ČHŽ - Most do kamenistej doliny

Rozhodol som sa po porade, že to cestou do Slovenského raja napravím. Spojili sme príjemné s príjemným a okrem fotenia sme sa rozhodli navštíviť aj miestne reštauračné zariadenie.

Keďže v minulej reportáži som sa o histórii moc nezmienil, dovolím si zopár viet.

V 18. a 19. storočí sa V Rakúsko - Uhorsku prudko zvýšila ťažba rúd v Slovenskom Rudohorí a ich spracovanie. Razili sa bane, stavali vysoké pece, hute, železiarne, zlievárne. Celý priemyselný komplex na Horehroní si vyžadoval neustály a stále rastúci prísun dreva. Ťažba dreva vtedy zamestnávala väčšinu miestneho obyvateľstva. Od mája sa drevo ťažilo, koňmo približovalo a manipulovalo, aby bolo všetko pred príchodom snehu na doline, kam sa spúšťalo na sucho „ryzňami“ alebo mokrými „fľúdrami“.

Drevo sa na doline v zime kálalo a ukladalo do hraníc. Pred prvým odmäkom sa úradne spočítalo množstvo dreva, aby bolo možno vypočítať mzdu. Keď sa snehy začali topiť, začalo sa plavenie. Každý musel priložiť ruku k dielu, aby sa čo najviac dreva splavilo až do Banskej Bystrice, kým bola ešte vysoká jarná voda. Celé dediny stáli vtedy pri brehoch a posúvali dlhými palicami zachytené drevo. V Banskej Bystrici na hrabliach sa potom muselo drevo vytiahnuť z vody a uložiť. Neskôr sa drevo plavilo aj v lete, aby bolo dosť vody, budovali sa v údoliach Čierneho Hrona „tajchy“. S rozvojom železníc v Rakúsko - Uhorsku začal byť stále viac používané pri spracovaní rúd a kovov uhlie a koks. Na Horehroní sa tiež začali budovať parné píly, ktoré spracovávali stavebné drevo, ktorého cena neustále stúpala. Dlhé klady potrebné na stavebné drevo nebolo možné splaviť úzkymi potokmi z odľahlých častí lesov. Museli sa teda začať voziť koňmo. Úzke cesty, často sa strácajúce v hustom lese však tiež neboli vhodným riešením, pretože doprava po nich bola zdĺhavá a príliš drahá. Na prelome 18. a 19. storočia bolo treba uvažovať nad novou alternatívou, ktorá by od základu zmenila zabehnutý spôsob dopravy dreva. V tom čase už existovala úzkorozchodná dráha medzi hroneckou zlievárňou a Podbrezovou, s rozchodom 760 mm, ktorá slúžila na prepravu polotovarov medzi železiarskymi podnikmi. Bolo výhodné predĺžiť túto dráhu až do Čierneho Balogu, aby mohla slúžiť na zvoz dreva. Prvá jazda na tomto úseku bola už v roku 1908. V nasledujúcom roku bola trať predĺžená o 1,5 km na pílu na Jánošovke a 2,7 km na pílu na Štiavničke. Pred prvou svetovou vojnou sa stihla odovzdať do prevádzky ešte trať do Dobroče. Začiatok vojny na čas prerušil prudký rozvoj železničky. Vojsko sa stalo ďalším spotrebiteľom dreva, na rôzne vojenské stavby, či mosty. Preto sa v roku 1915 v Čiernohroní objavili vojenskí zajatci, prevažne ruskí. S ich pomocou bola z Balogu vybudovaná odbočka na Vydrovo a ďalej predĺžená trať za Dobročou. Významnou odbočkou od kmeňovej trati sa v tomto roku stal aj 11,3 km dlhý úsek na Osrblie. Napriek takej rozvetvenej sieti prevádzka stagnovala. Denne išiel len jeden vlak s 8-10 oplenovými pármi a 3-4 plošinovými vozňami, teda nie viac ako 100 ton dreva. Železnička trpela nedostatkom rušňov, v roku 1914 tu boli len dva a tretí pribudol až ku koncu vojny. So vznikom Československa sa dráha F.G.V. (Feketegaramvolgyivasút) premenovala na Č.H.L.Ž – Čiernohronskú lesnú železnicu.

