Z archívov čiernej kroniky - III. časť: Jednosmerka do atómky

Po jednom takom prípade siahneme iba do nedávnej minulosti, presnejšie sedem rokov dozadu. Dejiskom bude neveľká stanica Temelín, z ktorej odbočuje vlečka do jednej z dvoch českých atómových elektrární. Práve stavba elektrárne a s tým súvisiaca mnohonásobne zvýšená nákladná preprava bola dôvodom na rekonštrukciu miestnej trate Číčenice – Týn nad Vltavou. Aby mohla obyčajná lokálka pojať také množstvo nákladných a popritom aj osobných vlakov, vyrovnávali sa oblúky, predlžovali koľajiská staníc a modernizovalo zabezpečovacie zariadenie.

Začnime najprv tou oficiálnou správou, ktorú priniesli noviny Železničář 1999/3 a tá stručne hovorí, že v stredu 13. januára 1999, ráno o 06.58 h, sa v stanici Temelín vykoľajil motorový osobný vlak 28 003 na nesklopenej výkoľajke Vk 1. Pri nehode k zraneniu osôb, ani k väčšej materiálnej škode nedošlo. Vypovedacia hodnota takejto správy je v podstate minimálna, najmä ak sa z nej nedozvieme to, čo nás zvedavcov napadne ako prvé – čo hľadal motorový osobný vlak na výkoľajke?! Ale poďme si poporiadku rozpovedať, čo sa vtedy v tom nešťastnom Temelíne udialo...

Do stanice, vybavenej staničným zabezpečovacím zariadením TEST, prišiel teda ráno vlak MOs 28 003. Zostava vlaku typicky lokálková - sólo motorový vozeň radu 809 (tj. 810 s úpravou pre samoobslužné odbavenie cestujúcich). Po krátkej chvíli bol pripravený na odchod, ale výpravcovi sa na riadiacom paneli rozsvietila červená kontrolka odchodového návestidla. Návestidlo sa prosto porúchalo a výpravcovi nezostalo iné, než zariadiť odchod vlaku proti návesti „Stoj“ prostredníctvom písomného rozkazu.

Najprv mal samozrejme za povinnosť skontrolovať správne postavenie výmien a ich riadne zaistenie pre plánovanú vlakovú cestu. Kontrola však z jeho strany prebehla tak nedbalo, že nezistil závažnú skutočnosť. Výmena na odchodovom zhlaví, ktorou sa pripája do stanice vlečka elektrárne, stála mimoriadne postavená smerom na vlečku. Zrejme k tomu došlo po predchádzajúcej obsluhe vlečky, kedy ju výpravca zabudol vrátiť do základnej polohy.

K vlaku doručil písomný rozkaz a vlak sa potom vydal zo stanice proti návesti „Stoj“ odchodového návestidla. Rušňovodič sa priveľmi spoliehal na to, že vlaková cesta je postavená správne, a tak nevenoval veľkú pozornosť postaveniu výmien. To, že kritická výmena smeruje do odbočky, na vlečku, spozoroval neskoro a motorový vozeň zabočil na vlečkovú koľaj.

Ako je dobre známe, každá vlečka je krytá buď odvratnou koľajou alebo, ako aj v tomto prípade, klasickou výkoľajkou. Rušňovodič síce brzdil, ale nabehnutiu na výkoľajku sa už nedalo vyhnúť. Našťastie to bolo z opačnej, teda ‚nezhadzovacej‘ strany, takže k vykoľajeniu  aj vďaka istej dávke šťastia nedošlo. Napriek tomu si vieme dobre predstaviť tie prudké nárazy, keď motorový vozeň oboma osami narazil na výkoľajku a takto ju preskočil.

Po zastavení sa rušňovodič spamätal z prvotného šoku a najprv sa prostredníctvom vysielačky spojil s výpravcom žst. Temelín. Oznámil mu čo sa stalo, že vlak bol vypravený na vlečku a bude sa treba vrátiť do stanice. Výpravca bez toho, aby si uvedomil všetky súvislosti mu súhlas pre návrat vlaku do stanice udelil!

A prichádzame ku zlatému klincu programu. Rušňovodič bez váhania zaradil spätný chod a pohol sa s vlakom nazad do stanice. Hoci len pred chvíľou z neho výkoľajka takmer dušu vytriasla, neuvedomil si jej hrozbu. Keďže tentoraz na ňu nabehol z tej ‚správnej‘ strany, splnila svoju úlohu spoľahlivo a motorový vlak sa nakoniec predsa len vykoľajil. S trochou irónie išlo akoby o dovŕšenie snahy železničiarov, ktorí v okamihu prestali úplne používať zdravý rozum a základnú logiku.

(podľa novín Železničář 1999)