne po poriadku.

Deň pred som s Tomášom dokvitol do Nových Zámkov. Usalašili sme sa u mojich rodičov a keďže už bol pokročilý čas, hneď sme zaľahli a oddali sa železničným snom. Skoro ráno sme vstali, oklamali čímsi žalúdok, aby nekňučal a ponáhľali sme sa na stanicu. Po príchode sme zistili, že na stanici nikoho niet. Práve odchádzal osobák do Štúrova, tak sme naskočili. Cesta ubehla akosi prirýchlo. Už sme boli pri dverách, že vystúpime, ale vlak v Štúrove nezastavil. Pokračoval ďalej a ktosi vykríkol, že na trati chýbajú koľaje. Tomáš kamsi zmizol a celý vlak sa triasol a triasol a triasol a nie a nie prestať. „Vstávaj,“ mykala mojou telesnou schránkou mama, „lebo zmeškáte.“ Vlak, Štúrovo, chýbajúce koľaje... To som si vydýchol! Bol to len sen. Len to trasenie bolo skutočné.

Tak ešte raz. „Vstávaj,“ mykala mojou telesnou schránkou mama, „lebo zmeškáte.“ Ledva som oči otvoril a neprítomne som hľadel na budík. Chvíľu trvalo, kým som sa zorientoval v časopriestore a hneď mi bolo jasné, že sme zaspali. Oklamali sme čímsi žalúdok, aby nekňučal a ponáhľali sme sa na stanicu. Našťastie sme prišli včas.

Na druhom nástupišti už postával hlúčik vlakyneťákov. Väčšina z nich pricestovala rýchlikom R235 Amicus na čele s "Plecháčom" 242.268. Po absolvovaní zvítacieho a predstavovacieho ceremoniálu sme sa pohli do depa. Podchod za štvrtým nástupišťom sa náhle zužuje a pokračuje chodbou, nad ktorou tróniaci nápis nás upozorňuje, že chodbou smú prechádzať len zamestnanci železníc. Ignorujúc nápis sme pokračovali za svojím cieľom. Hneď pri výstupe z „podzemia“ nás vítala „Laminátka“ 240.137 a obďaleč „Okuliarnik“ 750.219. Zdalo sa mi, že sa na nás v ranných lúčoch slnka usmievajú. Prešli sme na dohovorené miesto stretnutia so sprievodcom medzi skladom nafty a budovou riadenia prevádzky (strojmajstri) a vytvorili sme čakajúci hlúčik, v ktorom postával kocur, mico, 350.009 (ex hradlár), Joe, Jano (ex Jano63), Erik, laminatka, milos88, Spirits, štb s rodinou, laci, Tomáš a ja. Čakanie nám znepríjemňoval studený vietor. Poniektorí sa zohrievali odbiehaním a žhavením svojich fotoaparátov. Pohľadmi sme hladili dominantu depa - vodárenskú vežu, ktorá sa týčila k belasej rannej oblohe.

Sprievodca akosi meškal. Len sme dúfali, že neostaneme v tom studenom vetre zabudnutí. Ale dočkali sme sa. Za sprievodcu nám určili pána Štefánika, ktorý robí majstra v depe (Stredisko údržby a opravy železničných koľajových vozidiel).

Prehliadku depa sme začali (tradične?), tak ako pri prvej návšteve, v malej rotunde. Tu je „laminátkové kráľovstvo“. Teraz tu na nás „čakali“ tri „Laminátky“: 240.120, 121 a 133. „Plechová stodvadsiatka“ tu bola aj pri prvej návšteve, len stála na koľaji s prehliadacou jamou. Samozrejme, že sme vtedy pod ňu vliezli, ako teraz pod 240.121 a 133. Od sprievodcu sme sa dozvedeli, že „stodvadsiatka“ čaká na výmenu podvozkov. To sme ešte nevedeli, že tie podvozky uvidíme. „Laminátky“ 121 a 133 mali odstrojené strešné partie a karosériu „stodridsaťtrojky“ brúsili pred obnovou laku. V hale sa blýskalo v každom kúte ako počas tropickej búrky, len nehrmelo. To fotovači boli v plnom nasadení. Zaujímavé, bol som tu druhýkrát a opäť bolo čo fotiť a bolo na čo pozerať. Keď už sme pri tých „Laminátkach“, v RD Nové Zámky majú niektoré s celkom zaujímavým „životom“.