Najnáročnejšou stavbou bola odbočka do Kamenistej doliny na Sihlu, ktorá prechádzala úplne ľudoprázdnou krajinou a preto sem robotníci chodili pracovať „na týždňovky“. Táto odbočka sa začala budovať až v roku 1923. Bolo tu najväčšie stúpanie, až 70 promile.

Dosť bolo histórie. Dostali sme sa na miesto, ktoré bolo cieľom dnešného putovania.

Malebná Kamenistá dolina je 25 km dlhá. Dolinou vedie potok, ktorý sa do Čierneho Hrona sa vlieva pri obci Hronec. Horný tok potoka je chráneným územím. V polovici doliny sa nachádza vodná nádrž Hronček. Predstavuje zachovaný pôvodný systém na splavovanie dreva. Povodie potoka je vhodné na cykloturistiku.

My tu však máme výzvu venovať sa krásnemu mostu na odbočke ČHŽ do Kamenistej doliny. Nachádza sa tesne za stanicou ČHŽ Svätý Ján. Odbočka z hlavnej trate je funkčná a podľa ošuntovaných koľajníc aj dosť používaná v dĺžke cca 200m. Potom už nasledujú hrdzavé koľajnice v prudkom pravom oblúku kolmo na dolinu Čierneho Hronu. Vchod na most je už dosť zarastený vegetáciou. No pohľad stojí za námahu. Podľa môjho názoru je most odsúdený na zánik, ale podľa Alešovho názoru (Aleš Bilek – riaditeľ ČHŽ) prežije aj tretiu svetovú. Vysoká konštrukcia nad údolím vyzerá zdravo. No podvaly a koľajnice sú v stave, že aj pešia chôdza slabším náturám musí spôsobovať problém. Popreskakoval som po moste až na druhú stranu. Pokiaľ budete mať čas a chuť zažiť niečo dobrodružné, tak vrelo odporúčam.

 Svojho syna som ale na most radšej nepustil. Je to úžasná pamiatka, hodná prehliadky. Dokumentuje umenie našich dedov pre odvážne stavby a riešenia. Most sme odfotili z každej strany. Dole v údolí sa nachádza okrem cestného mostíka cez Čierny Hron ešte jeden. Je skrytý v poraste a je vlastne už nepoužiteľný. Jeho minulosť spájam skôr so železnicou, ako s cestou. No o jeho účele a osude som sa nič nedozvedel.

Keďže sa priblížil čas obeda, naskákali sme do auta a vybrali sme sa po totálne rozbitej ceste do Balogu. Vidina halušiek bola silná a hlad veľký. V Balogu nás schladila dievčina v dverách reštaurácie s tým, že tam očakávajú hordu objednaných hostí, ktorých privezie vlak z Vydrova. No bez akéhokoľvek problému nás obslúžila vonku pod prístreškom.

Pokiaľ kuchár zápasil s prípravou nášho obedu tak naše dvojičky Víchrica a Uragán vzali útokom čiernobalockú stanicu a depo. Ostražitá Májka, Alešova manželka ich hneď registrovala. No zároveň registrovala aj mňa ako ostrosledovača detí. Prehodili sme pár slov a ona sa venovala krásnemu bábätku, ktoré jej „požičala“ kamarátka. Našťastie sa obed práve servíroval. V tom momente skončil aj záujem o rozoberanie majetku ČHŽ. Musím povedať, že pán kuchár variť vie. Dokonca aj bryndzové halušky. Bohužiaľ toto tradičné jedlo Slováčiskov vedia už len málokde dobre navariť.

 Čas nás začal tlačiť. Rozlúčili sme sa s Májkou. Aleš bol s výpravou turistov niekde na trati, tak sme sa nestretli. Neostávalo nám nič iné ako nastúpiť do auta a pokračovať ďalej smer Slovenský raj.