Deň v znamení Pomaranča a Sergejov

Akcia Pomaranče 2006 sa začína v sobotu ráno o 8:00 registráciou zúčastnených na peróne druhého nástupišťa Vrútockej železničnej stanice. Účastník získava účastnícky preukaz, šiltovku s logom akcie a podrobnú brožúrku, v ktorej je okrem podrobného časového plánu akcie k dispozícii aj zoznam fotoflekov popri trati. Tieto informácie sú doplnené aj historickými údajmi o prevádzke oboch typov rušňov. Po registrácii sa účastníci dopravujú po vlastnej osi – gumokolesami na miesta popri trati.

Súprava historického fotovlaku v stanici Vrútky

Prijímam pozvanie Vrútockej partie na zvezenie sa Sergejom. Celá súprava je ťahaná Sergejom T679.1168, ktorý za sebou ťahá toho času ešte nepojazdného preznačeného Sergeja T679.1313. Ďalej nasleduje súprava nákladných vagónov rôznych typov. Na konci „pelotónu“ vypomáha postrkom bratislavský Pomaranč T679.0019.

Trasa vlaku je nasledovná. Začiatok je vo Vrútkach a ďalej cez Diviaky, Hornú Štubňu, Kremnické Bane, Kremnicu, Hronskú Dúbravu do Zvolena nákladnej stanice. Prvá fotozastávka sa koná pri Jazernici. Tu už na nás čaká množstvo áut a fotografov. Zastavujeme a zaraďujeme sa do zástupu. Po zastávke pokračujeme bez prerušenia cesty až do stanice Diviaky. Tu nasleduje druhá statická fotozastávka. Tesne pred prechodom pravidelného expresu Detvan dostávame na návestidle voľno a vyrážame smerom do Hornej Štubne.

Sergeje v Jazernici

Pred zastávkou Turčianske Teplice sa míňame s Detvanom. Zastávku míňame, prechádzame odbočkou Dolná Štubňa. V oblúkoch pred Hornou Štubňou sme si urobili privátnu fotozastávku. Rýchlo sme nafotili niekoľko záberov. Pred stanicou v Hornej Štubni stojíme pred vchodovým návestidlom. Čakáme kým dvojica súkromných rušňov (čmeliak a 740tka) opustí stanicu. Svah je obsypaný fotografmi, ktorí čakajú na rozjazd.

Veľké fotografovanie v Diviakoch

Pole plné ľudí zaujalo aj náhodných okoloidúcich. S prekvapením sa ma jeden okoloidúci pýta čo sa to deje. Hovorí, že veď je to iba Sergej. Mojou odpoveďou ostáva prekvapený. Áno je to Sergej. A práve sa pozerá na jeden z posledných dochovaných kusov na Slovensku. To už sa blíži čas odchodu súpravy do stanice. Keďže v stanici budeme čakať na križovanie s osobným vlakom zo Zvolena, ostávam fotiť odjazd súpravy do stanice. Po súprave sa aj ja poberám do stanice. Pešibusom.

Železný had v oblúkoch na stúpaní do Hornej Štubne

V stanici čakáme asi 20 minút. Volám Piovi, aby udal svoju polohu. On spolu s Doktorom a Igim putujú práve v osobáku zo Zvolena do Turčianskych Teplíc na svadbu MartinaTT a Žehličky. Škoda, že súprava tohto osobného vlaku je radená z vozňov pomsty DDR (Bdmtee). Nalepený na oknách dverí mi mávajú ako väzni zavretí vo väzení.

Čo sa deje, veď to je len Sergej

Po prechode osobného vlaku ideme ďalej. Pred nami je úsek do Kremnických Baní cez fotogenické miesto Turčeka. Hadíme sa hore kopcom a dunenie Sergeja sa ozýva po okolí. Vnímam niekoľko fotoradov po okolitých lúkach. Mechanické oddielové návestidlo a mechanické závory spolu s nákladným vlakom sa udomácňujú v búdkach fotografov z náprotivného kopca. Na moje sklamanie s vlakom Turček prechádzame.

Súkromník ide pre zvyšok svojej súpravy do Diviak

V Kremnických Baniach opäť stojíme. Dávame čas fotografom presunúť sa na nové pozície. V tomto teréne sú fotomiesta a trať relatívne ďaleko do cesty. Po 20 minútach čakania ideme ďalej. Stojíme hneď pod Kremnickými Baňami, kde fotím Sergeja spolu s dedinou. Na lúke asi 100 m od nás už netrpezlivo čakajú lovci záberov, kým dofotíme a pohneme sa ďalej. Dočkali sa. Na jeden dych ideme až do Kremnice.

Najkratší železničný tunel na Slovensku - Turček

Do Kremnice prichádzame na poludnie. Je tu naplánovaná hodinová pauza na obed. V čele vlaku si vymieňajú miesto Sergeje a Pomaranč. Stanica je plná ľudí. Sledujú túto rozšádu. Počas pauzy nás predbieha osobný vlak do Zvolena. Tesne za ním prechádza pred nás ešte manipulačných vlak s dvomi Bardotkami v čele. Na odhlášku za manipulákom odchádzame aj my.

