Ľvov a oblasť Užockého priesmyku

29.12.2006 12:00 Jakub Ulaher

Ľvov a oblasť Užockého priesmyku

Cez Ľvov sme pri svojich cestách viackrát prechádzali, ale nikdy sme si ho nepozreli zblízka, tak sme sa rozhodli to napraviť. A aby to bolo zaujímavejšie, cestu naspäť sme zvolili menej známou trasou cez Sambir, Užocký priesmyk a Užhorod. Napomohlo nám k tomu aj nové vlakové spojenie medzi Čiernou nad Tisou a Čopom, keďže pri doterajších tých dvoch pároch vlakov denne sa to nedalo realizovať.

Do Čopu sme teda prišli novým osobným vlakom s odchodom z Čiernej nad Tisou 1:42. Oproti Čiernej nad Tisou, kde bola zavretá i staničná budova a na vlak sme museli čakať hodinu na nástupišti, v Čope bolo všetko otvorené. Asi kvôli tomu, že sme vo vlaku išli len dvaja, službukonajúci ukrajinskí policajti i colníci boli príjemne naladení. V Čope sme mali vyše dve a pol hodiny času, ktorý som si krátil sledovaním pašeráčiek ako si pred odchodom do Maďarska pchajú škatuľky s cigaretami na všetky možné i nemožné miesta. Náš rýchlik do Ľvova sa podobal na naše rýchliky (čo na Ukrajine nie je samozrejmé, keďže skoro všetky vlaky sú tam buď lôžkové alebo osobné), bola to elektrická jednotka, z ktorej vytrhali drevené lavice a dali čalúnené sedačky, avšak v usporiadaní 3+3 po oboch stranách, takže tých 5 hodín sa moc pohodlne nesedelo. Vlak bol povinne miestenkový a v strede bol zaradený aj bufetový vozeň.

V Ľvove sme si chceli nájsť ubytovanie niekde v súkromí, ale keďže sme prišli v čase obeda, nikto už akosi ubytovanie neponúkal. Skúsili sme teda nejaké lacné hotely, ale až v hoteli Ľviv mali voľno. Mali síce voľno ešte v jednom, ale ten vyzeral tak, že sme si to nechali ako poslednú možnosť. „Gastinca Lviv“ bol síce lacným, dokonca aj čistým, no zúfalo sovietskym hotelom, čo sme však len uvítali. Sovietsky výťah, sovietska dežurná na každom poschodí, sovietsky nábytok, zúfalo sovietsky čiernobiely televízor, v ktorom navyše dávali dojemnú (naozaj) sovietsku animovanú rozprávku o dvoch zvieracích kamarátoch, ktorých pionieri nechceli vziať medzi seba, lebo nevedeli pochodovať a stavať vtáčie búdky, to všetko dotváralo takmer dokonalú brežnevovskú idylu. Nad mestom je vrch s rozhľadňou, odkiaľ je nádherný výhľad na celé mesto a okolie. Samotný Ľvov je pekné historické mesto, ktoré rozhodne nepripomínalo klasické sovietske mestá. Škoda len, že práve teraz robili rekonštrukciu historického centra.

 

Na druhý deň sme sa vydali naspäť, tentoraz ale pre zmenu málo známou trasou cez Sambir, Užocký priesmyk a Užhorod. Ešte donedávna sa táto trasa nedala kvôli nevyhovujúcemu spojeniu na Slovensko použiť, ale so zavedením nových osobných vlakov medzi Čiernou nad Tisou a Čopom padla aj táto prekážka. Asi aj preto, že trasa vlaku z Ľvova do Sjanki bola dlhšia ako 150 km, vydávali sa do stanice Sjanki lístky ako do lôžkových rýchlikov (dokonca s uvedením čísla vagónu a miesta, hoci išlo o klasickú „električku“, samozrejme bez číslovania) a nie tie klasické malé. Vo vlaku boli opäť samozrejme predavači všeličoho možného a prvý raz som v osobnom vlaku videl aj milicionárov a SBS-károv. Najprv bola len rovina, ale krajina sa postupne začala vlniť, až nakoniec prešla do úplne horského rázu. Navštívil som rôzne miesta na Ukrajine od západu až po východ, ale oblasť Karpát z Ľvovskej strany je suverénne najchudobnejšia z celej Ukrajiny, o dosť chudobnejšia ešte aj ako taká Podkarpatská Rus. Ale na druhej strane sme tam boli široko-ďaleko jediní cudzinci, nebolo to také „preturizované“ ako Podkarpastká Rus.

 

