Z archívov čiernej kroniky - VII. časť: Ukončite výstup a nástup...

Podobne sa cestovanie v pondapitom stave 23. júna 1973 stalo osudným pre 58-ročného Ladislava, ktorý sa do čiernej kroniky zapísal dosť nevšedným spôsobom. V uvedený deň bol aj so svojou manželkou na návšteve Pod Lesom, odkiaľ sa okolo 19.45 h pobral s tým, že si ide vypiť jedno pivo a potom na zastávku „električky“ Pod Lesom. Na pivko sa zastavil v motoreste a hoci sa tam nezdržal príliš dlho (údajne asi do 20.00 h), nevedno koľko alkoholu vlastne vypil, resp. nakúpil na cestu. Cestujúci z vlaku EMOs 20 050, do ktorého neskôr na zastávke nastupoval, sa však zhodujú v tom, že alkohol pôsobil na Ladislava dosť výrazne.

Pri hustnúcom súmraku dorazil na zastávku a asi o 20.45 h aj zmeškaný vlak 20 050. Na zastávke Pod Lesom okrem neho nastupovali do vlaku ešte traja cestujúci. Ladislav však ako jediný nastupoval do zadných dverí, t.j. do zadnej časti jednotky EMU 89.0. Táto časť bola vtedy úplne prázdna, bez cestujúcich. Ostatní nastúpili do predných dverí a usadili sa v prednej a prostrednej časti. Vlak bol celkovo slabo obsadený.

Ladislav nemal namierené ďaleko – iba na nasledujúcu zastávku – do Dolného Smokovca. Osud mu síce doprial docestovať na žiadané miesto, nie však v zdraví vystúpiť von z vlaku. Zastávka Dolný Smokovec leží v prudkom oblúku, na stúpaní 35 ‰. Pretože nástupište leží na vonkajšej strane oblúka, po zastavení vlaku sa sprievodca, tak ako obvykle, odobral až k budove zastávky, aby videl na celú súpravu. Vlakvedúci si zatiaľ otvoril dvere batožinového oddielu a odtiaľ sledoval sprievodcu a cestujúcich.

Z vlaku vystúpil iba jeden cestujúci a tak sa sprievodca postavil na schodíky predných dverí a odtiaľ dal vlakvedúcemu zodvihnutím ruky návesť „Pohotoví na odchod“. Vlakvedúci zavolal na rušňovodiča: „Odchod“ a zabuchol dvere služobného oddielu. Rušňovodič, ktorý sedel po celý čas za riadiacim pultom, uzavrel dvere na súprave a keďže červená kontrolka otvorenia dverí zhasla (čo značí, že dvere sa riadne uzavreli), uviedol vlak do pohybu.

V čase tesne pred odchodom vlaku zo zastávky sa však chystal vystupovať aj hlavný hrdina nášho príbehu, Ladislav. Pravdepodobne unavený alkoholom, ako sa vtedy bežne stáva, sa neskoro spamätal, že má vystupovať a zostúpil na schodíky presne v čase, keď sa zatvárali dvere. Pravú nohu už síce stihol položiť na nástupište, ale chodidlo ľavej nohy mal ešte na poslednom schodíku, kde mu ho zovreli krídla zalamovacích dvere a „električka“ sa pohla.

Keď sa vlak pohol, Ladislav na nástupišti spadol a s nohou zaseknutou vo dverách bol bezmocne vlečený po nástupišti a následne po železničnom zvršku, až kým na jeho krik jeden z cestujúcich v strednej časti súpravy nestiahol záchrannú brzdu. Vlak ale dovtedy prešiel aj s nešťastným Ladislavom celkom 67 metrov. Natíska sa drastická predstava situácie, keď by cestujúci vo vlaku nešťastie nezbadali a vlak by nešťastníka vliekol viac než dva kilometre až do stanice Starý Smokovec. 

Keď rušňovodič uviedol vlak do pohybu, ešte sa pohľadom do spätného zrkadla presvedčil, či je všetko v poriadku a keďže kvôli zákrute koniec vlaku nevidel, sústredil sa na trať pred sebou. Krátko nato, ako si vlakvedúci sadol na stanovišti na svoje miesto vlak prudko zastavil. Na jeho otázku, čo sa stalo, mu rušňovodič odpovedal, že buď niekto stiahol záchrannú brzdu alebo sa rozvesila brzdová spojka medzi článkami električky. Vlakvedúci potom odišiel dovnútra, medzi cestujúcich, aby sa presvedčil čo sa stalo. Rušňovodič ešte zabrzdil súpravu ručnou brzdou a odobral sa za vlakvedúcim.

Keď obaja došli do zadnej časti súpravy, tam zbadali, ako sa cestujúci chytajú za hlavu a kričia: „Ťaháme chlapa!“. Sprievodca už medzitým svojim kľúčom núdzovo otvoril zadné dvere, čím vyslobodil Ladislava zo zovretia a snažil sa mu pomôcť. Ťažko zraneného ho potom naložili do vlaku a bola mu poskytnutá lekárska pomoc. Všetci zamestnanci, ktorí mu poskytovali prvú pomoc uviedli, že z úst mu bolo citiť alkohol. Sprievodca navyše vo svojej výpovedi uviedol zaujímavú informáciu: „Ladislav požitý alkohol mal, pretože to bolo z neho citíť a navyše nadával“.

Ladislav pri tejto nedobrovoľnej jazde utrpel ťažký úraz – tržno-zhmoždené poranenie hrudníka, mnohopočetné zlomeniny piatich rebier na ľavej strane, krvácanie do hrudníka, poškodenie pľúc, poranenie dolných i horných končatín. Pacient bol prevezený do nemocnice v Spišskej Sobote, odkiaľ bol po troch dňoch prevezený do Liečebného ústavu Vyšné Hágy. Po počiatočnom zlepšení zdravotného stavu nastali 30. júna komplikácie a Ladislav dňa 10. 7. 1973 na následky svojich zranení zomrel.

Po úraze bola pochopiteľne vykonaná skúška signalizačného zariadenia dverí na uvedenej jednotke EMU 89.0, pričom boli do dverí vkladané drevené lišty s rôznou hrúbkou. Komisia vtedy zistila podstatnú závadu. Keď sa do dverí vkladali lišty s hrúbkou 50 - 70 mm, po zatvorení dverí kontrolka na stanovišti rušňovodiča zhasla, akoby boli dvere riadne uzatvorené, hoci v nich bola prekážka.

Celý prípad sa dostal na súd, lebo strana ČSD tvrdila, že úraz si cestujúci zavinil sám, s čím však rozhodne nesúhlasili pozostalí. Vyššie spomenutá komisionálna skúška bola v podstate rozhodujúcim faktorom, na základe ktorého súd rozhodol v prospech žalobcov a určil podiel zavinenia ČSD: Ladislav v pomere 75 : 25 %.

Ilustračné foto autor.