Pomaranč ide na čelo vlaku

Zastavujeme pred tunelom neďaleko zrušeného hradla Nevoľné. Pomaranč v čele pózuje pred tunelom a čaká kým slniečko vykukne spoza mrakov. Našťastie ho netreba dlho presviedčať a do 5 minút vylieza. Rýchlo fotíme a presúvame sa na ďalšiu fotozastávku. Ostávame stáť niekde v poli pár km od Bartošovej Lehôtky. Opäť nás Oskar hnevá a nechce sa ukázať. Napätie stúpa. Vylezie ? Nevylezie ? Veľa času nám už neostáva, pretože v Bartošovej Lehôtke znovu križujeme s osobným vlakom. Nakoniec sa Oskar umúdril a predsa len vyliezol. Ukladám niekoľko megabajtov na kartu v mojom fotoaparáte a poberám sa späť do vlaku.

Bývale hradlo Nevoľné

V „Bartoške“ ako sa slangovo prezýva zastrčená železničná stanička v Kremnických horách (Bartošová Lehôtka) odstavujeme na tretiu koľaj. Čakáme na prechod osobného vlaku zo Zvolena. Presúvam sa na zvolenské zhlavie, ktoré je skrášlené červeným tehlovým stavadlovým domčekom a zárezom vo vápencovom masíve. Spoza kopca sa onedlho zjavuje osobný vlak vedený radou 812 a jedným prívesným vozňom. Výpravca vypraví osobný vlak a stanica sa ponára do ticha. Ľudia sledujúci náš pomarančový vlak odišli na nové „šotofleky“. Po desiatich minútach posielajú aj náš vlak.

V klesaní do Bartošovej Lehôtky

Zjazd dole kopcom prerušujeme za zrušenou stanicou, dnes automatickým hradlom „Stará Kremnička“. Fotíme dvojicu Sergejov vykúkajúcu z tunela. Keďže sa nachádzam vpredu súpravy mám smolu. Cez Hronskú Dúbravu je postavená vlaková cesta na prechod, preto v stanici nezastavujeme. Na zvolenskom zhlaví stanice ideme odbočkou. Po prechode zhlavia Pomaranč zvyšuje stupne a prenikavé burácanie motora a jeho piskľavej turbíny rozbúšilo moje srdiečko. Rýchlosť na tachometri sa však len pomaly šplhá k 60 km/h.

Osobný vlak prichádza do Bartošovej Lehôtky

Tesne pred Zvolenskou osobnou stanicou míňame rýchlik Slatina do Bratislavy, na ktorý chceli ísť moji spolucestujúci z Pomaranča. Bohužiaľ ho nestihli a musia čakať až na R 810  „Dolehronca“. V osobnej stanici spomaľujeme, aby sme si mohli naplno vychutnať krátke stúpanie do nákladnej stanice. To už aj Sergej na postrku súpravy je naštartovaný. Cénula  so zaradeným vysokým stupňom naplno ukazuje zašlú slávu svojej rady. Celé depo uteká z opravárenských hál k plotu pri trati pozrieť čo sa to deje.

Výstava na zadnej točni zvolenského depa

Príchodom na nákladnú stanicu program dnešného dňa ešte nekončí. Všetky tri rušne sa presunuli na zadnú točňu zvolenského depa. Na paprskoch točne im robí spoločnosť aj zvolenská „Cénula“ T678.0012, ktorej čas príde až na druhý deň. Priestor zadnej točne je ohradený od zvyšnej časti depa pre bezpečnosť účastníkov akcie. Akcia v depe prebiehala za plnej prevádzky depa.

Zvolenský klub KHT pripravil pre účastníkov veľké prekvapenie v podobe semináru zameraného na históriu prevádzky Pomarančov radov T678.0 a T679.0 vo Zvolenskom depe. Účastníkov semináru privítal p. Ing. Peter Oravec, po ňom nám predstavil technické parametre a opísal srdce Pomaranča Ing. Peter Kalmán. Film „Pomarančový Expres“ nám prišiel pustiť jeho tvorca a aktér p. Ing. Juraj Greguš. Film z roku 1992 prináša zábery z posledného mimoriadneho nasadenia dvoch pomarančov (T679.0005 a T679.0015) na expres Detvan, ktorý ešte v tej dobe dosahoval úctivej dĺžky. Po filme p. Greguš spomína ako to bolo, keď zvuk Cénuly bol dennodenným javom na strednom Slovensku. Posledným hosťom semináru bol Aleš Bílek, otec Čierneho Balogu. Spomínal na svoje „prázdniny“ počas štúdia na vysokej škole v Žiline, kedy robil pomocníka rušňovodiča práve na Cénule. Na záver semináru boli premietnuté dochované fotografie Cénul.

Nočné fotenie

Po skončení semináru prebieha na zadnej točni nočné fotografovanie odstavených Pomarančov a Sergejov. S nočným fotením sa lúčim s touto vydarenou akciou Výhrevne – Vrútky a KHT, pretože ma čakajú povinnosti v Prievidzi.

Ďakujem všetkým, ktorí sa podieľali na organizácii tejto skvelej akcie. Nech žijú Pomaranče.