Z archívov čiernej kroniky - V. časť: Strata cti v modrej uniforme

Dňa 26. júna 1960 nastúpil rušňovodič Štefan do služby o 8.00 hod vo svojom domovskom depe Nové Zámky. Keďže nemal pridelený rušeň, bol vyslaný do Levíc osobným vlakom a tam spolu so svojim pomocníkom nastúpil službu ku vlaku násled 5203. Vlak dorazil do Nových Zámkov o 16. hodine a po vyzbrojení rušňa v depe odišli s týmto rušňom do Palárikova pre vlak 5104, na ktorom vymenili pôvodný vlakový rušeň.

Sprievodca nákladných vlakov Jozef nastúpil službu v žst. Nové Zámky takisto ráno o 8.00 hod. V priebehu dňa sprevádzal nákladný vlak zo Štúrova do Bratislavy a potom z Bratislavy spolu s prideleným vlakvedúcim spiatočný nákladný vlak 5104. Po príchode do Palárikova a výmene vlakového rušňa sa cesty Jozefa a Štefana vzájomne stretli a vďaka tomu, čo nasledovalo, sa ich stretnutie zachovalo v písomnostiach dodnes.

Spočiatku všetko prebiehalo úplne normálne – rušeň zašiel na vlak 5104 a prebehla skúška brzdy; potom sa vlakvedúci odobral do dopravnej kancelárie. Výpravca v okamihu, keď uvidel vlakvedúceho nariadil zmenu s tým, že už hotový vlak 5104 odstaví záťaž pre Šurany a doplní ju záťažou pre Levice až na normu 104 osí. Po obdržaní príkazu sa vlakvedúci vrátil k rušňu a rušňovodičovi oznámil: „Majster, odstavujeme Šurany a berieme Levice“. Rušňovodič Štefan sa začal rozčuľovať a nadávať na takú robotu, pretože už má aj skúšku brzdy hotovú. Nasrdený dodal, že pokým si nenabiere vodu, tak „nebude robiť ani Bohovi“. Vzal si fľašu na vodu a pobral sa do dopravnej kancelárie. Asi v polovici cesty ho aj staničný zamestnanec upozornil, akú prácu bude vlak 5104 v stanici vykonávať. Štefan si ho údajne vôbec nevšímal a pokračoval bez slova ďalej.

Vlakvedúci si zatiaľ pokojne spisoval vozne určené pre Levice. Keď si rušňovodič Štefan nabral vodu a vrátil sa späť na rušeň, oboznámil ho s tým, koľko a akej záťaže vezmú. Rušňovodič na neho začal z rušňa vykrikovať, že „moc toho píše, prečo toho toľko píše, že keď tomu nerozumie, nech sa na to vy...“ a podobne. Po prechode rýchlikov, na ktoré sa muselo čakať ešte asi 20 minút dal vlakvedúci príkaz na začatie posunu, výhybkár návesť a nato aj staničný zamestnanec návesť „Vpred“. Rušňovodič hoci nemal najmenšiu chuť posunovať, začal teda ťahať 12 vozňov na šuriansku koľaj.

Ako tak ťahal dopredu, napriek stále dávanej návesti „Vpred“, zastavil asi 2 alebo 3 metre pred označníkom. Keďže odmietol ťahať ďalej čo i len o meter, musel si vlakvedúci vyžiadať od výhybkára „V“ rozkaz „Posun dovolený za označník“. Tento rozkaz doručil na rušeň s poznámkou, že ťahajú 12 vozňov a tie dva metre už predsa mohol potiahnuť, a nech rozkaz podpíše. Nezabudol Štefanovi pripomenúť, že všetky minúty meškania navyše bude písať na neho, lebo sa mu nechce robiť. Ďalšia hádka bola na svete.

Rušňovodič sa rozčúlil, že rozkaz nepodpíše, lebo nie je povinný ho podpisovať a začal zo seba sypať nadávky. Keď si uľavil, rázne uzavrel debatu s tým, že len čo dokončí posun, bude sa na vlakvedúceho sťažovať dispečérovi a s vlakvedúcim ďalej nepôjde. Vlakvedúci potom odišiel.

Všetky spomenuté hádky prebiehali stále mimo sprievodcu Jozefa. Súpravu 12 vozňov posunujúci diel zatlačil, prešiel na 8. koľaj a odtiaľ zobral vozne určené pre Levice. Z tejto záťaže urobili ešte tri odrazy na 3. koľaj, zvyšok striedavo na súpravu vlaku 5104 a na koľaj č. 6. Napokon bola práca zdarne ukončená. Rušňovodič stlačil s rušňom vlak 5104, vlakvedúci vydal Jozefovi príkaz pospájať vozne s tým, že ide ešte vybrať vozňové papiere a potom spoločne spravia skúšku brzdy. A odišiel.