Spoločnosť ZSSK Cargo má v súčasnosti v Nových Zámkoch 20 „Laminátok“. Medzi nimi sa nachádzajú tri, ktoré po ťažkých nehodách boli na pokraji zošrotovania. Prvá z nich, 240.120 (ex S 499.0120), viezla v hmlistý deň 11.10.1976 expres Ex 74. Výpravca v Sládkovičove nesprávne vypočítal a nahlásil službe na trati predvídaný čas odchodu expresu. Neskôr hlásil správny čas, ale závorár v Pustých Úľanoch sa nehlásil, pretože otváral závory pre nákladné auto Tatra. Podľa prvej hlášky bolo do príchodu expresu ešte dosť času. Keď Tatrovka vošla na koľaje, z hmly sa vyrútil expres a v plnej rýchlosti do Tatrovky narazil. Zahynul rušňovodič aj s pomocníkom. Škodu na rušni vyčíslili na 160 000 Kčs. Rušeň S 499.0120 po nehode odstavili v depe Bratislava východ. Tu nejaký čas slúžil ako „darca orgánov“. Nepoškodenú kabínu použili pri oprave S 499.0027. Šťastie stálo pri tejto „Laminátke“, pretože kompetentní rozhodli, že bude opravená. Znovuzrodená sa vrátila do prevádzky 15.12.1980, ale s plechovými kabínami, keďže laminát v čase opravy nebol k dispozícii.

Druhá „Laminátka“ 240.074 mala nehodu 27.3.1979 v stanici Hurbanovo. Vtedy ešte označená ako S 499.0074 viezla nákladný vlak. Vchodové návestidlo bolo v polohe „Stoj“, ale rušňovodič to nerešpektoval. V stanici narazil do stojaceho nákladného vlaku, v čele ktorého bol rušeň S 499.0101. Zahynul rušňovodič aj s pomocníkom. Výšku škody odhadli na 3 milióny Kčs. Rušeň S 499.0101 zrušili okamžite a S 499.0074 začali opravovať až v roku 1987. Dovtedy nebolo isté, či „prežije“. O znovuzrodenie tejto „Laminátky“ sa postarali ŽOS Vrútky, ktoré dokončili opravu 7.3.1989. Len dvadsať dní chýbalo, aby to bolo presne po desiatich rokoch.

Tretia novozámocká „Laminátka“ s pohnutým osudom je 240.041. S týmto strojom si osud zahral 8.8.1997 v Leopoldove. Pred pristavením k osobnému vlaku čakal na zhlaví. Vedúci signalista tento rušeň prehliadol a dal voľno rýchliku, ktorý do rušňa narazil. Jeden človek zahynul a piati sa zranili. Vzniknutá škoda sa vyšplhala na 5,7 milióna Sk. Tiež hrozilo, že „štyridsaťjednotku“ zrušia. Na záchranu tejto „Laminátky“ sa podujalo novozámocké depo, ktoré dostalo prísľub, že po oprave rušeň ostane v Nových Zámkoch. Rušeň 240.041 opäť vyšiel na koľaje 20.10.1998. Všetky tri spomenuté rušne majú čosi spoločné: prežili ťažkú haváriu, ich ďalší „život“ bol neistý, mali šťastie v podobe rozhodnutia o oprave a dnes sú spolu v jednom depe a na našu veľkú radosť naďalej spoľahlivo vozia vlaky a pózujú pred objektívmi našich fotoaparátov.

Nedá mi nespomenúť ešte jednu novozámockú „Laminátku“ - 240.028. K tejto bol osud milosrdnejší. Keď 31.1.1969 slávnostne otvorili elektrickú prevádzku na trati Bratislava – Štúrovo, slávnostný vlak do Štúrova priviezol práve tento rušeň, v tom čase s označením S 499.0028. Len tak medzi rečou, je to jedna z mála „Laminátok“, ktoré majú vonkajšie spätné zrkadlá (ďalšie sú tuším 051, 072, 073 a 114).