V stanici Sokoliki nastúpila početná skupina vojakov, ktorá začala kontrolovať celý vlak. Nebolo to zase až také nezvyčajné, nakoľko od tejto stanice vedie železničná trať len pár metrov od hranice s Poľskom. Keďže do osadenstva vlaku sme trocha iným oblečením a najmä digitálnymi foťákmi a pod. iba my rozhodne nezapadli (pripomínam, že ide naozaj asi o najchudobnejšiu časť Ukrajiny), samozrejme legitimovali len nás. „Dobryj deň, prošu vaše dokumenty“, úctivo zasalutoval jeden z vojakov. Bol trocha problém, prečo máme v pase pečiatku z Čopu, v imigračnej karte napísané miesto Ľvov a čo pri tejto kombinácii robíme na hranici s Poľskom, ale nakoniec si to dali vysvetliť. Išli s nami vlakom až do konečnej stanice Sjanki (kde sa stretávajú vlaky od Užhorodu s vlakmi od Ľvova), kde vystúpili a stále akosi strážili priestor stanice a striehli, kam ideme (vzhľadom na to, že sme boli v hraničnom pásme a hneď za koľajiskom je Poľsko, nám asi nechceli dovoliť vzdialiť sa zo stanice). Nakoniec sa nám podarilo nepozorovane zmiznúť zo stanice a vybrať sa na prechádzku po tej dedinke. Je to naozaj zastrčený kus krajiny, domčeky, drevený kostolík, „komandantura“ pohraničného vojska, zdevastovaná bývalá samoobsluha, krásna príroda naokolo a neskutočný pokoj. Funguje tam iba jeden miestny obchodík, kde mali všeličo od potravín cez pohrebné vence až po rôzne šaty „dedinského“ strihu. Hneď vedľa bolo niečo, čo evokovalo dojem pohostinstva. Bola to vlastne krčma v pivnici, ktorú nám najprv museli otvoriť, keďže sme boli jediní hostia. Vyskúšali sme nejakú miestnu a lacnú samohonku, na zjedenie bola ponúkaná nejaká klobása, ale samozrejme neohrievaná, len tak z chladničky a samozrejme čaj. Už sme boli na Ukrajine v občerstvovacích zariadeniach rôznej úrovne, ale toto bolo predsa len niečo nové.

 

Zo stanice Sjanki sme išli ďalším osobákom do Volosjanky. Cesta cez Užocký priesmyk je naozaj nádherná, vlak prekonáva veľký výškový rozdiel tunelmi a mnohými viaduktmi s nádhernými výhľadmi. Vo Volsjanke bol opäť iba nejaký ten obchod a na spestrenie skrachovaný kolchoz „Imeni Illiča“. Ale aj tu bola krásna príroda všade naokolo a neskutočný pokoj. Dali sme sa na chvíľu do reči aj s jednou zhovorčivou pani, ktorá pamätala ešte časy Československa. Pred spiatočnou cestou sme sa ešte zastavili na čaj v miestnom pohostinstve pri stanici, kam chodili chlapi, čo vystúpili z vlaku, rozkázali si „100 gramov“, hodili to do seba a zase išli. Osobný vlak z Volosjanky bol tvorený z bývalých vozňov typu plackartnyj, v ktorých boli odobrané ležadlá a zrezané operadlá. Cestou sme si ešte chceli pozrieť okresné mesto Velikyj Bereznyj, tak sme tam prerušili cestu s tým, že budeme pokračovať vlakom o dve hodiny neskôr (čo bol fatálny omyl). Mesto samotné nie je ničím zaujímavé – zopár panelákov, obrovská sovietska budova bývalého okresného sovietu, nejaké kino a viac ani nič.

 

Keď sme sa vrátili na stanicu a chceli sme si kúpiť lístky do Užhorodu, pokladníčka nám povedala, že ten vlak, ktorým sme prišli, bol posledný (čiže niekedy okolo ôsmej večer) a ďalší pôjde až o pol štvrtej ráno. Na moju otázku, ako je to možné, keď mal ísť ešte vlak po deviatej, povedala, že je to tzv. „snižnyj pojizd“, teda sezónny zimný vlak, voziaci lyžiarov. Je moja chyba, že túto poznámku v cestovnom poriadku som si nevšimol. Horšie však bolo, že sme nevedeli, čo robiť. Autobusy takisto žiadne, predstava stráviť 6 hodín v zapadnutej čakárni tiež nebola lákavá, tak sme išli za mesto „niečo stopnúť“. Nejako sa nám nedarilo, len asi dve autá by nás zobrali, ale išli iným smerom. Horšie bolo, že sa už medzitým zotmelo. Nakoniec po nejakých 30-40 minútach zastavil klasický žigulík a chlapík rukou naznačoval, aby sme rýchlo nastúpili. Mne sa to rozhodne ako dobrý nápad nezdalo, ale už bolo neskoro. Až v aute sme sa nesmelo opýtali, či ide do Užhorodu, povedal, že ide. Celú cestu nič nepovedal, len sa snažil ísť čo najrýchlejšie. Dostal som strach, keď sa v plnej rýchlosti nahol do predného úložného priestoru (auto vtedy zišlo až ku ľavej krajnici), ale nevytiahol odtiaľ nejakú zbraň ako som si myslel (bola už noc a my sme boli kdesi v opustenej neznámej krajine s podozrivým chlapom v jeho aute), ale len jeho obľúbené kazety. Ten chlap išiel šialene rýchlo, na jeho rýchlosti nič neubrali ani tabule „Avarijno-nebezpečna diljanka“ (niečo ako nás úsek častých dopravných nehôd) a ešte si v tomto úseku dovolil predbehnúť milicionárov. Ja som len starostlivo sledoval kilometrovníky a smerové tabule, či sme náhodou neodbočili niekam inam a či stále držíme správny, i keď mnou skôr len tušený smer. Nezastavili nás ani DAI-kári, striehnúci na korisť v jednej dedine, pomaly sme vchádzali do Užhorodu, len sme nevedeli, kde nás ten chlap vyloží a čo za to bude chcieť. V Užhorode sme prešli jednu križovatku na červenú, vodič sa opýtal kde nám treba vystúpiť, nesmelo sme povedali, že na vokzale, tak sme za pár minút boli tam. Chlap po nás vôbec nič nechcel, len nás vysadil a bez slova zmizol. Fakt zvláštne. Inu, Ukrajina.

 

V Užhorode sme si kúpili lístok na „charkovský“ rýchlik do Čopu, kam sme sa nakoniec šťasne dostali a zostalo už len počkať na vlak do Čiernej nad Tisou.

Galéria

Súvisiace odkazy