Rušňovodič Štefan nato zišiel z rušňa, došiel asi ku tretiemu vozňu za rušňom, ktorý práve zvesoval sprievodca Jozef, a začal zabŕdať: „To je dobrý somár, ten Váš vlakvedúci. Ani nevie koľko má písať vozňov, lebo ani nevie koľko ich má brať do vlaku“ s prídavkom, že je to hovädo a podobne. Jozef mu údajne odpovedal: „Majster, nemá cenu hrešiť, robota sa musí spraviť tak, či tak“. Výbušný Štefan akoby čakal iba na to a odvetil sprievodcovi: „Veď Ty si taká istá špina, ako Tvoj vlakvedúci“. Urazený Jozef mu odsekol späť: „Dobre aj tak, poznáme aj Vás, aký ste robotník“. Vyšiel spomedzi vozňov a spravil smerom od Štefana asi tri kroky, aby spojil ďalšiu dvojicu vozňov.

Vtedy bez akéhokoľvek varovania a nečakane dostal zozadu úder do hlavy. Prekvapený sprievodca sa otočil a videl rozzúreného Štefana s dosť veľkým kameňom v ruke (ktorý vzal zrejme z koľaje) ako sa rozohnal a chce ho ním udrieť znova. Reflexívne chytil Štefana za ruku aby sa bránil, ale ten pokračoval v priamom boji tak, že chytil Jozefa za tvár, čím mu natrhol ústa. Kvôli bolesti Jozef pustil útočníka a chcel sa mu vytrhnúť a zachrániť si holý život. To sa mu však nepodarilo, lebo spadol a Štefan ho stále bil so svojim kameňom.

Keď sprievodca videl, že sám sa proti agresii neubráni, začal volať o pomoc, načo reagoval pomocník rušňovodiča, ktorý z rušňa zakričal: „Čo je?!“ Až potom Štefan pustil svoju obeť a pred svojim pomocníkom prehlásil, že sprievodca ho začal biť ako prvý a on sa len bránil. Jozef potom pomaličky, opierajúc sa o vozne, odkríval smerom k dopravnej kancelárii a obaja muži z rušňa ho nechali tak.

Vlakvedúci si vybral v dopravnej kancelárii vozňové doklady a len čo vyšiel von, videl skrvaveného sprievodcu ako ide pozdĺž 6. koľaje a opiera sa o vozne. Keď sa ho pýtal čo sa mu stalo, dostal odpoveď, že ho rušňovodič napadol zozadu, udrel ho nejakým železom alebo čím a potom ho bil do tváre kameňom, a keby ho nezachránil kurič, tak by ho aj zabil, taký bol rozzúrený. Vlakvedúci sa potom vrátil do dopravnej kancelárie zavolať pre Jozefa sanitku a oznámiť výpravcovi, že vlak nemôže byť z týchto dôvodov vypravený.

V dopravnej kancelárii sa potom ukázal aj sám rušňovodič, ktorý si prišiel umyť poškriabanú tvár. Vlakvedúci následne žiadal svoje vystriedanie, lebo odmietol pokračovať s rušňovodičom v službe.

Rušňovodič neskôr vypovedal, že sa najprv Jozefa opýtal, či je vlak 5104 turnusový. Po pozitívnej odpovedi prehlásil, že vlakvedúci má šťastie, lebo ho nebudú chcieť vymeniť. Jozef mu vtedy údajne povedal: „Aké šťastie? Veď poznáme takých špinošov, ako ste aj Vy“. Rušňovodič, ako to začul, vrátil sa k Jozefovi a spýtal sa, prečo mu nadáva do špinošov. „Pri tomto ako som Jozefovi toto dohováral, tak som rozkladal aj rukami. Neviem, či sa zľakol a mal v ruke návestný praporok a týmto mňa udrel po krku z pravej strany. Ja som nečakal a rukou som ho udrel naspäť po tvári. Jozef pri tomto spadol na schodíky vozňa a zranil sa ... otočil som sa a šiel som preč. Jozef sa zdvihol a chytil sa do mňa pasovať. V tomto zápasení sme sa jeden druhého chytili do obličaje tváre a takto sme sa navzájom bili. Pri tomto trzmovaní a pasovaní som Jozefa udrel znova o schodíky vozňa, kde utrpel rozbitie hlavy a tváre“.

Trestné konanie dopadlo tak, že rušňovodič Štefan bol uznaný vinným z ublíženia na zdraví.