Po „vyšantení“ v malej rotunde sme sa pohli ďalej. Cestou sme si ešte zvečnili pantografové šmýkadlá uložené na stojane a nevynechali sme ani zátišie s izolátormi. Cez dielne sme sa dostali na malé nádvorie medzi malú rotundu a dielne TTZI (Technicko-Technologické Zabezpečenie Infraštruktúry). Kedysi rotunda stála aj tu. Dôkazom je zadná stena, o ktorú sa opiera „depo“ bicyklov, bežný to dopravný prostriedok v Nových Zámkoch. Vedľa steny dielní TTZI je umiestnený sklad zo skrine krytého nákladného vozňa (možno bývalý rad Z). Pod nohami sme mali dlažbu. ktorá je pravdepodobne pôvodná z rotundy. „Nádvorná“ koľaj z točne je skrátená a nachádzal sa na nej koľajový žeriav EDK 10 Kirow 2. Vedľa tejto koľaje medzi malou rotundou a točňou je umiestnený statický žeriav s nosnosťou 5 ton, ktorý tvoria dve zvislé spojené rúry a rameno. Trochu s nostalgiou som si zaspomínal, keď tu všade dookola stáli parné rušne. Videl som ich vždy, keď som išiel ako malý chlapec okolo depa. Žiaľ, dnu som sa neodvážil vliezť. Ktovie, ktorým smerom by sa môj život uberal...

Prešli sme popri „depe“ bicyklov za malú rotundu a vedľa Strediska energetiky (majú na starosti elektrické vedenia s napätím 220 V) a sociálnej budovy (zvanej tiež „kasárne“) sme si to zamierili k veľkej rotunde. Pod vodárenskou vežou sme sa cítili úplne maličkí. Voľakedy pred vežou stál na koľajovom piedestále ako pomník parný rušeň 310.0123. O rušeň sa vzorne starali a občas z recesie „zakúrili“ v dymnici, aby bolo vidno, že rušeň je „pod parou“. Neskôr kohosi napadlo rušeň spojazdniť. Po rozobraní zistili, že kotol je ťažko opraviteľný. Pod vežu sa už nevrátil. Pravdepodobne skončil v šrote. Škoda.

Keď sme už pri tých parných rušňoch. V „parnej ére“ bol v RD Nové Zámky ich raj. Okrem spomenutého radu 310 sa tu „ohrievalo“ rušňov a rušňov! Napríklad deväť kusov 331.0, ktoré premávali na trati Nové Zámky-Zlaté Moravce. Rad 344.4 tu zastupovalo šesť rušňov a 354.1 21 kusov. Ďalší rad bol 413.0, z ktorého mali len jeden kus. Okrem radu 423.0 tu bol zastúpený aj rad 433.0. Z tohoto radu najdlhšie slúžil rušeň 433.003, ktorý prezývali „Danielova mašina“, za ktorého prevádzku zodpovedal Ing. František Daniel. Osobné vlaky v smere na Komárno, Radošinu, Zlaté Moravce alebo Topoľčany, vozili rušne radu 434.1. V osobnej aj rýchlikovej doprave slúžili rušne radu 375.1. Okrem týchto bolo v RD Nové Zámky k dispozícii aj 24 rušňov maďarskej výroby radu 465.0, ktoré prezývali „Vitéz“. Tieto parné rušne úspešne konkurovali radu 475.1 („Šľachtičná“). Mali lepší rozjazd do stúpaní pre vyšší špecifický výkon a mali ľahšie tendre ako 475.1. Po vojne sa sem dostali z dodávok UNRRA americké „Bugginky“ v počte 28 kusov. Tieto sa dobre uplatnili na manipulačných vlakoch. Rad 475.1 bol jeden z najobľúbenejších. Boli to prvé rušne s mechanickým prikladačom uhlia do kotla. „Ohrievali“ sa tu aj „Albatrosy“ 498.1 (6 kusov). Mali tu aj šesť „Papagájov“ 477.0, sedem „Päťkolákov“ 524.1 (manipulačná a nákladná doprava) a tiež „Kremáky“ 534.0, ktorých tu úspešne slúžilo trinásť. Na priebežnú nákladnú dopravu slúžili nezabudnuteľné „Štokre“ 556.0, ktorých tu mali až 60 kusov. Začiatok konca parnej éry nastal roku 1964, keď sa tu objavili prvé dieselové rušne radu T 436.0 (predchodca „Malých Hektorov“ T 435.0 (720)), neskôr „Čmeliaky“ T 669.0 (770) a po nich aj „Sergeje“ T 679.1 (781).

Galéria

Súvisiace odkazy