Z archívov čiernej kroniky - II. časť: Vina a trest

Po šokujúcej forme siahli zhruba pred 50 rokmi v Maďarsku. Ale udalosti, ktoré sa odohrali na stanici Buda-Császárfürdő v roku 1952, ešte nepredbiehajme...

Prímestská stanica Buda-Császárfürdő v tom období slúžila jednak ako priebežná pre vlaky Budapeštianskej miestnej elektrickej železnice (BHÉV), ktorá patrila takisto pod MÁV a tiež ako koncová pre vlaky z Ostrihomu (Esztergom), keďže most cez Dunaj smerom ku stanici Nyugati pu. nebol po vojne ešte obnovený. Prevádzka sa realizovala na piatich koľajach, z toho bola jedna manipulačná a zvyšné dopravné.

Vlaky BHÉV jazdili v stanici po koľajach č. 2 a 3. Vlaky MÁV zas spravidla používal koľaj č. 1 a na obiehanie súprav potom koľaj č. 4. Výhybky boli miestne stavané a uzamykané. Po skončení posunu bolo povinnosťou výhybkára výhybky prestaviť do priameho smeru, uzamknúť, kľúče zavesiť na tabuľu do skrinky a ukončenie ohlásiť telefonicky zo služobnej miestnosti výpravcovi.

Písal sa 26. december, druhý vianočný deň roku 1952, s nezameniteľnou sviatočnou atmosférou ako sa na Vianoce patrí. Deň pokoja a požehnania, ktorý sa však čoskoro premení na bolesť a žiaľ. Ráno, prakticky ešte za tmy, o 06.27 h, prichádza do stanice osobný vlak z Ostrihomu. Ako obvykle zastavuje na prvej koľaji a keďže už o 06.42 h má plánovaný odchod na spiatočnú cestu, nebol dôvod otáľať s obiehaním rušňa. Ten sa po odvesení od súpravy presunul po koľaji č. 2 na opačný koniec stanice a zašiel opäť na súpravu.

Určitá miera náhlivosti bola nutná aj z toho dôvodu, že k stanici sa blížil vlak BHÉV č. 4107, ktorý mal stanicou prechodiť. Pre úsporu času v takýchto prípadoch slúžil telefón priamo na zhlaví stanice, zavesený na stĺpe pri výhybke č. 7, aby sa výhybkár nemusel vracať 120 metrov do služobnej miestnosti.

Po skončení posunu teda výhybkár prestavil výmeny riadne do priameho smeru, skontroloval voľnosť námedzníkov a medzi tým prehodil pár slov s rušňovou čatou. Cestou k telefónu ešte raz kontroloval správne postavenie výmen, ale zrejme v zamyslení prestavil výmenu č. 11 do odbočky, na obsadenú koľaj. Dnes môžeme už iba hádať ako mohlo dôjsť k takému osudovému omylu.

Udalosti už potom nabrali rýchly spád. Po ohlásení správneho postavenia vlakovej cesty bol dovolený vchod vlaku BHÉV a ten o 06.39 h v tme nabehol na stojaci ostrihomský vlak 3422 rýchlosťou asi 30 až 35 km/h. Následky boli mimoriadne vážne. Na mieste zahynulo 26 osôb a ďalších 57 sa zranilo. Vykoľajili sa a rozbili dva elektrické motorové vozne a dva osobné vozne. Jednu tragickú drámu postupne ukončilo odstraňovanie trosiek, ale ďalšia, s priam obludnými rozmermi sa v rovnakom čase iba začala rozohrávať.

Vyšetrovacia komisia MÁV hneď na mieste zhodnotila situáciu a bez problémov zistila, že príčinou nehody bolo nesprávne postavenie výmeny č. 11. V tom okamihu berie celú vec do svojich rúk Államvédelmi Hatóság (ÁVH), čo je pomenovanie pre štátnu bezpečnosť. Veď čo ak išlo o úmyselný čin. Následky nehody a zrejme nedostatočné vysvetlenie výhybkára, že z akého dôvodu prestavil výmenu č. 11 na obsadenú koľaj, boli k takému obvineniu viac než vhodnou príležitosťou. Nešťastného výhybkára ÁVH zadržala a celý deň aj nasledujúcu noc ho bez prestávky vypočúvala.

Po vypočúvacom maratóne sa napokon ráno zrodila priznávajúca výpoveď unaveného a utrápeného výhybkára. Do zápisnice prisvedčil, že konal v rozpore s ľudovou demokraciou a už aj predtým proti nej poburoval. Čin spáchal úmyselne, zámerne spôsobil haváriu vlakov a cíti sa v plnej miere vinný. Išlo to ťažko, ale konečne mala štátna bezpečnosť prípad uzavretý. Celkom jednoducho sa našiel aj „motív“ – v deň nehody (26. 12. 1952) bol druhý vianočný deň, ktorý rada ministrov „na predošlú žiadosť pracujúcich“ vyhlásila za pracovný deň náhradou za 2. mája, kedy naopak odsúhlasili deň pracovného voľna. ÁVH a neskoršie aj súd dospeli k záveru, že výhybkára motivovala k jeho činu práve zlosť nad touto zámenou.

Druhý deň po nehode, o 11.40 h, na základe zápisnice z ÁVH zasadol teda stanný súd. Proces bol krátky a strohý, ako bolo pri podobných obvineniach zvykom. Po vypočutí dvoch svedkov a dvoch odborníkov z odboru práva predniesol predseda senátu zhodnotil vec zo železničnej odbornej stránky. Prokurátor žiadal exemplárny trest, aby sa predišlo ďalšiemu rozvracaniu ľudovej demokracie. Obžalovaný sa vo veci obhajoby nežiadal vyjadriť a treba priznať, že by to ani nemalo žiadny zmysel. Nasledovala krátka porada súdu, po ktorej zaznel konečný verdikt – obžalovaný sa odsudzuje na trest smrti! Bodka. Prípad sa uzatvára.

Odvolať sa proti rozsudku nebolo možné a jediné čo obžalovaný mohol, bolo žiadať o milosť. Výhybkár túto poslednú možnosť ako uniknúť pred smrťou využil, ale súd ju bez váhania a s okamžitou platnosťou na mieste zamietol. Pojednávanie skončilo o 16.16 h a o necelé dve hodiny, o 18.10 h, bol rozsudok aj vykonaný a  výhybkára chladnokrvne obesili. V histórii MÁV ide jednoznačne o najkratšie vyšetrovanie nehody.

Pre úplnú predstavu o metódach, ktoré sprevádzali tento prípad, treba dodať, že vyšetrovatelia MÁV nemohli výhybkára vôbec vypočuť a ten sa priznal jedine pred ÁVH. Neboli vypočutí jeho spolupracovníci a v zápisnici použil také odborné výrazy, ktoré sa v slovnej zásobe obyčajného človeka s piatimi triedami ľudovej školy nemôžu nijako vyskytnúť. Vyšetrovacie spisy o nehode sa však neskôr stratili.

To čo zostalo z výhybkárovej cti roznosila v ďalších dňoch na márny prach domáca tlač s dôrazom na jeho nepriateľstvo voči štátu. V záujme spravodlivého objasnenia prípadu bol síce v roku 1994 obnovený súdny proces, jeho výsledok nám však nie je momentálne známy.

(spracované podľa knihy Hazai es külföldi vasúti balesetek 1846-1975, Dr. Horváth Ferenc)